Jana Čavojská

My Venezuelčania milujeme príbehy. Preto s každým človekom stráviš toľko času. Opýtaš sa jednoduchú otázku a on ti vyrozpráva dlhokánsky príbeh, vysvetlila mi Franci po tom, ako som si vypočula všeličo o živote starších dám, ktoré sa každý týždeň stretávajú v Klube Abuelas, teda starých mám, v jednej z chudobných štvrtí Caracasu. Výzor každej z nich bol úplne iný - líšili sa medzi sebou tak, že reprezentovali veľkú časť etník Venezuely: pôvodných obyvateľov, Španielov, Talianov, Afričanov, prisťahovalcov z okolitých krajín a mix medzi nimi všetkými. Ich príbehy boli podobné. „Celý život sme pracovali a tešili sme sa, ako si na dôchodku oddýchneme, budeme sa venovať vnúčatám, stretávať s priateľmi, cestovať, chodiť do divadla... No prišla kríza. Nežijeme. Sotva prežívame,“ zhrnula za všetky Jas­mine. Dovtedy veselá debata zvážnela. „Svoje deti a vnúčatá som nevidela päť rokov,“ povedala Rosa. Pre ťaživú situáciu odišli do zahraničia za lepším životom. „Ja som bola s dcérou naposledy pred štyrmi rokmi,“ pridala sa Maria. „Žije v Uruguaji. Platnosť pasu jej vypršala, takže nemôže prísť naspäť a nemôže si ho ani obnoviť, lebo s Uruguajom nemá Venezuela diplomatické vzťahy.“ Zo všetkých žien v miestnosti len jedna žije s partnerom. Ostatným muži zomreli, rozviedli sa s nimi alebo im robili také zlé veci, že radšej o nich už nechcú nič vedieť. Na staré kolená im zostala samota a údel vyžiť z dvadsaťpäťdolárového dôchodku. V ich bytoch voda tečie pár minút denne alebo vôbec a musia ju vláčiť v plastových nádobách z pouličných cisterien. Niektoré nemajú elektrinu. Príbeh Venezuely sa rozhodne neodvíja správnym smerom.

V&nbsp;sociálnom centre Oportunidad Acciones Ciudadanas merajú chudobným ľuďom dvakrát týždenne tlak a&nbsp;zakaždým dostanú pohár hustého ovseného nápoja. Nikto si tu nemôže dovoliť lekára a&nbsp;nákup liekov. Dvadsaťpäť eur ledva vystačí na&nbsp;základné potraviny. Preto návštevníci s&nbsp;vďačnosťou popíjajú ovsené mlieko. Čo ak sa situácia ešte zhorší? „Horšie už nemôže byť,“ zhodujú sa dámy v&nbsp;rokoch. Toto životné obdobie nazývajú Venezuelčania golden age. Zlatý vek. Čo je na&nbsp;ňom zlaté? „Som odkázaná na&nbsp;jedlo, ktoré rozdávajú v&nbsp;kostole. Je mi hrozne, keď navštevujem svojich priateľov a&nbsp;vidím, že skrinky na&nbsp;jedlo majú úplne prázdne,“ priznáva sedemdesiatročná Jasmine. O&nbsp;tri roky staršia Soraida rozpráva o&nbsp;tom, ako obaja jej synovia s&nbsp;rodinami odišli do&nbsp;Kolumbie. Najmladší vnuk má štyri roky. Zostal tu s&nbsp;ňou. Venezuelská kríza rozdelila aj túto rodinu bez nádeje, že rodičia a&nbsp;deti budú čoskoro opäť spolu.

Venezuela sa už niekoľko rokov potáca v&nbsp;otrasnej ekonomickej a&nbsp;politickej situácii. Krajina, ktorá má nerastné bohatstvo, oceán, prekrásnu prírodu, si svoju budúcnosť dobabrala neuveriteľným spôsobom. Opustilo ju už približne 6,7 milióna ľudí. Z&nbsp;toho, čo zarobili, jednoducho nedokázali seba a&nbsp;svoje rodiny ani len nakŕmiť. Výsledky výskumu medzinárodných mimovládnych organizácií, ktoré vo Venezuele realizujú sociálne a&nbsp;zdravotnícke projekty, sú alarmujúce: podvýživou trpí minimálne dvestotisíc detí, tri až päť percent z&nbsp;nich je akútne ohrozených na&nbsp;živote. Susana Raffalliová z&nbsp;organizácie Caritas však odhaduje, že reálne čísla sú omnoho vyššie. A&nbsp;je presvedčená o&nbsp;tom, že tie deti by do&nbsp;nemocnice prišli iba zomrieť. „Zdravotnícke zariadenia pre ne nemajú liečbu. Pomoc sa navyše sústreďuje na&nbsp;dospelých, nie na&nbsp;deti. Chýbajú napríklad detské katétre. Trhá mi srdce, keď v&nbsp;nemocnici vidím podvyživené batoľa a&nbsp;v&nbsp;nose má hrubú hadičku pre dospelého.“

Pandémia kovidu situáciu podľa Susaniných dát ešte zhoršila. Pre lockdown stratilo veľa ľudí prácu a&nbsp;nemohli ani vychádzať z&nbsp;domu po&nbsp;potraviny od&nbsp;cirkevných a&nbsp;humanitárnych organizácií. Školy boli zatvorené. Takže deti prišli o&nbsp;obedy, ktoré bezplatne poskytovalo veľa škôl. „Podvýživa vzrástla o&nbsp;73 percent,“ pokračuje Susana. „Väčšina podvyživených detí má menej ako dva roky, veľa detí trpí chronickou podvýživou a&nbsp;jej fázami prejde niekoľkokrát. Spôsobuje to množstvo zdravotných problémov vrátane tých s&nbsp;rastom.“ Svetlo na&nbsp;konci tunela Susana tu vo Venezuele nevidí. „Akútnu pomoc s&nbsp;potravinami potrebuje až 7,7 milióna obyvateľov tejto krajiny, 306-tisíc z&nbsp;nich sú tehotné a&nbsp;dojčiace ženy s&nbsp;ťažkou anémiou. Čo ich čaká v&nbsp;štáte, v&nbsp;ktorom ani nevieme, aké peniaze máme používať, a&nbsp;oficiálne sa zamestnať absolútne nemá význam, lebo výplaty sú šialene nízke?“

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="c773175e-eb87-4ca3-9421-2d4be0e05561">
 &nbsp;
 
 Kastelán z Uhrovského hradu: Keď si priplatíte, môže tu aj strašiť
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Venezuelské nemocnice? Kto má peniaze - vraj to odhadom môže byť 20 percent obyvateľov -, zaplatí si súkromnú. Ostatní sú odkázaní na&nbsp;štátnu zdravotnú starostlivosť. Vláda nechce, aby sa vedelo, že v&nbsp;nemocniciach netečie voda a&nbsp;nejde elektrina, chýbajú lieky aj lekári. Katherine Martinezová, ktorá vďaka dodávkam od&nbsp;zahraničných organizácií podporuje matky s&nbsp;deťmi, dáva im potraviny a&nbsp;terapeutické pasty na&nbsp;liečbu podvýživy, má už vstup do&nbsp;detskej nemocnice zakázaný. Napriek tomu, že tam podvýživu nemajú ako liečiť, štát radšej obetuje deti, než by ukázal svoju nekompetentnosť. Zároveň pripravuje zákon, ktorým zakáže prijímať pomoc od&nbsp;zahraničných mimovládnych organizácií.

Do&nbsp;nemocnice by nás ako cudzincov nepustili. Rovnako ako Katherine, ani nám autority nehodlajú predviesť úpadok zdravotníckych zariadení. Hovoriť môžeme len s&nbsp;ľuďmi, ktorí čakajú vonku pred urgentným príjmom. Pred každou nemocnicou sú ich desiatky. Pred nemocnicou Domingo Luciani vo&nbsp;štvrti Petare už dva týždne prespáva päťdesiatnička Perla. Priniesla si sem matrac, ktorý si s&nbsp;ďalšími príbuznými hospitalizovaných rozkladá na&nbsp;noc neďaleko vchodu do&nbsp;nemocnice. Jej syn mal autonehodu. Zranil si hlavu a&nbsp;zlomil nohu. Perla musela najprv utekať od&nbsp;jednej nemocnice k&nbsp;druhej a&nbsp;vypytovať sa, kde by ho vôbec ošetrili. Nakoniec ho prijali sem. Nemajú síce lieky proti bolesti a&nbsp;na&nbsp;celé oddelenie pripadá jeden záchod, ale aspoň ho zachránili. Perla mu musí nosiť jedlo, ale hlavne vodu. Keďže netečie, v&nbsp;plastových nádobách musí doniesť vodu nielen na&nbsp;pitie a&nbsp;umývanie, ale aj splachovanie toho jediného záchoda.

Judith Brontová o&nbsp;syna prišla. Samuel Alejandro Bessera mal dvanásť rokov a&nbsp;pre choré obličky bol odmalička odkázaný na&nbsp;dialýzu. V&nbsp;roku 2017 dosiahla kríza vo Venezuele to najhlbšie dno. Situácia v&nbsp;nemocniciach bola katastrofálna. Baktérie z&nbsp;dialyzačného prístroja zabili okrem Samuela jedenásť detí. Judith je právnička. S&nbsp;prípadom išla na&nbsp;venezuelské súdy aj na&nbsp;Medziamerický súd pre ľudské práva. Ten posledný dal rodičom za&nbsp;pravdu. „Vláda na&nbsp;to zareagovala len vyhlásením: Sorry, rozumieme vášmu žiaľu. A&nbsp;to sme nechceli finančné odškodnenie, ale aby sa to už neopakovalo, aby nezomreli ďalšie deti. Cítim hnev. Ako rodičia sme sa toľko snažili prinútiť vládu, aby riešila problémy. Ale nič sa nedeje.“

Centrum Caracasu je v&nbsp;údolí, no najviac života sa odohráva v&nbsp;barriách, chudobných štvrtiach, vystavaných na&nbsp;úbočiach kopcov s&nbsp;množstvom malých domčekov - vyššie ulice stoja na&nbsp;strechách domov tých nižších. Žiadna doprava tam väčšinou nechodí, pešo je to do&nbsp;centra ďaleko a&nbsp;nemá vý­znam nájsť si zamestnanie v&nbsp;centre, ak má dať človek celú výplatu na&nbsp;taxík. V&nbsp;rôznych barriách sme stretli silné, šikovné ženy, ktoré tam viedli centrá pre podvyživené deti. Varili v&nbsp;obrovských hrncoch ryžu a&nbsp;zeleninu, strukoviny alebo mäso, desiatky, stovky porcií, ktoré potom dostali chudobné rodiny. Ako Alexandra, osamelá matka so štyrmi deťmi z&nbsp;barria Mariche. Najmladší chlapec jej iba bezmocne visí na&nbsp;pleci. Má rok a&nbsp;päť mesiacov a&nbsp;ešte sa neposadil. Lekári zatiaľ neurčili diagnózu. Alexandra ani tak nemá peniaze na&nbsp;lieky. Snaží sa ho kŕmiť z&nbsp;prsníka - určite by potreboval špeciálnu výživu a&nbsp;nie jedlo dospelých, ale Alexandra nemá veľa možností. A&nbsp;ani mlieka. Sama často nemá čo jesť. Ak má, tak je to väčšinou jednotvárna strava: cestoviny, ryža, strukoviny, kukuričná múka, olej. A&nbsp;majonéza. Presne to je totiž obsahom potravinových balíkov, ktoré si od&nbsp;vlády môže raz do&nbsp;mesiaca kúpiť za&nbsp;jeden a&nbsp;pol dolára. Na&nbsp;takúto pomoc majú nárok tí najchudobnejší.

Nedá sa však stále myslieť na&nbsp;biedu a&nbsp;hlad. Sme v&nbsp;Latinskej Amerike. Venezuela je ako Petriho miska, hovoria jej obyvatelia. Do&nbsp;unikátneho mixu sa tu zmiešali rôzne etniká, kultúry, tradície, náboženstvá. Dedinčania sa v&nbsp;kostole modlia k&nbsp;Bohu a&nbsp;vonku pri ceste k&nbsp;vlastnému svätému, zlodejíčkovi s&nbsp;pištoľou, ktorému postavili sošku, keď ho odbachli policajti. Ľudia sú temperamentní. Sme predsa v&nbsp;Karibiku! Od­všadiaľ musí znieť samba. Aj keď krajine vládne diktátor, chudoba a&nbsp;beznádej.

Alebo keď ťa znásilňuje vlastný otec, ktorý ti už urobil štyri deti.

Angela pracuje v&nbsp;kuchyni školy Canaima v&nbsp;barriu La Vega. Chodí sem aj jej päť detí. Vrátane chlapca s&nbsp;postihnutím - dôsledkom zmiešania génov, ktoré sa zmiešať ni­kdy nemali. Angelu totiž roky znásilňoval jej vlastný otec. Je otcom štyroch jej detí. Najmladšie dievčatko má Angela s&nbsp;priateľom, s&nbsp;ktorým nejaký čas žila. Až kým ho jej otec neodohnal.

Drobná žena s&nbsp;dlhými vlasmi a&nbsp;veľkou dávkou krvi pôvodných Američanov sa narodila v&nbsp;Urugua­ji. Keď mala trinásť, matka rodinu opustila a&nbsp;otec Angele oznámil, že budú žiť ako pár. Prvé dieťa sa jej narodilo hneď po&nbsp;tom, ako sa kvôli práci presťahovali do&nbsp;Venezuely. Rozhodla sa, že bude silná. Že kvôli dcére a&nbsp;chlapcom, ktorí prišli na&nbsp;svet po&nbsp;nej, pretrpí všetko, aj sexuálne zneužívanie. Svoje deti miluje. Keď s&nbsp;nimi kráča po&nbsp;ulici, dá sa láska medzi nimi doslova krájať. Maličká rodina drží pokope. Lenže dodnes musia bývať s&nbsp;násilníkom v&nbsp;jednom dome. Angela nemá inú možnosť. Je chudobná. Nemá kam ísť. Vedie nás prízemím domu zhlobeného z&nbsp;tehál, dosák a&nbsp;plechu. Poschodie obýva otec, ak práve necestuje za&nbsp;prácou. V&nbsp;prvej miestnosti je jednoduchý nábytok a&nbsp;šijací stroj. Angela rada prešíva staré oblečenie, aby mali s&nbsp;deťmi čo nosiť. Nasleduje miestnosť s&nbsp;po­steľou. Okolo závesu, za&nbsp;ktorým je záchod a&nbsp;umývadlo, sa ide do&nbsp;kuchyne s plesnivými stenami. Nie je tu skoro nič. Voda, samozrejme, netečie. V&nbsp;skrinke na&nbsp;stene ukrýva Angela dôležité dokumenty. Rodné listy detí, fotografiu najstaršej dcéry v&nbsp;talári - to končila školu, dnes býva s&nbsp;priateľom a&nbsp;jeho rodičmi a&nbsp;čaká dieťa - a&nbsp;kópiu trestného oznámenia. Raz zašla na&nbsp;políciu a&nbsp;porozprávala, čo jej otec robí. Bol tri mesiace v&nbsp;base. Potom sa vrátil a&nbsp;všetko pokračovalo.

Venuša odpočítava posledné hodiny do&nbsp;odletu z&nbsp;Caracasu. Z&nbsp;prvého poschodia kaviarne sleduje rušnú ulicu v&nbsp;centre mesta. Zajtra, ak sa nič zlé nezomelie, poletí s&nbsp;mamou, dcérou a&nbsp;priateľom do&nbsp;Madridu. A&nbsp;začne tam nový život. Lepšie ako venezuelská väznica. Vo väzení končí veľa aktivistov. Venuša ako právnička pomáha ženám. Napríklad na&nbsp;súde zastupuje tie, ktoré si zabezpečili potratové tabletky. Potrat je totiž vo Venezuele nelegálny. „Svoje telo nevlastníme,“ hovoria Venušine priateľky, dievčatá z&nbsp;feministickej iniciatívy Las Comadres Púrpuras. Na&nbsp;verejnosti, na&nbsp;protestoch, demonštráciách alebo v&nbsp;médiách si tváre skrývajú pod rúška. Vystupujú pod kolektívnou identitou. Neuvádzajú svoje pravé mená. V&nbsp;kaviarni so mnou sedia krstné mamy Úrsula, Angelia a&nbsp;Salomé. Nečudo. Venezuelská vláda nestrpí žiadny aktivizmus. A&nbsp;už vôbec nie aktivistov a&nbsp;aktivistky, ktorým ide o&nbsp;práva žien.

Kultúra Venezuely je kultúra mačizmu, vysvetľujú krstné mamy. Pýtam sa na&nbsp;ich manželov a&nbsp;priateľov. Tí sú menej mačovia, smejú sa. Situácia žien však nie je zábavná. Dopoludnia sme hovorili s&nbsp;Karinou, ktorú ako tínedžerku zneužíval strýko, odnikiaľ sa nedočkala pomoci, tak si našla priateľa, aby strýkovi unikla - a&nbsp;ten ju mlátil a&nbsp;týral a&nbsp;nakoniec si priviedol druhú ženu, vlastne ešte dievča, ktoré kúpil od&nbsp;pôvodných Američanov. Sú aj menej hrôzostrašné príbehy, no so šťastím nemajú nič spoločné. Napríklad v&nbsp;krachujúcej krajine opustí muž ženu a&nbsp;deti, ale keďže ona ni­kdy nemala bankový účet, chodí tých pár dolárov na&nbsp;deti od&nbsp;štátu stále na&nbsp;účet jemu.

Pred kaviarňou vonku na&nbsp;jednej z&nbsp;centrálnych ulíc Caracasu sa cítim celkom bezpečne. „Kdeže! Nepočula si, keď ma strážnik v&nbsp;kaviarni upozornil, aby som schovala mobil, keď vyjdem von?“ zarazí ma Claudia. „Bývam neďaleko. Nikdy nemám na&nbsp;ulici v&nbsp;ruke mobil ani tadiaľto nekráčam potme.“ Chudoba logicky doháňa ľudí k&nbsp;zločinu, pouličná kriminalita je rozšírená, hoci neporovnateľne viac kradnú skorumpovaní politici.

Kto má peniaze a&nbsp;zájde do&nbsp;obchodu, musí sa pripraviť na&nbsp;dlhé čakanie. Krajina pod sankciami zažívala takú prudkú infláciu, že vlani musela vláda vytlačiť bankovky s&nbsp;nominálnou hodnotou milión bolívarov. V&nbsp;prepočte na&nbsp;doláre to bolo 52 centov. Cena napríklad jedného chleba. Keďže ľudia nechceli vláčiť toľko bankoviek, rozmohli sa platobné karty. Obchody berú aj doláre a&nbsp;ceny uvádzajú v&nbsp;nich. Platenie za&nbsp;nákup sa tak väčšinou skomplikuje. Niekto platí v&nbsp;bolívaroch, iný v&nbsp;dolároch, ďalší kartou. Štvrtý v&nbsp;bolívaroch a&nbsp;výdavok chce poslať na&nbsp;kartu. Piaty kartou a&nbsp;výdavok chce v&nbsp;dolároch. Šiesty v&nbsp;dolároch a&nbsp;výdavok chce v&nbsp;bolívaroch - nemožné, ale niekedy pokladník privolí. Siedmy... Pri platbách kartou a&nbsp;posielaní výdavku na&nbsp;kartu musí zákazník nadiktovať číslo karty a&nbsp;potom ukázať informáciu o&nbsp;odoslaní alebo prijatí platby v&nbsp;aplikácii banky. To trvá. Aj keď pred pár mesiacmi sa vláda rozhodla pre radikálnu reformu a&nbsp;škrtla z&nbsp;meny sedemnásť núl.

Ale aspoň je už v&nbsp;obchodoch tovar. Počas najhoršieho roka 2017 sa ledva dali kúpiť základné veci. Ceny však idú stále hore. Venezuela sa snaží o&nbsp;ekonomickú spoluprácu s&nbsp;krajinami ako Kuba alebo Irán, ktoré sú pod sankciami tiež. A, samozrejme, s&nbsp;Ruskom. Tradičný partner venezuelských politikov. Ruskí oligarchovia získali ešte od&nbsp;Huga Cháveza povolenia na&nbsp;ťažbu ropy. Náleziská vraj nie sú veľmi ziskové. Zariadenia na&nbsp;jej spracovanie sú zastarané a&nbsp;krajina pod sankciami ich nemá ako obnoviť. Venezuela predáva ropu spriateleným krajinám za&nbsp;neadekvátne nízku cenu. Naspäť recipročne prúdi iný tovar. Tak fungujú socialistické priateľstvá.

Novinár Oscar vysvetľuje, že cez kovid sa, paradoxne, situácia trochu zlepšila. „Bol lockdown, ľudia sa mali hrozne zle a&nbsp;boli už takí zúfalí a&nbsp;nespokojní, že vláda musela trochu uvoľniť ekonomiku. Odvtedy fungujú malé biznisy ako aj táto kaviareň.“ Celá Oscarova rodina je už v&nbsp;zahraničí. On zatiaľ zostáva, ako novinár považuje za&nbsp;svoju povinnosť upozorňovať na&nbsp;situáciu vo Venezuele. „Ak by sa situácia s&nbsp;vodou ešte zhoršila, asi by som uvažoval o&nbsp;odchode,“ hovorí. „V&nbsp;mojej štvrti voda netečie od&nbsp;pondelka do&nbsp;štvrtka a&nbsp;vo zvyšné dni len hodinu a&nbsp;pol denne. Nerobím nič iné, len myslím na&nbsp;vodu. Aby som bol doma v&nbsp;tých polhodinových intervaloch ráno, napoludnie a&nbsp;večer, keď tečie. Prispôsobujem tomu celý svoj program.“ Tak ako všetci obyvatelia Caracasu, ktorí ešte majú to šťastie, že voda im ide aspoň niekedy. Tí bohatší si inštalujú nádrže s&nbsp;čerpadlom. Počas vodných „happy hours“ si ich naplnia a&nbsp;majú potom aspoň nejaký objem vody kedykoľvek. Samozrejme, nie je to pitná voda. Bezpečnú vodu na&nbsp;pitie treba tak či tak kupovať.

„Ropa a&nbsp;nerastné suroviny sú prekliatím Venezuely,“ zdôraznili mi comadres. Mocní o&nbsp;ne bojujú a&nbsp;momentálne si možno niekto myslí, že dodávky z&nbsp;Venezuely by mohli čiastočne nahradiť na&nbsp;svetových trhoch tie ruské. Venezuela však už dávno nemá moderné technológie na&nbsp;spracovanie ropy. A&nbsp;túto surovinu nám tak či tak nemieni poslať. Ani USA. Uvalili predsa na&nbsp;Venezuelu sankcie. Žiadne veľké kamarátstva sa nekonajú.

Hore na&nbsp;kopci sa na&nbsp;ten chaos a&nbsp;marazmus pozerá zosnulý ľavicový venezuelský hrdina Hugo Chávez. Kto chce navštíviť toto bizarné miesto, mal by najprv presvedčiť vojakov na&nbsp;stráži aj sprievodcu, ktorého mu pridelia, že je tiež chavista. Lebo toto je bašta úcty k&nbsp;bývalému prezidentovi. Sprievodca vás prevedie jednotlivými miestnosťami Chávezovho múzea. Poslednou zastávkou je obrovský pomník. Strážia ho štyria vojaci a&nbsp;tečie okolo neho voda. Každý návštevník ho musí obísť. „Pomaly a&nbsp;s&nbsp;úctou,“ napomenie nás predtým sprievodca.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/sokujuce-pribehy-venezuely-otec-jej-urobil-styri-deti-napriek-tomu-musi-nim-zit" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Hoci zlé jazyky tvrdia, že Chávezovo telo tu v&nbsp;skutočnosti neleží. Vraj ho dal uzurpátor moci Nicolás Maduro exhumovať, aby ho mohol používať na&nbsp;rituály spojené so santeríou. Šialená krajina...

Vznik tejto reportáže spolufinancovali Európska únia a mediálna iniciatíva Svet medzi riadkami.

Šokujúce príbehy z Venezuely: Otec jej urobil štyri deti, napriek tomu musí s ním žiť

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Šokujúce príbehy z Venezuely: Otec jej urobil štyri deti, napriek tomu musí s ním žiť

Jana Čavojská

Súvisiace články

Štvornohí utečenci: Vojnové drámy prežívajú aj domáci miláčikovia, ich príbehy sú dojemné

Legendárnym bratislavským Meteorom hrozí zošrotovanie. Podarí sa zachrániť aspoň jeden z nich?

FOTO Horory ruskej okupácie: Exkluzívna reportáž z Buče, Hostomelu, Boroďanky a Irpiňu

Slovák v Antarktíde: Je to alarmujúce, ľadovce ustupujú za pár rokov o desiatky metrov

Nezlomný: Počas ruskej okupácie napísal v pivnici detskú knihu, toto je jeho návod na prežitie

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás