Aj školáci vedia, že Mŕtve more za svoj názov vďačí extrémnej salinite znemožňujúcej život organizmov v tomto jedinečnom bezodtokovom jazere, ktorého hladina leží až štyristotridsať metrov pod úrovňou mora. Hoci toto tvrdenie neplatí úplne - ryby a vodné rastliny tu síce nežijú, no Mŕtve more je domovom niektorých extrémofilných baktérií a archeónov -, fakt je, že „vďaka“ ľudskej činnosti jeho hladina neustále klesá. Keď „púšť kvitne“, spotrebovaná voda určite niekde chýba. A odvádzanie životodarnej tekutiny z Jordánu, či už slúži na zavlažovanie poľnohospodárskych plodín, alebo ako pitná voda, prináša čoraz viditeľnejšie následky i na tomto mieste.
Keď sa veci dejú rýchlo
Za čosi vyše pol storočia stratilo Mŕtve more tretinu svojej rozlohy a jeho hladina klesá približne o meter ročne. Vrstevniciam podobné kontúry, ktoré ukazujú, pokiaľ ešte prednedávnom siahala jeho hladina, lemujú brehy jazera na východnom - jordánskom - i západnom - izraelskom a palestínskom - brehu. Na povrch sa po ústupe hladiny dostávajú vrstvy s polohami soli, tie sa periodicky rozpúšťajú počas prívalových dažďov a následne vytvárajú nebezpečné prepadliská. Tisíce takýchto dier s kruhovým pôdorysom a hĺbkou aj vyše desať metrov lemujú nové línie pobreží a vytvárajú na nich nebezpečné zóny, do ktorých je vstup zakázaný a ktoré nezriedka pohlcujú celé stavby či cesty. Jedným z najznámejších miest s ich výskytom je Ein Gedi, niekdajšie letovisko ležiace na západnom brehu. V súčasnosti je už len mestom duchov.
Nová tvár Mŕtveho mora je odvrátenou stranou ľudskej činnosti. Či sa súčasný stav vôbec pokúsime zvrátiť, je zatiaľ skôr v rovine politických debát a projektov, pri ktorých sa musia vedieť dohodnúť i strany s veľmi komplikovanými vzájomnými vzťahmi. Konštatovanie, že ide o kombináciu prírodných javov s tými spôsobenými ľudskou činnosťou, je pomerne alibistické: človek v tomto prípade urobil pre deštrukciu známej lokality oveľa viac a najmä v relatívne veľmi krátkom čase.
Voda pre život
Veci však nie sú nikdy jednoduché a pre rastúci počet obyvateľov regiónu je voda extrémne dôležitou komoditou. Je zároveň dlhodobým predmetom sporu na pozadí už i tak komplikovaných arabsko-židovských vzťahov. Konflikty a boje o vodu z povodia rieky Jordán majú dlhú históriu a každá zo zúčastnených strán sa snažila v prvom rade o vlastný prospech. Izraelská vláda tak vystavala Národný rozvádzač vody, najväčšie vodné dielo v oblasti, ktoré privádza z Tiberiadskeho jazera do husto obývaného centra krajiny a na jej suchý juh až 1,7 milióna kubických metrov životodarnej tekutiny denne. Liga arabských štátov sa zasa neúspešne snažila zrealizovať plán na odvedenie vody z prítokov Jordánu: riek Hasbani a Banias do Jarmúku tak, aby nevtekali do Tiberiadskeho - Galilejského jazera. Jordánsko zasa vystavalo Kanál kráľa Abdulláha, významný zavlažovací systém. Distribúcia vody je dôležitým momentom i v izraelsko-jordánskej mierovej zmluve z roku 1994, v ktorej sa Izrael zaviazal odvádzať Jordánsku každoročne 50 miliónov kubíkov vody. Tá smeruje na oboch stranách hranice k poľnohospodárom a do domácností a samotný biblický Jordán je tak najmä v letných mesiacoch len akýmsi nevýrazným, no značne znečisteným potokom.
Aj ťažba a spracovanie evaporitov na južnej strane Mŕtveho mora z oboch strán hranice súvisí s poľnohospodárstvom. Z karnalitu sa tu vyrábajú umelé hnojivá na báze uhličitanu draselného, smerujúce najmä na export do Číny, Indie či Malajzie. Napriek spätnému odvedeniu použitej vody z evaporačných nádrží do Mŕtveho mora je podľa niektorých zdrojov ťažba uhličitanu draselného izraelskými aj jordánskymi spoločnosťami zodpovedná približne za štvrtinu z celkového úbytku vody v ňom. Ďalším kamienkom v mozaike sú i klimatické zmeny, ktorých následkom sa ešte zvyšuje odparovanie vody z hladiny a tým takisto prispievajú k vysychaniu.
Muzikant, výhľad a šteniatko
Niekedy je možno lepšou voľbou problémy si nepripúšťať priveľmi blízko k telu a snažiť sa žiť s nadhľadom, podobne ako útly päťdesiatnik Barakát. Väčšinu svojich dní trávi v malej kaviarni s dokonalým výhľadom pri jordánskej regionálnej ceste číslo 60, spájajúcej mesto At-Tafíla s riftovým údolím Vádí Araba, ležiacim o pol druha tisíc metrov nižšie.
Jednoduchý podnik, v ktorom aj spáva, Barakát vybudoval pred pätnástimi rokmi a odvtedy tu predáva najmä čaj a kávu okoloidúcim motoristom a v sezóne i turistom. Keď je sám, čo je najmä v zimnom období, po väčšinu času hráva na flaute a bezpražcovej lutne „úd“ a teší sa s malým hravým šteniatkom. Po príjemnom posedení sa spýtame, čo sme dlžní za kávu, na čo s úsmevom odpovie: „Alá al-hisábí“ - „Je to na môj účet!“ Za toto sympatické gesto i milú spoločnosť mu predsa len radi zaplatíme, najmä ak nejde o „turistickú cenu“, ktorá tu spravidla pri káve dosahuje dvoj- až trojnásobok toho, čo platia domáci. Je príjemné vidieť, že ešte nie z celého Jordánska sa stal „druhý Egypt“, ako pri našom spoločnom rozhovore konštatoval istý poľský cestovateľ narážajúc na agresívny cestovný ruch v krajine faraónov.
Cibuľa ako dar
„Pohodu zo starých čias“ zažívame aj nižšie, v poľnohospodárskom kraji medzi dedinkami Fífá a Ghúr as-Sáfí. Viditeľnosť sa tu dnes pre množstvo čiastočiek prachu a piesku znižuje na minimum, nepríjemný vietor ich vrhá ľuďom do tváre, tí si ju musia skrývať v praktických farebných šatkách.
Ani nepriazeň púštneho počasia nebráni tunajším poľnohospodárom pracovať. Cestu lemujú predajcovia rajčín, ktoré si tu možno kúpiť po celých prepravkách za pár desiatok centov, zároveň - pre nás v netradičnom čase, na začiatku februára - vrcholí i zber cibule.
Pokus o kúpu niekoľkých viazaničiek mladej cibuľky skrachuje tým najpríjemnejším spôsobom: domáci nám ich jednoducho darujú. O platení nemôže byť ani reč - to oni sú poctení naším záujmom. Rovnako ako obyvatelia blízkej dedinky Mazraa a dve malé sestry, predškoláčky, pre ktoré je fotografia vecou radosti a prestíže. Tu ešte Blízky východ vyzerá tak ako pred dvoma či troma dekádami, v časoch, keď politika a peniaze nezasahovali do bežného života tak výrazne ako dnes. Alebo sa mýlime a za všetko môže vtedajšia živelná radosť zo života, ktorú poháňala tá najväčšia energia na svete menom nespútaná a beznádejne optimistická mladosť.
Dva kilometre či dvesto krokov?
Čas veci nepochybne mení. Zmizla stará beduínka, ktorá ma chcela kedysi oženiť so svojimi dcérami Salmou, Rímou a Thraiie, rovnako ako srbskí vodiči kamiónov Červeného kríža - keď som tu bol naposledy, ako deti sa bláznili v pobrežnom bahne Mŕtveho mora a namazaní po celom tele vrstvou blata vykrikovali: „Chlapi, toto je kamenná doba!“
Dnešné pobrežie vyzerá trochu inak: kraľujú mu vyfintené mladé Číňanky, ktoré si na brehoch robia stovky selfie a stále nie sú spokojné. Sekundujú im postaršie britské turistky, ktoré dúfajú, že im zázračná voda a soľ vrátia tak trochu zašlú krásu, či nervózny plavčík dohliadajúci, aby sa klienti hotela neutopili dva metre od brehu vo vode, v ktorej sa vlastne utopiť nedá. Jeho píšťalka úspešne likviduje atmosféru okamihu, až kým nepríde dobre vyzerajúca mladá Jordánka s manželom. Zrazu jej všetečne ukazuje celé pobrežie a potom jej trpezlivo natiera chodidlá liečivým bahnom. Keď je nablízku mladá žena, všetka pozornosť sa razom sústredí na jediný cieľ. A turisti, ktorí sa nezodpovedne odplavili až desiatky metrov od brehu, to isto nie sú...
Prečo však spomíname dva kilometre alebo dvesto krokov? Taká dnes býva vzdialenosť od pobrežia k hotelom, ktoré boli ešte nedávno doslova pri brehu Mŕtveho mora. A kým z niektorých je to na pláž stále len príjemná krátka prechádzka, iné si na tento účel museli zaobstarať turistické vláčiky ťahané prerobeným terénnym autom.
Ťaví život
Mladík Chalíl pasie ťavy v blízkosti regionálnej cesty s názvom Šára al-Kuds, v preklade Jeruzalemská cesta. Keď za volantom zazrie niekoho, kto zjavne nepochádza z Jordánska, zamáva na neho. Nie je to tým, že by sa chcel pozhovárať alebo dozvedieť niečo nové.
Chalílov biznisplán je jednoduchý. Porozpráva príbeh mladej ťavy, ktorej pri pôrode zomrela matka, a dúfa, že jeho slová rozlútostia srdce citlivého turistu. Zároveň nabáda na fotografovanie a skusmo si vypýta päť dinárov, asi sedem eur. Keďže máme dobrú náladu, porušujeme všetky cestovateľské pravidlá a predsa len dostane päťdesiat centov. Chalíl sa na moment zamračí, vzápätí sa rozosmeje a pasie ďalej: na kávu či zopár cigariet má zarobené.
FOTO v GALÉRII
Kúpeľ v Jordáne a hora Nebo
Miesto, kde vraj kedysi Ján Krstiteľ krstil Ježiša Krista, je už z drahšej kategórie. Vyše šestnásť eur za letmý pohľad na plytké kalné vody Jordánu sa nezdá výhodná kúpa, navyše na miesto sa dá dostať len mikrobusom spolu so skupinou iných návštevníkov. Keď to skúsime autom, miesto zvané Betánia uvidíme aspoň z diaľky a usmiaty vojak nás na kontrolnom stanovisku i tak otočí.
Nábožensky založení pútnici to celkom iste vidia inak a z oboch strán hranice sem z času na čas prichádzajú skupiny turistov, ktorí sa vo vode nechajú v slávnostných rúchach pokrstiť. Keďže vody Jordánu sú podstatne menej čisté než pred dvetisíc rokmi, vzniklo z izraelskej strany alternatívne miesto na krsty, podporované i tamojším ministerstvom turizmu. V lokalite zvanej Jardenit neďaleko od brehov Tiberiadskeho jazera vody rieky ešte nie sú príliš znečistené odpadom z kanalizácií, navyše neďaleká malá priehrada zabezpečuje dostatočné množstvo vody aj v suchších mesiacoch.
Chuť zarobiť doľahla i na ďalší z cieľov pútnikov, horu Nebo. Miesto, odkiaľ Mojžiš uvidel Zasľúbenú zem, poskytuje určite jedinečný výhľad, no ťažko hľadať istotu, že šlo o presný a konkrétny bod. Keď sa vyberiete na pahorok ležiaci len o pár stovák metrov severnejšie, nielenže budete vyššie než turistami preplnená a ohradená hora Nebo, ale budete mať túto dokonalú chvíľu len sami pre seba. Najmä, ak sem prídete večer. V šere sa trbliecu svetlá Jeruzalema a všetko vyzerá aspoň na okamih oveľa krajšie a mierumilovnejšie ako svet známy z televíznych novín...
Nápady, odvaha a skutočnosť
Z kraja olivových sadov je príjemné hľadieť na hladinu najnižšie položeného a najslanšieho jazera našej planéty. A na um opäť prichádza otázka ohľadom jeho budúcnosti.
Medzi zamýšľané nápady, ako obmedziť negatívny trend jeho vysychania, patria projekty uvažujúce o pridávaní odsolenej morskej vody do koryta jediného prítoku Mŕtveho mora, rieky Jordán, či vybudovaní potrubia, ktoré by za pomoci čerpadiel privádzalo vodu z Akabského zálivu Červeného mora do oblasti Mŕtveho mora. Okrem nákladnosti takýchto projektov sa vedci obávajú, či by ich realizácia vôbec pomohla zvrátiť súčasný scenár alebo ho len spomalila. Často skloňovaný druhý, ambicióznejší z projektov niektorí vidia ako symbol mieru a spolupráce medzi Jordánskom, Izraelom a Palestínou. Viacerí odborníci si však kladú celkom iné otázky. Pochybnosti majú najmä ohľadom jeho vplyvov na ekosystém Akabského zálivu i neprirodzené zmiešavanie vôd rozdielnej salinity a minerálneho zloženia. Neznámou je i potenciálny vplyv na výzor a sfarbenie vôd Mŕtveho mora po takomto zásahu.
Nielen mnohí obyvatelia oblasti si myslia, že bod zlomu je dávno prekonaný a úbytok vody v jazere bude pokračovať prinajmenšom počas niekoľkých nasledujúcich dekád. A viac tragickou než komickou bodkou za príbehom tak bude realita podobná pointe jedného starého „suchého“ vtipu: „Poznáš Mŕtve more? To ja som ho zabil!“ Až na drobnú odlišnosť, že nejde o dielo jedinca, ale kolektívu z druhu Homo sapiens, je výsledok rovnaký. Dosiahnutím čohosi podobného sa len ťažko môže pochváliť iný živočíšny druh. Zo svojej vlastnej histórie, keď nadmerné poľnohospodárstvo a nevhodné hospodárenie s vodnými zdrojmi dokázalo neraz priniesť skazu celým civilizáciám, sme sa opäť nepoučili.
