Nakopcoch nad mestom Nyanza stretávame zbedačených, otrhaných a slabo živených ľudí. Vtom nám nad hlavami preletí dron, ktorý preváža krv do nemocnice. Od rwandskej genocídy ubehlo v apríli tohto roku štvrťstoročie. Od tých nepokojných čias, keď za tri mesiace vyvraždili vyše 800-tisíc ľudí, sa Rwanda zmenila. Má povesť bezpečnej krajiny bez korupcie, štátu, kam prúdi zahraničný kapitál a kde sa oplatí investovať. Bieda je však vo Rwande stále, no odhalí ju skôr cestovateľ, ktorý príde na vlastnú päsť a nie organizovaným zájazdom prostredníctvom cestovnej kancelárie.

Pach smrti

So sprievodcom Augustinom čakáme na skupinu Američanov pred niekdajším rímskokatolíckym kostolom v Nyamate, dnes rwandským pamätníkom genocídy. Z blízkej školy k nám dolieha detský spev, po prašnej ceste občas niekto prejde - žena s naplneným plátenným vrecom na hlave či chlapík s vozíkom plným zrelých banánov. Onedlho pred nami zastanú dva džípy s ugandskými poznávacími značkami, hluční a usmiati mladí ľudia zo zámoria vystúpia, aby si odškrtli ďalší bod programu cesty po rovníkovej Afrike.

Spomienka na obete genocídy: Prezident Kagame nemohol na nej chýbať.
Spomienka na obete genocídy: Prezident Kagame nemohol na nej chýbať.
Zdroj: Profimedia

Od 10. apríla 1994 prichádzali do kostola v Nyamate davy ľudí. Vo Rwande už totiž pár dní prebiehalo skutočné šialenstvo. Vojaci, členovia polovojenskej organizácie Interahamwe i radoví sfanatizovaní obyvatelia - etnickí Hutuovia - vyvražďovali menšinových Tu­tsiov. V noci z 12. na 13. apríla sa v kostole tiesnilo už okolo 10-tisíc ľudí. Napokon 14. apríla členovia Interahamwe na svätostánok zaútočili - granátmi, mačetami, kladivami a strelnými zbraňami. Ľudia, ktorí hľadali na posvätnom mieste útočisko, nemohli ujsť.

Ako prechádzame vnútrom kostola, pozeráme si kusy oblečenia, ktoré po mŕtvych zostali. Zachovalo sa i pár ružencov, peňaženiek, fotografií a iných osobných vecí zavraždených. „Tragických ľudských osudov by sme mohli v Nyamate napočítať mnoho. Jedným je príbeh Annonciaty Mukandoliovej, vraj jednej z najkrajších žien v meste. Predtým, ako ju brutálne zavraždili, ju znásilnili desiatky zabijakov,“ tvrdí sprievodca Augustin Ekoue. Na konci prehliadky si v suteréne prezeráme kosti zavraždených, viaceré lebky majú otvor spôsobený kladivom či inou zbraňou. Niektorí Američania plačú.

Výstavné Kigali

Nyamata sa nachádza asi hodinu cesty autobusom z Kigali. Keď sa vraciame do hlavného mesta, po pravej strane vidíme široké údolie rieky Nyabarongo. A okolité močiare, porasty cukrovej trstiny, kde sa v blate skrývali prenasledovaní. Tí šťastní naozaj vrahom unikli často o vlások, keď iba pár metrov od nich „poľovali“ tlupy s mačetami v rukách. Dnes medzi Nyamatou a Kigali budujú nové medzinárodné letisko, jeden zo symbolov rwandského pokroku. Ďalšie nachádzame v centre Kigali, približne miliónovej metropoly v srdci krajiny. Sídla bánk a finančných inštitúcií, moderný autobusový terminál, bezbariérové autobusy a bezkontaktné karty na cestovné lístky, luxusné hotely s bazénmi, tenisovými kurtmi a vlastnou ochrankou tvoria výstavnú skriňu Rwandy.

Mnohí Európania majú letmé predstavy o rwandskej genocíde vďaka filmu Hotel Rwanda, dráme o záchrane približne 1 200 Tutsiov, založenej na reálnych udalostiach. Hoci film sa v skutočnosti nakrúcal v Juhoafrickej republike, Hotel Mille Collines naozaj stojí. „Ľudia boli natlačení v chodbách, postupne nám chýbali i najzákladnejšie potraviny. V Kigali nefungovalo zásobovanie vodou, vodovodné potrubie zostalo vyschnuté, a tak tí nešťastníci pili odstátu vodu z bazéna. Okolo krúžili vrahovia s mačetami, občas bolo počuť streľbu. No boli sme bezpečným miestom stráženým vojakmi OSN. Nikto tu napokon nezahynul,“ hovorí mi vo vstupnej hale Étienne, ktorý sa i dnes, tak ako v roku 1994, stará o čistotu hotelových izieb.

Kapacita hotela bola okolo 300 hostí, počas genocídy však presiahla štvornásobok. „Náš hotel bol prvým zariadením svojho typu vo Rwande, bol jednoducho známy ako hotel pre bielych. Teraz ho všetci poznajú ako Hotel Rwanda. V tom filme však pripisujú úspech človeku, ktorý si to nezaslúži,“ tvrdí hotelový manažér Fiston Gatore na adresu vtedajšieho riaditeľa Paula Rusesabaginu, ktorý vraj mal hlavné zásluhy na záchrane prenasledovaných. Spoločne vychádzame na vyhliadkovú terasu a pozeráme sa na okolité, často zastavané kopce. „V roku 1994 takmer žiaden nový dom pred nami nestál, iba Kostol svätej rodiny. I v ňom zahynuli masy nešťastných ľudí. Z hotela ľudia sledovali, ako po hlavnej ceste tiahli chlapi z Interahamwe a ako pod čepeľami ich zbraní padali nevinní,“ ukazuje Fiston Gatore.

Kigali: Štvrťstoročie po hrozných udalostiach pôsobí hlavné mesto až prekvapivo pokojne a moderne.
Kigali: Štvrťstoročie po hrozných udalostiach pôsobí hlavné mesto až prekvapivo pokojne a moderne.
Zdroj: Profimedia

Prezident Kagame

Súčasná Rwanda sa dá bez zveličenia označiť ako dielo Paula Kagameho. Generál Kagame viedol tutsijskú armádu, známu ako Rwandský vlastenecký front, a napokon krajinu dobyl, čím sa oficiálne skončila genocída. Rwandu, ale i pohraničné oblasti niekdajšieho Zairu však čakali ešte roky nepokojov, podľa mnohých zdrojov je Kagame zodpovedný za státisíce životov, z veľkej časti nevinných civilistov, etnických Hutuov.  Dnes sa prezident Kagame prezentuje ako osvietený politik, ktorý učí národ odpúšťať prostredníctvom politiky zmierenia. Veľa vplyvných Rwanďanov sa časom dostalo do Kagameho nemilosti vrátane jeho bývalých blízkych spolupracovníkov a neskorších kritikov. I Rusesabagina dnes v Kagameho Rwande nosí označenie persona non grata. V najhustejšie obývanej krajine afrického kontinentu neexistuje relevantná forma opozície, vyslovenie akejkoľvek kritiky na adresu prezidenta sa prakticky rovná požiadavke o pobyt vo väzení.

Sedíme v reštaurácii neďaleko Kaddáfího mešity, známej lahodnými pečenými kurencami, v televízii dávajú priamy prenos z vymenovania nového arcibiskupa na národnom štadióne v Kigali. Práve reční Kagame, personál je nastúpený pred prijímačom a počúva, niektorí čašníci majú na tvárach úsmev.  Mimochodom, Rwanda zaiste patrí k najlepším kulinárskym destináciám Afriky, údajne vďaka belgickému koloniálnemu dedičstvu. Tunajšie hranolčeky môžu vraj pokojne konkurovať tým bruselským. V centre Kigali zažijete skutočné „africké Švajčiarsko“ - takým prívlastkom sa Rwanda hrdí. Mnohí turisti, no i podnikatelia, ktorých osud zavial do Kigali, končia deň chladeným pivom miestnej značky Primus. Stojí v prepočte jedno euro, znamená luxus, aký si môžu vo Rwande dovoliť iba vyvolení. Veď toľko zarobí priemerný roľník za jeden deň.

Výročie genocídy: Prezident Kagame s manželkou Jeannette a so synom Ivanom.
Výročie genocídy: Prezident Kagame s manželkou Jeannette a so synom Ivanom.
Zdroj: Profimedia

Deti z Nyanzy

Cez pootvorené dvere preniká do domca z hliny a trávy lúč svetla. Skromná stavba má jednu miestnosť, podlahu tvorí udupaná zemina, v rohu sú skrútené rohože na spanie. Na neomietnutej stene visí svätý obrázok z kalendára a fotografia prezidenta Kagameho. Slovenský misionár Vlastimil Chovanec, člen rehoľného spoločenstva rogacionistov, prišiel majiteľke domu oznámiť, že jej syna napokon zoberú do školy. Zdĺhavé presviedčanie riaditeľa školského zariadenia bolo napokon úspešné. Patrí to k práci pátra Chovanca pomáhať chudobným rodinám, chorým a osamelým starým ľuďom, často aj bojovať s predsudkami. A keď rodák zo Šariša práve nie je v teréne „na kopcoch“, pracuje s deťmi v Centre svätého Antona, v strede mesta Nyanza. Dodnes v ňom našli opateru stovky detí a mladých. „Príbehy našich detí sú rôzne. Niektorým rodičia zomreli na AIDS či iné infekčné choroby, iných rodičia opustili. Ďalšie sa samy rozhodli žiť na ulici z dôvodu chudoby a hladu. V súčasnosti s nami žije 41 detí,“vysvetľuje Vlastimil Chovanec.

Zoznamujeme sa s malým Justinom, ktorého priviedli sotva dvojročného. Jeho 11-ročná sestra sa s ním niekoľko týždňov túlala po hornatom vidieku okolo Nyanzy, Justin mal napokon obrovské šťastie, od smrti ho delili azda hodiny. Bol nevládny, dlho sa nehýbal a iba stonal. Vďaka opatere ľudí z centra však dnes naháňa loptu, smeje sa. Aj rogacionistické centrum, tak ako celá Rwanda, má za sebou pohnutú minulosť. Počas týždňov genocídy bolo útočiskom približne pre 800 detí zo širokého okolia. Keď do areálu vstúpili zabijaci, rehoľníkom sa ich podarilo podplatiť. Deti zachránili, ozbrojenci však vyviedli trojicu tutsijských kňazov a poniže, pri rieke, ich popravili. Koncom roka 2015 zase úradníci z Kigali chceli areál zatvoriť, vládni predstavitelia totiž prišli s teóriou, že vo Rwande neexistujú rodiny, ktoré sa nedokážu o svojich malých príbuzných postarať. „O necelý rok nás už znova potrebovali, lebo Kagame poukázal na to, že vo Rwande žije príliš veľa detí ulice,“ dodáva páter Chovanec.

Miss Rwanda

Mladá kráska predstúpi pred porotu a čaká na otázku. Jej téma je napokon najkrajšie miesto vo Rwande. Dievča chvíľku porozmýšľa a potom sa rozhovorí. „Myslím si, že pre mňa je najúžasnejším miestom v mojej krajine budova parlamentu. Tu sa prijali mnohé dobré veci, tu sa stretávajú ľudia, ktorým vďačíme za rozvoj,“ hovorí jedna z finalistiek a členovia poroty uznanlivo prikyvujú. Finále súťaže Miss Rwanda patrí k najsledovanejším televíznym programom v krajine. Je to jeden z výstižných príkladov, ako vo Rwande funguje propaganda v praxi.

Priamy prenos sledujú aj hostia a zamestnanci jedného z mála hotelov v okolí Nyanzy. Väčšina z nich drží palce hutskej dievčine, hoci podľa nás Európanov nepatrí k najkrajším súťažiacim, je naozaj milá. Navyše si získala srdcia mnohých divákov tým, že na súťaž prišla pešo zo vzdialenosti desiatok kilometrov. Na sociálnych sieťach sa objavili názory, že po dlhých rokoch by mohla vyhrať i hutská žena, nie stále Tutsijky. Takéto názory sú však vo Rwande neprípustné. Dokonca komisia proti popieraniu genocídy vydala vyhlásenie, v ktorom varovala pred podobnými vyjadreniami. Dievčina napokon získala titul Miss popularita.

Kráľovné krásy: Dievča z väčšinového kmeňa Hutuov, v strede, to dotiahlo len na Miss popularita.
Kráľovné krásy: Dievča z väčšinového kmeňa Hutuov, v strede, to dotiahlo len na Miss popularita.
Zdroj: Archív

Ako mi vysvetľuje Peter Hale, Američan obchodujúci s kávou a roky žijúci vo Rwande, i počas súťaže krásy dokáže pozorný pozorovateľ rozoznať známky pokračujúceho etnického napätia. „Turisti, žiaľ, veria rozprávkam o zmierení, o rovnoprávnosti. Za pár dní nemajú šancu rozoznať neduhy rwandskej spoločnosti. V krajine však existuje tutsijská elita, menšinoví Tutsiovia zastávajú drvivú väčšinu dobre platených štátnych miest. Hutuovia sú v ústraní, nenápadní, často žijúci za hranicou biedy. Tvoria však vyše 80 percent obyvateľstva. Nechcem pomyslieť, čo by nastalo, ak by súčasný režim padol,“priznáva obchodník Hale.

Iba pekné domy

Pozorovanie horských goríl, safari v Národnom parku Akagera, návšteva hlavného mesta, plavba po jazere Kivu či prehliadka kávovej plantáže sú atrakcie, ktoré nevynechá azda žiadna cestovná kancelária. Zahraničný návštevník spoznáva rôznorodé krásy najhustejšie zaľudnenej krajiny kontinentálnej Afriky, užíva si slušnú turistickú infraštruktúru a premiestňuje sa po kvalitných cestách, často európskeho štandardu. Občas sa nestačí čudovať, že sa nachádza v subsaharskej Afrike. Navyše Rwanda je neobyčajne čistá krajina, odhodený odpad tu znamená až raritu, niečo neobvyklé.

No Kagameho štát by sa mohol prezývať aj africká potemkinovská dedina. „Vo Rwande napríklad platí zákon, že popri hlavných cestách môžu stáť iba upravené, reprezentatívne domy. Kto si ich rekonštrukciu nedokáže dovoliť, musí dom s pozemkom predať a odsťahovať sa niekam inde,“ priznáva Augustin Ekoue. Musí odísť ďalej do kopcov, do oblasti chatrčí, v akých stále žije okolo 70 percent Rwanďanov. Medzi ľudí, ktorí musia vyžiť z jedinej porcie riedkej krupičnej kaše či trochy zemiakov na deň. „Hoci sa vo Rwande na hlad nezomiera, mnohí ľudia hladujú,“hodnotí situáciu Vlastimil Chovanec.

Kráčame po červenej hlinenej cestičke medzi bujnými banánovníkmi, oproti nám stúpajú dovrchu ženy a deti s bandaskami s vodou zo studne. Vtom nám nad hlavami zabzučí biely dron, ktorý preváža krv z transfúznej stanice do blízkej nemocnice. „Raz mi jeden rwandský mladík trocha skleslo povedal - vidíte, máme drony, no nemáme paracetamol,“ uzavrel kňaz.