V predvečer výročia pádu Vukovaru lemujú ulice slavónskych mestečiek a dedín horiace kahance. Budú blikať ešte ráno. „O vojne s deťmi nehovoríme,“povedala mi Kristina Kristek z Osijeku. „Staršia dcéra chodí so školskou triedou zapaľovať kahance a sama sa spýtala, prečo to robíme. Vysvetlila som jej to. V súvislosti s vojnou však nikdy nepoužívam slová Chorváti a Srbi. Ale dobrí ľudia a zlí ľudia.“

Novembrové spomienky

Vukovar, chorvátske mesto s najtragickejším vojnovým príbehom z 90. rokov, dobyli srbské polovojenské jednotky a juhoslovanská armáda 18. novembra 1991. Po osemdesiatich siedmich dňoch obliehania. Preto Chorváti nazývajú Vukovar „chorvátsky Stalingrad“. Po dobytí mesta sa začalo násilie a masakry. A vôbec to nebol koniec príbehu. Chorváti museli odísť - to sa týkalo Vukovaru aj ďalších dobytých miest a dedín - a do ich domov, ak ešte stáli, sa nasťahovali Srbi. V roku 1995 chorvátska armáda dobyla región naspäť. OSN navrhlo pre Vukovar, kde pred vojnou žili Chorváti, Srbi a množstvo ďalších národností spolu bez problémov, prechodné dvojročné obdobie, počas ktorého by mesto spravovalo medzinárodné spoločenstvo. Srbské rodiny mali vrátiť domy a byty ich chorvátskym majiteľom, veci sa mali vrátiť do normálu.

V galérii si pozrite exkluzívne fotografie z Vukovaru>>

Od pádu Vukovaru prešlo dvadsaťosem rokov. Vo Vukovare stále nie je nič úplne normálne. Minulosť sa vynára hlavne v novembri. „Nesledujem politiku, nepozerám správy,“ pokračuje Kristina. Chce si od toho všetkého držať odstup. Neoplatí sa žiť v minulosti. „Tá spomienka je ďaleko. Ako keby sa vojna ni­kdy nebola stala.“

VETERÁNI Často sa stretávajú len raz v roku, 18. novembra vo Vukovare.
VETERÁNI Často sa stretávajú len raz v roku, 18. novembra vo Vukovare.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

No predsa si ju bude pamätať navždy. Kristina s rodičmi bývala v dedine Tenja pri Osijeku. Problémy medzi ľuďmi sa začali, keď mala deväť rokov. A raz vojaci chorvátskej armády obyvateľom dediny povedali, nech odídu. Okamžite. Nestihli si
z domu nič zobrať. Len v tom, čo mali na sebe, išli k príbuzným do Osijeku. Onedlho sa narodila Kristinina sestrička a celá rodina odišla do Nemecka. Hrozné mesiace rokov 1991 a 1992 prečkali tam. Potom sa mama s dievčatami vrátili a otec zostal v Nemecku zarábať peniaze.

Ruže a kahance

„Pri dverách sme mali pripravený kôš s prikrývkami, vodou a jedlom. Spávali sme oblečení. Keď začala húkať siréna, mama zobrala sestričku, ja kôš a utekali sme do pivnice,“ spomína Kristina. Trvalo to takmer dva roky a bolo to skoro každú noc. „Potom cez deň sme s kamarátmi behali po sídlisku a hľadali úlomky šrapnelov. Pretekali sme sa, kto nájde najväčší,“trochu sa usmeje pri tejto spomienke.

Jej mama z Osijeku už neodišla. „Verili sme, že nás naša armáda ochráni. Zostali sme až do konca vojny. Teraz, keď mám deti, tomu nerozumiem. Keby sa schyľovalo k niečomu podobnému, okamžite odchádzam s celou rodinou.“
Osijek, na rozdiel od Vukovaru, Srbi nedobyli. „Nepokorené mesto“,hrdo píšu na múry jeho obyvatelia. Vukovar, to je úplne iný príbeh.

Osemnásteho novembra tohto roku je po­dľa oficiálnych čísiel v jeho uliciach 65-tisíc ľudí. Spomienkové a pietne akcie aj smútočný pochod z nádvoria nemocnice, odkiaľ dobyvatelia mesta v rozpore s medzinárodným právom odvliekli civilistov, zranených chorvátskych vojakov i personál a potom ich popravili na prasacej farme Ovčara, sú často jediné udalosti, ktoré dodnes spájajú vukovarských rodákov a vojnových veteránov. Mnohí už v meste nebývajú. Vracajú sa len 18. novembra. Nesú zástavy a ťažké spomienky. Je to deň stretnutí. Privítania, pozdravy. Cigareta, káva, rakija.

VODOJEM Poškodená stavba sa stala najvýraznejším symbolom obliehaného Vukovaru.
VODOJEM Poškodená stavba sa stala najvýraznejším symbolom obliehaného Vukovaru.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Hoci na čele sprievodu kráčajú politici a jeho súčasťou sú aj ľudia v historických kostýmoch stredovekých bojovníkov, ešte sa nestal dokonale zorganizovanou, no bezduchou slávnosťou. Tí, ktorí Vukovar 1991 prežili, prichádzajú so svojou bezprostrednou skúsenosťou.

Sprievod kopíruje trasu, ktorou kráčali zajatci z nemocnice, nevediac, čo ich na konci cesty čaká. Dnes smeruje k pamätnému miestu na cintoríne za mestom. Obete vojny a masak­rov, vojakov aj dobrovoľných obrancov mesta pripomínajú rady rovnakých bielych krížov. Ľudia ich v tento deň zdobia chorvátskymi vlajkami, ružami a kahancami.

Dobrovoľníci z cudziny

Dvaja vojnoví veteráni chceli cintorín navštíviť ráno, ešte pred tým, ako dorazí sprievod z mesta. Policajti ich auto otočili. Jeden z nich zostal po zraneniach z vojny invalidom na 80 percent. No tento rok vraj len tí stopercentní môžu až k cintorínu autom. Veteráni tam museli dokrivkať pešo. Sťažujú sa, že posudkové komisie im stále skresávajú percentá invalidity a ich dôchodky sú čoraz menšie. Niektorí to nazývajú aj nevďačnosťou alebo neúctou voči ľuďom, ktorí obetovali zdravie v boji za svoju krajinu.

Vo vojne bojovali aj dobrovoľníci zo zahraničia. Brit Stephen Gaunt pracoval ako turistický sprievodca, keď boje vypukli. Jeho skupina výletníkov sa vrátila domov, no on zostal a pridal sa k chorvátskym jednotkám. Po niekoľkých mesiacoch stúpil na mínu. Odtrhla mu časť chodidla. Keď sa zo zranenia ako-tak vyliečil, namiesto zbrane zobral do rúk fotoaparát a stal sa vojnovým fotoreportérom. Mesiac prežil v srbskom zajatí. Po vojne sa už do Spojeného kráľovstva nevrátil. Oženil sa s Chorvátkou, majú spolu šesť detí a Stephena zamestnáva práca na archeologických náleziskách pre múzeá a malá krčma, ktorú si otvoril.

„Počas bojov na mňa urobilo silný dojem, ako sa ľudia pokúšali žiť čo najnormálnejšie,“spomína. „Raz sa začalo ostreľovanie a ja som bežal so svojou zbraňou ukryť sa do zákopu. Obzrel som sa ponad plece - a zbadal som ženu, ako sadí zemiaky. Muž vedľa okopával zeleninu.“Uprostred tých šialených udalostí sa snažili robiť bežné veci. Akoby sa nič zvláštne okolo nedialo.  Iný dobrovoľník z cudziny, Francúz Jean Michel Nicollier, zaplatil životom za svoju snahu pomôcť cudzím ľuďom, keď mal dvadsaťpäť rokov. Deviateho novembra 1991 mu granát zranil nohu. Previezli ho do vukovarskej nemocnice. Odtiaľ s ostatnými zajatcami kráčal o jedenásť dní na farmu Ovčara. Svedkovia, ktorí masaker prežili, označili jeho mučiteľov a vraha. Na jeho počesť pomenovali obyvatelia Vukovaru nový most cez rieku Vuka po ňom.

SMÚTOK Spomienky sa veteránom vracajú práve v týchto dňoch na cintoríne, keď myslia na mŕtvych druhov.
SMÚTOK Spomienky sa veteránom vracajú práve v týchto dňoch na cintoríne, keď myslia na mŕtvych druhov.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Upratané domy

Pár kilometrov nižšie po prúde pri Dunaji je dedinka Aljmáš. Prichádzajú sem pútnici za sochou Panny Márie. Kedysi ju vraj vložili rehoľníci do člna v Osijeku a pustili dolu vodou, aby ju nezničili plieniaci Turci. Priplávala nepoškodená až do Aljmáša. Tam ju veriaci umiestnili do svojho chrámu a odvtedy sa im údajne vyhýbali pohromy, nešťastia a epidémie.

V roku 1991 však katolícky kostol zrovnali so zemou a na jeho mieste urobili ihrisko. Socha, našťastie, zostala neporušená. Po vojne tu vyrástol moderný chrám. Keď privriete oči, v jeho tvare vidíte dunajskú vlnu, ktorá sem kedysi priniesla vzácnu sochu.

O vojne tu ľudia nerozprávajú radi. Občas niekto prehodí pár viet, ak je hosť veľmi zvedavý a vypytuje sa, ako to bolo. No do po­drobností sa nezachádza. Udalosti spred vyše dvadsiatich rokov sú v dušiach ľudí stále čerstvé. Výnimkou nie je ani Zvonko Zec. V Aljmáši má konobu, teda krčmu, kde varí jedlá z dunajských rýb a prenajíma tri izby turistom. Chová morky, sliepky, prasiatko a malého koníka, s ktorým sa prechádza po ulici ako so psom. V jeho veľkej záhrade dozrieva ovocie a vinič. Vyrába víno a mnoho domácich ovocných alkoholov. No nevypije ani kvapku. „Cez vojnu do nás liali pivo a pálenku, aby sme bojovali v prvých radoch. Odvtedy nepijem,“ prehodí pri káve s neodmysliteľnou cigaretou medzi prstami. Bojoval štyri roky. Aljmáš však získali Srbi. Chorvátov posadili na loď a poslali do Osijeku. Každý si mohol zobrať jedno vrece osobných vecí. Do ich domov sa potom nasťahovali Srbi z iných častí Chorvátska, ktorých z domovov vyhnali Chorváti...

ROZSTRIEĽANÉ Mnoho budov vo Vukovare stále nesie stopy bojov.
ROZSTRIEĽANÉ Mnoho budov vo Vukovare stále nesie stopy bojov.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Po sedemročnom vyhnanstve, v roku 1998, sa Aljmášania mohli na základe mierovej dohody vrátiť domov. Ich cestu dodnes pripomína pamätník v tvare loďky na nábreží. „Obávali sme sa, v akom stave nájdeme svoje domy,“pokračuje Zvonko. „Srbské rodiny nám ich nechali vyupratované.“

Rozdelená škola

Približne 35 percent obyvateľov Vukovaru je srbskej národnosti. Na spomienkové akcie za obete masakrov nechodia. Mnohí v tieto dni radšej odídu z mesta - aj keď k žiadnym incidentom nedochádza. Hovorí sa, že Vukovar je stále rozdelený. Že Srbi majú svoje kaviarne a bary a Chorváti svoje, Srbi nakupujú u svojich pekárov a Chorváti u svojich. „Rodičia by ma zabili,“zareagovala chorvátska tínedžerka na otázku, čo by sa doma stalo, keby mala frajera Srba. No zmiešané manželstvá vraj už nie sú také výnimočné ako ešte pred pár rokmi. Aj osadenstvo kaviarní sa pomaly mení. K srbskej kozmetičke chodia bez okolkov i chorvátske zákazníčky, lebo je dobrá.

Školy však zostávajú rozdelené. Chorvátski žiaci sa učia dopoludnia, srbskí popolu­dní. Každá národnosť má vlastných pedagógov. Vysvetľuje mi to riaditeľka vukovarského gymnázia Giana Marovič Zeko. V roku 1991 mala jedenásť a odišla do Záhrebu. „Tam som vyštudovala strednú školu aj univerzitu. Ale hneď potom som sa vrátila sem,“hovorí. „Mám Vukovar rada. V Záhrebe som bývala trinásť rokov a stále som sa tam cítila ako cudzinka. Tu som doma. Teším sa, ako mesto neustále opeknieva. Budovy zničené vojnou postupne opravujú.“

Gymnázium otvára každý rok tri triedy - matematickú, jazykovú a všeobecnú. Tento rok je však srbských prvákov iba sedemnásť. V jednej triede desať, v druhej päť, v tretej dvaja. Každá trieda má vlastných srbských pedagógov. V ekonomicky slabšom regióne je aj to možnosť, ako udržať pracovné miesta.

NA BREHU DUNAJA Kríž obetiam bojov stojí aj tu.
NA BREHU DUNAJA Kríž obetiam bojov stojí aj tu.
Zdroj: JANA ČAVOJSKÁ

Giana Marovič Zeko pozná svojich študentov a z rozhovorov vie, že väčšina by sa radšej učila spolu. No zákon nastavil veci takto. „Snažíme sa realizovať čo najviac spoločných aktivít. Študenti sa stretávajú a spolupracujú. Musíme sa pozerať dopredu, nie do minulosti. Som optimistická, čo sa týka budúcnosti Vukovaru.“

Kto prežil, nezabudne

K domu Maria Pankasa prišla vojna rýchlo. Mal jedenásť a s rodičmi bývali v prevažne srbskej časti Vukovaru. Celé mesiace prežili v pivnici a dúfali, že sa nič zlé nestane. Zrazu celé okolie obsadili srbskí vojaci a povstalci. A potom sa už nedalo ujsť.
Mario a ďalší civilní obyvatelia Vukovaru tam prežili peklo, na ktoré je najlepšie nepýtať sa. Mariovho otca, ktorý sa pridal k obrancom Vukovaru, zabili. Potom Srbi mesto etnicky vyčistili. Dvadsaťdvatisíc Chorvátov muselo odísť. „Vláda nám poskytla ubytovanie v hoteloch na pobreží. Bola zima, nebola sezóna, dovolenkári tam neboli. Vtedy nikto nevedel, ako dlho to bude trvať,“ rozpráva Mario.

Nakoniec žil v hotelovej izbe s mamou a so sestrou jedenásť rokov. Jeho manželka Sandra má za sebou to isté, takisto roky bývala v hoteli v Crikvenici. Nakoniec sa vrátili do Vukovaru. Koniec koncov, bol to napriek všetkému ich domov.
Počas obliehania dopadlo na mesto sedemtisíc striel každý deň. Osemdesiatpäť percent budov bolo zničených. Navrátilci často nachádzali svoje domy v troskách. Keď OSN odovzdalo Chorvátsku správu Vukovaru, sprevádzali to rôzne politické dohody. Treba zabudnúť, pozerať sa dopredu, krajina chce vstúpiť do Európskej únie, hovorilo sa. A Vukovar je predsa aj domovom Srbov. Súčasťou dohôd bol preto generálny pardon na zločiny, ktorých sa susedia dopustili voči svojim susedom. „Dennodenne sme na ulici stretávali ľudí, ktorí nám ublížili. Ženy sa museli pozerať do očí mužov, ktorí ich znásilnili. Tí muži nikdy neboli potrestaní a my s tým musíme žiť ďalej,“hovorí Mario.

Na predlaktí má nové tetovanie. Rozbitý vodojem, najvýraznejší symbol Vukovaru zničeného vojnou. Rovnako rozbité sú preňho vzťahy s vukovarskými Srbmi. „Nekomunikujeme spolu. Teda, máme srbského suseda, vychádzame spolu dobre. Pracujem na pošte, niektorí moji kolegovia sú Srbi. Pozdravíme sa. Náš starší syn chodí na prax k srbskému remeselníkovi. Ale veľké priateľstvá medzi nami nevznikajú a domov si ich nepozývame.“

Z futbalového tréningu prichádza domov Mariov a Sandrin mladší syn Filip. Pýtam sa, či má srbských kamarátov. Má. „A to je normálne,“ myslí si Mario. „Deti neprežili to, čo my. Môžu sa medzi sebou kamarátiť. No pre nás to po tom všetkom už neprichádza do úvahy.“

V galérii si pozrite exkluzívne fotografie z Vukovaru>>