Život rozdal Oksane Bondarčukovej príliš zlé karty. Narodila sa v júni 1989 v západoukrajinskom mestečku Chmelnyckyj, vzdialenom len tristo kilometrov od Černobyľa. Tri roky a tri mesiace po výbuchu v atómovej elektrárni.

Extrémne silná radiácia sa s ňou nepekne pohrala. Keď prišla na svet, mala na každej nohe šesť prstov. Na ruke síce len päť, no palec žiaden. Jednu nohu kratšiu než druhú a na jednej nohe jej chýbala holenná kosť.

Až príliš veľa defektov, ktoré rodičia nedokázali akceptovať. Matka sa Oksany hneď po pôrode zriekla a tá skončila v sirotinci.

Najskôr len fotka

„Prežila som tam sedem a pol roka a potom prišiel zázrak,“ priznala Oksana v jednom z neskorších rozhovorov. Mal meno Gay Mastersová. Profesorka na univerzite v Buffale sa rozhodla adoptovať si ukrajinské dievčatko napriek jej vrodeným chybám a hendikepom. Len si Oksana musela dva roky počkať. Ukrajina zrušila zákaz adopcií zahraničným žiadateľom v roku 1997, vydanie sirôt sa však byrokraticky naťahovalo.

„Fotku mojej budúcej mamy mi však v sirotinci ukázali. Mala veľmi dobrácky úsmev a láskavé oči. Nútila som riaditeľa, aby mi ju ukazoval deň čo deň, no umožnil mi to len vtedy, keď som nerobila zle. Čo bol problém, bola som dosť zlostné dieťa. Nevedela som sa vyrovnať s faktom, že nemôžem poriadne chodiť,“spomínala Oksana.

To ešte netušila, že keď sa konečne presťahuje do svojho nového domova a spoločne prekonajú jazykovú bariéru, príde ďalšia pohroma. Amputácia nôh. Ľavej, keď mala deväť, pravej vo veku štrnásť rokov. Pre mladú Ukrajinku, ktorá po presťahovaní začala používať priezvisko Mastersová, ďalšie rany, ktoré by mnoho ľudí položili.

Veslársky prelom

Oksanu okrem starostlivosti adoptívnej matky zachránil šport. Najskôr objavila veslovanie. Ešte predtým, než sa pustila do dennodenného tréningu, však musela podstúpiť chirurgický zákrok aj na oboch rukách. Až potom bola schopná vo dvojskife konkurovať súperkám.

S CENOU LAUREUS Zdvihla ju nad hlavu vo februári tohto roku a venovala svojej náhradnej mame.
S CENOU LAUREUS Zdvihla ju nad hlavu vo februári tohto roku a venovala svojej náhradnej mame.
Zdroj: PROFIMEDIA

Mama sa kvôli jej novej záľube presťahovala z Buffala do Louisville v štáte Kentucky a pre Oksanu sa začal nový život. Vyvrcholil veslárskou medailou na paralympiáde v Londýne 2012. Bronzovou, no pre Mastersovú, v tom čase 23-ročnú, znamenal extrémne veľa.

O dva roky už mala medailu aj zo zimnej paralympiády v Soči 2014. Dokonca dve. V behu na lyžiach v kategórii sediacich skončila na päťkilometrovej trati bronzová, na 12 km brala dokonca striebro. Málo športovkýň sa môže pochváliť cennými kovmi z oboch paralympiád, no Oksana to nepreceňovala. „Nie je to zasa až taký veľký rozdiel. Aj pri paraveslovaní, aj pri parabežeckom lyžovaní zapájam rovnaké svalové partie,“ vysvetľovala už s protézami na nohách, ktoré jej umožňujú normálnu chôdzu.

Oksana napriek všetkému už vtedy tvrdila, že mala šťastie. „Veď som sa z toho sirotinca - mimochodom, vystriedala som ich tri - napokon dostala. Mám pár kamarátok, ktorým sa to nikdy nepodarilo. Aj im patria moje medaily. Ja sa cítim najmä veľmi šťastná, že som nažive, lebo to tak už dávno nemuselo byť,“ citovali ju britské i americké médiá.

VŠESTRANNÁ Okrem veslovania a behu na lyžiach súťažila na paralympiáde aj v cyklistike. V Riu 2016 však skončila bez medaily - štvrtá a piata.
VŠESTRANNÁ Okrem veslovania a behu na lyžiach súťažila na paralympiáde aj v cyklistike. V Riu 2016 však skončila bez medaily - štvrtá a piata.
Zdroj: PROFIMEDIA

Trofej pre náhradnú matku

To ešte netušila, že v paralympijskom svete sa pretlačí napokon až na vrchol. Na zimných hrách v Pjongčangu 2018 ju už dekorovali za šampiónku. Vyhrala bežecký šprint na 1,5 kilometra aj obľúbený beh na 5 km. „Tak dlho som o tom snívala, až sa mi teraz nechce veriť, že je to skutočnosť,“jasala pred dvoma rokmi.

Vo februári tohto roku sa Oksana dočkala na galavečere v Berlíne svetovej športovej ceny Laureus v kategórii zdravotne znevýhodnených. „Bolo to neuveriteľné. Najskôr som bola v lietadle, no o chvíľu som si už potriasala ruky s množstvom slávnych osobností, objímala sa s celebritami. Mala som čo robiť, aby som netrepala hlúposti,“ priznala.

Na pódiu však vedela presne, čo s trofejou urobiť. Skončila v rukách jej adoptívnej mamy. „Koho iného? Ona mi pomohla začať nový život,“ priznala Mastersová. „Spolu so športom. Neviem si dnes život bez neho predstaviť,“ vraví dnes už paralympijská celebrita, ktorá sa hotuje aj na preložené paralympijské hry do Tokia.

S jasným cieľom - dobyť na budúci rok zlato aj na letných hrách. „Som veľmi rada, že ich nezrušili, len preložili. Znamená to síce, že potom sa veľmi rýchlo budem musieť znovu preorientovať na iný šport, no pokúsim sa to prekonať,“vraví žena, ktorá to všetko vraj robí aj preto, aby ukázala ostatným ženám, že v živote stojí za to bojovať. Aj keď vám rozdal na začiatku naozaj úbohé karty. „Dúfam, že môj príbeh dodá iným ženám odvahu. Viem, že dokážeme byť silné. Niekedy aj viac než muži,“myslí si Oksana, ktorá dodnes z duše neznáša prehry. Aj preto je možno v športe tak vysoko.