Peter Hupka

Zájsť na konci jesene na Ikariu, pokojný ostrov ležiaci vyše 200 kilometrov východne od Atén, je vynikajúci nápad. Najmä pre toho, kto má rád stredomorskú prírodu a&nbsp;čaro samoty mu je bližšie než davy výletníkov. Aj počas opakovaných návštev tohto zaujímavého kúska zeme tam možno vždy nájsť čosi nové. V&nbsp;tom maličkom svete okolo, ktorý často pre rýchlosť každodenného života nevnímame, v&nbsp;príbehoch ľudí, ktorí tam žijú, i&nbsp;v&nbsp;mágii tunajších drsných hôr. Vitajte na Ikarii.

Názov ostrova je odvodený od mena hrdinu veľmi známej starogréckej legendy. Jej pútavosť podčiarkuje večná ľudská túžba po lietaní. Keď Daidalos so synom Ikarom opúšťali Krétu, kde Daidalos postavil pre kráľa Minóa labyrint, museli uniknúť vzduchom. Minós totiž staviteľa nechcel prepustiť, aby podobný labyrint nepostavil aj na inom mieste, preto Daidalos zostrojil dva páry krídel s&nbsp;perami spojenými voskom, aby mohli obaja z&nbsp;ostrova odletieť potajomky ako vtáky. Syn na otcove rady, aby neletel príliš nízko, nech morská voda krídla nezmáča, ani príliš vysoko, aby slnko nerozpustilo vosk na krídlach, síce spočiatku dbal, no neskôr, opojený krásou voľného letu, predsa vystúpil príliš vysoko, slnečné lúče vosk roztopili a&nbsp;Ikaros spadol na skalu na južnom pobreží dovtedy nepomenovaného ostrova, ktorý sa od tých čias volá Ikaria. Daidalos syna na ostrove pochoval a&nbsp;neskôr sa cez Sicíliu vrátil do rodných Atén. Údajné miesto nešťastia z&nbsp;legendy možno nájsť na južnom pobreží ostrova medzi dedinkou Vaoni a&nbsp;plážou Livadi. Neveľká Ikarova skala tam vystupuje zo sýtomodrých vôd necelých sto metrov od pobrežia. Dnes sa na Ikariu dá dostať i&nbsp;oveľa bezpečnejším, no rovnako krásnym letom. Neveľké regionálne letisko s&nbsp;asfaltovou dráhou dlhou 1 381 metrov možno nájsť na východnom okraji ostrova. Verejnosti slúži od polovice júna roku 1995&nbsp;a&nbsp;obsluhujú ho menšie turbovrtuľové lietadlá na domácich leteckých linkách – priamy let do Atén i&nbsp;spojenie do Solúna s&nbsp;medzipristátím na ostrove Lemnos.

„Mohli by ste nám urobiť fotku tým fajnovým aparátom,“ oslovia nás veselí rybári v&nbsp;centrálnom mestečku južnej časti ostrova Agios Kirykos. Hoci namietame, že za takúto službu určite nič nechceme, štyridsiatnik Dimitris vysvetlí, že aspoň kávu si s&nbsp;nimi musíme dať. Nasleduje rýchla návšteva miestnej fotoslužby a&nbsp;ozajstné papierové fotografie pre jeho kamaráta pripevňujúceho malé kovové háčiky na silonové lanká. Všetci sa tešia a&nbsp;každý je spokojný. Je milé urobiť radosť iným a&nbsp;vrátiť sa do archaických čias výmenného obchodu. Navyše, keď budeme prechádzať pred tunajšou kaviarňou a&nbsp;obchodom s&nbsp;rybami, už nikdy nebudeme cudzí.

V GALÉRII si pozrite nádherné živočíchy z Ikarie

Kým niektorých zvieracích obyvateľov Ikarie stretnete skoro na každom kroku, napríklad tunajšie voľne chované, odvážne a&nbsp;nesmierne zvedavé kozy, na pozorovanie ďalších treba zvoliť vhodné miesto, správny moment a&nbsp;ozbrojiť sa trpezlivosťou. Nádejného pozorovateľa spočiatku síce môže rozladiť fakt, že si z&nbsp;hmotnostných dôvodov nevzal žiaden teleobjektív, no z&nbsp;nevýhody sa napokon stane požehnanie. Ak nedokážete pozerať z&nbsp;diaľky, musíte sa čo najopatrnejšie prikradnúť celkom blízko. Naučiť sa zotrvať bez pohybu, so zatajeným dychom, v&nbsp;okamihu, keď je všetko razom akési živšie, bezprostrednejšie a&nbsp;krajšie. Či už sú to motýle a&nbsp;vážky v&nbsp;niektorom zo strmo padajúcich severných údolí medzi dedinkami Perdiki a&nbsp;Arethousa, široká škála jašteričiek a&nbsp;iných drobných plazov pri Kostolíku svätého Izidora na okraji plató Melissa, alebo žabky a&nbsp;sladkovodné kraby v&nbsp;riečke Chalares, tvoriacej rovnomenný kaňon v&nbsp;severozápadnej časti ostrova. Pozorovať jašterice, šikovne loviace hmyz, či malé farebné kraby súperiace o&nbsp;teritórium môže viesť k&nbsp;zamysleniu. Napríklad o&nbsp;tom, koľko krásnych a&nbsp;zaujímavých príbehov z&nbsp;mikrosveta sa deje v&nbsp;našej bezprostrednej blízkosti, no my si ich pre neustále sa náh­lenie a&nbsp;zameranie na celkom iné, zdanlivo dôležité činnosti ani nevšímame. Často dokážeme byť ohúrení scenériou z&nbsp;opačnej strany zemegule, pritom rovnaké tajomstvo sa možno práve deje kdesi v&nbsp;kúte našej záhrady. Čím viac si malé krásy dokážeme všímať, tým viac si ich vieme aj vážiť. A&nbsp;z&nbsp;takéhoto vzťahu napokon profitujú všetci. K&nbsp;ochrane cenného nikdy nevedú zákazy. My sami si musíme uvedomiť, aká obrovská škoda by bolo zničiť tie precízne krásne miesta, ktoré máme vo svojej bezprostrednej blízkosti. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Strmé svahy najzápadnejšej časti Ikarie sú odľahlé a&nbsp;drsné dokonca i&nbsp;v&nbsp;miestnom, tak trochu hrubozrnnom ponímaní. Vysoko nad dedinkou Kouniadi možno nájsť dvojicu príjemných kostolov. Menší a&nbsp;nižšie položený Agios Fanourios je zaujímavý najmä svojím pokojným okolím, kým vyššie ležiaci Agios Alexandros v&nbsp;sebe ukrýva hlboký príbeh ľudského smútku a&nbsp;odhodlania. Prepracovaný chrám postavil prevažne vlastnými rukami vysoký a&nbsp;silný miestny muž Stamatis, ktorý nám ho ochotne otvorí a&nbsp;porozpráva svoj zložitý životný príbeh. Na oltári kostolíka je umiestnená fotografia mladého chlapca i&nbsp;dospelej ženy. Nie je ťažké dovtípiť sa, že k&nbsp;obom mal Stamatis mimoriadne blízko a&nbsp;ani jeden z&nbsp;nich už nie je medzi nami. Kým o&nbsp;manželku prišiel muž, z&nbsp;ktorého veľmi cítiť silu a&nbsp;zároveň smútok zo samoty, relatívne nedávno, jeho syn Alexandros zahynul ako dvadsaťpäťročný pri nehode. „Pracoval som ako lodný inžinier, tak som mal nejaké peniaze. Rozhodol som sa, že postavím kostol a&nbsp;vysadím tu les. Dnes je dielo hotové a&nbsp;na holých skalách rastú stromčeky. Tie tu budú, hoci už my nebudeme. Pozrite sa, ani tam, na tom pahorku, predtým nič nebolo.“ Na suchých úbočiach sa o&nbsp;vegetáciu treba starať. Aj stromy, zdobiace bezprostredné okolie kostolíka, Stamatis vlastnoručne vysadil a&nbsp;dennodenne ich prichádza polievať. Je príjemné vidieť, že všetky prosperujú a&nbsp;žiaden z&nbsp;nich nevyschol. I&nbsp;rastliny vedia, aké príjemné je mať každodennú starostlivosť a&nbsp;cítiť lásku.

Jazda po krkolomných ostrovných cestičkách, z&nbsp;ktorých mnohé ani nemajú spevnený povrch, si vyžaduje neustálu pozornosť i&nbsp;trochu zručnosti. Nad tým, čo by znamenala prípadná porucha nášho malého prenajatého pomocníka, radšej ani nepremýšľame. No keď sa jedného večera pretrhne spojkové lanko, sme napokon aj trochu radi. Nie preto, že nemôžeme pokračovať ďalej, ale preto, že sa to všetko našťastie udialo celkom blízko civilizácie. Mladý mechanik nám síce príde lanko vymeniť až ráno, no večer v&nbsp;Rachés je zaujímavý a&nbsp;príjemný. Je to jedna z&nbsp;najkrajších horských obcí na ostrove a&nbsp;ľudia sa tam navzájom vynikajúco poznajú. Domáci, Gréci prisťahovaní z&nbsp;iných častí krajiny, i&nbsp;cudzinci, pre ktorých sa Ikaria stala druhým domovom. V&nbsp;taverne na námestí obsluhujú žoviál­ne miestne dievčence Afroditi a&nbsp;Maria a&nbsp;každý večer k&nbsp;ich hosťom patrí i&nbsp;Celine z&nbsp;nórskeho Bergenu a&nbsp;dvaja francúzski kamaráti Patrick a&nbsp;Stanislav. Ťažko ich nazvať turistami – Patrick tam prišiel žiť na dôchodok, Stanislav je u&nbsp;neho na časovo nešpecifikovanej návšteve a&nbsp;mladá Nórka sa tam vybrala na niekoľko mesiacov oddýchnuť si od dovtedajšieho turbulentného spôsobu života. Veselo je večer a&nbsp;veselo bude aj ráno. A&nbsp;oprava? Vysmiaty mladý mechanik síce nevie po anglicky, no jeho konštatovanie: „Matiz, to je pravý ikarský džíp!“ poteší svojou trefnou pravdivosťou. Výmenu vykoná šikovne, no pedál na opravenom aute je akosi privysoko a&nbsp;upraviť tento stav sa mu akosi nedarí. „Nevadí, vezmite si moje auto!“ zhodnotí situáciu, veci si prehodíme z&nbsp;obitého sivého Matiza do druhého obitého sivého Matiza z&nbsp;rovnakej požičovne a&nbsp;„road movie“ môže pokračovať ďalej.

Aj keď je na ostrove množstvo miest, kde možno vychutnať „hotel pod tisíckami hviezd“, jedného dňa zistíme, že i&nbsp;to má svoje „ale“. Na relatívne suchých gréckych ostrovoch možno nájsť požiarnické pozorovateľne či hliadky s&nbsp;pripravenými autami s&nbsp;cisternami. Ich starosť o&nbsp;tunajšie lesné porasty je pochopiteľná – ak by sa čokoľvek udialo, reagovať treba okamžite. Ak by sa oheň rozhorel, môže už byť neskoro – kapacitne ani vybavením sa väčší požiar už nemusí podariť zvládnuť. Noc v&nbsp;ihličnatých lesoch nad dedinkou Pezi je tichá a&nbsp;príjemná, len kdesi v&nbsp;diaľke na opačnej strane kaňonu Chalares občas sliepňa malé svetielko. Neprikladáme mu veľkú dôležitosť, no ráno máme možnosť zoznámiť sa s&nbsp;jeho pôvodcami. Úzkou, veľmi zriedka využívanou cestou vedúcou vyššie na planiny prichádza terénne hasičské auto, z&nbsp;ktorého vystúpi dvojica urastených chlapov Christos a&nbsp;Stamatis. Bez konfrontačného tónu v&nbsp;hlase nám len oznámia, že v&nbsp;lesnatých častiach ostrova by sa vonku spať nemalo z&nbsp;dôvodu prevencie požiarov. Keď však vidia, že sme tam nerozkladali oheň a&nbsp;dokonca na tomto mieste ani nepoužívali varič, diskutujeme o&nbsp;nedávnych požiaroch na Rodose a&nbsp;dvojica sa s&nbsp;vďakou a&nbsp;rešpektom vyjadrí aj o&nbsp;práci slovenských požiarnikov, ktorí na mieste pomáhali. Namiesto nepríjemností sa ešte spolu odfotíme, iba Christos upozorňuje, že by nerád na snímke videl ich služobné auto. Dolu na severné pobrežie odchádzame s&nbsp;úplne normálnou náladou. Keď sú obe strany rozumné a&nbsp;namiesto represie nasleduje dialóg, dá sa veľa vecí vyriešiť s&nbsp;úsmevom a&nbsp;bez toho, aby z&nbsp;nečakaného stretnutia zostala trpká príchuť.

FOTO z nádherných zákutí Ikarie si pozrite v GALÉRII

„V&nbsp;poslednom čase sa život natoľko zmenil, že už ani tak veľmi neľutujem, že ten môj sa pomaly blíži ku koncu,“ vraví sedemdesiatnik Michalis, popíjajúci v&nbsp;taverne neďaleko malého rybárskeho prístavu Karavostamo na severnej strane ostrova. „Mám síce cukrovku a&nbsp;nemal by som piť alkohol, ale na druhej strane sa treba ešte aspoň niečím potešiť,“ vraví chlapík, ktorý sa sťažuje na brexit i&nbsp;na to, že pri poslednej návšteve Grécka takmer pri odlete platil vysokú pokutu za niekoľkodňové pretiahnutie trojmesačného pobytu. „Je to neuveriteľné, že ako človek s&nbsp;britským pasom a&nbsp;rodičmi z&nbsp;Británie a&nbsp;Grécka na tom budem napokon možno horšie ako tí, ktorí na grécke ostrovy prichádzajú ilegálne,“ povzdychne si. Michalis s&nbsp;láskou spomína na časy, keď na Ikarii svietili len petrolejkami, neboli tam žiadne cesty, ľudia sa dopravovali len po úzkych chodníčkoch na oslíkoch alebo po mori loďou a&nbsp;do neďalekého Evdilosu to vraj v&nbsp;tých časoch na člne trvalo aj vyše hodiny. Keď sa s&nbsp;Michalisom rozlúčime a&nbsp;on nám „za zaujímavú konverzáciu“ džentlmensky poďakuje, nenapadne nám nič lepšie, než sa vydať na 14-kilometrovú cestu horskými „krka-hájmi“ ku kaplnke Agios Evstathios, ležiacej priamo pod hlavným hrebeňom tvoriacim akúsi horskú chrbticu ostrova. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Pozitívom je, že sme ju už kedysi absolvovali, negatívom zasa, že dávno odbila polnoc a&nbsp;horná polovica krkolomnej cesty je ponorená v&nbsp;mrakoch. Hmla je miestami taká hustá, že treba vystúpiť a&nbsp;s&nbsp;čelovkou kontrolovať ďalší priebeh cesty. I&nbsp;tak sa nám z&nbsp;nej na jednom mieste podarí na okamih zísť, našťastie len na akúsi naklonenú plošinu. Noc a&nbsp;hmla pomáhajú aspoň v&nbsp;niečom – láskavo skrývajú hĺbku okolitých priepastí. Keď narazíme na bráničku s&nbsp;pletivom, s&nbsp;potešením možno konštatovať, že sme na mieste – pri kostolíku a&nbsp;rovnomennej horskej útulni. Keď otvoríme špagátikom zavreté drevené dvere, zisťujeme, že život nám priniesol ešte jedno malé prekvapenie. Problémom je, že batohy zostali v&nbsp;aute a&nbsp;auto, hoci je vzdialené len asi dvadsať metrov, nevieme v&nbsp;hustej hmle nájsť. Keď sa to po dlhých minútach podarí, zisťujeme, že je najlepšie nechať za stieračom zažatú čelovku, aby sa „kyvadlová doprava batožiny“ navigačne zjednodušila.

Nasledujúci deň je ďalším z&nbsp;tých, keď možno nerobíme takmer nič, no to nič je obklopené veľkou dávkou príťažlivého a&nbsp;pútavého tajomna. Prevaľujúce sa oblaky, túry po okolitých strmých skalnatých štítoch i&nbsp;čaj z&nbsp;horskej šalvie, nazývanej v&nbsp;gréčtine „faskomilo“, sú tým „najkrajším ničím“, ktoré nás na Ikariu vždy opätovne pritiahne. Rovnako ako ostatné milé detaily každodenného bytia na tomto divokom a&nbsp;izolovanom kúsku zeme a&nbsp;skál vytŕčajúcom z&nbsp;tmavomodrých vôd Egejského mora. Na miesta, kde sú úsmevy akési ozajstnejšie, podania ruky poriadne, peniaze neveľmi podstatné a&nbsp;kde sa na vás tešia ešte aj veselí psí kamaráti strážiaci bránu na ceste z&nbsp;Pezi ku Kostolu svätého Izidora.

Stamatisova tragédia: Na bájnom gréckom ostrove sme našli muža, ktorý vystaval kostol

Peter Hupka

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás

Stamatisova tragédia: Na bájnom gréckom ostrove sme našli muža, ktorý vystaval kostol

Peter Hupka

Súvisiace články

Nové Jordánsko: Zmenilo sa na nepoznanie, ale stále si bez obáv môžete ku komukoľvek prisadnúť

FOTO Jar na puste: Nekonečná maďarská rovina ukrýva vtáčie drámy aj umenie čikóšov

Cesta harmónie: Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie

Prežije Mŕtve more? Nedokážeme sa dohodnúť ani na tom, či ho chceme zachrániť

V tieni olivových hájov: Ako funguje španielska a talianska olejová mafia

Pekelné štíty a rajská voda: 20 záberov Pyrenejí, ktoré vám vyrazia dych

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás