Tip na článok
Afrika neznamená len hlad: Európanom sa najčastejšie spája s nafúknutými bruškami podvyživených detí, ale to je len jedna strana mince.

Misia Keňa: Ako sa vzdelávajú na diaľku adoptované deti?

Čierny kontinent sa spája najmä s nafúknutými bruškami hladných detí, obrovskou chudobou a nevzdelanosťou, ale slovenskí dobrovoľníci to tak strašidelne nevidia.

Galéria k článku (5 fotografií )
Snažia sa prežiť: Ľudia v Keni to nemajú ľahké, ale nestrácajú optimizmus.
Ako všetky bežné deti na svete: „Niektoré sú šikovné a v škole majú super prospech, iné treba do učenia naháňať,“ hovorí Daria Kimuli.
Pomáhajú v Afrike: Daria Kimuli s profesorom Vladimírom Krčmérym.

Afrika má 54 krajín a každá z nich je iná. „Afričania nie sú všetci utečenci, nemajú HIV/AIDS, nie sú podvyživení a netúžia všetci dostať sa do Európy,“ tvrdí Daria Kimuli, slovenská dobrovoľníčka, ktorá je deviaty rok na misii v Keni. „Bolo by fajn odbúrať tieto predsudky a vnímať ich v prvom rade ako seberovných ľudí. Nie je to krajina, kde je len autobus a zvieratá. Mnoho ľudí si myslí, že žijeme na africkej savane, Keňania sú poobliekaní v tradičnom a behajú s oštepmi. Nie je to tak - sú tu univerzity, na ktorých študujú tisíce študentov, diaľnice sa stavajú podstatne rýchlejšie ako na Slovensku,“ vymenúva.

Záchrancovia

„Na zelenej lúke v Keni postavila základnú školu a dnes ju navštevuje takmer 350 detí. Deti tu bývajú, stravujú sa, dostávajú kvalitné vzdelanie.
Obrovská vďaka patrí profesorovi Vladimírovi Krčmérymu a Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, ktorá má nad školou patronát,“ napísal vo svojom facebookovom statuse na adresu Darie Kimuli po svojej vlaňajšej návšteve prezident Andrej Kiska.

Áno, Daria v Keni zanecháva nezmazateľnú stopu. 
Na začiatku však celkom nevedela, do čoho ide. Mala skúsenosť s manažmentom a riadením detských centier, ale práca v Keni je oveľa väčší a komplexnejší projekt. S ďalšími dobrovoľníkmi pôsobí v dedine Joska v kraji Machakos, kde riadi Základnú internátnu školu svätého Filipa Neriho. Poskytujú komplexné vzdelanie deťom marginalizovaných skupín a zo znevýhodneného rodinného a sociálneho prostredia.

„Predovšetkým bývalým deťom ulice, deťom z detských domovov, sirotám, polosirotám a od mája do programu začleňujeme aj deti s telesným postihnutím a albinizmom. Na základnej škole budeme mať všetky kategórie marginalizovaných detí v Keni. Všetky sú integrované a vyrastajú po boku s bežnými deťmi z priemerných a nadpriemerných rodín,“ vysvetľuje mladá Slovenka, ktorá našla svoj osud v Keni pár dní po promócii. Odvtedy je na čiernom kontinente predĺženou rukou profesora Vladimíra Krčméryho. Pre chudobných v Afrike začal pracovať ešte ako dekan Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave. Spolu s dvoma lekármi otvorili prvý projekt v africkej Keni.

Z ulice do školy

Malú Wamboi stretli na ulici v roku 2012. Mala okolo desať rokov. Na chrbte niesla vrece plné plastových fliaš, ktoré zbierala na okolitých smetiskách, kde trávila celý deň ako väčšina detí ulice. Večer sa vracala domov. Žila s mamou, bez otca a súrodencov. Mama sa o Wamboi starala sporadicky, má problémy s alkoholom a často doma nemali jedlo. „Wamboi sme prijali do dievčenského rehabilitačného centra, kde prešla dvojročným rehabilitačným pobytom a v roku 2014 nastúpila do našej základnej školy,“ spomína Daria. Tiché introvertné dievčatko je najradšej v škole. Rado spieva a vyhralo niekoľko okresných kôl v súťaži.

„Wamboi v škole dosahuje priemerné výsledky. Minulý rok skončila základnú školu a na štátnych záverečných testoch dostala veľmi dobrú známku. Teraz je z nej vysmiata stredoškoláčka, ktorá aj prázdniny trávi u nás v škole, lebo tam to má naozaj rada. Je tam nielen vďaka nám, ale aj adoptívnym rodičom zo Slovenska, ktorí ju podporujú vo vzdelaní,“ pripomína dobrovoľníčka.

Adopcia na diaľku

V Keni je zá­kladné vzdelanie zadarmo, ale najmä na vidieku nemá vysokú úroveň a nikam deti neposúva. Podobne ako v iných chudobnejších krajinách. Práve preto sa pred mnohými rokmi aj na Slovensku objavila možnosť adopcie na diaľku. Ponúka ju slovenské občianske združenie JUA, s ktorým Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety spolupracuje.

Ako vlastne funguje celý proces na opačnej strane? „Keď k nám prijmeme deti, poskytneme im prostredníctvom programu Adop­cia na diaľku adoptívneho rodiča - sponzora, ktorý sa stará o ich vzdelávanie na našej škole tak, že pravidelne na nich finančne prispieva,“ opisuje Daria.

Dieťa študuje na internátnej škole a musí dodržiavať stanovené pravidlá správania. Na práz­dniny chodí domov k príbuzným. Keď ukončí základnú školu, môže pokračovať na strednej či vysokej škole, samozrejme, ak má na to predpoklady a chce sa mu.

„Decká sú určite rady, že sú v našej škole. Majú tu pokojné prostredie vhodné na štúdium, čo v niektorých patologických rodinách absentuje. U mnohých detí nekorešponduje vek s ročníkom, v ktorom sú. Máme napríklad 16-ročného piataka či desaťročnú prváčku. Nikto sa im za ich vek neposmieva,“ zdôrazní Daria.

Očakávania Európanov

To, že si na diaľku adoptujete dieťa, neznamená, že bude automaticky dosahovať vynikajúce výsledky. „Nemáme len samých jednotkárov a anjelikov,“ usmieva sa Daria. „Naši zverenci sú ako všetky bežné deti na svete. Niektoré sú šikovné a v škole majú super prospech, iné treba do učenia naháňať a sú aj také, ktoré môžu robiť čokoľvek, jednoducho im to v škole nejde. Máme aj šibalov a výmyselníkov, ktorí namiesto učenia hľadajú, čo by kde vyparatili. Iné deti by radšej hrali futbal. Ale to je bežné a normálne,“ pripomína. Mnohé deti prešli traumami v útlom detstve - na ulici fetovali lepidlo, niektoré zažili všetky formy zneužívania, čo zanechalo vážne stopy na ich intelekte.

V Európe si ľudia často myslia, že keď dieťa podporujú, musí dostávať samé jednotky a byť najlepším žiakom. „Tak to nefunguje! To by sme popierali ich prirodzenosť. Nechávame ich byť deťmi, inak by naša práca nemala žiadny zmysel,“ prízvukuje Slovenka na misii.

V plnom nasadení

„Najhoršiu charitu na svete robia Slováci a Američania. Odovzdávajú sa jej tak, že zabúdajú na seba,“ povedala o našich dobrovoľníkoch írska rehoľná sestra Mary Kileenová, ktorá vyše 20 rokov pomáha chudobným v Keni.

„Veľkú podporu miestnych úradov nemáme. Nedostávame od nich žiadne finančné príspevky ani dotácie. Pomáha nám slovenská ambasáda, ktorá nás podporuje nielen ako organizáciu, ale aj ako komunitu Slovákov, a úzko spolupracujeme s Ministerstvom zahraničných vecí SR cez projekty SlovakAid,“ hovorí Daria.

Za spomínanú vysokú školu ich je na rôznych miestach pätnásť. Sú tam však aj Slováci z iných mimovládnych organizácií. „Niektorí sú tu na krátkodobé dobrovoľnícke programy, iní na monitoringu, ďalší, tak ako my, dlhodobo na misiách. Niektorí pracujú v poľnohospodárskom sektore a vytvárajú pracovné miesta pre miestnych farmárov, iní pôsobia v sektore vzdelávania či zdravotníctva podobne ako my,“ vymenúva.

Keňu vníma pozitívne

Mladá Slovenka vníma Keňu ako pozitívnu krajinu s veľkým potenciálom. Hovorí, že v prímorskom štáte vo východnej Afrike je obrovský rast infraštruktúry, ale aj ekonomiky. Samozrejme, iná je situácia v hlavnom meste Nairobi a iná vo zvyš­ku krajiny. „Nairobi má ako každé iné veľkomesto rozvinutý spoločenský život a kultúru. Pretože tu má základňu niekoľko medzinárodných, nadnárodných aj mimovládnych organizácií, žije tu veľa ľudí zo zahraničia, diplomatov a je to veľmi multikultúrne mesto,“ rozpráva Daria. Áno, sú tu aj chudobné časti mesta, v ktorých žijú ľudia aj na hranici chudoby či pod ňou, v takzvaných slumoch - tak ako v iných svetových metropolách. Aj keď tu sú ich milióny.

Celkom iný svet je vidiek, kde sa ľudia živia zväčša poľnohospodárstvom. V niektorých častiach Kene sa nedá vypestovať veľa, ľudia živoria a každý rok sa vyhlasuje hladomor. Napriek tomu Keňa prirástla Darii k srdcu a vníma ju veľmi optimisticky. „Je farebná a veselá,“ rozplýva sa. „Samozrejme, ľudia tu majú problémy, ale snažia sa, aby sa nestali ich každodennou realitou,“ dodáva.

VIDEO Plus 7 Dní