Peter Hupka

Do horského priesmyku Col de la Lombarde smerujú od rána cyklisti, motorkári i vodiči áut. Ohľaduplne a trpezlivo sa navzájom obchádzajú, než dorazia na malebné miesto v 2 350-metrovej výške na hranici Talianska a Fran- cúzska. Niekto sem smeruje,&nbsp; aby vyrazil na horskú túru, niekto, aby sa presvedčil o vlastnej kondičke v štýle Tour de France. Siluety okolitých hôr sú prekrásne a&nbsp;leto si užívajú všetci rovnako. Dolina rieky Fiume Stura di Demonte zostala hlboko na&nbsp;talianskej strane a&nbsp;skalnatý hraničný hrebeň zalieva slnko mladého dňa.

„Tento rok sa mnoho ľudí vydalo putovať po Európe autom či karavanom. Nespoľahlivej leteckej doprave, zdecimovanej protivírusovými opatreniami, v súčasnosti verí málokto, linky sa často rušia a ani povinnosť rúšok nepoteší. Kým súkromných letov pomaly pribúda, s pravidelnými linkami doteraz nie sme ani na dvadsiatich percentách pôvodného stavu,“ vraví zamestnanec manažmentu letiska v Nice Michel, s ktorým sa stretávame v jednom z miestnych aeroklubov. O jeho slovách sa môžeme poľahky presvedčiť. Alpské cesty sú naozaj plné tulákov na kolesách. Vyšportovaných cyklistov, štýlových motorkárov, dôchodcov s karavanmi či mladých ľudí v obúchaných malých osobných autách, vybavených stanmi a zásobami jedla. Dovolenka na&nbsp;nomádsky štýl je dnes v&nbsp;kurze. A&nbsp;keď zastavíme pri ceste a&nbsp;varíme si obed, mnohí z&nbsp;podobných turistov mávajú, trúbia a&nbsp;so širokým úsmevom pokračujú.

Francúzska strana údolia pod priesmykom Col de la Lombarde je oveľa viac poznačená civilizáciou. Do&nbsp;svahov sa zarezávajú kilometre zjazdoviek lyžiarskeho strediska Isola 2000, tunajšie hotely poskytujú vyše šesťtisíc lôžok a&nbsp;obrovské parkoviská sú pohľadom do&nbsp;iného sveta než toho, aký sme zanechali na&nbsp;druhej strane hrebeňa.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/recepty-stastie-zabery-ktore-vam-odhalia-nezname-provensalsko" target="_blank" rel="noopener">FOTO krás a z o zákutí Provensálska nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Až do&nbsp;roku 1947, keď po&nbsp;uplatnení Parížskych mierových zmlúv túto oblasť odstúpili Francúzsku, boli talianske obe strany horského masívu pri Isole. Za&nbsp;myšlienkou vzniku rezortu, ktorý na&nbsp;mieste stojí od&nbsp;počiatku sedemdesiatych rokov, stál britský olympijský lyžiar Peter Boumphrey. Peniaze londýnskych dodávateľov, v&nbsp;tom čase nízka cena pôdy i&nbsp;vôľa miestnej samosprávy na&nbsp;spoluprácu podporená najmä výstavbou novej cesty dali projektu zelenú a&nbsp;množstvu obyvateľov Nice a&nbsp;okolia zasa možnosť dostupnej lyžovačky. Ibaže milovníkov naozajstnej prírody „francúzske Donovaly“ nelákajú a&nbsp;vyberajú sa na&nbsp;miesta, kde hory zostali horami.

Občas to ani nemusí byť príliš vysoko nad morom. Tie pravé vertikálne zážitky môžu začať i v podhorí na pomedzí Provensalských a Prímorských Álp. Tu, juhozápadne od mestečka Castellane, sa začína vápencový kaňon rieky Verdon so stenami vysokými až sedemsto metrov. Raj horolezcov, vodákov i rybárov sa tiahne viac ako dve desiatky kilometrov dolu prúdom až po priehradu Lac de Sainte-Croix vybudovanú v&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Skalní lezci tu nájdu i&nbsp;extrémne ťažké cesty, medzi ktoré minulý rok pribudla La Rage d’Adam s&nbsp;klasifikáciou 9b+, o&nbsp;ktorej vylezenie sa jej autor Sébastien Bouin pokúšal päť rokov, než sa mu to v&nbsp;septembri 2019 podarilo.

Lezci, ktorí majú k&nbsp;špičke ďaleko, no motiváciu a&nbsp;chuť liezť rovnaké, si tu môžu vyberať zo stoviek ľahších i&nbsp;ťažších ciest s&nbsp;dĺžkou niekoľko desiatok, ale i&nbsp;stoviek metrov. Verdon je však krásny i&nbsp;z&nbsp;dna rokliny. A&nbsp;nahliadnuť do&nbsp;kolmých a&nbsp;previsnutých stien možno i&nbsp;z&nbsp;tunelov vybudovaných na&nbsp;viacerých jeho miestach, napríklad v&nbsp;Samsonovej úžine. Ručne kopané tunely precízne zaobleného prierezu mali byť súčasťou hydroelektrického projektu, ktorého realizáciu zhatila prvá svetová vojna. Pre scenérie kaňonu možno povedať, že našťastie. Plánovalo sa totiž zaplavenie jeho úžin a&nbsp;tunely mali slúžiť na&nbsp;prietok vody poháňajúcej turbíny. Dnes nimi vedie turistický chodník, na&nbsp;ktorého prechod je dobré si vziať čelovú lampu. V&nbsp;670-metrovom Tunnel du Baou totiž od&nbsp;jedného portálu k&nbsp;druhému určite nedovidíte a&nbsp;chodník je pokrytý kameňmi i&nbsp;mlákami. Pohľady cez prerazené okná do&nbsp;úžiny Samson však stoja za&nbsp;trochu námahy a&nbsp;nepohodlia.

Ak túžite po&nbsp;ešte komornejšej atmosfére, ideálnym miestom je okolie mesta Gap. Kým v&nbsp;lesoch severne odeň sa možno poprechádzať pozdĺž starých vodných kanálov a&nbsp;akvaduktov, tým, ktorí majú radšej široké výhľady, odporúčame vydať sa do&nbsp;kraja lúk, pasienkov a&nbsp;odkrytých horských hrebeňov nad dedinkou Orcières.

Strmými lúčinami stúpame na&nbsp;2&nbsp;407-metrový končiar Roc d’Alibrandes. Nad hlavami nám lietajú paraglajdisti, najvyššie nad hrebeňom sa pod padákom pohojdáva vozičkár, ktorému jeho hendikep nebráni nachádzať najlepšie zo stúpavých prúdov. Keď sa otvorí horizont a&nbsp;spolu s&nbsp;ním nové pohľady, zmocní sa nás detinské nadšenie. Hrebeňovka na&nbsp;neďaleký vrchol La Muande vysoký 2&nbsp;464 metrov ponúka prekrásne výhľady najmä na&nbsp;sever, do&nbsp;hlbokého skalnatého kotla pod horou Aiguille de Cédéra, vysokou 2&nbsp;908 metrov.

Z&nbsp;pohľadu geológa ide o&nbsp;kryštalinikum prevrásnené s&nbsp;mezozoickým obalom, na&nbsp;ktorom diskordantne sedí flyšový komplex a&nbsp;ďalší kriedový príkrov. Z&nbsp;pohľadu turistu je to neporušený kus alpskej prírody, kde si možno užívať tichú horskú samotu. Počas krásneho letného dňa totiž stretávame iba trojicu turistov.   

Oveľa nižšie, západne od Gapu, ležia ešte menej navštevované lesy a kopce národného parku Barronies Provençales. V sympatickej doline kľukatiacej sa rieky Aigues, lemovanej svetlými vápencovými bralami, zastavujeme pred dedinkou Rémuzat pri výdatnej studničke. Tí, ktorí ju ešte v&nbsp;devätnástom storočí vybudovali, musia byť pocestnými vychválení až do&nbsp;neba! Vedľa prameňa s&nbsp;dvojicou rúrok je malé posedenie a&nbsp;stolík, ktoré využívajú mnohí domáci. Niekto si tu uvarí kávu a&nbsp;občerství sa, iní len naberú studenú pitnú vodu. Sympatické je, že všetci používajú sklenené fľašky, plastom tu na&nbsp;takéto použitie, zdá sa, odzvonilo.

Pri studničke v&nbsp;sparný podvečer postojí aj životaschopný dôchodca na&nbsp;starom Mercedese a&nbsp;okamžite sa dá s&nbsp;nami do&nbsp;reči. „Putujem po&nbsp;Francúzsku autom, no tečie mi chladič, a&nbsp;tak každých deväťdesiat kilometrov stojím a&nbsp;dolievam vodu. Ale nie keď zovrie, predchádzam tomu a&nbsp;sledujem teplotu, aby som sa pri otváraní zátky neobaril!“ vraví na&nbsp;vysvetlenie. Sedemdesiatdeväťročný Marten je skutočný dobrodruh, ktorý nevynechá žiadnu možnosť užívať si života v&nbsp;plnej kráse. V&nbsp;noci spí v&nbsp;aute a&nbsp;cez deň sa venuje turistike. „Včera som vyšiel na&nbsp;vrchol Grande Tête de L’Obiou, najvyšší bod Provensalska. Dalo mi to zabrať, ale výlet stál za&nbsp;to!“ žiari nadšením Marten. Pri predstave, že v&nbsp;takomto veku niekedy vystúpime do&nbsp;výšky 2&nbsp;790 metrov ťažkým skalnatým terénom, mu len ticho a&nbsp;v&nbsp;dobrom závidíme. „Veľmi rád cestujem, putujem, objavujem. A&nbsp;ľudia rovnakého razenia sú mi nesmierne sympatickí. Dnes však musím ísť domov do&nbsp;Ba­gnols-sur-Céze, do&nbsp;večera to stihnem. Žena by sa o&nbsp;mňa bála. Pokojne sa tam niekedy zastavte!“ lúči sa s nami  magický deduško.

Až do&nbsp;súmraku premýšľame o&nbsp;Martenovi a&nbsp;jeho jednoduchom životnom šťastí. Stačí naň predsa tak málo - robiť to, čo nám ho prináša. Takýto prístup, zdá sa, majú viacerí domáci.

„Keď som si vyberal miesto na život, povedal som si, že musí splniť tri kritériá - neveľkú vzdialenosť od mora, príjemnú klímu južných svahov Álp a blízkosť ľudí, ktorých mám rád a žijú v&nbsp;Grenobli,“ vraví usmievavý päťdesiatnik Laurent, muzikant a&nbsp;opravár akordeónov. Vybral si tak dedinku Valbonnais ležiacu v&nbsp;doline riečky La Bonne, prítoku mohutnejšej rieky Le Drac v&nbsp;regióne Rhône-Alpes na&nbsp;juhovýchode Francúzska. Ako vzápätí zisťujeme - vybral si veľmi dobre.

Laurent nás okamžite upozorní na&nbsp;skutočnosť, že anglická verzia jeho mena Laurence je vo francúzštine dievčenským krstným menom a&nbsp;prekvapivo sa necháva oslovovať Lavrentij. S&nbsp;chlapíkom plným života sa stretávame príjemnou náhodou osudu, keď ho vezmeme stopom, splácajúc tak svoj „celosvetový stopársky dlh“. Hneď ako nastúpi, pozdraví nás po&nbsp;slovensky, no pokračuje na&nbsp;rodeného Francúza vynikajúcou ruštinou. „Idem z&nbsp;Grenoblu stopom domov, lebo ma to takto baví. Okrem toho moja stará dieselová dodávka už dávno nemôže do&nbsp;stredu mesta. A&nbsp;takto aspoň stretnem zaujímavých ľudí!“ vraví vysoký šľachovitý muž.

„Z&nbsp;Grenoblu idem od&nbsp;priateľky. Teda vlastne od&nbsp;milenky! Ženy sú fajn, ale nemali by sme s&nbsp;nimi žiť v&nbsp;spoločnej domácnosti, to nerobí dobrú krv,“ vraví žoviálny chlapík, ktorý má zážitkov na&nbsp;desať životov. Rozpráva, ako stopoval lode z&nbsp;Istanbulu na&nbsp;Krym, ako žil v&nbsp;komunitách podobných ľudí po&nbsp;svete, ako sa naučil od&nbsp;starého majstra opravovať akordeóny. „Hudbu milujem! Hral som vari pre každého, okrem mafiánov a&nbsp;policajtov. Pre nich nehrám, a&nbsp;ak zistím, že ide práve o&nbsp;takúto oslavu, rýchlo sa slušne rozlúčim a&nbsp;odídem! Ono je to jednoduché - s&nbsp;mafiánmi ne­chce mať slušný človek nič spoločné a&nbsp;policajtov nemám rád, lebo mi dávajú pokuty. Ale neplatím ich - nemajú mi čo vziať!“ žartuje.

„U nás v dedine žijú aj lesní robotníci z Česka. Pozval by som ich na obed, nech sa pozhovárate, ale teraz sú na kopci. Tak uvarím niečo aspoň pre nás!“ vraví Laurent a ani nevieme ako, skončíme na príjemnom obede vo Valbonnais, miestnej časti Les Angelas. Podávajú sa cestoviny, víno a skvelý syr époisses, vyrábaný z&nbsp;kravského mlieka a&nbsp;burgundského vína.

„Môj dom nájdete ľahko, stačí sa spýtať na&nbsp;Dom lenivého. Kamaráti mi to píšu aj na&nbsp;poštové obálky. Keď prišla nová mladá poštárka, hanbila sa mi zásielku podať,“ spomína vtipnú príhodu. „Rýchlo som ju upokojil, že Dom lenivého je moja adresa a&nbsp;ja som na&nbsp;ňu patrične pyšný!“ dozvedáme sa od&nbsp;Laurenta, ktorý napriek všetkému až takým lenivcom nebude. Ukazuje nám nový krov, ktorý nedávno postavil, i&nbsp;hudobné nástroje, ktoré ležali zapadnuté prachom a&nbsp;on im znova vdýchol dušu.

Na&nbsp;obranu svojej životnej filozofie dodáva: „Ono nie je také zlé byť lenivý. Postupne to začínajú chápať i&nbsp;moji susedia. Načo sa ustavične kamsi náhliť a&nbsp;žiť v&nbsp;nekonečnom strese. Život je predsa o&nbsp;čomsi inom!“ Laurent vyžaruje príjemnú energiu a&nbsp;nečudo, že má v&nbsp;živote šťastie. Starú vidiecku usadlosť užíval za&nbsp;symbolické nájomné päťdesiat eur mesačne a&nbsp;postupne ju zrenovoval. „Tu sú ľudia stále fajn! Keď starý pán, majiteľ statku, zomrel, jeho deti ma nevyhodili. Práve naopak, bol som im sympatický a&nbsp;nehnuteľnosť mi odpredali za&nbsp;dvadsaťpäťtisíc eur,“ vraví.

Sen o&nbsp;bývaní na&nbsp;mieste blízko mora, hôr i&nbsp;ľudí sa splnil, no príjemný nepokoj v&nbsp;duši zostal. „Už sa teším, keď táto hlúposť s&nbsp;koronou pominie a&nbsp;pôjdem sa opäť túlať na&nbsp;východ - po&nbsp;vašej časti Európy a&nbsp;do&nbsp;Ruska!“ vraví Lavrentij a&nbsp;vyzdvihuje východnú literatúru, hudbu i&nbsp;filozofiu. „Slovania sú príjemní, nie sú agresívni ani dobyvační. Aj Rusov by podľa mňa stačilo aspoň raz v&nbsp;histórii nechať hoci len na&nbsp;päťdesiat rokov na&nbsp;pokoji. Hneď by boli naše vzťahy lepšie. Len škoda, že sa tak nestane,“ premýšľa Lavrentij.

S&nbsp;Lavrentijom sa lúčime s&nbsp;tým, že sa určite opäť stretneme. Lebo Zem je okrúhla. Človek málokedy pookreje viac, ako keď stretne zaujímavého a&nbsp;príjemného človeka.

Smerom k&nbsp;domovu postupujeme celkom pomaly a&nbsp;lenivo. Kúpanie v&nbsp;horskej rieke La Malsanne pod sedlom Col d’Ornon je dokonalým osviežením. Bazéniky, do&nbsp;ktorých si možno ľahnúť, postavené z&nbsp;okruhliakov a&nbsp;ľadová voda osviežujúca telo i&nbsp;dušu sú stokrát lepšie než preplnené pláže, soľ a&nbsp;polepené telá. Nielen v&nbsp;čase, keď by sme sa podľa televízie a&nbsp;tlače mali jeden od&nbsp;druhého dištancovať a&nbsp;mať strach z&nbsp;nákazy. Tu sa niet čoho báť. Kam oko dovidí, niet živej duše a&nbsp;do&nbsp;vody tak každý môže skočiť nahý.

Idylka z&nbsp;južnej strany Col d’Ornon je čosi celkom iné ako svet okolo Briançonu, s&nbsp;ktorým sa konfrontujeme na&nbsp;sklonku dňa. Drahé hotely, noblesné reštaurácie, komerčné lyžiarske a&nbsp;turistické strediská a&nbsp;masy ľudí sú presne to, pred čím sme sa celý čas snažili ujsť. Podobne ako Marten, Laurent a&nbsp;mnoho ďalších ľudí, ktorí uprednostňujú pokoj a&nbsp;neporušenú prírodu. Všetci spolu budeme vlastne veľmi vďační každej kríze, ktorá spomalí snahy developerov obrátiť naše ostrovy harmónie na&nbsp;ich zarábajúci, no bezduchý obraz.

Recepty na šťastie: Zábery, ktoré vám odhalia neznáme Provensalsko

Peter Hupka

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Recepty na šťastie: Zábery, ktoré vám odhalia neznáme Provensalsko

Peter Hupka

Súvisiace články

Prekonali už Taliansko: Krajina má štvrtý najvyšší počet úmrtí na COVID-19 vo svete

Chcú zachrániť Taliansko: Lídri EÚ by mali prerozdeliť medzi štáty viac ako 1,8 bilióna eur

Provokuje aj po rokoch: Zlatan Ibrahimovič vytiahol opäť svoje „nožničky“

Ťažko po korone: Povstaneme silnejší ako kedykoľvek predtým!

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás