Branislav Štefánik je cestovateľ telom a dušou. Prešiel už všetky možné krajiny a kontinenty. V Bánovciach nad Bebravou organizuje cestovateľský festival Hory, cesty, ľudia. Zaujímavé na ňom je, že si dáva netypické ciele. Napríklad vystúpiť na najvyšší vrch každej európskej krajiny.

Možno to znie jednoducho. No ani náhodou nie je. Predstavte si napríklad najvyšší vrch štátu Vatikán. Je vo Vatikánskych záhradách, kam si jednoducho kúpite lístok, no zároveň je zakázané vzdialiť sa od skupiny. Najvyšší bod Colle Vaticano leží bokom od trasy prehliadky. Braňo musel vystriehnuť chvíľku, keď sa sprievodkyňa nepozerala, odbehnúť nabok a rýchlo sa vrátiť. Podobne to bolo s najvyšším bodom Rádu maltézskych rytierov, ktorý sa považuje za suverénny štát. Je na nádvorí paláca na ulici Condotti v Ríme, ktorý je zároveň sídlom rádu. Brána nádvoria je väčšinou zatvorená a navyše strážená. Braňovi sa tam podarilo vbehnúť po tom, ako tri dni chodil okolo a čakal, kým bránu otvoria. Prek­vapenému strážnikovi, ktorý ho chcel zadržať, podal fotoaparát, nech ho na nádvorí odfotí. „Bol taký šokovaný, že ma naozaj odfotil,“ smeje sa Braňo.

Plánovač voľných dní

Paradoxne, nižšie kopce sú niekedy problematickejšie než Mont Blanc. Napríklad výstup na najvyšší vrch Rumunska Varful Moldoveanu (2 544 metrov) trvá tri dni. Je v pohorí Fagaraš a najprv treba pešo prejsť dlhé údolia. Počas výstupu na najvyšší vrch Bosny a Hercegoviny Bosanski Maglič (2 386 metrov) zostali značky pod snehom. Braňo so spolulezcami teda nasledovali stopy, o ktorých si mysleli, že patria turistovi pred nimi, ktorý pozná správnu cestu. No po čase zistili, že sú medvedie. Braňo teda vystúpil na iný vrchol a musí si to zopakovať. Hory nie sú to jediné, čo ho pri cestovaní zaujíma. „Hory bez ľudí sú len kamene. Patria k nim ľudia, kultúra, mestá, pamiatky, jedlo. Všetko spolu,“ vysvetľuje Braňo. Ako zamestnaný človek, obchodník s vysokozdvižnými vozíkmi, svoje cesty starostlivo plánuje. Začiatkom roka vždy pozerá, ako vychádzajú sviatky a kedy si zobrať dovolenku, aby dosiahol čo najdlhšiu šnúru voľných dní. „A keď už má človek deti, musí zohľadniť aj prázdniny,“ pokračuje. Lebo Braňo s manželkou Marcelou neprestali po narodení detí cestovať.

Láska k cestovaniu neznamená iba exotické destinácie. Štefánikovci sú prakticky každý víkend na výlete. Po Slovensku, Česku, Rakúsku, Maďarsku. Deti spoznávajú nové veci. „Dúfam, že im to do života niečo dáva. Učia sa v reálnom svete, nie z knižiek. Poznávanie obohacuje,“ myslí si Braňo. A či je to finančne náročné? „Organizujeme si to sami. Na čo máme, to si zaplatíme, a zvyšok nepotrebujeme. Aj najvyššie vrcholy Európy robím podobne. Neženiem sa za nimi. Robím to už 28 rokov a chýba mi ešte šesť kopcov.“

Na vode: Rodina na splave.
Na vode: Rodina na splave.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Otázne hranice

V pláne vystúpiť na najvyššie vrcholy všetkých európskych štátov je kľúčová otázka hraníc nášho kontinentu. Ani geografi nie sú jednotní v názore, kadiaľ presne vedie prírodná hranica medzi Európou a Áziou. Zhodujú sa len v tom, že vedie pohorím Kaukazu. Ak platí jej vytýčenie podľa tektonických dosiek, ktorých geologický zlom leží severne od Kaukazu, tak najvyšším vrcholom Európy je Mont Blanc s výškou 4 807 metrov. Lenže ak je Európa všetko na sever od hlavného hrebeňa Kaukazu na hranici Ruska, Gruzínska a Azerbajdžanu, tak vyhráva Elbrus s 5 633 metrami. Ak si ho chce Braňo zarátať medzi vrcholy, ktoré zdolal, musí naň vystúpiť pešo. To je jeho vlastná podmienka. „Na takmer tritisíc metrov vysoký Zugspitze ide lanovka z Rakúska, z Nemecka aj vlak z nemeckej strany. Hore je hotel, reštaurácia a pošta. Tam musím ísť ešte raz, pretože bolo zlé počasie, tak som sa hore vyviezol lanovkou a pešo som išiel iba nadol.“

Ďalšia otázka znie, či brať do úvahy hranice kontinentálnej Európy alebo aj územia európskych štátov, ktoré však ležia mimo jej geografických hraníc. „Napríklad najvyšším vrchom Spojeného kráľovstva ako krajiny je Mount Paget s 2 935 metrami nad morom v Južnej Georgii v Antarktíde,“vysvetľuje Braňo. „Je mimo geografickej hranice Európy a je dosť ťažko dostupný. Preto som ho vynechal.“ Podobné je to s Dánskom, ktorého súčasťou je i Grónsko. Alebo najvyšší vrch Holandska. Je ním Mount Scenery, sopka s vrcholom vo výške 887 metrov nad morom, ktorá je súčasne najsevernejším ostrovom v Karibskom mori. Tieto vrcholy by boli pre Braňa ťažšie dostupné. Preto sa rozhodol pri svojom pláne rešpektovať geografické hranice Európy.

Paradoxne, pri Španielsku mal Braňo opačný problém. „Bol som už síce na Picu de Teide s výškou 3 718 metrov nad morom na ostrove Tenerife, no Kanárske ostrovy sú súčasťou Afriky. Aby mi Španielsko zapasovalo do zbierky, musel som ísť ešte do Sierry Nevady na Mulhacén do výšky 3 478 metrov nad morom.“

Halti: Vo Fínsku to už vyššie nejde.
Halti: Vo Fínsku to už vyššie nejde.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Krčmy a omyly

Odhodlanie vystúpiť na najvyššie kopce skomplikuje občas obyčajná návšteva krčmy. Na najvyšší litovský pahorok Juozapiné takmer tristo metrov nad morom, sa chystal vyliezť s kamarátom. V dedinke pod kopcom si pred výstupom dali pivo. Hneď sa dali do reči s partiou od vedľajšieho stola. „Kamarát mal borovičku. Dal im ochutnať. Na revanš nám objednali fľašu pálenky. Oni desiati pili našu borovičku a my dvaja ich vodku. Bol to nerovný stav. Ale popolu­dní sme sa napriek tomu rozhodli kopec zdolať,“ rozpráva Braňo. Z krčmy síce odišli spolu s kamarátom, no po chvíli sa mu stratil. „Vystúpil som na kopec, rozložil som si karimatku a musel som si pospať. Kamarát nakoniec na kopec nevyšiel. Zaspal už cestou. V tráve, do pol pása vyzlečený. Keď sa zobudil, ležal tam polonahý, bez ruksaku a civelo na neho niekoľko miestnych.“Neskôr sa ukázalo, že pôvodné merania litovských geografov sú nepresné a v skutočnosti je neďaleký pahorok Aukštojas o dvadsať centimetrov vyšší ako Juozapiné. Takže výstup priamo z krčmy stratil význam. Braňo si ho musel zopakovať.

Rovnako nepríjemný môže byť omyl. „Výstup na najvyšší vrchol Čiernej Hory na hranici s Albánskom Zla Kolata, ktorý má 2 534 metrov, trvá jedenásť hodín,“ vysvetľuje Braňo, pre ktorého sú práve Prokletije najkrajšie hory. „Dvoch nevládnych kamarátov z výpravy som musel pri výstupe nechať za sebou. Bola hmla, zlé počasie, a omylom som vyliezol na vedľajší vrchol, ktorý sa volá Dobra Kolata.“

Keď moslim zháňa vodku

Braňova najobľúbenejšia krajina je Irán. Bol tam už päťkrát a nikdy nezabudne na priateľských a pohostinných ľudí, ktorých tam stretol. V roku 2007 cestoval po Sudáne. Vtedy bolo o tejto africkej krajine ešte málo informácií. Vo väčšine ľudí evokovala hrozné nebezpečenstvo. Braňo tam opäť narazil na perfektných ľudí. So smiechom hovorí, že dcéra Mateja je z Etiópie, kde boli s manželkou deväť mesiacov pred jej narodením. Keď má vybrať top cestovateľský zážitok, rozpráva o Tadžikistane. Miestni tam v roku 2004, krátko po skončení občianskej vojny, vítali cudzincov s otvorenou náručou. Vážili si, že k nim niekto prišiel. „Letenky na Tadžikistan Airlines do Dušanbe sa vtedy nedali kúpiť cez internet. Na diaľku som sa dohodol s ich zástupcom v Teheráne, že sa stretneme tam. Stretli sme sa, dal nám letenky, my sme mu zaplatili a na druhý deň sme leteli,“ usmieva sa Braňo. „Ešte na letisku sme stretli muža, ktorý mal tri manželky v Iráne a štvrtú v Tadžikistane. Trval na tom, že musíme prespať uňho. Mali jednoizbový byt v paneláku a malé dieťa. Prišli sme tam piati s veľkými batohmi. Bolo to uprostred noci. On ako moslim nepil alkohol, no trval na tom, že nás musí pohostiť vodkou. Tak ju zháňal po všetkých susedoch. V reštaurácii nám majiteľ poslal kopu jedla a syna s Mercedesom, aby nás zaviezol, kam si povieme. Ale čím viac ľudí do nejakej krajiny cestuje, tým viac sa tá krajina mení a jej obyvatelia prestávajú byť prirodzení.“