Jana Čavojská

Jaime Pinilla naberie ďalšiu lopatu štrku. Má už systém. Kýpťom nohy sa zaprie o&nbsp;barlu, zdvihne lopatu, natiahne ruky a&nbsp;kamene odhodí ďaleko od seba. Pred dvadsiatimi rokmi prišiel o&nbsp;nohu. Nešťastnou náhodou, postrelil sa. Ibaže odmalička prekopáva odpadový štrk z&nbsp;baní, ktorý ťažiarske spoločnosti sypú do údolia k&nbsp;rieke Minero, a&nbsp;hľadá smaragdy. Nič iné nevie. Musel sa naučiť pracovať s&nbsp;barlou namiesto nohy.

Do útrob kopcov a&nbsp;zeme údolia Muzo v&nbsp;Kolumbii vložila príroda najkvalitnejšie smaragdy na svete. Sú požehnaním aj prekliatím. Na tomto odľahlom mieste sa vedú vojny, ukrývajú sa tu vrahovia a&nbsp;zločinci, miznú tu ľudia. Kopú muži, ženy aj deti. Každý dúfa v&nbsp;šťastie. Niekomu sa lopota nakoniec vyplatí. Nájde vzácny smaragd, predá ho, odsťahuje sa z&nbsp;búdy v&nbsp;slume do skutočného domu, kúpi si motorku. Iný všetko minie v&nbsp;baroch a&nbsp;bordeloch a&nbsp;ráno po bujarej noci už znovu stojí s&nbsp;lopatou po kolená vo vode, odhadzuje kamene a&nbsp;pátra po zelených kryštáloch. A&nbsp;ďalší kope, kope, lopotí sa v&nbsp;čiernej zemi, odkrajuje z&nbsp;hory, chudne, chradne, chodí špinavý, a&nbsp;hoci nemá šťastie, nedokáže Muzo opustiť. Aj keď už nemá čo jesť. Smaragdová horúčka ho úplne opantala. Z&nbsp;mestečka Muzo trvá cesta do najbližšieho väčšieho mesta Chiquinquirá takmer tri hodiny. Terénnym autom. Cesta je na mnohých úsekoch bez asfaltu a&nbsp;ťažko zjazdná. Niektorí obyvatelia Muza nad tým mykajú plecom.

Typické pre kolumbijskú vládu, nestará sa, iba od nás berie, hovoria. Iní tvrdia, že to úrady robia naschvál. Aby bolo údolie s&nbsp;najvzácnejšími smaragdmi čo najmenej prístupné. Zvedavci sa tam nehrnú a&nbsp;obchod neutrpí. Priekupníci vyrúbali pás džungle, aby tu mohli pristáť s&nbsp;malými lietadlami a&nbsp;vrtuľníkmi. Časť obyvateľov Muza a&nbsp;okolitých dediniek pracuje v&nbsp;legálnych baniach. Je to dobrý džob. Zarobia milión 800-tisíc pesos čistého, to je 514 eur. Viac ako dvojnásobok kolumbijskej minimálnej&nbsp;mzdy. Licencie na ťažbu získali v&nbsp;posledných rokoch zahraničné spoločnosti. Baníkom navyše ponúkajú rôzne výhody vrátane bezplatnej zdravotnej starostlivosti. Ostatní na vlastnú päsť prekopávajú údolie pri rieke Minero. Ťažobné spoločnosti tam sypú odpadovú horninu z&nbsp;baní. Ľudia v&nbsp;nej hľadajú zabudnuté drahé kamene.

K&nbsp;nevyhnutnej výbave barequera, hľadača smaragdov, patria gumené čižmy a&nbsp;lopata. Pre samého je táto práca extrémne náročná. Ľudia obvykle pracujú v&nbsp;partiách. Na pľaci majú svoje miesta rodiny alebo skupiny kamarátov. Zisk si delia medzi sebou. Niektorí si na koly nad svoje „pracovisko“ naťahujú ufúľané plachty, aby sa chránili pred páľavou. Celé údolie križujú hadice. Privádzajú nimi vodu. Jeden z&nbsp;partie premýva prúdom štrk. Ostatní ho prehadzujú lopatami a&nbsp;pátrajú po zabudnutých smaragdoch. Na odvoz preskúmaného štrku slúžia ťažké banské vozíky. Sypú ho, kam im práve napadne. Možno ho po nich ešte raz premyje a&nbsp;preoseje ďalšia partia v&nbsp;nádeji, že nájde vysnívané smaragdy. Komu sa to podarí, nemusí ani odchádzať z&nbsp;údolia. Priekupníci čakajú priamo tu. V&nbsp;búdach zbúchaných z&nbsp;dreva a&nbsp;plechu sú obchody, kantíny, bary, biliardová herňa a&nbsp;dokonca salón krásy. Tam si barequeros chodia oddýchnuť a&nbsp;predať svoje smaragdy. Ukazujú ich v&nbsp;čiernych dlaniach. Priekupníci majú čisté ruky a&nbsp;na krku im visí malá lupa. Skúmajú kamienky a&nbsp;dohadujú sa o&nbsp;cene.

Druhá možnosť je dať si smaragd vybrúsiť. Kvalitné vybrúsenie zvyšuje hodnotu kameňa. Brusiči ako Pablo Vanegas majú svoje dielne v&nbsp;Muze. Aj tam, na križovatke vedľa kuchárov, ktorí varia priamo na vozíkoch pod jednoduchým prístreškom, sa dejú smaragdové obchody. Muži v&nbsp;sombrerách skúmajú kamene, hodnotia ich, oceňujú, diskutujú. S&nbsp;každým kilometrom od údolia Rio Minero, Baníckej rieky, cena smaragdu rastie. Priekupníci ich vozia do Bogoty a&nbsp;obchodujú s&nbsp;nimi na burze smaragdov alebo načierno na námestí v&nbsp;centre mesta. Najchudobnejší barequeros sa po šichte vracajú do svojich chatrčí. Biedny slum, ktorý vyrástol na neďalekom svahu, dostal meno Matadecafe. Ďalší prospektori bývajú na okolitých samotách a&nbsp;v&nbsp;mestečku Muzo. Žije v&nbsp;ňom asi deväťtisíc ľudí. Azda neexistuje obyvateľ Muza, ktorý by nehľadal smaragdy.

Smaragdová horúčka sa tu začala pred stovkami rokov, dávno pred príchodom Španielov. Územie dnešného údolia Muzo obýval kmeň Muiskov. No potom sa v&nbsp;horách objavili príslušníci kmeňa Muzo. Boli to podľa všetkého neľútostní bojovníci. Deťom po narodení zvláštnymi nástrojmi deformovali hlavu, aby ich tvár v&nbsp;dospelosti pôsobila hrôzostrašne. Rituálne jedli telá svojich nepriateľov. A&nbsp;smaragdy boli pre nich posvätné. Okolo roku 1000 vyhnali Muiskov a&nbsp;usídlili sa v&nbsp;dnešnom Muze. Ich božstvo sa postupne zhmotnilo do kopcov Fura a&nbsp;Tena. Považovali ich za rodičov ľudstva. Podľa legendy žili kedysi v&nbsp;tomto kraji manželia Fura a&nbsp;Tena. Raz sem zavítal cudzinec s&nbsp;modrými očami a&nbsp;blonďavou bradou. Volal sa Zarbi. Hľadal fontánu večnej mladosti. No stretol krásnu Furu a&nbsp;zaľúbili sa do seba. Keď to žiarlivý Tena zistil, zabil Zarbiho a&nbsp;Furu a&nbsp;spáchal samovraždu. Tak sa narodili dva kopce. Tena má vrchol a&nbsp;Fura nie, prišla oň pri vražde. Jej slzy sa zmenili na smaragdy.

Španielskym dobyvateľom sa v&nbsp;16. storočí podarilo dobyť údolie až po päťdesiatich rokoch neúspešných pokusov. Nebolo ľahké zdolať smaragdových ľudí, ako indiánom Muzo hovorili domorodci na pobreží Karibiku. Smaragdy boli ako slzy bohyne Fura pre Muzov posvätné. Mali vlastné techniky na ich spracovanie. Po dobytí svojej zeme museli drahé kamene ťažiť pre conquistadorov spoza oceánu. Konflikty o&nbsp;smaragdy sa tým neskončili. Obyvatelia Muza majú v&nbsp;živej pamäti zelené vojny, konflikty medzi ľavicovými gerilami, pravicovými paramilitantmi, drogovými kartelmi a&nbsp;kolumbijskou vládou, ktoré sa upokojili po viac ako šesťdesiatich rokoch len predvlani. Ozbrojené skupiny boli schopné fungovať aj vďaka smaragdom, ktoré pašovali z&nbsp;krajiny a&nbsp;načierno predávali na svetových trhoch.

Do tohto diania sa zamiešal Victor Carranza. Chlapec z&nbsp;chudobnej rodiny chovateľa prasiat. Základnú školu nechal hneď v&nbsp;druhej triede, aby mohol zarábať. Ako osemročný už prehľadával čiernu zem v&nbsp;honbe za úlomkami smaragdov. Neskôr sa zamestnal ako baník v&nbsp;bani na smaragdy v&nbsp;Chivore. Keď mal dvanásť rokov, našiel tri veľké smaragdové ložiská. Ako dvadsaťpäťročný otvoril svoju prvú smaragdovú baňu Peñas Blancas. Postupne otváral ďalšie bane a&nbsp;kupoval podiely vo fungujúcich ťažobných spoločnostiach. Podarilo sa mu dostať na svetové trhy. V&nbsp;zahraničí sa stretával s&nbsp;vplyvnými politikmi a&nbsp;biznismenmi. Doma, obklopený bodygardmi a&nbsp;ozbrojencami, neváhal v&nbsp;sporoch o&nbsp;smaragdy použiť násilie. V&nbsp;60. rokoch vypukla prvá zelená vojna. Nasledovali vraždy, vendety a&nbsp;odplaty za ďalšie vraždy. Carranzovi oponenti kruto doplácali. Druhá zelená vojna v&nbsp;80. rokoch priniesla do regiónu ešte viac násilia. Zapojili sa do nej drogové kartely a&nbsp;paramilitantné skupiny.

Mier nakoniec pomohla vyrokovať katolícka cirkev v&nbsp;roku 1990. Mnohí Carranzovi oponenti boli vtedy už mŕtvi. Stal sa známym ako Smaragdový cár. Mal vlastnú ozbrojenú jednotku a&nbsp;podporoval určité paramilitantné skupiny. Ako to už v&nbsp;Kolumbii chodí, hoci ho obvinili a&nbsp;nakoniec odsúdili za financovanie ilegálnej ozbrojenej skupiny, odsedel si len tri a&nbsp;pol roka. Neskorší kolumbijský prezident Juan Manuel Santos vtedy volal generálnemu prokurátorovi, aby sa popýtal, ako sa darí jeho priateľovi Carranzovi. Smaragdového cára nakoniec prepustili, keď sa vymenil sudca v&nbsp;jeho prípade a&nbsp;nový sudca nezistil nijaké skutočnosti, pre ktoré by mal byť „don“ odsúdený.&nbsp;Pred desiatimi rokmi v&nbsp;regióne zúrila tretia zelená vojna. Carranza neľútostne bojoval so svojimi nepriateľmi - pašerákmi drog a&nbsp;konkurenčnými ťažiarmi smaragdov - a&nbsp;popri tom s&nbsp;rakovinou. Nakoniec jej v&nbsp;roku 2013 podľahol. Mal 77 rokov.

Gladys Floridová má v&nbsp;ušiach zlaté náušnice so smaragdmi. Dostala ich na pamiatku, keď bola krstná mama Carranzovho syna. Jej manžel, s&nbsp;ktorým už roky žijú oddelene, patril medzi jeho oddaných mužov. Ona ani mnohí ďalší na Carranzu nedajú dopustiť. „Spolucítil s&nbsp;ľuďmi. Dovolil im hľadať smaragdy na svojich pozemkoch,“ tvrdí neochvejne. „Dnes vlastnia bane spoločnosti z&nbsp;Ameriky a&nbsp;zakazujú nám to. Za jeho éry sme sa mali lepšie.“ Na krku Gladys nosí smaragdový prívesok. Tento smaragd našla sama. Je neopracovaný. Vidí v&nbsp;ňom tvár Ježiša Krista. K&nbsp;retiazke je pripevnený zlatou objímkou, ktorá vyzerá ako tŕňová koruna na Kristovej hlave. Gladys má 45 rokov a&nbsp;ako všetci v&nbsp;Muze aj ona odmalička hľadala smaragdy. Jej rodičia boli hľadači smaragdov, tak ako všetci susedia a&nbsp;priatelia. Jej detskí kamaráti hľadali tiež. Deti sa zmestili do dier, kadiaľ ich rodičia spúšťali do podzemia. Smaragdy znamenajú v&nbsp;Muze prežitie. Gladysin otec opustil jej mamu krátko po tom, ako sa Gladys narodila. „Smaragdoví baníci majú veľa peňazí a&nbsp;ženy po nich idú,“ konštatuje Gladys sucho.

Otec mal potom sedemnásť detí. Mama s&nbsp;novým mužom ešte desať. „Otec bol bohatý. Mama chudobná. Bol to ťažký život.“ Všetci sa tiesnili v&nbsp;malej chatrči. Napriek tomu Gladys vyštudovala dizajn na strednej škole. Potom odišla do Bogoty. Hrala tam v&nbsp;divadle a&nbsp;v&nbsp;seriáloch. No potom sa zamilovala do muža, ktorý žiarlil a&nbsp;zakázal jej to. Pracoval pre Victora Carranzu. Vrátila sa s&nbsp;ním do Muza.

Gladysin dom stojí na okraji chudobnej štvrte. Horné poschodie ešte nie je dokončené. „Všetky smaragdy, ktoré nájdem, idú do domu,“ hovorí. Stará sa o&nbsp;dvoch synov. Wilsona Estivena má s&nbsp;manželom, s&nbsp;ktorým žijú oddelene. Jeffersona Harleyho má s&nbsp;ďalšou bývalou láskou. O&nbsp;chlapoch už nechce ani počuť. Samej jej nič nechýba. Smaragdový sen sa jej splnil. „Našla som veľký smaragd. Predala som ho a&nbsp;kúpila som si farmu. Teraz pestujem kávu, kakao a&nbsp;ovocie.“ Popri tom stále hľadá smaragdy. Na šichtu odchádza vždy starostlivo nalíčená. V&nbsp;gumených čiž­mách a&nbsp;s&nbsp;lopatou na pleci. Teraz sa už nemá zle. Pretože si pamätá aj horšie časy a&nbsp;súcití s&nbsp;chudobnejšími, založila Asociáciu barequeros. „So zahraničnými ťažobnými spoločnosťami prišiel hlad. Tí ľudia vôbec nemajú srdce. Je veľmi smutné, keď vidím svojich priateľov a&nbsp;ich deti žobrať o&nbsp;jedlo. Predtým to tak nebolo. Pracovalo sa ťažko, ale bolo jedlo a&nbsp;boli peniaze.“ Kým v&nbsp;80. rokoch prekopávalo miesto pri rieke Minero až sedemtisíc barequeros a&nbsp;na fotografiách vidno doslova plece vedľa pleca, dnes sa rátajú skôr na stovky.

Ťažobné spoločnosti z&nbsp;Ameriky či Dubaja zaviedli nové pravidlá. Zakazujú ľuďom preosievať odpad z&nbsp;baní, nepúšťajú ich na svoje pozemky, sutinu premyjú aj trikrát a&nbsp;hľadačom sa potom ujde menej. Nachádzajú vraj oveľa menej smaragdov než v&nbsp;minulosti. V&nbsp;Gladysinej asociácii je zaregistrovaných približne tisícdvesto ľudí. Pravidelne raz za mesiac pre tých najchudobnejších zabezpečuje v&nbsp;spolupráci s&nbsp;kolumbijskou potravinovou bankou a&nbsp;katolíckou cirkvou základné potraviny.

„Obyvatelia nášho mesta sú na smaragdy a&nbsp;na tradíciu s&nbsp;nimi spojenú veľmi hrdí,“ pokračuje Gladys. Keď sa chce niekto pridať k&nbsp;baníkom pri rieke, musia ho prijať medzi seba. Prichádza veľa dobrodruhov z&nbsp;iných regiónov aj z&nbsp;iných štátov a&nbsp;barequeros chcú, aby sa dodržiavali pravidlá. Ináč by sa ľudia v&nbsp;honbe za drahými kameňmi hádam aj pozabíjali. Takto je baňa pokojná. Každá partia má svoj kúsok a&nbsp;na ňom hľadá. Ľudia sa medzi sebou nehádajú. Pozdravia, prehodia pár slov, zažartujú. Občas sa niekto spýta: „Compra?“ Chceš kúpiť? A&nbsp;to je všetko. Pri obchodoch sa tvrdo zjednáva, cena sa napokon dostane aj na desať percent pôvodne navrhnutej sumy. Kolumbijské smaragdy tvoria 70 až 90 percent svetovej produkcie. Práve v&nbsp;Muze sa našiel najdrahší smaragd na svete Tena aj najťažší smaragd na svete Fura. Fura váži 2,2 kilogramu, čo znamená jedenásťtisíc karátov.

Až 95 percent toho, čo sa v&nbsp;Kolumbii vyťaží, ide na export. Muzo sa zatiaľ na svetové mapy nedostalo. Aj keď je momentálne pokoj a&nbsp;mier. Bosovia medzi sebou nebojujú, z&nbsp;oblohy nepršia mŕtvoly, ktoré tu kedysi konkurenčné gangy zhadzovali z&nbsp;helikoptér. Návšteva regiónu je bezpečná. Hoci ťažiarske spoločnosti a&nbsp;smaragdoví nadšenci majú veľké plány so založením smaragdového múzea, zatiaľ iba jeden vyblednutý bilbord víta návštevníkov v&nbsp;„hlavnom svetovom meste smaragdov“. A&nbsp;ľudia, biedni aj majetnejší, si každé ráno obúvajú zablatené gumáky a&nbsp;prehrabávajú čiernu zem a&nbsp;skaly v&nbsp;nádeji, že nájdu šťastie. Gladysin starší syn Wilson Estiven chodí k&nbsp;Riu Minero tiež. Nie preto, že by musel. „Preto, lebo je to naša tradícia,“ vysvetlí Gladys hrdo.

Smaragdová horúčka: Boli sme sa pozrieť, ako sa v Kolumbii ťažia najdrahšie zelené drahokamy

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Smaragdová horúčka: Boli sme sa pozrieť, ako sa v Kolumbii ťažia najdrahšie zelené drahokamy

Jana Čavojská

Súvisiace články

Sebavedomie im nechýba: Gagauzsko sa cíti na samostatnosť, hoci nemá ani jedného očného lekára

Vrakovisko Európy: Áno, tipujete správne, nájdete ho na Slovensku

Albánske Taliansko: Atmosféra tohto kúta sveta vás dostane

Pupok sveta: Ako pochopiť najposvätnejšie mesto Jeruzalem?

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás