Satan kmeňa Yanomamov má bielu farbu pleti. Biela pokožka tu bola vždy znakom problémov. Vybrali sa dobrou cestou, keď na svoje územie púšťajú turistov? Pajé, liečiteľ a duchovný vodca dediny, zrejme usúdil, že áno. Predtým si šnupol drogu z kôry posvätných stromov nazývanú parica, aby sa mohol spojiť s bohmi a duchmi kmeňa. Na členoch prvej slovenskej expedície na najvyššiu horu Amazónie Pico da Neblina vykonal rituál pajelanca, aby sa im vyhýbali zlí duchovia. Takto očisteným im bolo dovolené na horu vystúpiť. Členovia kmeňa Yanomamov ju nazývajú Yaripo. Miesto, kde sa križujú vetry. Je pre nich posvätná, lebo na nej sídlia duchovia.
Zbohatlíci bez vkusu
Expedíciu do brazílskej amazonskej džungle dal dohromady známy cestovateľ Ľuboš Fellner. Na povolenia čakali tri roky. Karty zamiešala aj pandémia. Keď už úrady opäť dovolili do oblasti cestovať, bola slovenská expedícia medzi prvými, ktoré sa mohli pokúsiť o výstup na Pico da Neblina. „Pre mňa bol ten výstup zámienka na to, aby som videl nedostupnú džungľu a navštívil domorodcov Yanomamov, najzaujímavejší kmeň Amazónie,“ hovorí Ľuboš Fellner. Je čím ďalej, tým ťažšie hľadať unikátne cestovateľské ciele. A územia pôvodných obyvateľov hlboko v amazonskej džungli patria k tým najmenej dostupným na planéte.
V máji tohto roku sa Ľuboš konečne mohol vybrať do Manausu. Neďaleko tohto dvojmiliónového hlavného mesta najväčšieho brazílskeho štátu Amazonas vzniká aj rieka Amazonka. Spájajú sa tu tmavá Rio Negro a mútna Solimoes, aby spolu vytvorili veľtok. Ich farebne rozdielne vody ešte dlhé kilometre tečú v jednom riečnom koryte vedľa seba bez toho, aby sa zmiešali.
Manaus nazývajú aj Srdce Amazónie alebo Mesto lesov. „Pred sto rokmi patril k najbohatším mestám Latinskej Ameriky,“ tvrdí Ľuboš. „Sú tu úžasné trhy s ovocím a rybami. Na tom rybom neprehliadnite stánky s piraňami, tambaqui a pirarucu. Pirarucu, ktorú tu prezývajú aj dinosauria ryba, je jednou z najväčších sladkovodných rýb. Bežne dosahuje hmotnosť nad sto kilogramov. Má silné čeľuste a tvrdú kožu, ktorú neprehryznú ani pirane.“
No Manaus nie je zaujímavý iba trhmi. Ľuboš upozorňuje na krásnu budovu opery. Áno, uprostred amazonskej džungle. „Pred sto rokmi bolo v Manause toľko peňazí, že do nej pozývali najvýznamnejších operných a operetných umelcov z Európy. Plavili sa parníkom cez oceán a potom putovali loďou proti prúdu rieky až sem, aby vystúpili pred miestnou smotánkou - zbohatlíkmi bez akéhokoľvek vkusu. Motivácia tu bola, zaplatili im aj za stratený čas. Problém bol, že po návrate polovica umeleckého zboru umrela na žltú zimnicu.“
Nevyspytateľná od začiatku
V Manause členovia expedície dokúpia ešte veci, ktoré im chýbajú vo výbave: hamaky s moskytiérami. Kúpia aj veľkú škatuľu liekov proti parazitom. Pre indiánske deti, aby im spľasli nafúknuté brušká. Ľuboš dokúpi aj powerbanku. „Strašnú haraburdu, chalani sa mi smiali, čo za idiotinu som kúpil. Neskôr sa ukázalo, že mali pravdu.“ V tom vlhku odišiel Ľubošov vodotesný iPhone ešte pred základným táborom, takže nabíjať nebolo čo. Nevydržala ani Leica.
Všetci desiati Slováci, ktorí mierili na Pico da Neblina, boli scestovaní a mali skúsenosti aj s džungľami a výstupom na vysoké hory, napríklad Kilimandžáro, Elbrus či Aconcaguu. Ľuboš vedel, že to nebude jednoduché. Najvyšší vrch Amazónie má „len“ 2 996 metrov, no rozhodne nebude zadarmo. Už úvodná časť expedície, a to let do osemsto kilometrov vzdialeného São Gabriel da Cachoeira, môže byť problém. „Lety často rušia. Začekujú vás, dokonca odletíte, už máte pristávať, ale keď husto prší a pilot dobre nevidí na pristávaciu plochu, lietadlo ešte hodinku nad mestom krúži a potom sa vyberie späť do Manausu a poletí inokedy. Kedy? To sa nevie... Táto expedícia je náročná a nevyspytateľná od začiatku. Úplne iný level, než na ktorý je bežný turista zvyknutý,“ vysvetľuje Ľuboš.
Našťastie, ich lietadlo pristálo bez väčších problémov. V ten deň ešte stihli navštíviť usadlosť kmeňa Baniwov. Dvadsať rodín živí pestovanie manioku a výroba košíkov. „Niektoré boli také obrovské, že sme sa do nich zmestili aj my,“ spomína Ľuboš. „Uvarili nám tunajšie výborné halászlé, do ktorého sme si dosýpali maniok a liali hustú čiernu maniokovú omáčku. Jedli sme ho s maniokom, upraženým na panvici. Potom sme nakúpili prútené košíky. Je to stáročná tradícia a sú naozaj kvalitné. Vo Francúzskej Guyane som jeden deväťdesiatlitrový pred mnohými rokmi kúpil, dal som ho von na terasu a doteraz drží farbu a funguje. Ani v mrazoch sa nerozpadol. Ceny sú smiešne, košík stojí do desať eur. Táto zastávka bola fajn, aj keď domorodci sú civilizovaní, oblečení. São Gabriel je riadna exotika, žije tu dvadsaťštyri indiánskych etník.“
Cesta v daždi
No tá skutočná exotika pred desiatimi Slovákmi ešte len bola. Ich sprievodcami na Pico da Neblina mali byť členovia kmeňa Yanomamov. Žijú hlboko v amazonskej džungli a ich kontakt s civilizáciou je obmedzený. Na cestu do ich osady Maturaca sa expedícia vydala s lokálnymi sprievodcami na druhý deň ráno.
To už mali chalani veci vytriedené. Všetko nepotrebné zostávalo v São Gabriel. Väčšie nepremokavé batohy im budú niesť nosiči z kmeňa Yanomamov a oni budú kráčať len s ľahkým batohom na deň s vodou a nevyhnutnými vecami. Chôdza však príde na rad až neskôr. Na úvod sa expedícia presúva terénnymi autami. Osemdesiatpäť kilometrov trvá tri hodiny. Plus čas na zastávku na rovníku. Expedícia tam prešla z južnej pologule na severnú.
Ľuboš sa vezie na korbe, miluje pocit vetra vo vlasoch. Keď ho vystrieda Ivan, po piatich minútach premokne do nitky. Spustí sa totiž lejak. Napriek tomu treba preložiť veci z áut do lodiek. Výprava pokračuje v daždi ďalej po vode. „Dal som si pončo, kvalitné pončo, ktoré som si kúpil presne pre tento prípad, a bola to paráda. No iba chvíľu. Pri tej rýchlosti a sile dažďa som cítil, že pončo začína presakovať,“ opisuje Ľuboš. „O chvíľu som bol celý mokrý až po slipy. Goretexovú bundu mi v tej otrasnej horúčave nenapadlo vybaliť, mal som ju prichystanú na spodku duffle bagu na výstupový deň. Potom na nás hodili hrubú modrú nepremokavú plachtu, ktorá, ako zistím, nás bude sprevádzať až do základného tábora. Cesta mala trvať šesť hodín, no aj keď sme vyrazili skoro ráno, prišli sme potme. Bolo mi tak zima, že som nevedel vystúpiť z lode.“
Chalani vyšli hore k domčeku, kde mali stráviť noc. Hamaky boli natiahnuté na teraske. Tí zvyknutí na servis na Kilimandžáre ohŕňali nosy a keď zbadali záchod, na päte sa otočili. „Ešte netušili, že to bude to najlepšie ubytovanie s jediným splachovacím záchodom a jediné miesto, kde máme po vystúpení z hamaky pod nohami sucho,“ konštatuje Ľuboš. „Ostatné kempy boli divá príroda, mokro a bahno. Dali sme si večeru, veď základnou poučkou cestovateľa je jesť vždy, keď je to čo len trošku možné. Neviem, čo to bolo, niečo hnusné, no zjedol som všetko. Zapil som to dvoma pohármi açaí. Aj to je hnusné, ale aspoň zdravé.“
Chyba sa násobí
Ráno pred odchodom sa konalo stretnutie s náčelníkmi a so šamanmi z ôsmich komunít a ceremónia, opísaná v úvode tejto reportáže. A expedícia mohla vyraziť na cestu. Najprv loďkami. Počasie je pekné, členovia výpravy obdivujú rieku a džungľu okolo. Potom sa začína šliapanie. „Keďže tak pršalo, rozhodol som sa pre vysoké topánky a návleky. Nízke topánky som nakoniec za celý čas nepoužil ani raz. Nedalo sa, všade bolo také hlboké blato, že to nemalo význam,“ hovorí Ľuboš. „Mal som dlhé nohavice, spolu s návlekmi boli nevyhnutné ako ochrana proti hadom a rezným ranám spôsobeným listami. Niektoré listy sú ostré ako skalpel.“
Šéfom Yanomamov je 42-ročný Tomé Fonseca. „Veľmi sa s nami nebaví, skôr prikazuje, ako sa pýta. Vedie skupinu dvadsiatich dvoch bojovníkov, ktorí sa s nami nebavia ani sa neusmejú. Málo rozprávajú, veľa chodia a v košovom batohu jamanxim, upletenom z lián, nesú viac ako polovicu svojej hmotnosti. Okrem našej batožiny stravu pre nás a pre seba. Bez nich by bol náš výstup rádovo ťažší. Niektorí majú medzi spodnou perou a ďasnami pëë, malú rolku tabaku zmiešanú s popolom. Máme so sebou dve kuchárky. Predtým, ako sa vybrali smerom k svätej hore, prešli očistným rituálom pajelança. Bez toho by mali cestu hore zakázanú.“
Šliape sa po rovine, no podnebie vytvára pocit parnej sauny. Onedlho príde do cesty prvá riečka. Treba ju prebrodiť po dvoch konároch pod vodou, pridŕžajúc sa kolmo zakliesnenej drevenej žrde. Ľuboš mal pre tieto prípady pripravené v dennom batohu trekové sandále s pevnou špičkou. Vanessa, lokálna sprievodkyňa a autorka tohto turistického projektu, však vlezie do vody v turistických topánkach a pár chalanov ju nasleduje. Samozrejme, zatečie im do topánok. „A viete, ako budú vyzerať v amazonskej džungli, kde je stopercentná vlhkosť, vaše topánky na druhý deň? Áno, budú už navždy mokré,“ hovorí Ľuboš. „Ja som sa vyzul a na druhej strane opäť obul. Ivan s Braňom si robili ďalšie dni zo mňa žarty, že iba ja mám suché topánky. Sucho mi vydržalo až po základný tábor. Myslím si, že aj táto drobnosť prispela k mojej pohode a dobrému výkonu. Lenže brodili sme aj tridsať riek denne. Na konci to vzdáš a ideš. Nemáš energiu na prezúvanie. Braňo mal okrem mokrých topánok ešte hnačku. Zrejme z tej rybacej polievky s maniokom, ktorú sme obedovali v kmeni Baniwov. Každá chyba tu v džungli sa násobí a je to nápor na vašu silu, ale hlavne na psychiku.“
Rieka prichádza
Hladina rieky tu môže náhle narásť aj o desať metrov denne. Pri brodení sprievodcovia často kričali: „Rýchlo, rýchlo! Rieka prichádza!“ Vedeli odhadnúť, že o pár minút bude rieka vyššia a kým zas neopadne, nebude ju možné prebrodiť.
Po prebrodení jednej takej rýchlo stúpajúcej rieky dorazila výprava do kempu Iro Kae. Je to čistinka s dvomi stavbami na štýl kolov, podopierajúcich strechy z palmových listov. Jedna pre Indiánov, druhá pre belochov. Celý čas prší. Indiánom to podľa Ľuboša nevadilo, aj keď nemali žiadny výstroj. Belosi mali výstroj, kvalitné veci, no nebolo im to nič platné. Postupne všetko premoklo. Vlhké boli aj hamaky. Pohodlie neexistovalo.
Možno preto sa Maťo rozhodol po prvom dni šliapania vrátiť. „Cestoval so mnou dva razy Kašmírom, prešli sme Bangladéš a Mjanmarsko. Bicykluje z Bratislavy na Duklu. Vyšiel na Damavand a Kilimandžáro. No videl, že je priťažký a ďalej by to nešlo, brzdil by skupinu,“ hovorí Ľuboš.
Jedlo je jednoduché. Kukuričné placky arepa, ryža, cestoviny, keksy, ovocie, zelenina, káva a čaj. Výprava kráča v daždi nahor a nadol zvlnenou krajinou, šmýka sa na mohutných koreňoch stromov. Úzky chodník je presekaný. Tomé niekedy povie: „Pozor!“ a ukáže na krík, aby ostatní prešli okolo neho opatrne ani sa oň neobtreli, lebo má ostne a vo vlhkosti džungle by sa ranka nezahojila, začala by mokvať. Neoplatí sa opúšťať cestičku. Niekto raz odbočil o meter a vyrušil divé osy. Koho poštípali, ten to cítil ešte dobré štyri hodiny. Štípali aj veľké mravce bullet ants. Bolesť po ich uhryznutí odoznieva 24 hodín. Džungľa však ukrýva aj oveľa nebezpečnejšie živočíchy. Hady, jedovaté pavúky alebo malé farebné žabky, ktorých telíčka sú impregnované jedom. Mušky prenášajúce parazity, ktoré spôsobujú onchocerciázu, riečnu slepotu. Rybičky candirú, ktoré vniknú proti prúdu moču do močového mechúra a vyžerú človeka zvnútra. Alebo je candirú len amazonský mýtus?
Spev na vrchole
Časť členov výpravy má ťažké žalúdočné problémy a hnačky. Milan aj dvadsaťkrát za noc vybieha na záchod a cez deň pomaly nevládze stáť na nohách. „Kuchárky natrhali sväté kríky a vyšľahali ho nimi hlava-nehlava. Tomé pritom mumlal akési modlitby,“ rozpráva Ľuboš. „Vysvetlil mi, že z neho vyháňali zlých duchov, nemôžeme ich doniesť na Yaripo. S Tomém sme sa postupne zbratali. Radil nám, aby sme hovorili pozitívne, inak nás bohovia na Yaripo neprijmú.“
No v tých drsných podmienkach neustáleho dažďa a vlhka strácali dobrú náladu aj najväčší optimisti. Naopak, domorodcom to vôbec nevadilo. Keď sa však začal výstup na vrchol a terén sa zmenil na skalnatý, bolo treba liezť a pridržiavať sa povrazov, bolo to pre nich náročné. „Nám Slovákom to na skalách vyhovovalo. Bolo tam aj príjemnejšie a chladnejšie. Keď Yanomamovia videli, ako nám to ide, konečne nás začali uznávať.“
Na vrchol sa zo základného tábora nakoniec vybralo len päť Slovákov a päť Yanomamov. Ostatným sa to zdalo príliš riskantné. Po daždi sa všetko šmýkalo, laná a krample ktovie ako dlho nikto nekontroloval a chalani mali síce poistenie aj na zásah vrtuľníka, no trvalo by mu to niekoľko hodín a pristáť by mohol na planine vzdialenej minimálne hodinu chôdze. A len ak by nebola hmla.
Nakoniec sa to podarilo a na vrchole Hmlovej hory zaviala slovenská vlajka. Bolo to v sobotu 4. júna 2022 o jedenástej. „Prví Slováci,“ teší sa Ľuboš. „Mal som tam príhovor, pogratuloval som všetkým, spomenul som chalanov dole v základnom tábore. Potom sa postavili naši sprievodcovia. Tomé niečo zanôtil a jeho chlapci kontrovali. My sme dali Nad Tatrou sa blýska. Bolo to dojemné.“
Záchrana od turistov
Základný tábor sa nachádzal v hmlovom pralese a flóra tam bola oproti tomu dažďovému úplne iná. Podľa Ľuboša to tam bolo krásne. Ďalšie ráno dokonca zasvietilo slniečko. Rastú tam bromélie, mäsožravé rastliny, orchidey a množstvo endemitov. No bolo treba zostupovať. Nadol to išlo rýchlejšie. Stretli skupinu garimpeiros, hľadačov zlata. „To sú naši,“ uviedol situáciu na pravú mieru Tomé. Ilegálnych zlatokopov bojovníci vyhnali. Fúkačkami a lukmi išli oproti samopalom. No svoje územie ubránili. „O zlate pod Pico da Neblina vie každý,“ hovorí Ľuboš. „Keď túto tému nadhodíte v krčme v Manause, chlapom zažiaria oči. No dnes je to pre každú stranu nebezpečné. Indiánska rezervácia Yanomamov je najväčšou zo všetkých a FUNAI, brazílska vládna organizácia pre vzťahy s pôvodnými obvateľmi, eviduje, že Yanomamovia zastavili viac než dvadsaťtisíc ilegálnych zlatokopov. Na svoje územie belochov nepustia, iba takých ako my, ktorí majú povolenie.“
Okrem zlatokopov si na územie kmeňa Yanomamov robia chute nelegálni ťažiari dreva. Navyše sa tu stretáva hranica s Venezuelou a Kolumbiou. O svoj priestor tu bojujú pašerácke drogové kartely. Pôvodní obyvatelia sú v neľahkej pozícii. Navyše stoja na križovatke. Aj oni chcú smartfóny a motorky. Ale zároveň si chcú udržať svoj životný štýl a tradície predkov. Veľa si vedia zobrať z džungle, no predsa potrebujú aj peniaze.
FOTO V GALÉRII
Podľa Ľuboša je riešením pre takéto komunity turizmus. „Udržateľné cestovanie,“ spresňuje. „Ak si Yanomamovia zachovajú pôvodnú kultúru a nedotknutú prírodu, ľudia z celého sveta ich budú chcieť vidieť a budú ochotní za to platiť. Budú dostávať peniaze od turistov a nebudú musieť rozpredávať svoje územie ani povolenia na ťažbu stromov či zlata. Paradoxne, turisti môžu zachrániť pôvodných obyvateľov.“
