Peter Hupka

Hornatý a pomerne členitý ostrov Seiland je rozlohou porovnateľný s naším stredne veľkým okresom. Na päťstoosemdesiatich štvorcových kilometroch v kraji Finnmark môžete spoznať originálny životný štýl miestnych obyvateľov a hádam si aj osvojiť kúsok severskej múdrosti.

V drsnej prírode Sievju, ako Seiland nazývajú domorodí Sámovia, majú k sebe ľudia oveľa bližšie ako v preplnených a anonymných mestách. Sámov, známejších pod starším označením Laponci, žije na severe Nórska päťdesiat- až šesťdesiattisíc a na Seilande tvoria podstatnú časť obyvateľstva. Prísť sem do lona divočiny za sedemdesiatou rovnobežkou znamená stať sa na chvíľu jedným z ostrovanov, nazrieť do ich jednoduchých a pritom bohatých životov. O to ťažšie sa potom so Seilandom lúči - priateľstvá sa na severe síce nerodia rýchlo, ale trvajú o to dlhšie.

Malý trajekt prepravujúci ľudí a autá cez úžinu Strømmen z prístavu Strømsnes do Kjerringholmenu na Seilande sa pripravuje na dnešnú poslednú plavbu. Hŕstka cestujúcich nastupuje na jeho palubu z vyhriateho domčeka, slúžiaceho ako vynikajúco vybavená čakáreň, kým ostatní pomaly vychádzajú nahor rampou vo svojich vozidlách. Sú to najmä obyvatelia ostrova pracujúci v neďalekom Hammerfeste, na konci týždňa ich dopĺňajú aj tí, ktorí majú na ostrove víkendové chaty.

Asi trojkilometrová plavba chladnými vlnami trvá len čosi vyše desiatich minút, no vody Strømmenu i tak Seiland dokonale oddeľujú od ľahšie dostupných miest pevniny a dodávajú mu pocit príjemnej samoty. V Kjerringholmene už peších čaká autobus a ostatných posledné kilometre jazdy autom do svojich domovov. Asfaltka, ktorá sa tu začína, meria len dve desiatky kilometrov a cez osady Kvistnes, Kristinehamn a Eidvågeid vedie do mestečka Hønseby, za ktorým sa končí.

Vo dverách dreveného domu v Eid-vågeide ma privíta Mimmi Baeiviová, sympatická šesťdesiatnička pracujúca v oceánografickej spoločnosti a zároveň v miestnej samospráve. S Mimmi sa poznáme prostredníctvom niekoľkých spoločných známych už z predchádzajúcich návštev oblasti. V útulnej obývačke sedí jej manžel Anton, námorník na dôchodku, a jeho švajčiarsky priateľ, ktorý sa na sever Nórska pred rokmi presťahoval. Dokonalú idylku dopĺňa praskanie dreva v kozube a čaj na malom stolíku. Priamo za oknami obývačky sa vlnia vody fjordu Eidvågen a zovšadiaľ vyžaruje pokoj. „V týchto miestach je Seiland najužší,“ ukazuje mi rodinný priateľ pláne a šiju za domom Baeiviovcov, širokú len niekoľko stovák metrov.

Cesta označená Fv114 vedie od zastávky trajektu v Kjerringholmene do „hlavného mesta“ severnej časti Seilandu Hønseby. „V preklade je to čosi ako Slepačie mesto,“ dozvedám sa od Mimmi cestou na tradičné sobotňajšie posedenie ostrovanov, ktoré sa práve v tento deň koná v spoločenskej miestnosti tamojšieho obchodu s potravinami.

Na programe je okrem rozhovorov jedenie sladkých palaciniek a pitie kávy. Na stole zároveň stojí košík, kam môžu zúčastnení vhodiť desať či dvadsať nórskych korún na prípravu pohostenia. Majiteľ obchodu Lars sa k diskutujúcim pridá a popri predávaní ukazuje fotografie, ktoré na Seilande za posledné obdobie vytvoril. Oproti návštevníkom, ktorí sem smerujú najmä na rybačku, má jedinečnú výhodu: na Seilande je prakticky stále, a tak môže vystihnúť to najlepšie svetlo i najkrajšie polárne žiary.

„V našom mestečku toho nemáme až tak málo, ako by sa mohlo zdať - je tu škola, obchod, máme autobusové spojenie s Kjerringholmenom, nadväzujúce na trajekt,“ vyratúvajú domáci prednosti Hønseby. „To, čo je najkrajšie, je však tunajšia príroda!“ zhodujú sa. Majú pritom úplnú pravdu - desať kilometrov vzdušnou čiarou z mestečka leží Národný park Seiland s dvojicou ľadovcov i najvyšším vrcholom Seilandstuva, siahajúcim do výšky 1 079 metrov nad morskou hladinou.

„Každému zo svojich hostí ukážeme v zime ostrov zo snežného skútra a v období bez snehu ho vezmeme na rybačku,“ vypočítava lákavé ponuky Mimmi, kým Anton už pripravuje do auta udice a prepravky na úlovok. Krátku cestu k lodi by sme síce hravo zvládli pešo, odviezť čerstvé ryby do domu je však pohodlnejšie na štyroch kolesách.

Za kormidlom dobre vybavenej jachty sa s rovnakou zručnosťou striedajú obaja z manželov, hneď ako sa na sonare zjavia prvé húfy rýb, prevezme riadenie Mimmi a my s Antonom pripravujeme palubu na rybačku. Moderné vybavenie lov výrazne uľahčuje, ako návnada postačia ligotavé plastové imitácie hmyzu priviazané na silon v mieste nad háčikom. Ryby takmer okamžite zaberajú a pripravené prepravky nimi rýchlo zaplníme. Sú to sivone alpské - Salvelinus alpinus, skumbrie - Scomber scombrus či tresky - Gadus morhua. Červený morský ostriež - Sebastes marinus je druh, ktorý suchozemca s minimálnymi skúsenosťami s rybačkou prek-vapí i poteší zároveň.

„Lososy možno občas uloviť, no na háčiku je tento druh skôr vzácnosťou. Tam ich však je celá hŕba,“ vraví položartom Anton ukazujúc na neďalekú lososiu farmu. Tam sa ryby chovajú umelo dokrmované v sieťach s okrúhlym pôdorysom. Práve umelý chov týchto rýb dokázal znížiť ich cenu na trhu a dnes sú lososy jedným z významných exportných artiklov Nórskeho kráľovstva.

Než doplávame späť k prístavu, Anton ryby šikovne vyčistí a pripraví na transport. Ochutnať ich, pripravené podľa miestnych receptúr, budeme môcť už na večeru. Poriadny kúsok sa ujde aj domácim mačkám, ktorým by mohli ich „kolegyne“ z iných častí sveta len ticho závidieť.

„O naše deti sa nebojím, ani keď spia v stane vysoko v horách, ani keď idú na more. Žijeme s prírodou a na prežitie v nej sme zvyknutí. Samozrejme, od malička ich na všetko s tým spojené pripravujeme,“ vraví jedna z obyvateliek Hønseby. Jej slová mi prídu na um o niekoľko okamihov, keď nám Mimmi ukáže svoju televíznu hviezdu a miláčika detí Eliasa.

Elias je malý motorový čln, ktorý na Seilande slúži na výchovu malých moreplavcov. „Keďže na pobreží tu žije takmer každý, je nevyhnutné naučiť deti správaniu na mori i riešeniu situácií, do akých by sa mohli dostať,“ vraví Mimmi. „Najlepšie je docieliť to hrou a Elias je na to ako stvorený. Po-znajú ho deti v celej krajine, veď bol i v detskej televíznej relácii,“ dodáva.

Keď si neskôr prezeráme fotografie spokojných malých lodivodov v plávacích vestách, je z pohľadu na ich výraz celkom jasné, že Elias spĺňa svoje poslanie vynikajúco. Robí život svojich morských učňov bezpečnejším tou najlepšou formou. Takou, o akej kedysi vravel Komenský.

„Náš otec je hyperaktívny, stále musí niečo robiť, nikdy sa nezastaví!“ komentuje správanie pána domu Antonov syn. Keď sa vyberá v mrholení na dvor, nemôžeme ho nechať samého. V spoločnosti ide všetko rýchlejšie a za okamih prinášame do ohrady pod stromy staré palety a fóliu, ktoré poslúžia na zväčšenie chlievika pre trojicu prasiat.

„Rastú tak rýchlo, že svoj pôvodný chliev jednoducho zvalili,“ vraví Anton, kým pripravuje priestor na nový príbytok ošípaných. S elektrickým skrutkovačom mu ide práca od ruky a priestranný i stabilnejší drevený chliev už onedlho stojí, na radosť jeho krochkajúcich obyvateľov. S Antonom dokončíme montáž v momente, keď sa obloha zatiahne a do zeme sa začnú vpíjať prvé kvapky dažďa.

Ďalší z členov rodiny Ingemar zatiaľ zakúri v malej udiarni, kde sa pripravujú chutné lososy a mäso. „Údenie chladným dymom je najlepší spôsob ich konzervácie,“ vysvetľuje sympatický štyridsiatnik a počas krátkej „exkurzie“ ukazuje piecku naloženú drevom, dlhú rúru, v ktorej sa ochladzuje dym, i samotnú drevenú udiarničku. „V podstate nemusíme kupovať takmer nič. Ryby, mäso a mnoho ďalšieho si dorobíme sami,“ zhodujú sa členovia rodiny Baeiviovcov.

Víkend je pre Mimmi a Antona asi najkrajšie obdobie týždňa. Na Seiland vtedy prichádzajú ich deti s vnúčatami a celý dom je plný vravy. Dospelí sa rozprávajú o všetkom, čo priniesli dni od ich posledného stretnutia, kým deti sa hrajú v rozľahlom dome i na dvore.

„Často opekáme mäso na pláži, dnes je však príliš chladno a veterno,“ hovorí stará mama Mimmi, no vzápätí dodá: „O nič však neprídeme ani dnes, grilovanie sa len presúva do dielne na opravu člnov.“

Dielňa má v sebe čosi z atmosféry starého sveta. Takého, kde čas plynul pomaly, no ľudia k sebe mali oveľa bližšie. Atmosféru jej dodávajú rozvešané rybárske siete i praskajúce drevo, za oknami píska vietor a vnútri rozvoniava jedlo pripravené na grile. To najdôležitejšie je však medzi ľuďmi tvoriacimi veľkú rodinu. Deti sa bláznia a na tvárach dospelých možno odčítať radosť z obyčajných krásnych vecí, ktoré sú základom života.

„Po večeri sa oblečte, pôjdeme do Kårhamnu!“ zavelí Mimmi. Vydať sa do mesta vzdialeného takmer hodinu plavby tesne pred západom slnka nie je celkom bežné. Dôvodom dnešnej cesty bude návšteva domácich Sámov z Kårhamnu, ktorí majú záujem o kúpu malého člna patriaceho Antonovi. „Pasú po celom Seilande množstvo sobov a z vody ich dokážu najlepšie kontrolovať,“ prezrádza Mimmi dôvod kúpy a dodáva: „Majú síce svoj motorový čln, ale s menším, poháňaným veslami, sa v niektorých oblastiach ľahšie dostanú na breh.“

O niekoľko minút sme už pri malom drevenom móle, ktoré využívajú obyvatelia Eidvågenu na ukotvenie svojich člnov. Kým Mimmi pripravuje loď na plavbu, Anton za ňu priväzuje čln určený na predaj. Sledujúc monitor navigačného zariadenia opúšťame eidvågenský fjord a otvorenými vodami Nórskeho mora smerujeme ku Kårhamnu.

Tesne pred zotmením sa zvítame s nádejnými kupcami, ktorí už čakajú na brehu. Obchod je vybavený za pár minút a po tom, čo si domáci s Antonom tľapnú, prichádzajú všetci do kuchynky nášho plavidla. V uvoľnenej atmosfére popíjame kávu, ktorú práve uvarila Mimmi, a prichádza čas na klebety. Dozvedáme sa novinky z Kårhamnu i Eidvågeidu, pred plavbou ešte treba monitor lodnej navigácie prestaviť na nočné zobrazovanie, ktorého fialovo-čierne farby nepôsobia v tme rušivo.

Domov sa plavíme pomalšie - niet sa kam ponáhľať. Skalnaté brehy seilandského severozápadu pôsobia po zotmení ešte mystickejšie, keď sa reč na palube zvrtne na detaily z chovu sobov. „Dobre, že si sa ich nespýtal, aké veľké majú stádo,“ vraví Mimmi. „Je to jedna z najneslušnejších otázok, aké možno Sámovi položiť. Je to, akoby sa nás spýtali, koľko máme zlata či peňazí v banke. Pre nich sú soby bohatstvom!“ vysvetľuje.

Anton spätným chodom šikovne zacúva jachtu medzi dve móla a pevne ju k nim priväzuje. Tma vonku sa zdá ešte hustejšia než počas plavby. „Slnko máme tu na severe veľmi radi. Od polovice novembra až takmer do konca januára sa tu vôbec nezjaví. Keď na jeseň zmizne, sme trochu smutní, keď sa opäť zjaví, nadšene ho vítame!“ vraví Anton.

Hoci takéto dlhé obdobie bez slnečného svitu môže pôsobiť deprimujúco, vyvažuje ho krása polárnej žiary, ktorá pri výraznej slnečnej aktivite skrášľuje severskú tmu. Tancujúce plamene Aurory borealis zbožňujú domáci i návštevníci oblastí za polárnym kruhom. „Keď sme boli deti, aurorou nás rodičia strašili. Museli sme mať pri sebe biele vreckovky a mávať nimi, aby nás neodniesla!“ spomína na vzdialené časy svojho detstva Mimmi.

Neskorý večer trávime v obývačke s Antonom a jeho rozprávanie nemá konca. Ako člen posádky zaoceánskych lodí prebrázdil väčšinu svetových morí, v myšlienkach sa neustále vracia do jemenského Adenu, egyptskej Alexandrie či do božského Ria. „Najviac som sa však vždy tešil domov, za svojou rodinou!“ vraví.

I keď bola posledná noc krátka, prebudenie stojí za trochu premáhania. Nad Eidvågen prichádza slnečné ráno a večne dobre naladený Ingemar štartuje svoju loď, aby sa dostal do práce. Je ňou malá reštaurácia neďaleko prístavu v Hammerfeste, ktorú vlastní. „Cesta člnom mi zaberie oveľa menej času ako jazda autom. Navyše vôbec nie som závislý od trajektov!“ vraví Ingemar. Počas plavby jednou rukou drží kormidlo, kým druhou si šikovne zabalí tenkú cigaretu bez filtra so silným tabakom.

Hoci okolité skaly a malé ostrovčeky lemujúce cestu do mesta videl v živote mnohokrát, na jeho tvári možno vidieť radosť. Ingemar je spokojný, že žije práve tu, na nórskom ďalekom severe. „Mám tu všetko - rodinu, prírodu, more, čo viac by som si mohol želať!“ povie s uspokojením v hlase, kým spomaľuje chod motora člna a pripravuje sa na pristátie pri drevenom móle. Keď sa rozlúčime, pevne mi stisne ruku. Aj bez slov z tohto gesta možno vycítiť, že tu na severe žijú ľudia, na ktorých sa možno spoľahnúť.