Tip na článok
Bozk smrti: Už ikonické dielo „jazýčkovej“ Brežneva s Honeckerom.

Pred päťdesiatimi siedmimi rokmi rozdelili Berlín na dve mestá s odlišnou ideológiou. Zvyšky múru sú viditeľné dodnes

Skoro ráno 13. augusta 1961 zobudil obyvateľov Bernauer Strasse buchot. Zistili, že armáda naťahuje cez ulicu ostnatý drôt.

Galéria k článku (13 fotografií )
Ruský sektor: Jeho začiatok označuje fotografia vojaka v ruskej uniforme.
Fotografia: Zvyšky múru sú hlavnou turistickou atrakciou Berlína.
Socha: Človek balansujúci na múre.

O pár dní ho začali nahrádzať múrom. Robotníci kládli tehlu na tehlu pred zvedavými pohľadmi obyvateľov. Zozadu na nich vojaci mierili zbraňami. Berlínsky múr, ktorý na dlhé roky rozdelil mesto na dva ideologicky odlišné svety, sa stal realitou. Lenže obyvatelia ťažko skúšaného Berlína si nemohli slobodne vybrať, na ktorej strane bariéry chcú žiť.

Príbehy z hranice

Obyvatelia Bernauer Strasse 10 sa ocitli priamo na línii novovybudovanej hranice medzi Východom a Západom. Okná z jednej strany smerovali na západ. Rovno do západného Nemecka. Prišli vojaci a zamurovali ich. Strážili aj vchodové dvere. Ľudia pritom stále žili vo svojich bytoch. V novembri dostali príkaz vysťahovať sa. Niekoľkým sa však podarilo ujsť za Západ. Celý dom v roku 1965 zbúrali.

V rokoch 2010 a 2011 archeológovia vykopali základy tohto bytového domu. Dnes sú súčasťou múzea pod holým nebom. Berlínsky múr už nestojí. No táto bariéra, ktorá rozdelila rodiny a priateľov, vstúpila do života mnohých ľudí a zapríčinila toľko zla, tu má svoj večný pomník.

Je pokojný letný podvečer. Na bežnom sídlisku sa prechádzajú rodičia s deťmi, tínedžeri vedú dlhé rozhovory v tieni stromov, ľudia hádžu svo­jim psom paličku alebo len tak sedia v tráve. Ulicu pretína rad železných tyčí. Sú zasadené na mieste, kadiaľ predtým viedol múr. Na fasády bytových domov namaľovali reprodukcie fotografií z roku 1961. Vidno na nich rodiny na úteku na Západ. Vyhadzujú z okien kufre. Bežia. Skáču. Mnohí zúfalý pokus neprežili. Zabili sa pri zoskoku z okien, ktoré viedli na západ. Zastrelili ich pohraničníci. Sedemdesiatjedentisíc občanov východného Nemecka právoplatne odsúdili za pokus o opustenie republiky. Od konca druhej svetovej vojny po pád komunizmu opustili Nemeckú demokratickú republiku (NDR) tri milióny ľudí.

Podvečer na sídlisku môže návštevník prižmúriť oči a predstavovať si, ako to tu vyzeralo, keď tu namiesto línie železných tyčí čnel do štvormetrovej výšky múr. Môže prechádzať medzi infopanelmi a čítať si o osudoch ľudí, ktorí tu žili. Tí sa mu prihovárajú aj hlasom - na mieste odkrytých zá­kladov stačí stlačiť gombík a obyvatelia rozpovedajú zo zvukového záznamu svoj príbeh. Medzi bytovkami stojí pamätník ako pripomienka, že tu stál kostol. Padol za obeť múru.

Checkpoint Charlie: Dnes je plný turistov a za fotografiu s mužmi v uniformách sa platí.
Checkpoint Charlie: Dnes je plný turistov a za fotografiu s mužmi v uniformách sa platí.
Jana Čavojská

Skákali z okien

Wolfgang a Helga Knittelovci z bytu na Bernauer Strasse 8 sa rozhodli ujsť. Bolo to 19. augusta. Západné Nemecko mali pod oknami. Stačilo vyskočiť. Hasiči dole na ulici rozprestierali pre utečencov bezpečnostné siete. Lenže Helga bola v deviatom mesiaci... Nakoniec vyhodili z okna malú dcéru a skočili aj oni. Bezpečne dopadli do siete. Boli na Západe. Ich druhá dcéra sa narodila o tri dni. Wolfgangov strýko Rudolf Urban nemal také šťastie. Skúšal utiecť z Bernauer Strasse 1. Pri skoku sa však zranil a neskôr zomrel v nemocnici.

Do polovice októbra ušlo na Západ 113 ľudí z Bernauer Strasse. Štyria pritom prišli o život. Najprv utekali cez vchodové dvere. Keď ich zamkli, tak cez okná na prízemí. Keď ich zamurovali, skákali z vyšších poschodí alebo si z okien vyhodili povraz a zošplhali po ňom. Keď už boli zamurované všetky okná, skákali zo striech.

Kto zostal v dome číslo 10 a stále váhal, či zostať, alebo odísť, zobudil sa 24. septembra na to, ako im búchajú na dvere príslušníci armády a polície. Prikázali im zbaliť si osobné veci a odviezli ich do bytov v centre východného Berlína. Mnohí vtedy ešte boli v spojení so svojimi príbuznými na Západe - kričali si zo strechy bytového domu na ulicu. Toto spojenie sa potom prerušilo. Telefónne linky medzi Východom a Západom boli odpojené a nedalo sa len tak dohodnúť, že vtedy a vtedy si budeme kričať z jednej strany múru na druhú. Ľudia stratili kontakt so svojimi blízkymi.

Ale utečenci nemali v západnom Berlíne na ružiach ustlané. Toto mesto bola enkláva hlboko vo východnom Nemecku. Zostalo uzatvorené uprostred štvormetrového múra. Nepremávali vlaky, nedalo sa prejsť autom do západného Nemecka. Jediné spojenie so svetom mimo sovietskej sféry vplyvu bolo lietadlo. Cez letisko Tempelhof zásobovala Spolková republika Nemecko (SRN) obyvateľov západného Berlína všetkým potrebným. Aj najzákladnejšími potravinami. Utečenci najprv žili v preplnených ubytovniach. Potom ich rozmiestňovali po celej Nemeckej spolkovej republike. Do mesta sa však, pochopiteľne, nehrnuli investície. Vláda podporovala pracovné príležitosti, ponúkala daňové úľavy, obyvatelia dostávali príspevok osem percent z výšky hrubého mesačného platu, len aby zostali žiť v západnom Berlíne. Firmy, ktoré tu podnikali, získali úľavy. Napriek tomu západný Berlín dlho čakal na svoj hospodársky zázrak.

Zo zóny do zóny: Takto vyzerala Friedrichstrasse po tom, ako si Rusi, Američania, Briti a Francúzi rozdelili mesto.
Zo zóny do zóny: Takto vyzerala Friedrichstrasse po tom, ako si Rusi, Američania, Briti a Francúzi rozdelili mesto.
Archív

Bozk smrti

Berlínsky múr bol dlhý 111 kilometrov. Zvyšky betónovej bariéry sú v meste dodnes na niekoľkých miestach zachované. Časť stojí na Bernauer Strasse, kde je aj múzeum so vstupom zdarma. Najznámejší a zároveň najdlhší úsek má 1,3 kilometra a tiahne sa pozdĺž rieky Spréva medzi mestskými časťami Friedrichshain a Kreuzberg. V roku 1990 pri­šlo do Berlína 118 umelcov z dvadsaťjeden krajín sveta, aby múr pomaľovali svojimi dielami. Mnohé z nich sú dodnes ikonické. Napríklad bozk Brežneva s Honeckerom. Objavuje sa na berlínskych suveníroch. V origináli na múre je pod ním nápis v azbuke o tom, že toto je bozk smrti.

Ďalší pás múru ponechali na Niederkirchner Strasse. Počas druhej svetovej vojny tam stáli budovy Gestapa a SS. Dnes je tam Múzeum topografie teroru a múr ohraničuje jeho expozíciu pod holým nebom. Pri pohľade z nádvoria múzea, oproti ktorému stojí šedivá vládna budova, vytvára dojem, akoby ešte stál reálny múr.

Zvyšok berlínskych ulíc, ktoré kedysi múr rozdeľoval, lemujú dnes dva pásy dlažobných kociek. Presne kopírujú múr z minulosti. V pravidelných intervaloch do chodníkov a ciest zasadia tabuľky s nápisom - Berlínsky múr 1961 - 1989. Keď sa budete len tak prechádzať Berlínom, z informačných panelov sa dozviete aj o tom, ako ľudia utekali cez múr a platili za to životom, ako pohraničníci z východného Nemecka neváhali strieľať do detí a dostávali za to štátne vyznamenania, ako fungovalo metro a dráha mestského vlaku, ktorú prevádzkovalo východné Nemecko, no časť staníc bola v západnom Berlíne. Aj to, ako sa po rokoch mohli rozdelené rodiny znovu stretnúť, keď v roku 1971 vyrokovali vlády výnimky a začali občanov na zvláštne povolenia púšťať na návštevu k príbuzným.

Panely ukazujú, ako vyzeralo spolužitie v rozdelenom Berlíne ešte pred stavbou múru. Vtedy síce už bol Východ a Západ, no ľudia mohli za určitých podmienok prechádzať medzi sektormi. Nemci z Východu pracovali na Západe, chodilo sa tam na nákupy, fungovali „pohraničné kiná“, kde si ľudia zo sovietskeho sektora mohli pozrieť západné filmové trháky. Až stavba múru tomu urobila koniec. Vláda NDR ešte pred ňou začala kampaň, v ktorej označila ľudí pracujúcich v západnom Berlíne za západné platy za egoistov a zradcov.

Nemecký politik Willy Brandt bol v tom období starostom západného Berlína. Apeloval na mocnosti, aby nedovolili rozdelenie mesta. Nedalo sa nič robiť. Američania si nechceli pohnevať Rusov, báli sa novej vojny. A tak im prešlo porušenie všetkých povojnových dohôd, v ktorých sa víťazi zaviazali zachovať neutralitu Berlína. Západné Nemecko preto presťahovalo vládne inštitúcie do Bonnu. No východní Nemci nakoniec Berlín za svoje hlavné mesto vyhlásili. Willy Brandt neskôr dostal Nobelovu cenu za mier za prácu na zlepšení vzťahov s NDR, so Sovietskym zväzom a s Poľskom. Jedno volebné obdobie bol kancelárom SRN.

Pokus preplávať: Utečenec z Východu pláva cez mestský kanál na Západ.
Pokus preplávať: Utečenec z Východu pláva cez mestský kanál na Západ.
Archív

Odsúdený na doživotie

Keď sa už nedalo ujsť cez okná, ľudia si nachádzali ďalšie cestičky. Niektorí plávali kanálmi a jazerami. Iní to skúšali cez múr - ale to bolo veľmi riskantné a nebezpečné. Všeobecne za najbezpečnejšiu cestu sa považovalo prevezenie v kufri auta západného diplomata. To bol drahý spôsob, ako ujsť, no takmer bez rizika. Diplomati cez checkpointy len tak prefrčali.

Reálnejšia cesta viedla cez kanalizáciu. Nie je také jednoduché odstrihnúť kanalizačné systémy. No keďže ľudia sa v sieti kanálov nemohli vyznať, pomáhali im takzvaní útekoví agenti zo západného Berlína. Samozrejme, polícia východného Nemecka čoskoro začala kanalizáciu strážiť.

A tak ľudia kopali tunely. Len z Bernauer Strasse ušlo tunelmi tristo ľudí. Z východného Berlína asi päťtisíc. Väčšina utekajúcich sa však na druhú stranu nedostala. Namiesto vytúženej slobody na Západe si odpykávali dlhý trest odňatia slobody vo väzniciach východného Nemecka. Deväťdesiatosem ľudí, ktorí sa pokúsili o takýto útek, zahynulo.

Známy je prípad cyklistu Harryho Seidela. Úspešný športovec narodený v roku 1938 nemohol štartovať na olympiáde v roku 1960. Krátko po vztýčení múru v roku 1961 ušiel do západného Nemecka. Odtiaľ pomáhal organizovať úteky ďalších. Sám kopal únikové tunely. Na druhú stranu dostal aj svoju manželku a dieťa. V novembri 1962 ho východonemecká tajná polícia chytila v jednom z tunelov. Odsúdili ho na doživotie. Na Západ previedol viac ako sto ľudí.

Checkpoint Charlie

Checkpoint Charlie je jasne označený varovaním v niekoľkých jazykoch, že vstupujete do amerického sektora, je chránený vrecami s pieskom a strážia ho vojaci v amerických uniformách. Za fotku pýtajú tri eurá. Tým sa podoba s minulosťou končí. Dnes je checkpoint Charlie uprostred Berlína vyhľadávanou turistickou atrakciou. V minulosti jedno z troch miest, kde bolo možné prejsť medzi Východom a Západom. Tri checkpointy dostali názvy podľa zaužívaného slangu NATO - A ako Alpha pri Helmstedte, B ako Bravo pri Dreilindene a C ako Charlie na Friedrichstrasse. A ani B sa nezachovali. Checkpoint Charlie je dnes centrom turistického šialenstva.

Berlín všeobecne stavia svoj turistický marketing na múre. Je to pochopiteľné. Toto mesto má za sebou ťažké skúšky a rozdelená minulosť je zaujímavým artiklom pre návštevníkov. No množstvo hodnotných informácií, textového a obrazového materiálu je prístupných v kamenných múzeách a pod holým nebom zadarmo. Checkpoint Charlie dopĺňa miestny kolorit. Mimochodom, je náhoda, že na ulici za ním má svoje vývesné štíty McDonalds a Burger King? Ako keby sa tu aj dnes začínala pravá  Amerika.

VIDEO Plus 7 Dní