Rastík, na tento výstup som sa tešil niekoľko rokov, - povedal pred výstupom Mlynárovým žľabom Roman Bencúr. Pár hodín nato bol mŕtvy. Zabila ho lavína. Jeho najlepší kamarát, filmár Rasťo Hatiar, sa v okamihu pádu lavíny zapieral do cepínov hneď vedľa neho. Prežil. Po necelých dvoch rokoch od nešťastia dokončil film Nechcený autoportrét. Je o Romanovi, poslednom spoločnom výlete, extrémnych výkonoch a umieraní v horách.
Musí to byť vášeň
Rasťo Hatiar býva celý život v Liptovskom Mikuláši. „Každý tu hrá hokej alebo chodí na hory. Ja som chodil po horách s rodičmi a od piatich rokov som súťažne lyžoval. Na vysokej škole som sa zoznámil s kamarátom, ktorý ma zasvätil do tajov lezenia. Potom som začal aj so skialpinizmom,“ hovorí. Prvý fotoaparát Lubitel mu rodičia kúpili ešte na základnej. Rasťo začínal fotiť a vyvolávať filmy s otcom v panelákovej kúpeľni. Ako dospelý prirodzene prešiel od fotografovania k nakrúcaniu. „Chodili sme na hory, prežíval som jedinečné zážitky a chcel som sa o ne podeliť. Po čase som pochopil, že nechcem len zaznamenávať výlety, ale robiť filmy, ktoré majú nejaký presah, myšlienku, silný príbeh a odkaz.“
V roku 2011 sa Rasťo zúčastnil na expedícii na Denali, najvyššiu horu Severnej Ameriky. Znamenalo to byť dva týždne v chlade hôr bez možnosti dobiť baterky. Horské prostredie je pre prácu filmára neskutočne náročné. Nielenže vlečie oproti ostatným členom expedície ťažkú techniku navyše. Okrem postupu vpred, vyrovnávania sa so všetkým nepohodlím, s rizikom a únavou vytvára zmysluplné filmárske dielo. „Takže musíš mať veľmi dobrú kondíciu,“ konštatuje Rasťo. „Obrovská výhoda je, že sa filmová technika zmenšila. Nakrúcam na fotoaparáty. Obvykle so sebou nesiem päť až osem kíl techniky. Beriem veľa bateriek. Aby čo najdlhšie vydržali, chránim ich pred vlhkosťou a neustále ich hrejem priamo na tele. A, samozrejme, musím točiť premyslene. Také niečo sa nedá robiť pre peniaze. Musí to byť vášeň.“
Teória šťastia
Raz Rasťovi zazvonil telefón a na druhom konci sa ozval Zoltán Pál s otázkou, či by nafilmoval jeho výstup s nevidiacim kamarátom Jurajom Prágerom na Mont Blanc. „Netrvalo mi ani dve sekundy, aby som povedal áno. Aj keď som v tej chvíli neveril, že človek, ktorý nevidí, môže vyjsť na Mont Blanc.“ O niekoľko mesiacov naložil v Bratislave Juraja a Zoltána do auta a pokračovali pod najvyšší vrch Álp. Nikdy predtým spolu v horách neboli. „Bola to premiéra všetkého. Ale nakoniec to vyšlo. Nestalo sa nič zlé. A bol z toho krásny, silný zážitok.“
To je krása!FOTO z hôr spolu s Rasťom Hatiarom nájdete v GALÉRII>>
Juraj oslepol ako tínedžer pre zápal zrakového nervu. Stihol spoznať, ako vyzerajú hory alebo čo je sneh. Výstup vnímal cez vietor, priestor, zvuky, hlasy, praskanie snehu pod nohami. Ostatní mu opisovali, čo všetko je okolo nich. „Dôležitú úlohu pri výstupe zohral aj sprievodca Zoltán. Obdivujem ich oboch. Juraj síce nemohol vidieť výhľad z vrcholu, napriek tomu chce žiť plnohodnotný život,“ konštatuje Rasťo. Film Slepá dôvera získal niekoľko ocenení na medzinárodných festivaloch outdoorových a horských filmov na Slovensku aj v zahraničí. „Po jednom premietaní za mnou prišiel asi desaťročný chlapec a povedal mi, že ten film ho veľmi inšpiroval. Nebolo mi treba nič viac. Keby to bola jediná pozitívna reakcia, tak by som si povedal, že stálo za to ho nakrútiť.“
Rasťov najobľúbenejší film je Teória šťastia podľa Rybanského. Nakrútil ho v roku 2018 s 85-ročným lezcom Ľubom Rybanským a mladým lezcom Petrom Kuricom a je o kontraste generácií a o poézii lezenia v horách. Ľuba Rybanského navštívil Rasťo v jeho chalúpke pod Kriváňom, kde žil štyridsať rokov. „S dlhou bielou bradou vyzeral ako rozprávkový deduško. Zakúril drevom a dlhé hodiny sme sa rozprávali. Počúval som ho s padnutou sánkou. To, čo mi povedal, dokáže povedať len človek s bohatými skúsenosťami, ktorý vie, čo je život. Filmu sa nedožil, zomrel náhle krátko pred jeho uvedením. Mal som pocit, akoby pri nakrúcaní cítil blízkosť smrti, preto mi porozprával všetky tie veci.“
Dedo Rybanský najčastejšie liezol v pohorí Vtáčnik. V 70. rokoch so spolulezcom Rudom Pravdom urobili sériu prvovýstupov v mohutnej stene bývalého andezitového lomu. Ešte sa tam chcel ísť naposledy pozrieť. Rasťo ho do lomu doviezol. Neprezradil mu však, že tam stretne Petra Kurica a že jeho legendárnu cestu Dračí kút bude liezť. Ľubo Rybanský bol najprv sklamaný. Autori sprievodnej tabule jeho meno a meno jeho spolulezca neuviedli. To starého pána sklamalo. No sklamanie vystriedala radosť, keď Peter ich cestu liezol. „Bol z toho taký užasnutý, taký rád. Celé to komentoval,“ spomína Rasťo. „A mne sa to podarilo zachytiť.“ Hoci je Peter jeden z najlepších mladých lezcov na Slovensku, na Dračom kúte sa celkom potrápil. Nechápal, ako ju kedysi mohli lezci zvládnuť s jednou jedinou skobou.
Po nejakom čase počul Rasťo v rádiu správu o teórii šťastia podľa Einsteina. Originál jeho rukopisu sa práve predal za veľké peniaze. Einstein o šťastí kedysi napísal dve vety: „Kde je vôľa, tam je cesta,“ a „Pokojný a skromný život prináša viac radosti než honba za úspechom, z ktorej plynie len večný nepokoj.“ Kým prvá veta sa veľmi hodila na mladého Petra, druhá úplne vystihovala životný postoj deda Rybanského. A názov filmu bol na svete.
Vrcholová príťažlivosť
Výstup na Mount Everest ani iné osemtisícovky Rasťa nikdy nelákali. Hovorí, že si užíva aj štvor- až päťtisícové hory. A vie, aké trápenie je osemtisícovka. Pri nakrúcaní filmu Vrcholová príťažlivosť o Petrovi Hámorovi mu to najlepší slovenský výškový horolezec dokonale objasnil. Peter Hámor vystúpil na všetkých štrnásť osemtisícoviek a ako jediný Slovák dosiahol vrcholy najvyšších kopcov všetkých kontinentov. Film ho približuje nielen ako horolezca, ale aj ako človeka. Objasňuje jeho vnútornú motiváciu na tieto výkony. Peter Hámor obetoval horám celý život, dvadsať rokov cestuje do Himalájí. Rasťo tam s ním päť týždňov nakrúcal. „Samozrejme, každý horolezec sa chce ísť do Himalájí aspoň pozrieť, je to mekka horolezectva,“ rozpráva Rasťo. „Himaláje sú iné. Je obrovský zážitok vidieť tie slávne vrcholy. Všetok ten sneh, skaly a ľad, ale aj ľudia a celková atmosféra. To sa nedá vyjadriť fotkou ani ničím iným. To musí človek vidieť naživo. Trek ku kopcom trvá niekoľko dní. Aby sa človek dostal pod vrcholy, musí si to zaslúžiť.“
Na rozdiel od našich Tatier. Tu sa ráno privezieš autom na parkovisko a ešte v ten deň vylezieš na vrchol. No Rasťo vôbec nesúhlasí s tým, že by naše hory boli nudné. „Tatry sú najkrajšie hory. Také malé, také krásne. Vidno ich celé. To sa v iných pohoriach nestane. Vždy vidíš len časť pohoria, si v ňom ponorený. Ale Tatry vytŕčajú z roviny. Vyrástli sme v nich. Nedá sa nám ich nemilovať. Nemôžeme ich porovnávať s ničím iným. Máme tu toľko miest, že keby sme každý deň chodili na nejaké iné, bude trvať dosť dlho, kým prejdeme všetko. A že sa vrátime znova na tie isté miesta? Výstup je zakaždým iný, v inom ročnom období, počasí, s inými ľuďmi, v inej emócii.“
Nad horami nevyhráte
Horolezectvo je pre Rasťa výnimočné v tom, že prináša veľmi intenzívne prežívanie. Žijeme v civilizovaných časoch, v luxuse, komforte. No niekde v sebe máme stále zakódovanú túžbu po dobrodružstve. Občas si potrebujeme siahnuť za zónu bežného komfortu. „Potom je to ako droga. Tie hraničné pocity. Lebo v horách sú pocity často hraničné. Buď veľmi dobré - radosť, eufória a šťastie -, alebo sa stane dráma, v tom najhoršom tragédia. Do hôr chodím preto, lebo tam oveľa intenzívnejšie cítim život. Niekto sa pýta, prečo tak riskujeme. Ale nikto nechodí do hôr zomierať. Chodíme tam žiť.“
S najlepším kamarátom Romanom Bencúrom chodil Rasťo po horách roky. Za tie roky sa im nič vážne nestalo. Nikto si dopredu nepripúšťa, že by sa mohol dostať do zlej situácie. „Doteraz som vždy filmoval príbehy iných, so šťastným koncom, až na tento, ktorý je, bohužiaľ, o nás,“ povedal Rasťo na margo svojho najnovšieho filmu Nechcený autoportrét. Vo februári 2018 sa s Romanom vybrali do Vysokých Tatier vyliezť Mlynárov žľab. „Nad horami nevyhráte. Aj keď máte veľa skúseností. Musíte mať aj kus šťastia, aby ste sa dožili horolezeckého dôchodku. My sme ho nemali. Točil som v domnení, že to bude ďalší krásny zážitok s kamarátom, ktorý si potom niekde pustíme a budeme sa z neho tešiť. Ale, bohužiaľ, v sekunde sa všetko zmenilo. Prišiel som o najlepšieho kamaráta a sám som nevedel, či prežijem.“
To je krása! FOTO z hôr spolu s Rasťom Hatiarom nájdete v GALÉRII>>
Počas výstupu Mlynárovým žľabom spadla na horolezcov lavína. Rasťo sa zapieral do cepínov a zvládol to. Roman mu práve vkladal do batoha lano. Masa snehu ho strhla. Stáli tesne vedľa seba. „Otočil som sa a kamarát tam nebol. Bolo mi jasné, že ten pád musel byť fatálny. Vedel som, čo sme liezli. Nemal som žiadne naivné predstavy, že to prežil. Zostal som tam sám. Skryl som sa pod skalnú stenu, lebo vedľa mňa stále padali lavíny. Stál som tam tri hodiny. Zavolal som horskú službu. Pokúšali sa ma odtiaľ dostať vrtuľníkom, ale fúkal silný vietor a vrtuľník nemohol priletieť. Povedali mi, aby som sa pripravil na najhoršie. Že kým sa ku mne dostane pozemná záchrana, môže to trvať veľmi dlho, možno až do druhého dňa. A podľa predpovede malo byť na druhý deň zlé počasie.“
Katarzia
Rasťo sa rozhodol skúsiť to. Všetky veci nechal pod skalou. Zobral si len cepíny a kameru. Zostup bol veľmi riskantný. Ani nevie, o čom rozmýšľal. V takej situácii človek vytesní všetko ostatné a sústredí sa len na prežitie. Je to inštinkt, obyčajný pud. „Povedal som si, že chcem prežiť. Že mám doma dcéru, ženu, kamarátov, rodinu. Nechcel som tam zostať. A podarilo sa.“
Neskôr v žľabe počas zostupu zapol kameru, aby nakrútil lavíny, ktoré tam padali. V okamihu na ňu zabudol. Bežala až do vybitia baterky. Na nakrútené zábery sa však nemohol pozrieť. Ležali nedotknuté osem mesiacov. Na hory Rasťo nezanevrel, dokonca do nich ďalej chodil, zmenil sa iba v tom, že o svojich spoločníkov sa bojí oveľa viac ako predtým. Po mesiacoch sa odvážil pozrieť si nakrútený materiál. „Bol som posledný, kto strávil čas s Romanom. Možno by bolo škoda, keby tie videá zostali v šuplíku. Tak som sa rozhodol dať ich do jedného uceleného diela, ktoré bude Romana pripomínať. Zároveň som to urobil pre seba. Bola to pre mňa psychoterapia. Katarzia. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí v horách zažili niečo podobné. Veľmi mi pomohlo počuť, že niekto má za sebou takú tragédiu a napriek tomu je spokojný, šťastný a vyrovnaný.“
Tretím dôvodom bolo urobiť film pre iných. Aby pochopili, že v horách sa stane zlé veľmi rýchlo a že si treba dávať veľký pozor. „Chybu sme urobili aj my s Romanom. Možno keby sme lepšie poznali špecifické podmienky toho žľabu, tak tam nejdeme,“ uvažuje Rasťo. „Bolo by naivné myslieť si, že za všetko môžu iba hory.“
Pozerať zábery z toho dňa však bolo veľmi ťažké. Prvýkrát sa Rasťo hneď rozklepal, rozbúšilo sa mu srdce. Musel to vypnúť. O dva týždne to skúsil znovu. Zas prišli rovnaké stavy. Musel sa nimi doslova prebojovať, kým bol schopný tie zábery vnímať ako filmový materiál. Pomaly, postupne, po mnohých pozretiach a prekonávaniach zlých pocitov sa na materiál Rasťo začal dívať s odstupom. A mohol urobiť film.
Škoda plytvať životom
„Hory občas vezmú človeka,“ konštatuje v Rasťovom filme Ján Rybanský. Legendárny chatár spod Rysov Viktor Beránek dodáva, že sem-tam sa niečo stane, ale krásne chvíle v horách to tisíckrát vyvážia. Miro Peťo hovorí, že blízke stretnutie smrti ho, paradoxne, urobilo viac živým: „Škoda plytvať životom. Treba sa z neho tešiť.“
Rasťo sa po tragédii snaží byť lepším človekom. „Ani sa nedá vyjadriť, aké som mal šťastie. Boli sme od seba meter, on neprežil, ja áno. Roman druhým nezištne pomáhal. To si chcem od neho zobrať, prevziať medzi svoje vlastnosti.“ Neustále riešil etickú stránku svojho filmu. Či nie je za čiarou takto zverejňovať smrť kamaráta. Ak by sa po čase ukázalo, že z etickej stránky bolo toto rozhodnutie nesprávne, nevedel by si to odpustiť. Podľa ľudí, s ktorými túto otázku konzultoval, je film v poriadku. Premiéru mal na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade v polovici októbra. Pre pandémiu len online. Nechcený autoportrét získal cenu poroty aj cenu divákov.
Aby to celé malo zmysel, Rasťo sa rozhodol distribuovať film za poplatok prostredníctvom Vimea a všetky zarobené peniaze darovať človeku v núdzi. „Doteraz som filmoval príbehy o živote iných, so šťastným koncom. Až na tento, ktorý je, bohužiaľ, o nás,“ konštatuje Rasťo Hatiar na záver. „Viktor Beránek povedal, že tieto tragédie sa v tebe ukladajú ako sedimenty. S tým, čo sa stalo, sa nedá nič robiť, ale dá sa s tým žiť.“
