Odvtedy sa veľa zmenilo. To je už iná Afrika, než by človek očakával. Celý národ sa snaží zabudnúť na desivé udalosti spred 24 rokov. Miesta, kde sa kopili mŕtve telá nevinných ľudí, dnes pripomínajú pamätníky, ale inak tu takmer nič nenapovedá o hrôzach vojny.

Čistota nadovšetko

Tesne pred príletom sa v reproduktore lietadla ozve hlas letušky s upozornením, že vo Rwande sa veľmi dbá na ekológiu a čistotu. „Pre zákaz dovozu a držania igelitových tašiek, prosím, nechajte igelitové tašky priamo v lietadle alebo ich hneď v príletovej hale vhoďte do koša.“ Rwanda si zobrala za vzor Singapur - hlavne v oblasti výkonnosti, čistoty, bohatstva a zdravia. Je to až neuveriteľné, ale pomaly sa im darí napĺňať ciele. Medzi ne patrí aj čistota. Nikde v krajine som nenašla odhodené odpadky, papier alebo, nebodaj, cigaretový ohorok. Je to porovnateľné s Japonskom.

„Snažíme sa. Málokto u nás fajčí. Máme zavedenú umugandu,“ objasňuje nám realitu David, šofér a sprievodca v jednej osobe. Tí, ktorí si pamätajú socializmus, presne vedia, o čom bude reč. Sú to klasické pracovné soboty. Umuganda sa koná vždy poslednú sobotu v mesiaci. Skoro všetci obyvatelia krajiny musia zadarmo pracovať v okolí svojich domovov a udržiavať svoju obec alebo mestskú časť v čistote. Prakticky ide o verejnoprospešné práce.

Hotel Rwanda

Cestou z hlavného mesta Kigali na vidiek David spomalí pri jednej z budov. „Nechcete si odfotiť Hotel Rwanda?“ Áno, je to ten hotel zo slávneho rovnomenného filmu - odohrávala sa tu dráma a boj o život. Dnes sa volá Hôtel des Mille Collines, teda Hotel tisícich kopcov, počas genocídy bol záchranou, azylom a čakárňou na smrť zároveň - postupne sa sem uchýlilo 1 268 ľudí.

Ako predlohu k filmu Hotel Rwanda z roku 2004, v ktorom si okrem iných zahral Nick Nolte a Joaquin Phoenix, tvorcovia použili príbeh hotelového manažéra Paula Rusesabaginu. Písal sa rok 1994, vo Rwande vypukla vojna medzi kmeňmi Hutuov a Tutsiov. Celý svet na čele s Organizáciou Spojených národov zlyhal a len prostredníctvom médií sa bezmocne prizeral jednému z najmasovejších a najkrutejších pogromov od konca 2. svetovej vojny. Manažér Paul Rusesabagina vtedy bez váhania otvoril brány luxusného hotela bezbranným utečencom - jeden muž dokázal urobiť pre obyčajných ľudí viac než tisíc vojakov mierových síl. Konflikt si za tri mesiace vyžiadal skoro milión ľudských životov, väčšinou z kmeňa Tutsiov - mnohých rozsekali mačetami a ubili palicami.

Dnes je tento štvorhviezdičkový hotel v centrálnej obchodnej štvrti s úchvatným výhľadom na kopce Kigali najslávnejším hotelom krajiny. Známy film však nezobrazuje skutočný hotel, lebo ho točili hlavne v Južnej Afrike. Hotel sa však priamo objavuje vo francúzsko-americkej snímke Niekedy v apríli z roku 2005 a v kanadskom filme z roku 2007 Podať ruku diablovi.

Slávny filmový Hotel Rwanda: Dnes sa nazýva Mille Collines alebo Hotel tisícich kopcov. Počas rwandskej genocídy v roku 1994 sa sem uchýlilo postupne 1 268 ľudí.
Slávny filmový Hotel Rwanda: Dnes sa nazýva Mille Collines alebo Hotel tisícich kopcov. Počas rwandskej genocídy v roku 1994 sa sem uchýlilo postupne 1 268 ľudí.
Zdroj: Silvia Vaculíková

V príjemnom prostredí bazénového baru hotela Mille Col­lines sme si posedeli pri miešanom drinku a káve. Rozmýšľali sme nad bezstarostnosťou súčasných hostí hotela a dramatickými chvíľami, ktoré tu, priamo na našich miestach, zažívali ľudia pred 24 rokmi.

Po spomínanej katastrofe si západný svet začal krajinu všímať. Začali sem prúdiť investície, a tak sa z uboleného štátu stalo akési Švajčiarsko Afriky. Patrí medzi najbezpečnejšie krajiny regiónu. Prezident Paul Kagame nepripúšťa žiadnu opozíciu, ale krajina je ekonomicky úspešná. Poradcu mu vraj robí Tony Blair, v otázkach zdravotníctva mu radí Bill Clinton a finančne prispieva Bill Gates.

Kráľovský palác

Okolo obeda prichádzame do Nyanzi. Tu nás čaká miestny sprievodca John. Je to veľký pokojný muž čiernej pleti, ktorý bielych turistov očividne nestretáva denne.

Prejdeme zopár metrov do kopca a zájdeme za vysoký bambusovo-trstinový plot. Pred nami sa otvorí pohľad, ktorý sme naozaj nečakali. Veľké nádvorie z udupanej červenej hliny, na ktorého konci je postavená budova v tvare pologule. Pripomína veľké iglu zo slamy, hoci pri stavbe paláca použili aj bambusové a drevené palice. Na vrchole budovy sa týči hrot pripomínajúci bleskozvod. John nás vyvádza z omylu a vysvetľuje: „Všetky podobné budovy v oblasti kráľovského paláca mali jeden vyvýšený hrot v strede strechy. Iba kráľovský palác má tri. Dva, ktoré sú umiestnené nižšie nad vchodom, predstavujú rohy tradičného dobytka.“

Do paláca vedie jeden vchod, ktorý je rozdelený dreveným kolom na dve časti. Spevnená podlaha pri vstupe je zafarbená tehlovočervenou farbou. V ľavej časti vstupu je biely vyvýšený obrubník v tvare polkruhu zafarbený na bielo. To bol vchod pre kráľa. Je v ňom umiestnený drevený kráľovský stolec. Vpravo je podobný polkruhový obrubník v tehlovočervenej farbe, slúžiaci matke kráľa. Ak návštevníka pozvali do paláca, prechádzal ponad biely obrubník. Muselo tomu, samozrejme, predchádzať povolenie od panovníka a každý návštevník mohol vstúpiť len bosý. Aj my sme si museli vyzuť topánky pri vstupe, hoci v súčasnosti ide o repliku paláca.

„Ak zomrel kráľ, každý ďalší kráľ, či už to bol syn, alebo brat posledného kráľa, musel postaviť nový palác,“ vysvetľuje John. Posledný reálny kráľovský palác dal postaviť kráľ Mutara III. v roku 1932. Pôvodný slamený palác v roku 1895 postavili na kopci nad mestom Nyanza, hlavným mestom Rwandy, počas kolonizácie.

Prečo tu dnes stojí iba replika? „Kráľ Mutara III. si v roku 1932 dal postaviť už nie slamený, ale murovaný palác, ktorý stojí vedľa,“ dodáva sprievodca. Vládol do roku 1959. Nemal syna, následníka trónu. Posledným rwandským kráľom sa stal Kigeli V. Po dvoch rokoch musel odísť do exilu do Zairu - dnešné Kongo -, odtiaľ do USA, kde zomrel v roku 2017.

Vstupujeme do prítmia paláca. Postavili ho pre kráľa a jeho matku. Noc trávil s manželkou - jednou z viacerých. Manželka mohla chodiť po paláci len bokom po obvode - nemohla prejsť stredom miestnosti. Stred paláca s malým dreveným stolčekom - trónom - slúžil ako prijímací salón. V ľavej časti salóna bol kozub. Hostia sedeli na zemi na rohoži. Ženy sa nemohli zdržiavať v miestnosti, kde rokovali muži. Mohli tam nazerať spoza vertikálnych rohoží, ktoré jednotlivé miestnosti od seba oddeľovali.

Móda na rwandský spôsob: Ženy si potreli vlasy maslom a na účes nasadili zohriatu hlinenú nádobu. Tá roztopila maslo, ktoré s nádobou vyformovalo tvar účesu.
Móda na rwandský spôsob: Ženy si potreli vlasy maslom a na účes nasadili zohriatu hlinenú nádobu. Tá roztopila maslo, ktoré s nádobou vyformovalo tvar účesu.
Zdroj: Silvia Vaculíková

Posvätné kravy inyambo

Krava je len krava, kým nenavštívite ohradu za kráľovským palácom, ktorá je domovom inyambo - tradičných miestnych kráv. Nádherné bytosti, typické veľmi dlhými rohmi a dôstojným vzhľadom. Ich historický a kultúrny význam je ešte pôsobivejší. V rámci tradičnej monarchie vo Rwande sa inyambo využívali ako dôležitá súčasť obradov usporiadaných na kráľovu počesť. „Poďte bližšie,“ kričí na mňa muž v čiernom koženom klobúku a s palicou v ruke. Má oblečené nohavice a košeľu, cez ktorú má previazaný kus čierno-bielej vzorovanej látky siahajúcej mu až po topánky.

„Látka uviazaná cez jedno plece je náš kroj,“ vysvetľuje John a pobáda nás, aby sme išli k chovateľovi kráv. Mám rešpekt pred takými obrovskými a majestátnymi zvieratami, ale prejdem do ohrady a pristúpim bližšie. „Nebojte sa,“ usmieva sa na mňa pastier. „Privediem k vám býka a pokojne ho môžete pohladkať,“vraví. Zarazím sa, ale skúsim to. Býk dôstojne stojí a nechá si hladkať hlavu. Dotknem sa mu aj rohov a zjavne mu to neprekáža.

„Každá krava má svoje meno a dokonca vlastnú pieseň, ktorú jej pastier spieva. Chcete si nejakú vypočuť?“ponúkne nám John jedinečnú atrakciu. Pastier pristúpi k býkovi - v jednej ruke drží listnatú haluz, v druhej palicu. Spustí pieseň a pri speve pohybuje rukami. Býkovi pohladká hlavu a krk, ten je zjavne spokojný.

V minulosti boli inyambo dôležitým symbolom paláca, zdobili ich šperkami a zúčastňovali sa na kráľovských obradoch. Dobytok sprevádzal panovníka pri slávnostných udalostiach, na kráľovej hlave boli zrejme ozdoby zobrazujúce kravské rohy. V súčasnosti preto obnovili chov tohto dobytka a kravy inyambo vrátili do múzea kráľovského paláca - na dokreslenie životného štýlu starodávnej rungovskej monarchie.

Na hlavách: Košíčky slúžia na prenos potravín a občerstvenia.
Na hlavách: Košíčky slúžia na prenos potravín a občerstvenia.
Zdroj: Silvia Vaculíková

Fajky a pľuvadlá

Z Nyanzi mierime priamo do mesta Butare. Belgičania v roku 1929 určili Butare za hlavné mesto krajiny. Pomenovali ho na počesť belgickej princeznej Astridy. Dnes je z Butare univerzitné mesto so 70-tisíc obyvateľmi.

„Krajina okrem čistoty kladie veľký dôraz na výkonnosť,“ hovorí David pri šoférovaní cestou do Butare, keď stretávame deti, ktoré nesú v rukách miesto mačiet laptopy. „Deti dostávajú laptopy zadarmo. Nemá ich zatiaľ každý školák, ale lepší sa to. Maturanti by o pár rokov mali písať a odosielať písomné práce on­line. Rwanda nemá ropu, urán ani koltán, preto sa snaží stať hi-tech srdcom Afriky.“ Jeho slová znejú trochu divne - veľa obcí nemá ešte zavedenú elektrinu ani vodu, nehovoriac o kanalizácii. Ale David trvá na svojom. „Povinná školská dochádzka je od siedmich rokov a trvá šesť rokov. Vláda sa snaží o deväťročné povinné vzdelanie. V minulosti deti pásli dobytok, ale tým nerástla vzdelanosť, a tak úrady detské pasenie dobytka zakázali.

Linda, miestna sprievodkyňa v Národnom múzeu v Butare, nám počas prehliadky vysvetľuje, že pôvodní obyvatelia veľa fajčili. Obzeráme si pôvodné fajky, v ktorých domorodci fajčili banánové listy. Ženy používali menšie fajky, muži väčšie. Viac ako fajky ma zaujmú „pľuvadlá“. „Pôvodní obyvatelia fajčili aj počas noci a aby nemuseli vychádzať z domčeka von, vypľúvali sliny tvoriace sa fajčením do pľuvadiel - malých nádob na sliny. Ženy si pľuvadlá dokonca priväzovali na koniec svojho opaska, aby ich mali vždy poruke,“ vysvetľuje Linda. Dnes vo Rwande ľudí s cigaretou sotva uvidíte - platí zákaz fajčenia na verejnosti.

Gisenyi a Kivu

Presúvame sa do mesta Gisenyi v západnej provincii Rwandy. Hoci cesty sú dobré, sú samá serpentína. Pri ceste stretávame množstvo peších nesúcich tovar na hlave. Gisenyi je malé mesto ležiace na brehu jazera Kivu, jedného z 20 najhlbších jazier na svete. Lemujú ho palmy vytvárajúce atmosféru tropického raja.

Medzi najväčšie miestne atrakcie patrí kúpanie vo vulkanických horúcich prameňoch jazera. Magická voda má vraj liečivé účinky a pomáha pri svalových poruchách.

Okolie prameňa však veľa dôvery nevzbudzuje. V oplotenom areáli okrem drevených lavičiek nájdete dve jazierka, presnejšie, kaluže s teplou vodou ohraničené vrecami s pieskom. Na vreciach posedávajú turisti a nohy si po kolená máčajú v teplej blatovej vode.

Nech pramene pôsobia akokoľvek nevábne, turisti, kúpele, lavičky, to nie sú veci, ktoré by ste očakávali v krajine vo svete známej surovým vojnovým konfliktom. Toto je však už iná Rwanda, čistejšia, modernejšia, jednoducho, lepšia. Ktovie, možno má na tom zásluhu aj takmer polovičné zastúpenie žien v parlamente. Vyššie percento príslušníčok nežnejšieho pohlavia nenájdete v žiadnom parlamente sveta.