Tip na článok
Trinásť zranených: Dve rakety vystrelené zo Sýrie zasiahli v januári mešitu a dom v tureckom pohraničnom meste Kilis.

Zo Sýrie je vojnové pole, kde neplatia žiadne pravidlá. Každý chce zo zničenej krajiny vyžmýkať, čo sa dá

Šikak je lekár, ktorý pred desaťročiami vyštudoval medicínu v bývalom Československu. Ako Kurd nemal doma na ružiach ustlané, a tak po získaní diplomu zostal u nás.

Galéria k článku (8 fotografií )
Utopický scenár: „Ak by sa Rusi dohodli s Američanmi, pokoj v Sýrii by mohol byť hneď zajtra,“ myslí si Mahmoud Hassan.
Oslobodzovanie?: Po návrate domov našli dedinčania zo svojich domovov len ruiny.
Po rabovačke: Takzvaná Slobodná armáda podporená Turkami dokonale vyplienila kurdskú oblasť. Brali ešte aj hrnce a oblečenie.

Zamestnal sa v nemocnici, oženil sa. Po rokoch odišiel navštíviť svoju krajinu, skontrolovať starý domov, olivové sady. Skončil uväznený v zničenej, rozbombardovanej zemi. Z jeho domu neďaleko sýrskeho mesta Afrin zostali len holé steny. „Nemáme elektrinu, jedlo, oblečenie, sklady sú prázdne. Všetko vykradli!“ oznámil pred niekoľkými dňami rodine po zničujúcom rabovaní takzvanou Slobodnou armádou (SA), hlásiacou sa k sýrskej opozícii. „Ľudí násilím ťahali z áut a ukradli ich! Všade sú vojenské kontroly, mnohí obyvatelia sa nemôžu vrátiť domov, lebo dediny sú vraj zamínované. Tu sa začala tretia svetová vojna...“

Utopický scenár: „Ak by sa Rusi dohodli s Američanmi, pokoj v Sýrii by mohol byť hneď zajtra,“ myslí si Mahmoud Hassan.
Utopický scenár: „Ak by sa Rusi dohodli s Američanmi, pokoj v Sýrii by mohol byť hneď zajtra,“ myslí si Mahmoud Hassan.
Archív

Väzňom vo svojej krajine

Občianska vojna v Sýrii zúri zhruba sedem rokov. Od Arabskej jari, keď ľudia vyšli do ulíc a žiadali viac slobody. Po mesiacoch demonštrácií odpovedal diktátorský režim Baššára al-Asada na protivládne protesty streľbou do davu a do vnútorného konfliktu sa začali starať okolité štáty i svetové mocnosti. Krajinou začali tiecť potoky krvi a počet obetí ozbrojených konfliktov sa už ráta v státisícoch. Sýria je roztrhaná na kúsky, aj po likvidácii Islamského štátu (IS) je koniec bojov v nedohľadne. Islamské extrémistické frakcie stále odolávajú a posledné mesiace ťažko skúšanej krajine zasadzuje nemilosrdné rany aj Turecko. Beztrestne zaútočilo na oblasť okolo Afrinu a umožnilo bezprecedentné rabovanie. Práve tam zostal uväznený doktor Šikak. Nemôže odísť, pretože dnes je problém vôbec prejsť z dediny do dediny. Nieto preč z krajiny.

„Telefonické spojenie je veľmi zlé, ale darí sa nám kontaktovať,“ hovorí jeho syn Juan, ktorý žije v Bratislave. Z kusých informácií od otca a zo správ z tlače si poskladal mozaiku udalostí, ktoré sa v poslednom období odohrali.

Opúšťajú dediny: Kurdi utekajú na autách zo svojich dedín, kde turecké vládne sily a sýrski povstalci bojujú proti kurdským bojovníkom.
Opúšťajú dediny: Kurdi utekajú na autách zo svojich dedín, kde turecké vládne sily a sýrski povstalci bojujú proti kurdským bojovníkom.
Archív

„Je ťažké vysvetliť, čo a prečo sa tam stalo,“ pustí sa mladý inžinier do rozprávania. „V tejto oblasti donedávna žili prevažne Kurdi a moc predstavovali vojská Strany demokratickej únie - PYD.“

I keď je PYD spolu s ľudovými obrannými jednotkami považovaná za hrdinov v boji proti Islamskému štátu, pod ich nadvládou nebol život jednoduchý. Od obyvateľov regiónu požadovali najrôznejšie úplatky, príspevky strane, všemožné dane a bojaschopných verbovali do svojich radov proti IS. Preto väčšina mladých z krajiny zutekala. Na druhej strane sa snažili pre Kurdov získať autonómiu a do oblasti sa neodvážil prísť jediný islamista. Aj preto boli zrejme pre Turecko, kde v pohraničnej oblasti žije 26 miliónov Kurdov, tŕňom v oku. Vlastnú vojnu ospravedlnili označením PYD za teroristov, čo podľa Juana nie je z ich pohľadu až tak ďaleko od pravdy.

Z osloboditeľov zlodeji

„Turecký prezident Erdogan vyhlasoval, že nás chcú od PYD oslobodiť,“ hovorí Juan. „Všetko však dopadlo inak. Turci sa spojili so Slobodnou armádou, ktorá v počiatkoch skutočne bojovala za slobodu. Lenže na svoj boj potrebovali peniaze, zbrane a tie dostali od okolitých krajín i svetových mocností s vlastnými zámermi. Vlastne sa im upísali. Zároveň nastali spory aj medzi samotnými vodcami SA a rozdelili sa na množstvo frakcií, kde už nebolo jasné, kto je dobrý a kto zlý.“

Slobodná armáda sa stala predvojom tureckej ťažkej techniky, bombardérov a oblasť začali zvierať zo všetkých strán. Kurdi nemali šancu, na oboch stranách bolo množstvo obetí, veľa dedín bolo zrovnaných so zemou. Vojská PYD sa najprv ukrývali medzi civilným obyvateľstvom a neskôr sa stiahli. Zdesení dedinčania preto radšej húfne opúšťali svoje domovy. Z takmer 370 dedín utekali do hlavného mesta oblasti Afrin. Ani tu ich však nečakala spása.

Turecký prezident Erdogan: Kritizoval NATO, že nepodporuje vojenské operácie Turecka proti kurdským bojovníkom v Sýrii.
Turecký prezident Erdogan: Kritizoval NATO, že nepodporuje vojenské operácie Turecka proti kurdským bojovníkom v Sýrii.
Archív

„Turci s predvojom sýrskych žoldnierov obkľúčili Afrin a ponechali zhruba päťkilometrový pás, aby ľudia mohli utekať ďalej. Do Halabu. Státisíce obyvateľov cestovali autami aj pešo, dúfajúc, že sa vyhnú vraždeniu. Ibaže pred Halabom im zahradili cestu vládne jednotky a medzitým Slobodná armáda uzavrela cestu späť. Zostali na polceste, bez vody, jedla, spali na zemi, pod holým nebom.“

Tí majetnejší si mohli zaplatiť za vstup do Halabu. Tisíc dolárov na hlavu. Ostatní museli týždne čakať, aby sa mohli vrátiť. Lenže znova za peniaze. Doma ich čakala spúšť. Na radnici visela turecká zástava, v uliciach jednotky sýrskych žoldnierov a inak nič. Všetko bolo rozkradnuté. Obchody, zásoby zo skladov, technika, traktory, stroje z fabrík, autá, motorky. Z domov ostali len holé múry, niektoré zdemolované. Brali ešte aj taniere, oblečenie, elektroniku. Vraj tam jazdili s kamiónmi a odvážali všetko.

„Boli sme známi poľnohospodárstvom, pestovaním a spracovaním olív, teraz v kraji neostala kvapka oleja, žiadne mäso ani hospodárske zvieratá,“ napísal Šikak synovi. Z Kurdov sa stali doslova žobráci, šikanovaní dobyvateľmi. Kontroly sú na každom kroku, občania nesmú opúšťať svoje dediny, desaťtisíce sa zase stále nemôžu vrátiť domov.

„Aj keby sa dalo odísť z krajiny, teraz by to otec neurobil. Bojí sa, že by jeho dom zhabali," dodáva Juan. „Zatiaľ utajovaný vládny plán totiž ráta s tým, že do kurdskej oblasti presťahujú Arabov, aby tamojšiu populáciu prečíslili a Turecko bolo spokojné. Pochopiteľne, ubytovali by ich do opustených obydlí.“

Podľa mladého muža bolo všetko vopred naplánované. Tlmočí nám presvedčenie mnohých Sýrčanov, že Turci boli dohodnutí s vládou a s Rusmi, že im kurdské územie v tichosti prenechajú výmenou za oblasť východnej Ghúty okolo Damasku. Tú totiž vládne sily dlho nedokázali dobyť. Zrazu to išlo za týždeň.

Vyvádzanie Slobodnej armády neostalo bez povšimnutia svetových médií a Turci sa predsa trochu zľakli. Ožobráčeným Kurdom začali rozdávať potraviny, prisľúbili, že zlodejov vypátrajú a všetko vrátia. „Ale ako? Ako zistia, komu vzali dobytok, televízor, práčku, oblečenie?“ pýta sa znechutene Juan. „Celý región sa vrátil o sto rokov dozadu.“

Islam ich netrápil

Mladý muž vyrastal v Damasku. Spomína na detstvo, keď bolo v Sýrii relatívne dobre. Ak krajinu hodnotíme v kontexte s pomermi na Strednom východe. „Ako deti sme mnohé veci nevnímali. Dni boli vyplnené hrou, školou. Nič dôležité nám nechýbalo a náboženské trenice v celej Sýrii boli veľkou neznámou. Ľudia sa nestarali o to, kto je kresťan, žid, moslim. V takej rovine sme vôbec neuvažovali a priateľstvá sa vytvárali bez ohľadu na vierovyznanie. Myslím, že to bol aj zámer vlády. Veď ak by sme to porovnali so Saudskou Arábiou, tam mali deti na školách dve hodiny náboženstva denne. U nás 45 minút raz za týždeň. Aj to väčšinou učiteľ ani neprišiel a namiesto toho sme mali telesnú výchovu alebo sme šli skôr domov. K praktizovaniu islamu sme sa stavali natoľko vlažne, že keď sa ma už na Slovensku spýtal spolužiak z Kuvajtu, či som šiit, alebo sunita, nevedel som mu odpovedať.“

O tom, čo ľudí trápilo, sa Juan dozvedal až neskôr. Že vyučovanie kurdského jazyka bolo trestné, že kariérny rast bol limitovaný pre všetkých, ktorí neboli vo vládnej strane Baas, neboli alaviti (etnikum, ktoré je pri moci) alebo neboli spriaznení s režimom, že všetko kontrolovala národná bezpečnosť - od možnosti cestovať až po podnikanie či dokonca získanie zamestnania.

„Napriek neslobode sa však Sýrčania vo všeobecnosti nemali zle. Kto nevŕtal do politiky, nemal problém a po nástupe Baššára prichádzali zahraniční investori, ekonomika išla hore.“ Juan tvrdí, že málokto chcel počas Arabskej jari meniť režim, zvrhnúť prezidenta. Národ do ulíc vyhnala skôr korupcia a všadeprítomný policajný systém, ktorý všetkých obmedzoval. „Boli to študenti, slušní, čestní ľudia. Až keď režim začal strieľať do davu, vznikla opozícia a Slobodná armáda, ktorú si rýchlo kúpili cudzie krajiny. A z boja za slobodu sa stal biznis. Svoju príležitosť využili aj islamisti, ktorí celé roky chceli praktizovanie islamu na štátnej úrovni, zavedenie šaríe a nesúhlasili s náboženskou slobodou. Opozícia sa rozdelila na množstvo frakcií neraz súperiacich medzi sebou a ľudia si ani neuvedomili, kde sa pri tom všetkom nabral Islamský štát. Mnohí Sýrčania sú presvedčení, že ho vytvorili západné mocnosti, rovnako ako al-Káidu. Aby mali dôvod zasahovať.“

Nežiaduci Kurdi

O tom, čo sa v Sýrii deje, nám porozprával aj 67-ročný Mahmoud Hassan, ktorý od osemdesiatych rokov minulého storočia pôsobí ako interný lekár v ružinovskej nemocnici. Aj on vyštudoval v bývalom Československu. Domov sa už nemohol vrátiť, lebo odišiel bez povolenia režimu a dostal sa na čiernu listinu. Dnes je pre neho Bratislava druhým domovom.

„Kurdská otázka je v arabských krajinách chronická,“ začne zoširoka. „Stále sme tam občania druhej kategórie. Pravda je, že si za to čiastočne môžu samotní Kurdi, pretože sa nikdy nevedeli medzi sebou dohodnúť. Hlavnú vinu však nesú koloniálne krajiny - Spojené kráľovstvo a Francúzsko, keď rozdelili Stredný východ. Kurdov, ktorých v horských oblastiach nedokázali dobyť, jednoducho prerozdelili do štyroch krajín - Iraku, Iránu, Turecka a najmenšiu časť do Sýrie. Všade boli iné pravidlá a v Sýrii sa ešte donedávna mali asi najhoršie. Stratili svoju identitu, vláda im brala občianstvo, snažila sa ich asimilovať a tvrdo potláčala akékoľvek pokusy hlásiť sa k svojej národnosti. Ešte pred necelým desaťročím boli väznice plné Kurdov.“

Aj on hodnotí život v Sýrii pred nepokojmi viac-menej pozitívne. „Keď človek spomína na mladosť, vidí minulosť optimistickejšie. Pravda je, že Sýrčania neboli veľmi bohatí. Neboli sme žiadna ropná veľmoc. Veď produkcia v celej krajine sa nerovnala ani jedinému vrtu v Saudskej Arábii. No ľudia žili pokojne, mohli sa realizovať, obchodovať, vzdelávať. Zdravotníctvo nebolo bohviečo, ale štátne bolo zadarmo, rovnako ako školstvo. Dôležitá bola i bezpečnosť. Študenti v Damasku sa učili do hlbokej noci pod lampami v parkoch bez strachu, že sa im niečo stane. Keď vôbec k nejakému trestnému činu došlo, všetci boli prekvapení a polícia prípad veľmi rýchlo vyriešila.“

Podľa neho mal sýrsky národ, nezaťažený náboženskými okovami, veľký potenciál. Ľudia boli skromní, vzdelaní a pracovití. Len mali málo príležitostí. Trpeli pod nadvládou Francúzov, izraelsko-arabským konfliktom, prevratmi, diktátorskými režimami, väčšina domáceho produktu smerovala do armády, ktorá aj tak prehrávala bitku za bitkou, a štát prichádzal o územia.

„Až Baššár al-Asad sa snažil o reformy a uvoľnenie režimu. Skoro však pochopil, že hriechy alavitov z minulosti nemožno len tak zmazať a demokracia by mohla dopadnúť tak, že by skončili na šibenici. A tak aj on pokračoval tvrdou rukou. Ľudia za svoje názory išli za mreže a napätie v spoločnosti vyvrcholilo Arabskou jarou. Vtedy by možno stačila dohoda, nejaké ústupky a nemuselo sa to takto skončiť,“ myslí si doktor Hassan. „Streľba do ľudí však bola vážna chyba a príležitosť pre cudzie mocnosti vyzbrojovať opozíciu. Po puškách prišli delá, tanky a bombardéry, do krajiny zamierili cudzie vojská, ktoré už neodišli. Na strane opozície začali prevládať sunitské náboženské tendencie a z prostého úprimného volania po slobode sa stala krvavá občianska vojna, kde už za nás rozhodujú iní. Vládna moc nemá prakticky žiadne slovo a krajina je v takom stave, že ani za všetky peniaze sveta sa niekoľko desaťročí nedokáže pozbierať. Keď vidíme, kam to viedlo, väčšina by najradšej vrátila čas a nikdy do ulíc nešla.“

Všetci chcú svoj podiel

Sýria je vojnové pole, kde bojuje každý, pričom nie vždy je jasné, za čo a pre koho. Kurdi s Američanmi útočili na Islamský štát, režim s Rusmi na domácich extrémistov, kam sa rozpŕchli aj teroristi z IS, Iránci si riešia územnú politiku, Turci útočia na Kurdov a v pozadí všetkého nie je zanedbateľná ani úloha Izraela. Američania chcú ropu, Rusi plyn, extrémisti šaríu. A prostí Sýrčania trpia a zomierajú.

Za začiatok konca považuje Hassan príchod Ruska, ktoré chcelo upevniť svoje vojenské pozície proti NATO. Popri tom nenápadne vznikol Islamský štát, ktorý sa tváril, že ho zaujíma len kurdská oblasť, a tak ho režim nechal na pokoji. Nech Kurdov dusí. IS prepadal dedinu za dedinou a upevňoval svoju moc, až dobyl Rakku, Mosul a zaviedol krutovládu. „Američania sa spamätali, až keď začali rezať hlavy a hromadne páchali samovražedné útoky. Neraz takto vybuchlo aj niekoľko desiatok teroristov súčasne!“ Keď však vycvičili a ozbrojili stovky Sýrčanov, aby urobili poriadok, tí zobrali zbrane a pridali sa buď k IS, alebo ďalším extrémistom, ktorých zo dňa na deň pribúdalo.

Návrat do Afrinu: Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan oznámil, že po víťazstve v sýrskom regióne Afrin rozšíria vojenské operácie do ďalších oblastí ovládaných Kurdmi.
Návrat do Afrinu: Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan oznámil, že po víťazstve v sýrskom regióne Afrin rozšíria vojenské operácie do ďalších oblastí ovládaných Kurdmi.
Archív

Až Kurdi s podporou USA začali islamistov postupne vytláčať z obsadených území. „Teraz, keď je Islamský štát aspoň oficiálne minulosťou, zas prichádzajú Turci a Američania vyhlasujú, že sa plánujú stiahnuť. Proti Turkom nechcú zasahovať a Rusi hrajú nebezpečnú hru, ktorá sa môže skončiť horúcou vojnou. Sýrsky režim je príliš slabý, aby čokoľvek ovplyvnil, a ťažko predpokladať, ako to dopadne.“ Obyvatelia žijú v strachu, neistote, sú vystavení bombardovaniu, prestrelkám, rabovaniu. „Nikto tam neprišiel riešiť sýrsky problém, ale utrhnúť si kus koláča. Teraz už podľa mňa existuje jediné riešenie. Že sa Rusi s Američanmi dokážu dohodnúť a umožnia slobodné voľby. Ak by sa to stalo, v Sýrii by mohol byť pokoj už zajtra. To je však skôr zbožné želanie, než realistický scenár.“

VIDEO Plus 7 Dní