Dnes by som už do Bachmutu nešla, - hovorí. Situácia sa tam rýchlo zhoršuje. Počas posledných dní tam zahynuli dobrovoľníci, ktorí priviezli potraviny a prišli evakuovať civilistov. Po ruskom útoku na výdajňu humanitárnej pomoci skončil v nemocnici aj dobrovoľník zo Slovenska. V Bachmute stále zostáva niekoľko tisíc ľudí vrátane malých detí. Deväť mesiacov žijú v pivniciach, v chlade a pod ostreľovaním.
Generátory pre lekárov
Eli sa prvýkrát dostala na Ukrajinu ešte pred rokmi, ako tínedžerka. Pomáhala slovenským dobrovoľníkom v letných táboroch pre deti z chudobných rodín. Našla si tam kamarátov a cestovala za nimi znova a znova. Čoraz lepšie spoznávala krajinu a jej milých obyvateľov. Naučila sa po ukrajinsky. Keď sa začal Majdan, prišla svojich priateľov podporiť aj tam. Nebola s nimi síce v prvých radoch, ale neďaleko od nich pomáhala s varením čaju a ďalšou potrebnou podporou. Po vypuknutí vojny na východe bola na Donbase - jej dobrá kamarátka pochádza z Kramatorska. A keď pred rokom Rusko na Ukrajinu zaútočilo, vedela, že musí niečo urobiť. Najprv pomáhala ukrajinským utečencom na Slovensku - na hranici pre nich zabezpečovala všetko potrebné. Potom obmedzila svoje pracovné aktivity, kúpila dvadsaťtriročnú dodávku, naložila ju vecami, ktoré ľudia najviac potrebujú na život, a odišla na nej do Charkova.
FOTO odvážnej Slovenky v GALÉRII>>
„Nemala som veľa peňazí, no keď som videla rozbité sídlisko Saltivka a počula o ľuďoch, ktorí v zbombardovaných dedinách nemajú čo jesť, začala som nakupovať potraviny a voziť im ich,“ hovorí Eli. A neprestala s tým doteraz. Na starej dodávke najazdila šestnásťtisíc kilometrov, potom ju musela vymeniť za novšiu. Na Ukrajinu jazdí s generátormi, pieckami, ohrievačmi, hygienickými potrebami, teplým oblečením a potravinami. Potrebné veci nakupuje aj priamo tam, najlepšie tak pomôže ekonomike krajiny zmietanej vojnou.
Výkonné generátory nie sú lacná záležitosť. Preto Eli presviedča napríklad firmy alebo pracovné kolektívy - poskladajte sa po troške a darujte generátor spoločne. Doteraz dopravila do ambulancií v čerstvo oslobodených dedinkách a mestečkách dvadsaťosem generátorov a ďalších dvanásť odvezie na najbližšej ceste. „Mestá ako Izium či Cherson sa stali akoby značkami pomoci. Ale sú lokality ako Sloboždanské v Charkovskej oblasti, dedinky, kam toľko pomoci nechodí. Ja hľadám práve také miesta. Kde zostal napríklad jeden lekár pre stovky pacientov a generátor potrebuje, aby mohol ordinovať. Vo viac ako 90 percentách prípadov sú na takých miestach lekárky ženy. Robia tam všetko od gynekologických prehliadok cez odber krvi až po psychologickú pomoc. Ich ordinácie sú často zničené. Takže generátor im veľmi pomôže.“ Vďaka generátoru zo Slovenska tak mohla znovu otvoriť svoju ordináciu napríklad Evgenia, tridsaťročná lekárka v dedinke Krestiše pri Slaviansku. Pred vojnou tam žilo viac ako tisíc ľudí. Zostalo ich štyristodvadsať. Z toho asi stovka detí.
Doviezol chlieb a...
Cesty, po ktorých Eli vozí pomoc, sú po bojoch také zničené, že stodvadsať kilometrov trvá prejsť aj šesť hodín. Z Charkova vyráža veľmi skoro ráno. Vtedy je totiž pravdepodobnosť ruského ostreľovania najnižšia. Do rizikových miest chodia vždy minimálne dve autá, aby si v prípade potreby navzájom pomohli. Eli už má svoje kontakty na ďalších dobrovoľníkov. Večer pred cestou nakúpia, čo treba - chlieb, základné potraviny, hygienické potreby, sviečky. A skoro ráno vyrazia na cestu.
Keď bola Eli na Ukrajine naposledy, viezli takto pomoc aj do Kamianky. Dedina v Charkovskej oblasti vzdialená asi päť kilometrov od Iziumu bola pod ruskou okupáciou a je úplne zničená. Cesta k nej je zbombardovaná, nevozia tam žiadne potraviny, neexistuje autobusové spojenie. No obyvatelia sa už vrátili a chcú si svoje domy vybudovať nanovo.
Medzi rozvalinami budov je zničená vojenská technika a zhorené autá. „Eli, vidíš to auto v zákrute? Tank prešiel rovno po ňom aj po človeku v ňom,“ povedala jej miestna žena. V ruinách Eli našla muníciu aj kresby pre ruských vojakov od ruských detí.
A zostali tam aj míny. „Motýlikové,“ objasňuje Eli. „Po ukrajinsky mina babočka. Protipechotné míny ešte z čias Sovietskeho zväzu. Ak viem, že niekde zostali míny, neriskujem. Idem v stopách miestnych ľudí, tí to tam poznajú lepšie. Kamarát, ukrajnský dobrovoľník, chcel urobiť video budovy školy a stúpil na mínu. Stačila chvíľka nepozornosti a prišiel o nohu. Má tridsaťdeväť rokov, deti, popri svojej práci takto pomáha. Doviezol chlieb a stratil nohu.“
Ako Eli rieši, kam ešte ísť a kde to už je za jej hranicou? „Dopredu hovorím s ľuďmi, ktorí poznajú situáciu. Nosím vestu, prilbu a turnikety. Dodržiavam usmernenia vojakov, starostov a polície. Do ostreľovaných zón chodím vždy s miestnymi ľuďmi, ktorí najlepšie poznajú cesty, skratky a obchádzky. Situácia sa rýchlo mení, každý deň je iný. Snažím sa chodiť na miesta, kde budem užitočná pre ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a to tak, aby nemuseli zachraňovať aj mňa.“
Má to zmysel
Do Bachmutu by Eli dnes už nešla. Situácia sa každý deň komplikuje čoraz viac a je to už príliš nebezpečné. Eli sa nevrhá bezhlavo do rizika. „Už keď som tam bola, azda každú minútu padla nejaká strela.“
Ukrajinských vojakov na blokpostoch prekvapí, že s pomocou prichádza žieňa vysoké stopäťdesiattri centimetrov. Keď sa dozvedia, že je navyše cudzinka, sú veľmi vďační. „Robia všetko pre to, aby ochránili mňa a nie seba,“ spomína na vojakov Eli. Priamo im pomoc nevozí, tá je určená pre civilistov, no s vojakmi vždy prehodí aspoň pár slov, aby zistila, kadiaľ je najlepšie ísť, kde by mohli ľudia niečo potrebovať. A zaželá im veľa šťastia.
FOTO z frontovej línie v GALÉRII>>
Najzraniteľnejší ľudia zostali blízko frontovej línie. „Veľa ľudí je v seniorskom veku. Nevedia si predstaviť, kam by šli, netušia, čo ďalej. Hovoria si, že aj keď je tam vojna, tanky a rakety, tak tam majú aspoň susedku, vedľa ktorej žijú už štyridsať rokov. Som rada, že takýchto ľudí môžem potešiť aspoň nejakým jedlom, hygienickými potrebami a rozhovorom. Má to veľký zmysel, keď vidím, že plačú, že sú radi, že niekto za nimi prišiel. Tie dediny sú už celé mesiace bez elektriny. Starší ľudia nemajú auto, aby sa dostali po potraviny do mesta, a autobusy tam nechodia. V jednej dedine mi raz povedali, že nejaká pani tam zomrela, lebo sa k nej nedostala žiadna pomoc. To je veľmi smutné. Ukrajina je obrovská a nedá sa pomôcť všetkým.“
Odkedy Eli cestuje s pomocou na Ukrajinu, videla veľa smutných a hrozných vecí. Tvrdí však, že stále viac dostáva, ako dáva. „Tí ľudia, za ktorými chodím, sú pre mňa darom. Niekedy si poplačem. Mám dni, keď chcem ísť sama, nie s kamarátmi a inými dobrovoľníkmi. Sama sa chcem s ľuďmi porozprávať a celé to prežiť. No uvedomujem si, že pomáhať má zmysel. To ma motivuje.“ Vojna zmenila aj ju. „Som šťastnejšia aj z mála. Veľmi si vážim bežné veci, ako je napríklad elektrina a možnosť uvariť si teplý čaj. Milióny Ukrajincov nemajú vodu, teplo, svetlo. Základné podmienky na život. My to tu máme. Ešte keby sme my Slováci boli k sebe láskavejší.“
