Tip na článok
La Habana Vieja: Vyše dvojmiliónová Havana bola niekedy skutočnou perlou Karibiku. Dnes pôsobí „vybývane“ a miestami doslova apokalypticky.

Rok po smrti Fidela Castra sa na Kube k lepšiemu veľa nezmenilo

Na Kube budú prezidentské
 voľby, veľké zmeny tam
 však nikto neočakáva.

Galéria k článku (11 fotografií )
Typický obraz: Život sa odohráva predovšetkým vonku. Tu obyvatelia obchodujú, debatujú alebo len tak posedávajú a vychutnávajú si slnečné dni.
Plaza Vieja: Jedno z vyhľadávaných námestí. Kedysi sa tu konali veľké procesie, býčie zápasy, fiesty i verejné popravy. Aj tu cítiť úbytok turistov.
Veterány: Jazda vo vyblýskaných amerických vozidlách z 50. rokov patrí k lákadlám kubánskeho hlavného mesta.

Traja zo štyroch turistov na Kube vraj mieria do obľúbeného letoviska Varadero. Havanu ochutnajú nanajvýš počas jednodňového fakultatívneho výletu. I keď je toto mesto, voľakedy významné, plné nádherných zákutí, úchvatných koloniálnych budov, kultúry, hudby i tanca, nie každého počas dovolenky láka surový život na rozkopaných, rozpadávajúcich sa uliciach, do očí neúnavne bijúca bieda či večná potreba domácich zarobiť na cudzincoch čo najviac a všetkými možnými spôsobmi.

Rok po smrti Fidela Castra sa tu k lepšiemu veľa nezmenilo. Hurikán vyvádzal viac než po minulé roky, vzťahy s USA opäť ochladli, ubudlo turistov, stenčili sa potravinové prídely od vlády. Namiesto toho po represiách a demonštráciách pribudlo v uliciach ozbrojencov. Niektorí si smutne zaspomínajú na Fidela, ale žiadne masové podujatia k výročiu jeho smrti sa v Havane nekonali. Ľudia majú iné starosti. Nakoniec, vodca nepresadzoval kult osobnosti a Kuba nie je Severná Kórea.

Krajina kontrastov

Samozrejme, Havana môže byť aj pekná. Na chvíľku. Ak ju brázdite po tých správnych uliciach, môžete si vychutnať množstvo romantických kútov, kaviarničiek, parkov, navštíviť turisticky najatraktívnejšie miesta, katedrály, paláce, vydláždené námestia plné života, obdivovať najstaršie divadlo na americkom kontinente Gran Teatro, pevnosť Castillo de la Real Fuerza, bývalé sídlo vlády El Capitolio či previezť sa vo vyblýskaných amerických oldsmobiloch z päťdesiatych rokov slávnou osemkilometrovou promenádou Malecón. V tej rýchlosti si ani neuvedomíte, že kedysi výstavné koloniálne budovy extrémne poznamenal zub času aj agresívne oceánske ovzdušie. Natoľko, že mnohé držia už len silou vôle. A ďalšie sa dávno zosypali. Počas teplých večerov na vás čaká množstvo podnikov, ktoré však už dávno nie sú lacné, obchodíky so suvenírmi, galérie, bohatý nočný život plný hudby a tanca.

Stačí však len trochu odbočiť od vytýčeného smeru a zostanete šokovaní. Rozkopané ulice, rozbité domy, špina a zápach pôsobia ako desivá apokalypsa. Navyše prázdne obchody, kde vám aj tak nič nepredajú, pretože sú určené pre vlastníkov prídelových knižiek, nelákavé tržnice, kde mäso na hákoch visí celý deň v tridsaťstupňových teplotách a zelenina či ovocie zdražejú vo chvíli, keď otvoríte ústa. Stará Havana je obrovská zmes priepastných kontrastov, kde večne otravných Kubáncov, ponúkajúcich predražené cigary, rum, jazdu taxíkom alebo rikšou, určite nebudete milovať. Všetko tu niečo stojí a ak si nedáte pozor, zaplatíte veľmi veľa. Skúsení cestovatelia radia na pokriky „Hola, amigo!“ alebo „Hello, my friend!“ radšej vôbec nereagovať. Priekupníci dobre vedia, ako na vás, a zbaviť sa ich slušne nie je jednoduché.

Nepredstaviteľná bieda

Luis Carlos je statný, skoro dvojmetrový chlapík. Meno vraj dostal po Karlovi Gottovi, ktorého jeho otec, študujúci niekedy v Moskve, rád počúval. Dnes predáva suveníry, ale v minulosti bol úspešný gréckorímsky zápasník. Za zárobkom prešiel časť Európy, nakoniec sa však vrátil domov. Tu je spokojný, tu všetkých pozná. Čo nezarobí obchodovaním, dobehne na šmeline či na turistoch. Aj na nás.

Ukazuje nám svoju štvrť neďaleko Malecónu, kde vyrastal. Doteraz sme zničené domy chudobných Kubáncov neveriacky sledovali len zvonku, Carlos nám dokazuje, že vnútri to môže byť oveľa horšie. Vedie nás tmavými ošarpanými podchodmi s pomaľovanými stenami a opadávajúcou omietkou na nádvorie dvojposchodového pavlačového domu, nad ktorým na šnúrach povieva vypratá bielizeň. Vysoké prázdne múry akoby držala už len hrubá kovová konštrukcia.

Zachraňujú, čo sa dá: Robotníkov a stavebné mechanizmy sme nachádzali na každom kroku. Rekonštrukčné práce sú financované hlavne z príjmov z turistického ruchu, ktorý však opäť upadá.
Zachraňujú, čo sa dá: Robotníkov a stavebné mechanizmy sme nachádzali na každom kroku. Rekonštrukčné práce sú financované hlavne z príjmov z turistického ruchu, ktorý však opäť upadá.
Michal Smrčok

Míňame niekoľko príbytkov s dverami dokorán, kde obyvatelia posedávajú alebo pracujú v domácich dielňach. Zdá sa, že cudzinci ich nevzrušujú, venujú nám krátky pohľad, niektorí zamávajú. Pod jedným z výklenkov staršia žena perie v starom železnom vandli, za ňou vidieť jej „byt“, ktorému dominuje veľký sporák zhotovený z hrdzavého plechového suda. Carlos s úsmevom sleduje naše prekvapené pohľady a dá sa do rozprávania. Zmiešaninou angličtiny a španielčiny nám vysvetľuje, že takto žije väčšina obyvateľov hlavného mesta, päť i šesť ľudí v jednej malej miestnosti. Mimo centra je to menej tragické.

„Stará Havana je najlepšia na biznis. Je tu najviac ľudí, veľa cudzincov,“ dodá spokojne a zamieri rozbitým kamenným schodiskom
na poschodie.

Je nádherne slnečno, domáci posedávajú vonku, tu je ich len niekoľko. I keď príbytky sú biedne, na všetkých dverách sú masívne mreže. Darmo nám Carlos hovorí, ako je v hlavnom meste bezpečne a že sa tu nekradne. Príliš mu neveríme. Nakoniec sa ocitneme v izbičke, kde vraj žijú tri generácie. Je tu všetko, čo potrebujú. Postele, stoličky, televízor, ventilátor, chladnička, malý vianočný stromček, kanistre s vodou, v strede umelá mobilná toaleta. Náš sprievodca sa hlučne zvíta so starou dámou sediacou hneď vedľa dverí. „To je Inéz, moja babička,“ vysvetlí. „Má už 106 rokov...“ So smiechom dodá, že Kubánci žijú dlhšie ako našinci, ale stovka ani tu nie je samozrejmá.

Smutný obraz

Vo vedľajšom dome je situácia ešte horšia. Niektoré príbytky sú opustené, namiesto dverí do nich vedie len veľká tmavá diera v stene, hlavné múry sú sčerneté, rozpadnuté, čiastočne zvalené, po oknách zostali len prázdne rámy. Do zvyšku zamknutých, ako-tak zachovaných bytov vedú železné schody. Ťažko si predstaviť, že tu niekto môže bývať. Po hodinovej prehliadke sme konečne znova na čerstvom vzduchu, na vydláždenej, relatívne čistej uličke s malými obchodmi, galériami, kde sa občerstvenie podáva spoza okien prízemných bytov. Teraz nám je už jasné, prečo toľko ľudí radšej trávi čas vonku. Nie je to len teplom. Domovy sú im primalé a majú radi spoločnosť. Toto sú skutoční Kubánci, boriaci sa s každodenným nedostatkom, žijúci z potravinových prídelov, stojaci dlhé rady na čokoľvek - vajcia, chlieb, ale aj na zmrzlinu...

Rozlúčime sa so zápasníkom a zapadneme do kaviarničky, kde máme dohodnuté stretnutie s niekdajším drogovým dílerom Josém. Ten patrí k majetnejším. Po veľmi zlom období sa vďaka pomoci populárneho miestneho filantropa pozbieral, založil si rodinu, začal sa venovať sociálnym aktivitám a hlavne podniká v realitách. Na samom vrchu jednej z budov má svoj priestranný byt, ktorý neustále dopĺňa a rekonštruuje. Celá strecha je prakticky jeho. Je z nej skvelý výhľad na mesto. Úchvatný aj depresívny. Odtiaľ vidieť, v akom zúfalom stave je celé okolie vrátane stavieb v srdci Havany.

Planá nádej

„Toto všetko chceli Američania kedysi zbúrať, postaviť hotely, kasína, zábavný priemysel. Fidelova vláda to zatrhla,“ dozvedáme sa. Zatrhla, ale nedomyslela. Na rekonštrukciu neboli peniaze. Štát izolovaný od sveta, desiatky rokov blokovaný obchodným embargom, s vládou, ktorá mala úplne iné priority než obnovu mesta, nemal šance zabezpečiť rekonštrukciu stoviek vzácnych stavieb. A tak sa jedna za druhou rozpadávajú. Ročne ich padnú desiatky... José, rovnako ako väčšina miestnych, dúfa, že raz sa všetko zmení. Hovorí nám, ako miestni verili, že po Obamovej návšteve už pôjdu veci k lepšiemu.

Nový americký prezident však opäť pritvrdil a v krajine zavládla všeobecná depresia. K nej prispeli aj nedávne represie zo strany vládnej moci. Viacero podnikov bolo zatvorených, podnikatelia skončili za mrežami za údajné priekupníctvo. Následné demonštrácie boli zase dôvodom posilnenia policajnej aj vojenskej prítomnosti v uliciach. „Nič tu nie je isté. Jeden deň sa niečo povolí, druhý zakáže,“ komentuje situáciu ďalší Kubánec. „Keď nám umožnili drobné podnikanie, ľudia si otvorili malé prevádzky, butiky, dovážali oblečenie zo zahraničia. Tým sa však znížil obrat štátnych podnikov a dnes už súkromníci môžu predávať len to, čo sami vyrobia.“

Gran teatro de la Habana: Veľké divadlo slávnostne otvorili v roku 1838. Z pohľadu elegancie, pohodlia a technickej vybavenosti je považované za najlepšie na celom kontinente. Svoje diela tu prezentoval aj Karol Kállay
Gran teatro de la Habana: Veľké divadlo slávnostne otvorili v roku 1838. Z pohľadu elegancie, pohodlia a technickej vybavenosti je považované za najlepšie na celom kontinente. Svoje diela tu prezentoval aj Karol Kállay
Michal Smrčok

Jopo uvažuje o návrate

Na prechádzke starým mestom nemôžeme obísť jediný slovenský podnik rýchleho bioobčerstvenia v obľúbenej turistickej časti Havany neďaleko Plaza Vieja - Papa Ernesto. Ten pred rokom otvoril populárny moderátor Markízy Jozef Jopo Poláček. Vtedy ešte predpokladal, že prílev turistov bude pokračovať. Veď vlani zaznamenali mimoriadne úspešnú sezónu, keď prakticky nebolo možné zohnať v Havane ubytovanie v slušnom hoteli. Dnes je situácia úplne iná a hoci Jopovi bistro stále šliape, po sviatkoch strávených na Slovensku svoje pôsobenie na „ostrove slobody“ prehodnocuje.

„Z môjho pohľadu mal uplynulý rok na Kube tri zásadné medzníky. Hurikán Irma, ktorý spôsobil veľké škody, paralyzoval ekonomiku, voľby a politika Donalda Trumpa, ktorý sa rozhodol obnoviť tvrdý postup voči tomuto ostrovnému štátu. Preto turistov ubudlo a eufória domácich z USA citeľne opadla,“ hodnotí. „Štát je na jednej strane mimoriadne aktívny vo vyhľadávaní zahraničných investícií, na druhej sa zhoršili podmienky pre domácich drobných podnikateľov, ktorým prestali vydávať licencie. Jeden krok dopredu, druhý dozadu.“ Mladí draví Kubánci opäť uvažujú, či a ako odísť. Tí, ktorí zostávajú, musia šmelináriť. V tomto smere sa za roky nedostatku naučili byť veľmi vynachádzaví.

Ako bývalý moderátor pokračuje, sú aj veci, ktoré sa zlepšili. Po škodách spôsobených hurikánom dostali obchody novú tvár, sú krajšie, vymaľované, ceny mierne klesli, tovaru je viac, zvýšila sa dostupnosť internetu a bohatší si ho už môžu zaviesť aj domov. To bolo ešte v nedávnej minulosti nepredstaviteľné. Zdevastovaná Havana sa postupne rekonštruuje, obnovujú sa cesty, ide to však pomaly. Navyše sa zdá, že plánované odstúpenie Raúla Castra bude skôr zmena k horšiemu. Práve on bol tým pragmatikom, ktorý vo Fidelovom tieni otvára Kubu svetu. Pravdepodobný kandidát na prezidentský post Miguel Díaz-Canel je, naopak, zapálený komunista. „Nech však vyhrá ktorákoľvek mocenská skupina, myslím, že tu ešte dlho zostane nejaká forma socializmu. Žiadny dramatický obrat sa konať nebude.“

Preto sa Jopo rozhoduje, ako ďalej. Jeho syn sa blíži k veku, keď by mal nastúpiť do školy, a ľahko sa môže stať, že to bude v Bratislave. „Uvidíme, ako sa budú veci vyvíjať a či bude mať zmysel naďalej znášať komplikácie, ktoré tunajší život prináša. Potom zvážime, či zostať, alebo sa vrátiť na Slovensko. Samozrejme, všetci traja.“ Tvrdí, že s Glendou vychádza veľmi dobre. On má svoj dom, ona byt, obaja žijú vlastným životom, ale sú v dennom kontakte a v záujme ich syna sa dokážu koordinovať.

Dôverčivosť sa nevypláca

Zvečerieva sa a my opäť vyrážame do ulíc. Atmosféra hustne, domáci odchytávajú cudzincov, ponúkajú im tovar i služby, množstvo dievčat zase sexuálne radovánky. Napriek tomu, že polícia ich predajnosť tvrdo potiera. Aspoň by mala. Je smutné, že pri platoch od 15 do 25 dolárov mesačne sú medzi nimi učiteľky i lekárky. Žiť treba a ak sa podarí, pekné dievča získa za noc niekoľkonásobok oficiálneho príjmu.

Potravinové prídely sú malé a nedostačujúce, v obchodoch chýba prakticky všetko. Napriek tomu sa usmievajú, tancujú, množstvo mladých má notebooky, drahé značkové telefóny. Kde na to berú? Hovorí sa, že každý druhý Kubánec má rodinu v zahraničí, ktorá mu finančne pomáha, ostatní okrádajú štát alebo žijú z cudzincov. Kriminalita sa zvýšila, ale priame krádeže zatiaľ nedosiahli prehnané rozmery. Domáci namiesto toho úspešne využívajú neznalosť prostredia a špecifík. Preto pri komunikácii s nimi treba byť opatrný. Istotu máte len v drahých hoteloch, kde zaplatíte sto i viac dolárov za noc. V súkromí vás to stojí 20-25, taxikári si za pár kilometrov jazdy vypýtajú pätnásť i dvadsať dolárov.

Za rôzne služby, nekvalitný tovar alebo len radu očakávajú Kubánci nemalé všimné, pričom im je jedno, či pochádzate z bohatej, alebo z chudobnej krajiny. Cena rastie podľa toho, ako vás odhadnú. Nikdy a nikde neviete, či suma, ktorú platíte, je primeraná. Sú podnikavci, ktorí zneužívajú dvojakú menu, iní sa dohodnú s čašníkmi v podnikoch, dajú sa pozvať na lacný nápoj a pri účtovaní sa potom nestačíte diviť. Policajti sú síce na každom kroku, ale bez španielčiny si veľmi nepomôžete. Ak sa traduje, že Kubánci sú milí a srdeční, je to podobná fáma, ako keď sa hovorí o slovenskej pohostinnosti. Veľkosť ich úsmevu sa obvykle rovná sume, ktorú na vás trhnú. Nie, Kuba pre turistu vôbec nie je lacná. Obyvatelia sa prispôsobili podmienkam a prišli na spôsob, ako si - napriek všetkému - užívať. Najradšej za cudzie peniaze.

Práca doma: Mesačné platy Kubáncov sa pohybujú od 15 do 25 dolárov. Ani s potravinovými prídelmi to na život nestačí. Musia preto hľadať ďalšie zdroje príjmov.
Práca doma: Mesačné platy Kubáncov sa pohybujú od 15 do 25 dolárov. Ani s potravinovými prídelmi to na život nestačí. Musia preto hľadať ďalšie zdroje príjmov.
Michal Smrčok

Zadarmo? Ako sa to vezme

Rôznu cenotvorbu nám potvrdzuje aj Slovenka žijúca desaťročia v bohatšej časti Havany, ktorá si napríklad služby odborníkov radšej dáva objednávať dcérou. Stačí totiž, ak máte cudzí prízvuk, a všetko je hneď drahšie. Pamätá si lepšie časy, veď sem prišla ešte v čase, keď tu nebol socializmus a životná úroveň bola vyššia než u nás. Všetko sa však rokmi fidelizmu aj americkej blokády zhoršilo. „Platy na život nestačia, je problém zohnať čokoľvek od potravín až po stavebný materiál, všade je byrokracia a všetko sa vybavuje príliš zložito. Zato čierny trh funguje vynikajúco.“ Treba vedieť, kde a od koho nakupovať, a hlavne vždy zjednávať.

Na druhej strane pripomína aj pozitíva. Kubánci majú minimálnu mieru aidsu, v rámci Latinskej Ameriky najnižšiu úmrtnosť dojčiat a dožívajú sa najvyššieho priemerného veku. Majú bezplatné kvalitné zdravotníctvo, špičkových vedcov, vyspelú farmáciu, kultúra, školstvo či šport sú stále na svetovej úrovni.

Aj to sa však mení. Samotní obyvatelia nám tvrdia, že profesori na školách schválne nedostatočne vysvetľujú látku, aby si potom mohli privyrobiť na doučovaní, zdravotníctvo je síce oficiálne bezplatné, ale dnes už tiež diferencované. Sú kliniky pre domorodcov, bohatých a turistov. Kvalita je rozdielna a tam, kde je všetko zadarmo, chýbajú lieky, nové technológie či zdravotnícky materiál.

Pochopiť, ako ostrov slobody funguje, naozaj nie je jednoduché a ak ho chcete spoznávať na vlastnej koži, je dobré sa naň pripraviť. Aby vám predstava slnečných pláží, chutného mojita, milých, usmiatych obyvateľov po pár dňoch nezhorkla a peňaženka neschudobnela viac, než je zdravé.

VIDEO Plus 7 Dní