Prestalo pršať a spoza spustených žalúzií v pelešárni, ktorú väčšina z nás uprednostnila pred kajutami, vidno presvitať oblohu posiatu hviezdami. Magický jas ma núti potichu vyliezť von a štverať sa po rebríku na hornú palubu. Sme na lodi Sea Lady, kdesi uprostred obrovskej zátoky Cenderawasih v indonézskej Papue. Mraky sa úplne rozplynuli, hladina mora je rovná ako zrkadlo a jediné umelé svetlo, kam oko dovidí, sú obrysové svetlá našej lode. Aj tie však úplne zanikajú v ohromujúcej pavučine hviezd. Zdá sa, že stačí načiahnuť ruku a môžem sa ich dotknúť. V tej hviezdnej žiare sa iba črtajú tmavé obrysy ostrovov, ktoré akoby zázrakom unikli ľudskému záujmu a stále zostávajú neobývané.

Žiadni ľudožrúti

Od najbližšej dediny sme absolvovali 24-hodinovú plavbu. Deti nás v nej vítali potleskom a spevom, zatiaľ čo ich rodičia postávali na priečelí jednoduchých domov, ktoré zdobilo množstvo kvetov v kvetináčoch z kokosových orechov. Žiadne sukne z palmových listov, žiadne pomaľované tváre, žiadni ľudožrúti. Decká nás obklopili a sprevádzali celou dedinou. Keď sme im rozdali sladkosti, spravodlivo sa podelili tak, aby sa ušlo každému. Keksíky rýchlo zmizli, no celé okolie zostalo posiate ich obalmi. Bieli ľudia im priniesli konzum, len im zabudli povedať, že plastový obal nie je banánový list. Nechápali, keď som naznačil, že obal nepatrí na zem, a nevedel som sa ubrániť otázke: „Kto žije lepší život, oni tu alebo my v Európe?“

Hra svetiel

Pavučina hviezd od východu postupne bledne, čo je signál pre posádku lode, ktorá sa zrazu objavuje na palube. Malí húževnatí chlapi zaujímajú svoje miesta, ticho pretína zvuk lodného motora a vzápätí počuť lomoz reťaze dvíhajúcej sa kotvy. Už iba pár hodín plavby nás delí od miesta, ktoré je cieľom našej viac ako desaťtisíckilometrovej púte. Prova lode reže pokojnú hladinu. Už nedokážem spať, robím si kávu a napchávam fajku. Kým ju dofajčím, v diaľke pred nami sa na mori objavia svetlá - smerujeme priamo k nim. Trvá ešte dve hodiny, kým sa priblížime natoľko, že sa dajú rozoznať veľké papuánske rybárske lode s mohutnými vahadlami po bokoch. Svetlá postupne zhasínajú, z mora sa dvíha slnko a s ním vzrastá medzi nami vzrušenie z toho, či sa naplnia naše očakávania. Spúšťame kotvu a Junior, náš sprievodca, odchádza člnom k najbližšej lodi dohodnúť podrobnosti. Po bokoch plavidla sa dá rozoznať veľká sieť a na palube vidno zopár chlapov, ako pracujú s práve vylovenými rybami.

„Obliekajte sa, ideme na to,“ zavelí o chvíľu Junior.

Veľké lákadlo: Žraloky sa ľudí zjavne neboja.
Veľké lákadlo: Žraloky sa ľudí zjavne neboja.
Profimedia

Neverbálna komunikácia

Nastupujeme do člna. Stačí iba jeden pohľad do mora a je jasné, že sme tú diaľku necestovali zbytočne. Akoby sa z mora dvíhal odraz tej nočnej hviezdnej oblohy. Obrovské chrbty žralokov veľrybích, posiate bielymi bodkami ako malé morské mliečne dráhy, nenáhlivo stúpajú z modrej vody pod nami. Jeden, druhý, tretí, štvrtý, piaty, šiesty.

Vydychujem všetko, čo mám v pľúcach, a klesám jednému z nich oproti. V ušiach mi praská, zúfalo tlačím do nosa zovretého prstami, až to všetko povolí. V čelnej dutine mi píska, ako keď vlak vchádza do stanice. To už ma od mohutnej žraločej hlavy delí iba pár centimetrov, a tak sa zase naplno nadychujem a stúpam s tým krásavcom, dlhým azda sedem metrov, k hladine. Výdych, nádych, výdych a klesám k ďalšiemu. Nechám ho preplávať tesne popred kameru. Keď mám jeho chvost rovno pred očami, náhle preruší pohyb a otočí ho na opačnú stranu. Vníma ma a nechce mi ublížiť.

Akoby sa vodou šírila medzidruhová neverbálna komunikácia - nedokážem to logicky vysvetliť, ale cítim, že žraloky chcú spolupracovať. Neustále sa vracajú, raz sledujú vydychované bubliny, vzápätí niektorého z nás a až v poslednej chvíli menia smer, aby sa vyhli možnému nárazu. Nevydržím, vystieram ruku a zľahka sa dotýkam chvosta. Na prekvapenie žralok spomalí pohyb, akoby chcel, aby ten dotyk trval čo najdlhšie. Príkaz znie - ničoho sa pod vodou nedotýkať! Snažím sa ovládnuť, ale sem-tam mi to jednoducho nedá.

Uplynie hodina a tie „podmorské mliečne dráhy“ neustále krúžia medzi nami, niektoré sú obklopené veľkými húfmi malých rýb a celé to pôsobí, akoby medzi nami plávali morské útesy. Žraloky sa podchvíľou snažia prepracovať ku korme lode, kde im Papuánci hádžu z ulovených rýb, alebo uchmatnúť ryby priamo zo siete visiacej z vahadla na boku lode. Ak by som to nevidel na vlastné oči, neuverím tomu.

Zákony trhu

Znie to trochu ako pritiahnuté za vlasy, ale úchvatné morské divadlo, ktoré tu zažívame, je produktom zákonov dopytu a ponuky. Veľké vahadlové lode s mohutnými sieťami určené na lov sardel začali v zátoke operovať na uspokojenie dopytu po sušených rybách najmä na čínskom trhu. Masa rýb v sieťach však prilákala veľrybie žraloky a ony zase prilákali potápačov. Stačí Papuáncom zaplatiť úlovok a oni žraloky ochotne celé dni kŕmia, aby ich udržali počas návštevy potápačov pod svojou loďou. Je síce otázne dokedy - ako sme sa mohli presvedčiť, úlovky miestnych rybárov sú mizerné. Vďaka nim sme však prežili dva dni s úžasnými tvormi a získali unikátne filmové zábery pre záverečný dokument cyklu Požičaná planéta.

Ľudská hlúposť

Ďalšie dni nás z toho sna postupne prebúdza stav koralových útesov. Akokoľvek sa zdá, že sa plavíme panenskou krajinou, nesporný fakt je, že to už dávno nie je pravda. Celé úseky koralových záhrad sú zničené po love dynamitom. Viac ako polovica morského dna je posiata mŕtvymi úlomkami a zíva prázdnotou. Je to krutá realita ukazujúca to, kam až siaha ľudský mamon a ľudská hlúposť.

Naša púť touto ostrovnou krajinou sa končí v Manokwari. Za úsvitu, po dvanásťhodinovej plavbe, vplávame do zátoky pred prístavom, kotvíme a sledujeme prebúdzajúci sa život v malých domoch postavených na koloch pozdĺž pobrežia. Romantike uštedrí facku vrece odpadkov, ktoré žena, vyjdúc z domu na úzke mólo, vyhodí rovno do mora. Ten obraz sa s obmenami opakuje čoraz častejšie - raz je to vyliate vedro, inokedy letí do mora bandaska či plastové tašky.

Bohatá ponuka: Na trhoch v Papue je vždy rušno.
Bohatá ponuka: Na trhoch v Papue je vždy rušno.
Marek Michalík

Po raňajkách nedočkavo nastupujeme do člna a smerujeme na miestny trh. Vyskakujeme v prístave na betónový múr a v tom okamihu ľutujem, že som si zobral šľapky. Asfalt aj chodníky vysypané pieskom sú posiate špinou a nechutnými červenými fľakmi, ktoré sa roztekajú v mlákach a blate po rannom daždi. Až keď vojdeme na trhovisko, pochopíme, že sú to vlastne pľuvance sfarbené od betelu, ktorý tu skoro každý žuje a ktorý je jedným z hlavných predajných artiklov.

Na konci trhoviska sa z mora týčia domčeky na koloch a pohľad na ne je desivý. Pod nimi je odporná páchnuca šedivá voda a hladina je posiata hrubou vrstvou najmä plastových odpadkov. Sú to otrasné symboly modernej doby. Už ma vôbec neprekvapuje, keď nám rovnaký obraz poskytne aj riečka pretekajúca stredom mesta. Je to stoka unášajúca do mora azda rovnaké množstvo odpadu ako špinavej vody.

Exkurzia na motorkách

Na hlavnej ceste kraľujú vodiči s očíslovanými žltými prilbami na malých motorkách - taxikári. Stačí zodvihnúť ruku a v momente ich pri nás stojí šesť. Nasadáme a dáme sa voziť ulicami, ktoré lemujú obchody s elektronikou, bytovým zariadením, so šatstvom, s potravinami a rýchlym občerstvením nepreberného druhu a vôní. Ponuka je pestrá, len alkohol by ste hľadali zbytočne. Exkurziu na motorkách, ktorá stojí štyridsať centov, končíme opäť na trhovisku.

Odchádzame na loď, aby sme spláchli prach ulíc hltom piva, a po obede opäť vyrážame do mesta. Čerstvé ryby na trhovisku nahradili sušené a údené. Najmä tie druhé vyzerajú lákavo a nebyť múch, ktoré ich obletujú, asi by som neodolal.

Jednota v rozmanitosti

Tentoraz sú naším cieľom kostoly a mešity. Je ich tu niekoľko, často v tesnej blízkosti, a ľudia bez akéhokoľvek náznaku negatívnych emócií vstupujú do toho svojho chrámu. Takto sa napĺňa heslo Bhinneka Tunggal Ika. Jednota v rozmanitosti, v doslovnom preklade Veľa, ale jeden. Tento nápis zviera mýtický vták Garuda v indonézskom národnom znaku. Veľmi výstižne to odráža historickú cestu krajiny a vyjadruje nádej do budúcnosti pre všetky indonézske etniká. Je ich viac ako tristo a hovoria sedemstoštyridsiatimi dvomi jazykmi a dialektmi. Dnes sa síce viac ako osemdesiatpäť percent z dvestotridsať miliónov obyvateľov hlási k islamu, ale krajina je skôr príkladom multikultúrnej a multináboženskej spoločnosti.

Aj voči nám sú domáci priateľskí. Pútame pozornosť, deti nás slušne zdravia „Hello, sir“, muži sem-tam zodvihnú na pozdrav ruku a ženy na našu adresu trúsia poznámky, na ktorých sa schuti smejú. Odhaľujú pritom zuby sfarbené do červena od betelu a ochotne sa ponúkajú na pózovanie pred kamerou. Kupujeme mango, lebo to je jedno z mála druhov ovocia, ktoré z ponuky poznáme, a už sa ponáhľame na loď, aby sme nepremeškali záverečnú večeru. Keď sa stmieva, Junior vyťahuje poslednú fľašu džinu, kolujú dátové karty a sťahujú sa fotografie a videá. Oblohu opäť zaťahuje závoj z hviezd. Tentoraz zďaleka nie je taký silný a jagavý. Rušia ho svetlá mesta pred nami a na oblohe najsilnejšie žiaria červené vrcholky telekomunikačných stožiarov. Nastáva odliv a pod tými hviezdami sa zátoka plní množstvom odpadkov, ktoré vyrazili spod domov na brehu, míňajú našu loď a morské prúdy ich - ako dôkaz toho, že Papuu ovládla civilizácia - ženú na otvorené more.