Tip na článok

Protivládne protesty, etnické napätie, nízke platy: Vitajte v Macedónsku

Dvojmiliónové Macedónsko prežíva turbulentné obdobie, no ľudia tu majú k sebe veľmi blízko a dokážu sa tešiť z maličkostí.

Galéria k článku (15 fotografií )

Protivládne protesty, etnické napätie, nízke platy. Aj takýto je obraz súčasného Macedónska. Napriek tomu ľudia nestrácajú špecifický humor či originálnu životnú filozofiu. Nezúfajú si. Iba si občas s nostalgiou zaspomínajú na „zlaté časy“ v Titovej Juhoslávii.

Farebné protirečenia

Nazrieť do duše krajiny s rozlohou polovice Slovenska si vyžaduje určitý čas - na tunajší život je lepšie nahliadať ležérnym balkánskym tempom a detailnejšie. Letmá návšteva „nového“ Skopje by sa mohla skončiť rozčarovaním.

Nové budovy v gýčovitom štýle v posledných rokoch úplne zmenili oba brehy Vardaru v centre polmiliónovej metropoly a prehnané množstvo sôch a pamätníkov vyvoláva ešte viac otázok u domácich i návštevníkov. „Naozaj treba, aby sa v chudobnej balkánskej krajine míňalo toľko verejných prostriedkov na zbytočné budovanie modiel ,novej histórie‘ a honosného centra hlavného mesta?“ pýta sa za všetkých podobne zmýšľajúcich Macedóncov študent anglického jazyka Jovan.

Ako to už medzi mladými chodí, hnevá sa na svoju vládu a zúčastňuje sa na súčasných protestoch. Lídrov krajiny považuje za skorumpovaných, pričom najviac mu vadí bývalý premiér Nikola Gruevski i súčasné vedenie na čele s prezidentom Ivanovom a dočasným premiérom Dimitrievom. Názorovo je krajina rozdelená.

Kým protestujúci túžia po rýchlej ceste do Európskej únie a NATO, veľká časť domácich má diametrálne odlišný názor. Za „šarenou“ alebo „farebnou revolúciou“ vidí snahu Západu o možné ukončenie používania názvu krajiny Macedónsko a potenciálne riziko jej „postupného rozdelenia medzi susedov“, pričom sa mnohí obávajú najmä kosovského scenára.

„Oni vôbec nevedia, čo činia,“ vraví päťdesiatnik Ljube, diskutujúci so svojím rovesníkom v útulnej kaviarni na pešej zóne mesta Bitola po tom, čo okolo prejde hlúčik protestujúcich s macedónskymi vlajkami v ruke. Podobné vyjadrenia si po celej krajine možno vypočuť najmä od strednej a staršej generácie, no ľudia nesúhlasiaci s „farebnou revolúciou“ nechýbajú ani medzi mladými.

„Chcú nás len dostať do rúk tých akože správnych politikov, vnútiť našej krajine svoje pravidlá, destabilizovať ju a možno i rozdeliť,“ netají sa svojimi názormi Ljube. Ešte ďalej zachádza skupinka mladých oslavujúcich s kamarátmi začiatok mája na lúkach nad východomacedónskym Berovom: „Kam pôjdeš, keď si nás rozdelia? Do Albánska? Ja veru do Bulharska!“ vraví tridsiatnik Vladimír jednému z priateľov.

Z ich vzájomnej diskusie cítiť, že za nie príliš vydareným vtipom cez slzy stoja reálne obavy.

Hory, voda a kláštory

Napriek napätiu panuje najmä na vidieku pokoj. Každodennou realitou je tu prežitie, ale i radosť zo skromného života v lone prekrásnej prírody. Hory tvoria väčšinu územia krajiny, pričom najvyššou je Korab, vysoký 2 764 metrov, na severozápade krajiny.

Dvojica veľkých jazier s čírou belasou vodou - Prespanské a Ochridské - zasa ponúka vynikajúcu alternatívu preplnenému jadranskému pobrežiu. Navštevovanými miestami sú i početné pravoslávne kláštory, z ktorých viaceré boli nedávno zreštaurované.

Veľmi silná je v Macedónsku cyrilometodská tradícia, viacerí z učeníkov svätého Cyrila a Metoda pochádzali z tejto oblasti. Ochridské jazero sa spája s menami svätého Klimenta a Nauma, na jeho brehu sú i pochovaní. Pozostatky svätého Klimenta spočívajú v ochridskom Chráme svätého Pantelejmóna, hrob ďalšieho zo slovanských sedempočetníkov, ako sa v pravosláví označuje Cyril, Metod a pätica ich prvých učeníkov a najbližších spolupracovníkov.

Svätého Nauma nájdeme v rovnomennom kláštore, ktorý kedysi sám na pahorku v juhovýchodnom cípe jazera založil. Kláštor divotvorcu, za ktorého ho nielen pravoslávni veriaci považujú, je vyhľadávané pútnické miesto s vynikajúcou energiou. Atmosféru dnes večer dotvára búrka na západnom horizonte, škrekot voľne žijúcich pávov a pravoslávne chorály znejúce z reproduktorov v chráme.

„Ste dobrí ľudia a som rád, že sme sa stretli. Niet inej cesty, len cesta dobra. A to napokon vždy zvíťazí!“ vraví sympatický a milý mních Dončo, pútavo rozprávajúci o živote vierozvestcov, ktorý je návšteve zo spriaznenej slovanskej krajiny viditeľne rád.

Tito nadovšetko

„Jéj, náš Dončo!“ poteší sa vari šesťdesiatročný švihák Slavko z neďalekej obce Peštany, keď sa s ním v ten istý večer zhovárame pri káve a poháriku silnej voňavej rakije. „Vždy chodí na staručkom Renaulte a stále je usmiaty,“ vraví o mníchovi presvedčený komunista, ktorý inak duchovenstvo vraj príliš nemá rád.

Steny Slavkovho domu zdobí portrét Tita i vlajka Juhoslávie, je jedným z nemála ľudí, ktorí nedajú na svoju domovinu pod vedením Josipa Broza dopustiť. Na obdobie pokoja, bezpečia a relatívneho blahobytu spomínajú starší obyvatelia krajín bývalej Juhoslávie s pohnutím v hlase a Slavko nie je výnimka. „Mali sme peniaze, mohli sme chodiť bez víz do Nemecka. Socializmus u nás bol čosi celkom iné ako tam za železnou oponou v Československu,“ vraví.

Jeho hosťom je dnes obľúbený doktor Toše, kardiológ, ktorý mu podľa vlastných slov zachránil srdce. „Keď sa mi začali príznaky infarktu, Toše ma naložil do vlastného auta a uháňal so mnou do nemocnice v Skopje. Veľmi som mu za to vďačný,“ povie Slavko a jeho žena Mirijana sa usmeje.

„Sme spolu od jej sedemnástich a mojich dvadsiatich piatich rokov a teraz sa už tešíme s vnučkou Charitinou,“ vravia majitelia domu, ktorého apartmány prenajímajú najmä v lete turistom. Ďalšou témou, na ktorú príde reč, sú medzietnické a medzireligiózne vzťahy v Macedónsku.

Rozdiely, ktoré boli za čias socializmu nepodstatné až neviditeľné, sa po konfliktoch v deväťdesiatych rokoch stali témou. Zaujímavé je Slavkovo rozprávanie o „torbešoch“, asi pätnásťtisícovej skupine macedónskych moslimov, ktorí sa medzi sebou rozprávajú po macedónsky, no počas osmanskej nadvlády prijali islam.

„Ich názov je odvodený od torby, pretože títo ľudia najčastejšie pracovali ako kočovní murári, stavbári a remeselníci. Na islam často konvertovali i nedobrovoľne. Ak napríklad agovi, feudálnemu pánovi, dlhovali peniaze, ktoré nedokázali načas vrátiť, ponúkli im odpustenie dlhu, ak niekto z rodiny prijme nové náboženstvo,“ vysvetľuje usmievavý dôchodca.

U Hamleta

Krátka návšteva v dedinách obývaných touto skupinou patrí medzi rovnako príjemné momenty počas návštevy krajiny so slnkom na vlajke. Môže za to majiteľ malej reštaurácie s netypickým menom Hamlet v západomacedónskej dedine Žirovnica. Čerstvý päťdesiatnik, ktorého knižnica počíta podľa jeho slov až tri tisícky titulov, prízvukuje, že jeho susedia i priatelia sú vzdelaní a sekulárni ľudia.

Spomína obdobie päťdesiatych rokov minulého storočia, keď množstvo jeho krajanov emigrovalo do Turecka, najmä do oblasti Izmitu, Bolu a Adapazari, i roky sedemdesiate. Vtedy obyvatelia Žirovnice odchádzali za prácou do Nemecka, čo malo neskôr vplyv na jej súčasnú architektúru.

Hamlet má však najradšej knihy. „Nie je dôležité, čo si v živote vyštudoval, ale to, čo si prečítal!“ znie životné krédo syna učiteľa, ktorý považuje za najdôležitejšie veci v živote medziľudskú tolerantnosť, spravodlivosť a citlivosť. Rozrozpráva sa o negatívnych energiách, brojí proti materializmu a egoizmu. „Sebectvo je lokomotíva na negatívno!“ konštatuje na záver debaty milý a sympatický chlap, než nám oznámi, že sme jeho hosťami a za večeru ani kávu v malej reštaurácii v centre Žirovnice neplatíme vôbec nič.

Džordžeho Nirvana

Mesto Kavadarci v južnom regióne Tikveš, preslávenom pestovaním viniča, zmáča jarný dáždik. Vyššie v horách sa belie čerstvý mokrý sneh, na ceste cez pohorie Galičica tvorí súvislú pokrývku. „Videli ste správy? Snežilo aj v Srbsku, Chorvátsku a Slovinsku,“ vravia si novinky chlapi v kafane, typickej balkánskej kaviarni, ktorá býva rušná a plná vždy, nehľadiac na pracovný čas.

Jazyk a ľudia sú vstupnou bránou ku každému miestu, no prvé stretnutie v Kavadarcoch ide ešte ďalej - zaváňa nekonečnom. Pred dažďom nás pozýva ukryť sa do svojej kancelárie päťdesiatnik Džordže, niekdajší zamestnanec hotela na Kréte a súčasný hrobár. Nad vchodom visí nápis Pohrebné služby Nirvana.

„Vieme ľudí dostať do nirvány, máme dokonca novú pohrebnú dodávku i džíp, len klientov je akosi málo, ľudia sú tu príliš zdraví,“ žartuje Džordže, hostí počastuje rakijou z hrozna a vysvetľuje, ako sa k tejto práci dostal: „Keď nám grécky majiteľ hotela povedal, že nám skráti mzdu z tisícdvesto eur na polovicu, rozhodol som sa vrátiť domov. Mesačne mám síce len tristopäťdesiat eur, no v Macedónsku je to slušný príjem. Väčšina ľudí tu žije z dvoch stovák,“ dodáva.

Príjmy domácich sú skutočne nízke, treba však poznamenať, že i ceny bývania, energií a potravín sú oproti našim zhruba polovičné.

Mrežičko, láska moja

„Vymetať“ doliny, kde sa končia všetky cesty, prináša nielen na Balkáne jedinečné stretnutia. Výnimkou nie je ani podvečer v bývalej baníckej osade Mrežičko, kde dnes žije už približne len desiatka stálych obyvateľov. Jedným z nich je niekdajší vodič obrovského vyklápacieho auta voziaceho rudu Boro, ktorý s rumencom v tvári - a celkom po svojom - oslavuje pravoslávnu Veľkú noc.

Namiesto maľovania vajíčok a návštevy chrámov popíja so susedmi na nádvorí starého domu. Jedným z nich je usmievavý Pavle, ktorý nás vzápätí pozýva domov. „Ja som baba Mitra!“ znie uvítanie z úst energickej Pavleho manželky. „Deti máme v Londýne, dve dcéry a syna, a tak sme radi každej návšteve,“ vraví.

„Teda okrem alkoholikov z dediny, čo sa tu chcú len zadarmo najesť!“ Zvyšok večera je exkurziou do sveta byliniek a zvykov. Popíjame čaj z „majčinej dušice“, ako znie v macedónskom jazyku názov materinej dúšky, obľúbenou rastlinkou je tu i medvedí cesnak, ľubovník a rebríček obyčajný, ktorý domáci nazývajú „hajdučka trava“.

Kým Mitra nasledujúce ráno pripraví rožteky kifli posypané sezamom a plnené čerstvým syrom, porozpráva ešte čosi o miestnych veľkonočných zvykoch: „Vajíčka maľujeme na Veľký štvrtok pred východom slnka vývarom z lipy a koreňa rastliny nazývanej broč - po slovensky marena farbiarska. Rozbíjame a jeme ich na Veľkonočnú nedeľu, jedno si nechávame pre šťastie po celý ďalší rok.“

„Pochádzam z neďalekého Roždenu, no Mrežičko a Pavleho by som nevymenila za nič!“ vraví Mitra. „Môj muž mal aj porážku, no vyliečila som ho kilogramami jedál z rýb. Rada ich chytám na udicu, aj lekár vravel, že sú na túto diagnózu zdravé!“ vraví starostlivá manželka a Pavle, ktorý už vyzerá úplne zdravo, sa šibalsky usmieva.

Rozhovor sa zvrtne i na tému utečencov. „Hoci grécka hranica je z Mrežička len niekoľko kilometrov cez hory, mali sme ich tu iba zopár, naposledy dvadsať duší spolu s prevádzačmi. Väčšina sedí v Gevgeliji a nechce sa im trmácať po lesoch,“ dozvedáme sa od domácich z Roždenu.

Deň, keď sme šťastní

Počas sobotňajšej polnoci to žije i v centre mestečka Berovo. Najprv každý obíde so sviečkou v ruke tunajší chrám, na pár okamihov zavíta na bohoslužby, aby vzápätí skončil v kruhu rodiny alebo priateľov v kaviarni. Duchovné a svetské zvyky akoby splynuli, neprekážajú si navzájom. Módne nahodení mladíci i vyfintené devy v najnovších šatách sa zdravia slovami Christos voskres! - Kristus vstal z mŕtvych! - a muzika z barov hrá skoro do rána.

Ráno ich v kaviarňach vystriedajú sviatkujúci rodičia s ratolesťami, z blízkosti tých, ktorých dlho nevideli, sa tešia najmä Berovčania žijúci a pracujúci v Skopje. „Prvý máj a Veľkonočná nedeľa pripadli tento rok na ten istý deň. Takže sme o to šťastnejší,“ vraví Toše, obyvateľ Berova, oslavujúc s kamarátmi a priateľkou. Ľudia, ktorí sa ešte ráno možno ani nepoznali, spolu tancujú na lúke za hlasných tónov živej kapely, popoludňajšie slnko žiari cez mokré oblaky a speváčke ľudových piesní, odetej do kožených šiat, každý vtlačí do ruky zopár bankoviek.

Vedno plesajú mladí i dôchodcovia, radujúc sa z okamihu, a prípitky zajedajú veľkonočnými vajíčkami. „Danas jesmo, sutra nismo!“ - „Dnes sme tu, zajtra nás niet!“ vraví sa na Balkáne a presne v duchu tohto hesla sa na lúkach pri Berovskej priehrade žije čarom súčasnosti.

VIDEO Plus 7 Dní