Jana Čavojská

Majiteľka môjho ubytovania má poetické meno Nektaria, no v&nbsp;informácii, ako sa k&nbsp;nej dostať, uviedla jednoducho: Gialiskari. Jedno z&nbsp;mestečiek alebo, lepšie povedané, dediniek ostrova – celá Ikaria má približne 10-tisíc obyvateľov, čo je populácia malého mesta. Nemala som žiadne meno hotela ani presnú adresu. Keď som Nektariu po poldruhahodinovom presune autom z&nbsp;letiska –&nbsp;kto tvrdí, že Gréci sa nikdy nikam neponáhľajú, zrejme s&nbsp;nimi ešte nejazdil po úzkych kľukatých cestách – objavila za pokladnicou v&nbsp;obchode, ktorý prevádzkuje pod izbami na prenájom, len jednoducho skonštatovala: „Ty musíš byť môj hosť.“ A&nbsp;potom považovala za povinnosť porozprávať mi úplne všetko o&nbsp;geografii ostrova a&nbsp;miestach, ktoré musím určite vidieť. Je október. Bude ešte vôbec dosť teplo? „Najlepší čas!“ prízvukuje Nektaria. „Keby si prišla v&nbsp;auguste, nájdeš tu len kopu turistov. Teraz spoznáš ostrov oveľa lepšie.“ Drobná majiteľka penziónu a&nbsp;obchodu so zmiešaným tovarom je v&nbsp;skutočnosti silná žena. Jej hlavným poslaním je výroba mramorových dekorácií, napríklad kameňov na studne a&nbsp;rôznych dekorácií fasád. Veľké veci. „Bolí ťa z&nbsp;toho celé telo,“ priznáva s&nbsp;tým, že používa iba kilové kladivo. „S&nbsp;ťažším by som nedokázala dlhšie pracovať. A&nbsp;nie je to o&nbsp;sile, ale o&nbsp;technike.“

V&nbsp;susednom mestečku Evdilos si s&nbsp;francúzsko-nemeckým párom Marcom a&nbsp;Janou objednáme grécku kávu v&nbsp;bare na námestí a&nbsp;Marco sa rozhovorí. Nie, neprišli na ostrov kvôli jeho povesti modrej zóny, teda jedného z&nbsp;piatich miest na svete, kde sa ľudia v&nbsp;dobrom zdraví dožívajú najvyššieho veku. Ani tomu veľmi neveria. „V&nbsp;krajine s&nbsp;takou zdravotnou starostlivosťou, ako má Grécko?“ Skôr im vyhovuje, že je autentický. Napriek rušnému augustu tu po zvyšok roka neprevalcoval život turizmus. „Ľudia nás vždy úprimne vítali. No odkedy sme kúpili dom, sú k&nbsp;nám ešte srdečnejší. Už patríme medzi nich.“

Marco kedysi cestoval, živil sa ako potulný muzikant. Pred tridsiatimi rokmi prišiel na jedno leto na Ikariu. A&nbsp;zo všetkých miest, ktoré videl, bolo toto najlepšie. S&nbsp;Janou pracujú v&nbsp;Paríži v&nbsp;sociál­nych službách, s&nbsp;ľuďmi na ulici a&nbsp;mladistvými delikventmi z&nbsp;chudobných predmestí. Majú silný zmysel pre komunitu a&nbsp;sociálnu spravodlivosť. „Vieš, že Ikaria bola za diktatúry akýmsi väzením? Grécka vláda sem posielala ‚leftistov‘ a&nbsp;komunistov. Tým sa tu tak zapáčilo, že zostali aj po uplynutí trestu. Ich myšlienky tu kolujú dodnes.“ Až natoľko, že obyvatelia kedysi odmietli projekt hotelov a&nbsp;kasín, ktorý ponúkal veľký zahraničný investor. Nie sú tu ani diskotéky a&nbsp;nočné kluby. Ikaria sa nestala párty ostrovom ako susedný Mykonos. „Priťahuje špecifických ľudí,“ potvrdzuje Marco.

Z&nbsp;Evdilosu stúpam po kľukatých cestách vysoko do kopcov. Tie sa od morskej hladiny dvíhajú až do výšky okolo tisíc metrov. Prechádzam horskými dedinkami – niekedy je tam len pár domov, no určite majú tavernu alebo aspoň „kafeneio“, kde sa ľudia môžu stretávať. Vo vinárstve Afianes pestujú hrozno v&nbsp;nadmorskej výške od 400 takmer po tisíc metrov. Vinič rastie na terasách, ktoré kedysi v&nbsp;strmých svahoch prácne budovali ľudské ruky. Museli, aby zabránili erózii a&nbsp;dokázali zadržať vodu. Kríky sa tu neťahajú v&nbsp;dlhých úhľadných radoch. Držia sa skôr pri zemi. Tak sa im viac darí v&nbsp;slnečnej páľave.

Nikos Afianes sa vrátil na ostrov svojich rodičov pred dva­dsiatimi rokmi z&nbsp;Atén. Bol lekárnikom a&nbsp;v&nbsp;dedine dodnes každému pomáha so zdravotnými problémami. No vína vyrába nefiltrované, bez sulfidov, chemikálií, postrekov a&nbsp;umelých hnojív. To všetko mi vysvetľuje Dora. Nedávno sa sem prisťahovala zo Solúna, lebo sa zamilovala do Ikariá­na. „Som rada blízko prírody, teší ma les, táto práca, zbieranie byliniek,“ usmieva sa drobná mladá žena. Ukazuje mi kamennú nádrž, v&nbsp;ktorej vinič stále drvia tradičným spôsobom – nohami. „Naberá tak do seba minerálne chute horniny,“ hovorí. Kedysi mali takú nádrž pri každom dome, lebo víno si každý dorábal vlastné. Teraz sa viac používajú drevené preše. Vytlačená tekutina putuje do hlinených amfor. Nikos však skúšal dať dozrieť šumivé víno aj pod morskú hladinu, dopadlo to vraj výborne. Dora mi potom naleje pohár červeného vína vyrobeného tradičnou metódou. Ochutnám. Je úplne iné než akékoľvek víno, ktoré som doteraz pila. Svetlé, skôr jantárové, ale silné. Autor teórie modrých zón Dan Buettner ho zaradil medzi deväť vecí, ktoré prinášajú obyvateľom ostrova dlhovekosť. Ktovie. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Francúzi Cécile a&nbsp;Daniel sú netypický pár. „Toto všetko urobila Cécile,“ ukazuje Daniel na interiér ich domu. „Zreštaurovala nábytok, vymaľovala steny.“ On namaľoval obrazy, ktoré na steny potom zavesili, je výtvarník. Cécile sa smeje tejto deľbe práce a&nbsp;pomáha skupine hostí krájať zeleninu. Daniel siahne po gitare. Aj on sa usmieva. Je to taká ich romantika: Cécile pracuje rukami a&nbsp;Daniel jej k&nbsp;tomu hrá a&nbsp;spieva. Na ostrov prišli pred tridsiatimi rokmi. Ich synčekovi dia­gnostikovali ťažkú astmu. Lieky takmer nezaberali. Odporučili im čisté prostredie pri mori. Najprv sa odsťahovali na Azúrové pobrežie. Ale to nestačilo. Hľadali teda ďalej. Na Ikariu ich nepritiahla povesť dlhovekosti – teória modrých zón vtedy ešte neexistovala. „Zo všetkých strán je more a&nbsp;v&nbsp;okruhu 200&nbsp;kilometrov nie je žiadna továreň. Takže nulové znečistenie,“ hovorí Daniel. A&nbsp;synovi sa uľavilo.

Na krásnom mieste s&nbsp;výhľadom na more si manželia otvorili malý penzión, Villu Cécile. Hosťom nadšene predstavovali ostrov. Ukazovali im aj delfíny a&nbsp;veľryby – je tu podmorská prepadlina, ktorou veľryby migrujú. Tak ako turistický ruch na ostrove celkovo, ani pozorovanie veľrýb sa nikdy nestalo masovou záležitosťou. Daniel by to ani nepokladal za správne. Potápať sa k&nbsp;veľrybám, pozorovať, nebodaj dotýkať sa ich – načo? „Občas ich vidíme aj z&nbsp;brehu. A&nbsp;to nám stačí.“ Ľudia prichádzali aj kvôli Cécile. Jej ruky mali moc uzdravovať. Kládla ich na telá chorých a&nbsp;pomáhala im. Potom sa však v&nbsp;jej rodine stala tragédia. „Hlboko ju to zasiahlo. Povedala si, že keď nedokázala pomôcť jednému z&nbsp;najbližších, nebude pomáhať cudzím a&nbsp;s&nbsp;liečením skončila.“

Cécile a&nbsp;jej hostia pripravujú jednoduché vegetariánske jedlo, ochutené bylinkami z&nbsp;tamojších hôr a&nbsp;soľou, ktorú Daniel získava odparovaním morskej vody. Každé leto naplní svoje malé nádrže na pobreží a&nbsp;nechá slnko urobiť svoju prácu. Jeho soľ má veľké kryštály, je menej slaná než soľ z&nbsp;obchodu a&nbsp;chutí ako more. „Kedysi si ju všetci takto vyrábali,“ tvrdí. „Ľudia tu museli byť sebestační. Dokonca pestovali pšenicu. Nič sa nedovážalo.“ Organickú zeleninu, sladké a&nbsp;obyčajné zemiaky si nakoniec polievame hojnými dávkami olivového oleja. Už sa ani nechcem pýtať. Je mi jasné, že aj ten vyrába Daniel, na pozemku majú olivovníky. „Olej chodíme lisovať do dedinskej lisovne, tak ako naši susedia,“ súhlasí Francúz. Okrem prirodzených, zdravých potravín – aj tým Dan Buettner pripisuje dlhovekosť obyvateľov ostrova – je základom životného štýlu na Ikarii kontakt s&nbsp;priateľmi, rodinou, komunitou. V&nbsp;lete sa ľudia stretávajú na preslávených panagiriách, oslavách svätého, ktorému je zasvätený kostol. „A&nbsp;keďže tu máme asi 200 kostolov, panagirií môže byť veľa,“ smeje sa Daniel. Znamená to hudbu a&nbsp;tanec – tradičný, v&nbsp;kruhu – hlboko do noci alebo do rána. K&nbsp;tomu jedlo, ktoré pripraví komunita. Za jedlo sa platí. V&nbsp;letnej sezóne prichádza na tieto slávnosti toľko turistov, že miestni dokážu vyzbierať slušnú sumu. „Spoločne potom rozhodnú, čo s&nbsp;peniazmi. Podľa toho, čo v&nbsp;dedine potrebujú opraviť. Školu, cestu, kostol, založiť knižnicu. Nespoliehajú sa na štát. Sú zvyknutí zabezpečiť si všetko sami,“ pokračuje Daniel.

Nie je neprijateľné zaklopať niekomu na dvere neskoro večer a&nbsp;pozvať sa na návštevu. Dokonca sa ani netreba dopredu ohlásiť. Priatelia sa navštevujú, kedy sa im zachce. A&nbsp;nielen tí. Danielovi a&nbsp;Cécile raz niekto búchal na dvere o&nbsp;tretej nadránom. „Vraj doručovacia služba. Chlapík priviezol chladničku do susednej taverny a&nbsp;hľadal niekoho, kto mu ju pomôže vyložiť. O&nbsp;tretej v&nbsp;noci? Nechápal som. Prepáč, zastavil som sa na panagirii a&nbsp;tancoval som, zabudol som na čas, ospravedlňoval sa mi šofér. Nakoniec z&nbsp;toho bolo nesenie ťažkej chladničky 200 metrov do kopca. Chlapík potom vyhlásil, že je hladný, vraj na panagirii aj čo-to popil. Cécile sa podujala urobiť mu volské oká. Už sme ani nešli spať. Uvarili sme kávu a&nbsp;do rána sme sa rozprávali,“ opisuje Daniel. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Povesť modrej zóny urobila z&nbsp;Ikarie v&nbsp;istom zmysle magnet na ľudí. Presnejšie na určitý typ ľudí – mnohí prichádzajú hľadať zdravý životný štýl a&nbsp;úľavu od problémov. U&nbsp;Cécile a&nbsp;Daniela organizujú kurzy a&nbsp;terapeutické pobyty nemeckí manželia Emily a&nbsp;Peter Hessovci. Vyvinuli špecifický typ zvukovej terapie: rozozvučaním medených mís na tele človeka sa jemnými tónmi a&nbsp;vibráciami šíri organizmom zvláštna energia a&nbsp;hlavne pokoj. Tento systém sa vyučuje v&nbsp;Hessových inštitútoch v&nbsp;niekoľkých krajinách sveta. V&nbsp;Nemecku ho už praktizujú aj zdravotnícke zariadenia ako podpornú terapiu pri náročnej liečbe a&nbsp;proti stresu. Aj 83-ročný Peter hovorí, že Ikariu si nevybrali pre dlhovekosť jej obyvateľov. Jednoducho sem raz s&nbsp;Emily prišli na dovolenku a&nbsp;ostrov si ich získal. Hoci ich najväčšou láskou naďalej zostáva Nepál, kde prežili celé roky, teraz sa cítia najviac doma práve na Ikarii. Už viem, že ľudia na Ikarii okrem malých detí neoslavujú narodeniny a&nbsp;neriešia, koľko má kto rokov. Rozmýšľam teda, ako sa opýtať na vek Yorgosa a&nbsp;Marie, milého manželského páru z&nbsp;malého domčeka uprostred krásnej záhrady v&nbsp;meste Evdilos. Starší obyvatelia Ikarie nechcú, aby Charón, prievozník do podsvetia, začul, koľko majú rokov. Uvedomil by si, že na nich zabudol, a&nbsp;mohol by si po nich prísť... Daniel však s&nbsp;úsmevom preloží moju otázku. Som cudzinka, budú ju tolerovať.

Yorgos má 97. A&nbsp;na tvári takmer žiadne vrásky. Maria 84. Manželmi sú presne 60&nbsp;rokov. Yorgos najprv rozpráva o&nbsp;tom, ako mal obchod v&nbsp;hlavnom meste ostrova Agios Kirikos, sype mená a&nbsp;profesie ľudí, ktorých stretával na ulici alebo uňho nakupovali. Potom ide pohľadať svadobnú fotografiu. Maria pred nás zatiaľ neustále predkladá nové a&nbsp;nové dobroty. Čaj, kávu, nakladané citróny s&nbsp;cukrom, domáci jahodový likér, zeleninu zo záhrady... „Dlho som sa nemohol oženiť,“ vracia sa zo susednej izby Yorgos. „Mal som totiž dve sestry, jednu mladšiu o&nbsp;desať rokov, a&nbsp;najprv sa museli vydať ony.“ Ukazuje fotografiu dvoch neviest a&nbsp;dvoch ženíchov. Nakoniec mali s&nbsp;mladšou sestrou dvojitú svadbu. Dlhý život podľa nich nemá žiadne tajomstvá. Človek musí byť aktívny, veľa sa hýbať, veľa pracovať. Jesť zdravo, najlepšie plody z&nbsp;vlastnej záhrady. Mäso a&nbsp;rybu len občas. K&nbsp;jedlu piť trochu domáceho vína bez chémie. Dôležité sú dobré vzťahy s&nbsp;priateľmi, so susedmi. Hovorí sa, že na Ikarii je problém byť sám. Mariine a&nbsp;Yorgosove deti žijú síce v&nbsp;Aténach a&nbsp;Moskve, no napriek tomu nie sú osamelí.

Keď sa s&nbsp;Danielom vrátime k&nbsp;autu, na kapote nás čaká nádoba s&nbsp;domácimi vajíčkami od susedky Dimitry. Skutočne sa ľudia na Ikarii dožívajú vyššieho veku ako inde? V&nbsp;dedinkách, ktoré navštevujem, sa vždy idem pozrieť aj na cintorín. Obvykle sú stranou od rodinných domov. Ľudia tu dávajú milovaným na hroby fotografie a&nbsp;často aj veci, ktoré obľubovali. Pastier kôz má v&nbsp;sklenom priečelí tieto zvieratká z&nbsp;plastu, náhrobky rybárov alebo námorných kapitánov zas majú tvar malých lodiek. Cintoríny dedín na pobreží sú vždy situované pri mori, takže aj po smrti majú nebožtíci blízko k&nbsp;tomu, čo mali radi. Bežne nachádzam veľa náhrobkov s&nbsp;informáciou, že človek, ktorému patril, sa dožil osemdesiatich-deväťdesiatich rokov. Nájdem aj niekoľko sto- a&nbsp;stojedenročných. A&nbsp;potom aj hroby ľudí, ktorí zomreli mladí. Tridsiatnici, štyridsiatnici, šesťdesiatnici.

Domina Tsantiris vedie v&nbsp;dedine Proespera rodinné vinárstvo Tsantiris a&nbsp;tvrdí, že práve z&nbsp;jej terasy je najkrajší pohľad na západ slnka. Je fascinujúce, ako si ľudia na Ikarii namiesto odporúčaní na návštevu barov dávajú odporúčania na miesta s&nbsp;dobrým výhľadom na západ slnka alebo pozorovanie hviezd. Domina opisuje, ako vlastne nič nové nevymýšľa. Len sa inšpiruje tým, čo na Ikarii robili generácie pred ňou. „Odmalička som všade chodila za staršími ženami. Bola som taký neodbytný prívesok. Neustále som chcela pozorovať, čo ako robia, ako varia, ako uchovávajú potraviny na zimu, a&nbsp;vedieť, prečo sa to má robiť práve tak.“ Vysvetľuje rôzne spôsoby konzervácie plodín bez použitia chémie. Obyvatelia ostrova si kedysi museli robiť zásoby na zimu. Nekupovalo sa skoro nič. Ovocie aj zeleninu sušili nakrájané na slnku. Usušené plodiny zabalili do látkových vreciek, uložili v&nbsp;pivniciach a&nbsp;v&nbsp;zime z&nbsp;nich varili. Cez leto pili mlieko od svojich kôz a&nbsp;na zimu si pripravovali syr. Samozrejme, Dimitra hovorí aj o&nbsp;víne. Prírodné víno ostrova podľa nej určite prispieva k&nbsp;dlhovekosti. „Od čias antiky to je dôležitá súčasť nášho života,“ tvrdí. „K&nbsp;obedu si ľudia dávali malý pohárik vína. Po jedle si každý zvyčajne zdriemol. Ďalšie víno išlo k&nbsp;večeri. A&nbsp;raňajky? Všetci vrátane starých žien z&nbsp;našej dediny mali na raňajky chlieb, ktorý si nadrobili do hrnčeka a&nbsp;zaliali ho vínom. Jedli to lyžicou. Víno im dodávalo energiu. Zároveň bolo vždy prvým pohostením pre každú návštevu. Ale nikdy ho nepijeme samo, vždy ho zajedáme aspoň niečím malým. Víno je dobré pre srdce a&nbsp;krv. Samozrejme, ak ho nepiješ prehnane veľa a&nbsp;neopíjaš sa.“ Keď bola Domina malá, na ostrove nebol žiadny supermarket. Väčšina ľudí bola úplne sebestačná. Chemické a&nbsp;spracované potraviny by ani nekupovali. V&nbsp;obchodíkoch sa predávali len základné veci: toaletný papier, ryža, cukor, múka. Každý mal políčko, záhradu, ovocný a&nbsp;olivový sad. Celá rodina sa starala o&nbsp;to, aby bolo čo jesť. Potraviny mali cenu zlata.

Thea Parikos sa narodila v&nbsp;americkom Detroite ako druhá generácia imigrantov z&nbsp;Ikarie. Na ostrov cestovala s&nbsp;mamou a&nbsp;so súrodencami každé leto. „Vždy keď som vystúpila z&nbsp;lode, cítila som sa ako doma. Do USA som nikdy nezapasovala,“ rozpráva mi majiteľka hotelíka a&nbsp;reštaurácie v&nbsp;mestečku Nas pri limonáde z&nbsp;citrónov, zo zázvoru a&nbsp;z&nbsp;mäty, ktorú sama zbiera v&nbsp;horách. Po strednej si zobrala rok pauzu. Prišla do Grécka, pohybovala sa medzi Aténami a&nbsp;Ikariou. Na ostrove stretla Iliasa a&nbsp;zamilovala sa doňho. Chvíľu žili v&nbsp;Amerike, chvíľu v&nbsp;Aténach. V&nbsp;roku 1994 sa rozhodli pre Ikariu natrvalo. V&nbsp;dome po Iliasovej rodine zariadili päť izieb na prenájom. Dnes je to jedno z&nbsp;najpopulárnejších miest na ostrove a&nbsp;Thea organizuje aj kurzy varenia. Ju naučili variť tety a&nbsp;sesternice, vďaka ktorým bola na Ikarii vždy ako doma. „Naučila som sa hlavne, že treba využiť všetko, čo dáva príroda, a&nbsp;využívať to sezónne,“ hovorí. „Manžel má záhradu, takže nejaké ovocie a&nbsp;zeleninu máme vlastné. Zvyšok kupujeme od miestnych. Ryby od rybára, mäso od farmára.“

Takto varila dávno pred tým, než sa vôbec začalo hovoriť o&nbsp;nejakých modrých zónach. No s&nbsp;Danom Buettnerom sa zoznámila, hneď ako prvýkrát prišiel na ostrov. Bolo to cez zimu, ona bola Američanka, tak sa nejako prirodzene niekde stretli. Celý tím potom býval u&nbsp;They v&nbsp;hoteli a&nbsp;ona im pomáhala kontaktovať miestnych ľudí. „Na úvod mi povedal, že prišli, lebo študovali štatistiky z&nbsp;celého sveta a&nbsp;Ikaria im vychádza ako jedno z&nbsp;miest, kde žije najviac starých ľudí. To je predsa normálne, v&nbsp;celom Grécku je to tak, odpovedala som mu. On tvrdil, že ich máme oveľa viac. S&nbsp;celým tímom chodili po kostoloch, mestských úradoch a&nbsp;školách, študovali záznamy. Stretávali sa s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;hovorili s&nbsp;nimi o&nbsp;ich životnom štýle. Ich výskum bol naozaj dôkladný. Všetko museli vidieť na vlastné oči, potvrdiť, overiť a&nbsp;overiť ešte raz.“

Ak niekto tvrdí, že dlhovekosť na Ikarii „spôsobuje“ hlavne zlá administratíva a&nbsp;chýbajúce rodné listy, Thea to vôbec neberie. „Keď aj niekomu nevystavili vierohodný rodný list, na záznamoch zo škôl jasne vidieť, kedy išiel do prvej triedy. Údaje o&nbsp;veku ľudí sú správne,“ je neochvejne presvedčená. Ona sama súhlasí so závermi, ku ktorým dospel Buettnerov tím. Prirodzené, zdravé a&nbsp;sezónne jedlo, pocit, že čas neexistuje, život v&nbsp;kontakte s&nbsp;prírodou, čisté prostredie, bohaté sociálne kontakty. „Tu sa nemôžeš cítiť osamelo. Je ťažké byť sám, prakticky tu nemáš žiadne súkromie, niekedy to môže byť až problematické. Ale ľudia sú tu neustále prepojení. Poznajú sa navzájom tak dobre, že okamžite zistia, ak má niekto problém, a&nbsp;pribehnú mu na pomoc.“ Na Ikariu neprišli žiadne nadnárodné siete hotelov a&nbsp;obchodov, všetko prevádzkujú miestni a&nbsp;v&nbsp;malom. Hoci august je veľmi rušný, zvyšok roka plynie čas na ostrove stále pomaly. Mladí síce odchádzajú na univerzity, ale potom sa vracajú. „Prekvapuje to aj Grékov z&nbsp;iných ostrovov,“ tvrdí Thea. „Tie sú hlavne v&nbsp;zime prázdne, stretneš tam len starších ľudí. Tu nemáme opustené domy, je tu veľa detí a&nbsp;mladých rodín.“ Keď sa opýtam na negatíva, Thea sa musí zamyslieť. Potom spomenie zdravotnú starostlivosť. Samozrejme, ostrov s&nbsp;populáciou menšieho mestečka nemôže mať špičkovo vybavené nemocnice. Za náročnejšími vyšetreniami, na operácie a&nbsp;porodiť treba cestovať na pevninu. Ale Thea sa hneď zas rozhovorí o&nbsp;pozitívach. „Cítim, že toto miesto je skutočné. Máš tu slobodu byť sama sebou, lebo tvoja identita sa neodvíja od toho, čo robíš, ale kým si. Mám rada prepojenie s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;pocit, že čas neexistuje.“ Vraj tu neexistuje sexizmus a&nbsp;nie je lepšie miesto na dovolenku pre single ženy ako Ikaria. Nemajú tu ani ageizmus. Starší majú prirodzene svoje miesto v&nbsp;spoločnosti. Nikto ich neprehliada. „Môj syn má 27. Minule bol na párty s&nbsp;priateľmi, skončila sa ráno, tak išiel ešte na kávu. V&nbsp;kaviarni sa zarozprával s&nbsp;nejakými mužmi. Keď mi hovoril, s&nbsp;kým tam bol, boli to muži vo veku 97, 96 a&nbsp;90&nbsp;rokov. Čudovala som sa, či si mal čo povedať s&nbsp;ľuďmi, ktorí sú od neho o&nbsp;70 rokov starší. Neviem, koľko mali rokov, jednoducho sme si rozprávali príbehy a&nbsp;bavili sme sa, odpovedal mi.“

Recept na šťastie: Pátrali sme po tajomstve dlhovekosti ľudí na gréckom ostrove Ikaria

Jana Čavojská

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás

Recept na šťastie: Pátrali sme po tajomstve dlhovekosti ľudí na gréckom ostrove Ikaria

Jana Čavojská

Súvisiace články

Tóny v dreve: Gitary Martina Juríčka putujú z Bardejovskej Novej Vsi do celého sveta

Volanie Bieščad: V poľských horách si s medveďmi poradili

Hon na superjachty: Patálie západných krajín so zhabanými plavidlami ruských oligarchov

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás