Tip na článok
Volissos: Panoráma mestečka a pevnosti nad ním.

Smutné dejiny gréckeho ostrova Chios: Jeho obyvateľov vyvraždili Turci

Grécky Chios je domovom vyhľadávanej stromovej miazgy masticha, ktorú v minulosti vyvažovali zlatom.

Galéria k článku (15 fotografií )
Veterné mlyny: Dnes už len obľúbený cieľ turistov vo Vrontadose.
Cenená miazga: Na Chiose sa jej ročne dopestuje okolo stošesťdesiat ton.
Podvečerný pokoj: V uličkách Pyrgi.

Na ostrove Chios si osviežite telo aj dušu, môžete sledovať jedinečný odraz mesačného svitu na morskej hladine a zároveň sledovať ničivé účinky lesných požiarov či vypočuť si hrôzostrašné, krvavé príbehy z miestnej histórie.

Veterné mlyny: Dnes už len obľúbený cieľ turistov vo Vrontadose.
Veterné mlyny: Dnes už len obľúbený cieľ turistov vo Vrontadose.
PETER HUPKA

Veterné mlyny: Dnes už len obľúbený cieľ turistov vo Vrontadose. Foto: PETER HUPKA

Veľa tvárí

Piaty najväčší z gréckych ostrovov leží na dohľad od tureckého pobrežia. Blízkosť krajiny, s ktorou majú domáci zložité historické vzťahy, nič neuberá z tunajšieho pokojného životného tempa. Súčasnosť je v mnohom iná - Turci si tu radi oddýchnu od každodennej reality trebárs počas sviatku Kurban Bayram a obyvatelia Chiosu sú radi každému hosťovi.

Siesta: Robotníci z dediny Pitious.
Siesta: Robotníci z dediny Pitious.
PETER HUPKA

Siesta: Robotníci z dediny Pitious. Foto: PETER HUPKA

Na rozlohe zodpovedajúcej približne Banskobystrickému okresu tu žije čosi vyše päťdesiattisíc ľudí, sústredených prevažne v rovnomennom hlavnom meste Chios a blízkych dedinách. Ešte malebnejšie je západné pobrežie ostrova a jeho hornaté vnútrozemie. Kým terén stúpa najvyššie na severe Chiosu, kde suché skalnaté vrcholy masívu Pelineo dosahujú výšku takmer tisíctristo metrov nad morom, pahorkatá južná časť ostrova je známa pestovaním stromov Pistacia lentiscus.

Tie nie sú zdrojom orieškov, ako by mohol názov rastliny mylne napovedať, ale vyhľadávanej miazgy masticha, v slovenčine pomenovanej mastix. Masticha dala meno i celému spomínanému regiónu, ktorý sa volá Mastichochoria. Tvoria ju dve desiatky neveľkých obcí s celkovým počtom obyvateľov blížiacim sa k piatim tisíckam, ktorí každoročne dopestujú až stošesťdesiat ton cennej čírej hmoty so širokým využitím vo farmaceutickom a v potravinárskom priemysle.

Cenená miazga: Na Chiose sa jej ročne dopestuje okolo stošesťdesiat ton.
Cenená miazga: Na Chiose sa jej ročne dopestuje okolo stošesťdesiat ton.
PETER HUPKA

Cenená miazga: Na Chiose sa jej ročne dopestuje okolo stošesťdesiat ton. Foto: PETER HUPKA

Slzy stromov

Sympatická dvojica štyridsiatnikov z dediny Katarraktis, Dimitri a jeho manželka Urania, od rána prechádzajú sadom a nástrojom nazývaným kenditiri robia zárezy do kôry mastixových stromov. „Sú to stromy mojej mamy, ktorá ich vlastní približne tisícku. Je to síce náročná činnosť, ale aspoň sme na čerstvom vzduchu. Teraz na jeseň nás pri nej už nesužuje páľava, a tak som v sade rada,“ vysvetľuje Urania počas práce.

V mastixových sadoch: Pestovatelia tu majú plné ruky práce počas väčšiny roka.
V mastixových sadoch: Pestovatelia tu majú plné ruky práce počas väčšiny roka.
PETER HUPKA

V mastixových sadoch: Pestovatelia tu majú plné ruky práce počas väčšiny roka. Foto: PETER HUPKA

„Starostlivosť o stromy je celoročná záležitosť. V zime striháme ich konáre, na jar je čas kosenia trávy a úpravy pôdy pod nimi. Zem sa posype bielym vápenatým práškom, ktorý zamedzí znečisteniu nakvapkanej živice zeminou. Spravidla od júla do septembra sa do stromov robia spomínané zárezy, z ktorých vyteká pomerne rýchlo schnúca živica. Zárezy nesmú byť príliš hlboké a ich vytváranie si vyžaduje precíznosť. Jeseň je čas zberu a čistenia mastixu. Poľnohospodári sú povinní predávať ho výlučne asociácii pestovateľov. Cena vo výkupe sa pohybuje okolo deväťdesiatich eur za kilogram, rozhodujúca je najmä čistota kryštálikov živice,“ dozvedáme sa od Uranie.

„Bonus vo výške približne piatich eur za kilogram získavajú pestovatelia, ktorých živica si nevyžaduje ďalšie čistenie pred spracovaním v závode,“ spresňuje neskôr túto informáciu Niki, zamestnankyňa asociácie pestovateľov mastixu.

Podvečerný pokoj: V uličkách Pyrgi.
Podvečerný pokoj: V uličkách Pyrgi.
PETER HUPKA

Podvečerný pokoj: V uličkách Pyrgi. Foto: PETER HUPKA

Miazga s históriou

Na slnku usušená miazga má podobu drobivých čírych žltkastých kryštálikov, ktoré žuvaním opäť zmäknú a stávajú sa homogénnou bielou hmotou. Jej chuť môže byť spočiatku trpká, no časom uvoľňuje príjemnú arómu, ktorá mierne pripomína živicu pínie či cédra. Jej názov pochádza z gréckeho slovesa mastíchein, čiže škrípať zubami. Masticha sa tak okľukou dostala i do spisovnej angličtiny, kde výraz masticate znamená žuvať.

Mastix bol v Stredomorí žiadaný už veľmi dávno. Pedanius Dioskorides, grécky lekár, botanik a farmakológ žijúci v prvom storočí, spomína vo svojom päťzväzkovom diele Materia Medica viaceré z jeho liečivých účinkov. Slávny Hippokrates považuje mastix za dobrú prevenciu zažívacích problémov a prechladnutia, kým Aelius Galenus v ňom vidí látku priaznivo pôsobiacu na stav krvi.

V mastixových sadoch: Pestovatelia tu majú plné ruky práce počas väčšiny roka.
V mastixových sadoch: Pestovatelia tu majú plné ruky práce počas väčšiny roka.
PETER HUPKA

V mastixových sadoch: Pestovatelia tu majú plné ruky práce počas väčšiny roka. Foto: PETER HUPKA

Neskôr, počas osmanskej nadvlády nad Chiosom, bola hodnota mastixu rovná jeho hmotnosti v zlate a za krádež hrozila poprava nariadením sultána. Používali ho najmä na zlepšenie dychu či ako prídavok do niektorých jedál. Mastix nemohol chýbať na sultánskom dvore ani v háreme. Dnes sa jeho ročná produkcia pohybuje na úrovni stošesťdesiatich ton, pričom okrem domáceho trhu smeruje najmä do Nemecka a na Blízky východ.

Kým kapsuly s mastixovým práškom najčastejšie smerujú do rúk pacientom so žalúdočnými problémami, ďalšie produkty, ako zubné pasty či žuvačky, možno nájsť na Chiose takmer v každom obchode. Medzi milovníkmi sladkých alkoholických nápojov je obľúbený aj mastixový likér s exotickou, no veľmi príjemnou chuťou.

Pohoda: Na rozdiel od histórie sa dnes na Chiose žije mimoriadne pokojne.
Pohoda: Na rozdiel od histórie sa dnes na Chiose žije mimoriadne pokojne.
PETER HUPKA

Pohoda: Na rozdiel od histórie sa dnes na Chiose žije mimoriadne pokojne. Foto: PETER HUPKA

Tragický zlom

Chioskí obchodníci a lodiari mali v regióne po stáročia prominentné miesto v obchode i diplomacii. Aj počas dominancie Osmanskej ríše im umožnili riadiť väčšinu vlastných záležitostí samostatne. Najmä vďaka produkcii mastixu Chios prekvital a nielen zámožní ostrovania sa zdráhali pripojiť ku gréckej revolúcii, ozbrojenému povstaniu za nezávislosť od Osmanskej ríše, ktoré vypuklo pred necelými dvoma storočiami.

Ich obavy vyplývali nielen z možných represií, ale i z blízkosti tureckej pevniny, pre ktorú by bol v prípade protiofenzívy ich ostrov prvý na rane. Zlé predtuchy sa už čoskoro ukázali ako opodstatnené. V marci 1822 sa na Chiose vylodilo niekoľko stoviek ozbrojených gréckych revolucionárov, ktorí priplávali z neďalekého ostrova Samos. Pripojila sa k nim i časť revolučne naladených obyvateľov Chiosu, aby spolu zaútočili na Turkov žijúcich na ostrove.

Čistenie uschnutej miazgy: Zdĺhavý a prácny proces.
Čistenie uschnutej miazgy: Zdĺhavý a prácny proces.
PETER HUPKA

Čistenie uschnutej miazgy: Zdĺhavý a prácny proces. Foto: PETER HUPKA

Posily vo forme flotily pod vedením Kapudan Pašu dorazili na Chios už koncom mesiaca a počas ďalších štyroch mesiacov dosiahol počet tureckých vojakov na ostrove štyridsaťtisíc. Ich príchod priniesol vypaľovanie a vraždenie obyvateľov Chiosu bez rozdielu veku, pohlavia a bez ohľadu na ich vzťah k revolucionárom. Tri štvrtiny zo stodvadsaťtisícovej populácie Osmani vyvraždili, zotročili alebo zomreli na následky chorôb.

Presné čísla sa v dostupnej historickej literatúre líšia, nič to však nemení na fakte, že dvadsať- až päťdesiattisíc ľudí na Chiose zmasakrovali. Približne dvadsiatim tisícom šťastlivcov sa podarilo pred krutosťou Osmanov uniknúť, čím položili základ chioskej diaspóry. Ich novými domovmi sa stali najmä prístavné mestá v Británii, vo Francúzsku, v Taliansku, v Egypte či na Ukrajine - miesta, na ktorých mali kontakty zo svojej obchodnej činnosti.

Správy z Chiosu vyvolali v Európe vlnu rozhorčenia a prinútili k činu aj viacerých umelcov. Najznámejšou reakciou na tragédiu je obraz francúzskeho romantického maliara Eugéna Delacroixa, nazvaný Scény z chioských masakrov. Po udalostiach z jari roku 1822 zostali na Chiose žiť len dve tisícky obyvateľov a ostrov už nikdy nezískal svoj predošlý význam.

V uličkách Mesty: Prechádzka nimi núti návštevníka premýšľať o živote mestečka pred rokom 1822.
V uličkách Mesty: Prechádzka nimi núti návštevníka premýšľať o živote mestečka pred rokom 1822.
PETER HUPKA

V uličkách Mesty: Prechádzka nimi núti návštevníka premýšľať o živote mestečka pred rokom 1822. Foto: PETER HUPKA

Liek na krízu?

Spomínané udalosti, bohužiaľ, neboli poslednou epizódou konfrontácie medzi oboma krajinami. Za najvýznamnejšiu udalosť minulého storočia v tomto kontexte možno považovať grécko-tureckú vojnu v rokoch 1919 až 1922. Za jej počiatkom stál grécky nacionalistický koncept Veľkého Grécka - Megali idea. Vojna sa začala mohutnými gréckymi ofenzívami v Anatólii, pri ktorých sa vojská postupne dostali až do blízkosti Ankary, no skončila sa rozhodujúcim tureckým víťazstvom.

To ukončilo grécku prítomnosť v Anatólii a vo východnej Trácii, spôsobilo nútenú výmenu obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom aj pripojenie území, pôvodne po zániku Osmanskej ríše postúpených Grécku, k novovzniknutej Tureckej republike. Týkalo sa to najmä mesta Smyrna, po turecky nazývaného Izmir, a jeho okolia. S postupom času a príchodom nových generácií ľudia v regióne začínajú vidieť mnohé historické súvislosti zmierlivejšou optikou.

Agia Triada: Kaplnka pod vrcholom Pelinea.
Agia Triada: Kaplnka pod vrcholom Pelinea.
PETER HUPKA

Agia Triada: Kaplnka pod vrcholom Pelinea. Foto: PETER HUPKA

Vzájomná nevraživosť sa postupne vytráca a obyčajní ľudia z oboch strán hranice svorne tvrdia, že väčšmi pretrváva vo vyšších oficiálnych kruhoch než medzi radovými občanmi. S podobnými názormi sa možno stretnúť pri cestovaní autostopom po Turecku či pri debatách v tradičných gréckych tavernách. Slová jedného z tureckých kamionistov: „Veď sú to rovnakí ľudia ako my, mám ich rád a necítim voči nim žiadnu nevraživosť!“ sú vzorovým príkladom odpovedí na podobnú otázku.

Na kultúrnej pôde možno za opätovné stavanie mostov považovať aj hudobnú spoluprácu, trebárs spoločné dueto populárnych speváčok Haris Alexiou a Sezen Aksu. V súčasnej ekonomicky zložitej situácii, v ktorej sa Grécko už niekoľko rokov nachádza, je každý príjem z turistického ruchu cenný. A osobný kontakt s hosťom je čosi skutočné, hmatateľné a búrajúce nedôveru. Ekonomická kríza navyše opätovne prebudila záujem o pestovanie olív a najmä mastixu aj medzi mladšou generáciou. V ťažších časoch je istý príjem devízou a hoci život poľnohospodára nie je ľahký, nielen na Chiose začína mať zasa cenu zlata.

Obľúbená dekorácia: Zväzky rajčín nájdeme v Meste na každom kroku.
Obľúbená dekorácia: Zväzky rajčín nájdeme v Meste na každom kroku.
PETER HUPKA

Obľúbená dekorácia: Zväzky rajčín nájdeme v Meste na každom kroku. Foto: PETER HUPKA

Oheň a voda

„Jedným z najväčších problémov, aký máme v posledných rokoch, sú lesné požiare a sucho. Jeden z nich pred pár rokmi dokonca založil syn hasiča - pyroman. Šesťročný trest si už odsedel, ale lesy, ktoré vtedy vyhoreli, sa budú zotavovať ešte dlho,“ vraví Aténčan Markos, ktorý celý život pracoval ako prvý dôstojník na zaoceánskej lodi a na Chiose si teraz užíva dôchodok. „Posledný veľký požiar zachvátil juhozápad ostrova pred pár týždňami - koncom augusta 2016. Len v dedine Sidirounta utrpelo popáleniny šesť ľudí a pohľad na ten kraj je teraz veľmi smutný,“ dodáva.

Cestovanie autom zo stredovekej Mesty do Sidirounty mu dáva za pravdu. Pre nebezpečenstvo požiarov sa na viacerých miestach ostrova vybudovali veľké požiarne nádrže, pre hornatý reliéf však treba oheň často hasiť letecky a prácu požiarnikov sťažuje silný vietor. Aj hliadkujúce požiarnicke autá sa stávajú bežným výjavom vo vnútrozemí Chiosu.

„Poďme sa radšej okúpať!“ mení tému Markos a pozýva nás do termálnych kúpeľov v dedine Agiasmata na severnom okraji ostrova. Vykúpať sa vo vani s horúcou vodou privádzanou z blízkeho prameňa a oddýchnuť si v neveľkej hale zabalený v bielej plachte zaváňa výletom do čias socializmu. Vybavenie kúpeľov, architektúra, personál a napokon i cena - štyri eurá za osobu - pripomínajú našu vlasť v časoch dávnominulých. „Minerálna termálna voda mi veľmi pomáha na nohu, ktorú som si zlomil na mopede. Chodím sem každé ráno!“ chváli agiasmatské pramene Markos.

Od rána na mori: Rybár z Porto Limnia.
Od rána na mori: Rybár z Porto Limnia.
PETER HUPKA

Od rána na mori: Rybár z Porto Limnia. Foto: PETER HUPKA

Na tróne bohov

Na severe Chiosu si možno osviežiť nielen telo. Duši sa najväčšmi páči na horách. Približne dve desiatky kilometrov z Agiamaty leží najvyšší vrchol ostrova Pelineo, ktorý nájdeme v rovnomennom horskom masíve. Suchý skalnatý štít dosahuje výšku 1 297 metrov nad morom a najľahšie je dostupný z blízkej dediny Spartounda. Na vrchole sa nachádza neveľká Kaplnka Svätej Trojice - Agia Triada, kde sa raz ročne konajú bohoslužby.

V antike toto miesto patrilo oltáru zasvätenému Diovi. Domáci Gréci nie sú veľkí prívrženci turistiky, a tak sa na Pelineu možno dokonale kochať priestorom a samotou. Ešte krajšie, než vystúpiť len na jeho vrchol, je prejsť sa na neďaleký vrchol Koklias, ktorý je s nadmorskou výškou 1 274 metrov druhým najvyšším bodom Chiosu.

Farebná: Horská kvetena na hrebeni Pelinea.
Farebná: Horská kvetena na hrebeni Pelinea.
PETER HUPKA

Farebná: Horská kvetena na hrebeni Pelinea. Foto: PETER HUPKA

Hrebeňovka medzi oboma vrcholmi síce nie je vyznačená, no v dobrom počasí je orientačne jednoduchá. Výhľady z masívu Pelinea patria medzi najkrajšie na ostrove - uvidieť možno väčšinu jeho územia. Slnko sa pomaly skláňa k horizontu a do hôr prichádza chladný veterný večer. Je čas zostúpiť do podhoria a vrátiť sa do obývaných oblastí. Stráviť ešte niekoľko hodín v malých horských dedinkách určite stojí za to. V taverne v obci Fyta ochutnávame jednoduchú večeru - mäsové guľky so zemiakmi a šalátom.

Domáci tu majú hostí radi a zaujíma ich čokoľvek, čo dokáže rozvíriť tunajšiu každodennú všednosť. Do roly prekladateľa sa sám pasuje päťdesiatnik Ioannis, ktorý si hovorí John. Príčina je prostá - už roky žije a pracuje v americkom Texase. „Doma je doma, zato som vždy rád, keď som tu,“ vraví a náhodných hostí počastuje miestnym pivom Mythos. „Žije a najmä žilo sa na Chiose vždy ťažko, a tak som ako mladý odišiel za oceán. Dnes tam mám servis na opravu áut, no spočiatku som len umýval riad,“ osvetľuje svoj život v novom svete.

Ioannis nie je výnimka. Už o pár minút máme možnosť pozhovárať sa s pani Kaliopi, ktorej osud je v mnohom podobný. Žije a pracuje v Ohiu a vraví si Kelly. „Vieš, oni sa tam nenaučia naše mená, tak sme si ich trochu prispôsobili,“ vraví sympatická šesťdesiatnička z dediny Kipouries, ktorej srdce však po celý život zostalo doma na Chiose.

Spokojný: Aténčan Markos oddychuje v dedine Agiasmata.
Spokojný: Aténčan Markos oddychuje v dedine Agiasmata.
PETER HUPKA

Spokojný: Aténčan Markos oddychuje v dedine Agiasmata. Foto: PETER HUPKA

„Yakamoz“ medzi dvoma krajinami

Nočná cesta z hôr vo vnútrozemí ostrova späť do jeho rovnomennej metropoly Chios prináša motoristom krásny pohľad: more medzi ním a tureckou pevninou osvetľuje mesačný svit, vytvárajúc jemný svetelný most medzi oboma krajinami. Odraz svetla na morskej hladine nazývajú Turci „yakamoz“ pričom tento úkaz doslova zbožňujú.

Ľudia z oboch brehov, ktoré v najužšom bode delí menej ako desať kilometrov, dnes spolu vzájomne bez problémov vychádzajú. Najmä tí, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti hranice a majú možnosť poznať vzájomné svety z druhej strany. V širšom geopolitickom kontexte však výraznejšie zmierenie medzi susedmi odlišných kultúr - Gréckom a Tureckom - možno očakávať ťažko.

Na grécky spôsob: Turistické značky na Pelineu.
Na grécky spôsob: Turistické značky na Pelineu.
PETER HUPKA

Na grécky spôsob: Turistické značky na Pelineu. Foto: PETER HUPKA

VIDEO Plus 7 Dní