Tip na článok
Raz za mesiac: Do najvzdialenejšej osady trajekt pláva zriedka.

Stará fráza „Zabi bobra, zachrániš les!“ je na juhu Patagónie až priveľmi pravdivá

Život na ostrovoch medzi Ohňovou zemou a Hornským mysom je každodenný zápas s drsnou prírodou.

Galéria k článku (16 fotografií )
Prístav jácht: V Puerte Williams ho nájdeme v zátoke pri letisku.
Kraj rybárov: Vybavenie nájdeme pred každým domom.
Yaghan: Tento trajekt spája Puerto Williams s Punta Arenas raz týždenne a s prístavom Puerto Toro raz za mesiac.

Je jedno, či sa na južný okraj Patagónie vydáme loďou, alebo lietadlom - väčšinu času nás sprevádza pohľad na pustatinu s horami, ľadovcami a vodou. I cesta sem po argentínskom území je veterná a pustá, zároveň je jedinou pozemnou komunikáciou vedúcou do týchto končín. Úzke územie Čile na krajnom juhu tvorí systém ostrovov a reťaz vysokých hôr, v ktorých je výstavba ciest nemožná.

Brána k snom

Väčšina obyvateľov sa tu sústreďuje v niekoľkých relatívne veľkých mestách. Čilské Punta Arenas i argentínska Ushuaia sú pre mnohých zámožných turistov, ktorí si potrebujú splniť túžbu a navštíviť najnedostupnejší kontinent Antarktídu, prestupnou stanicou na tejto ceste. Práve tu sa zastavujú výletné lode a odtiaľto, z južného okraja amerického kontinentu, odlietajú charterové lety do bieleho ticha. Ceny sú závratné a pohybujú sa v tisícoch či skôr desaťtisícoch eur.

„Tento Iľjušin 76 s kazašskou registráciou sem prilieta každý rok počas nášho leta. Urobí niekoľko výletov do Antarktídy a zasa zmizne na mnoho mesiacov preč,“ vysvetľuje José-Luis, ktorý robí dispečera na letisku v Punta Arenas. Sympatický štyridsiatnik ochotne odvezie návštevníkov južných krajov stopom z letiska do mesta a ukáže niekoľko jeho najdôležitejších bodov - prístav, nemocnicu a supermarket. „Najviac letov do Antarktídy však vykonáva miestna spoločnosť DAP,“ dodá vzápätí. Má pravdu. Aerovías DAP - posledné písmeno názvu prezrádza, že ide o rodinný podnik chorvátskych imigrantov Pivčevićovcov - podľa dostupných zdrojov obsluhuje vyše troch štvrtín všetkých letov na biely kontinent. Turistov sa premelie veľké množstvo, rádovo desaťtisíce ročne. Toto číslo je mnohonásobne vyššie než počet pracovníkov všetkých antarktických vedeckých staníc. Antarktída láka a podnikanie spojené s ňou vynáša. Ľudí, ktorí neváhajú zaplatiť obrovské sumy hoci len za deň či dva strávené v mrazivom tichu, pribúda. „Na porovnanie - let z čilskej metropoly Santiago do Punta Arenas, trvajúci tri a pol hodiny, stojí od päťdesiat do stopäťdesiat eur a spoločnosti sú na ňom stále ziskové. Antarktída je v porovnaní s tým zlatá baňa!“ dozvedáme sa od jedného z domácich.

Po vystúpení: Mladá folkloristka smeruje na palubu trajektu po návšteve v Puerte Toro.
Po vystúpení: Mladá folkloristka smeruje na palubu trajektu po návšteve v Puerte Toro.
Peter Hupka

Puerto Williams

Hoci dnes už pomerne komerčná Ushuaia má v ušiach turistov hľadajúcich vzdialené „konce sveta“ väčší cveng, zďaleka nie je najjužnejším trvale osídleným mestom na svete. Na druhej strane kanála Beagle, ktorým sa kedysi plavil Charles Darwin s kapitánom Robertom FitzRoyom a pomenovaný je podľa ich lode HMS Beagle, leží približne trojtisícová rybárska osada Puerto Williams, patriaca k územiu Čile.

Je pomenovaná po britsko-čilskom námorníkovi a politikovi Johnovi Williamsovi Wilsonovi, zakladateľovi prvého opevnenia pri Magalhãesovom prielive - Fuerte Bulnes. Domorodo znejúci názov má neďaleká Villa Ukika, kde dodnes žije posledná prí­slušníčka kmeňa Yaganov. Do Puerta Williams sa dá dostať z Punta Arenas letecky i loďou, ktorá však pláva len niekoľkokrát do mesiaca a takéto spojenie trvá približne tridsaťdva hodín. Morské spojenie s Ushuaiou zvládne malý trajekt za necelú hodinu, no lístok naň stojí takmer rovnako ako plavba do čilskej regionálnej metropoly trvajúca vyše dňa. „To sú ceny argentínskych spoločností!“ prehodia domáci, ktorí neskrývajú isté antipatie voči svojmu susedovi, s ktorým sa viackrát preli o územia na ďalekom juhu.

Keď človek mení…

Stará, neveľmi vtipná fráza z našich končín „Zabi bobra, zachrániš les!“ je na juhu Patagónie na počudovanie až priveľmi pravdivá. Keď v roku 1946 priviezli tieto hlodavce do Argentíny z Kanady, nik netušil, na akú ekologickú katastrofu zarobili. Zámerom tohto činu bolo „obohatiť tunajšiu faunu“, no najmä zarobiť na predaji kožušín. Nepremyslený ľudský zásah do krehkých ekosystémov dopadol úplne inak. „Kožušina bobrov tu pre miernejšie zimy nikdy nebola dostatočne kvalitná a postupne klesal i svetový dopyt po nej,“ dozvedám sa od Floriána, jedného z dočasných obyvateľov Puerta Williams. „Navyše, tu nemajú žiadne predátory a ne­smierne sa im darí. Bobry sa z argentínskej strany kanála Beagle rozšírili na široké územia a dorastajú do väčších rozmerov ako na severe Ameriky. Ničia stromy, vytvárajú množstvo hrádzí a napokon parazitmi znečisťujú vodné zdroje,“ vymenúva negatíva invazívneho druhu Florián.

Na jeho slová sa nedá nespomenúť si počas nasledujúcich dní. Na jednej z turistických trás vo vnútrozemí ostrova sa brodíme občas i vyše kolien mokraďami, nazývanými túrbas. Značka sa neraz stráca a treba ju prácne hľadať. Jednou z hlavných príčin tohto stavu sú bobry a nimi zmenený ráz krajiny. Nielen domáci vedci dúfajú, že sa im jedného dňa podarí eliminovať alebo aspoň kontrolovať početnosť populácie vodných hlodavcov a ich postupnou likvidáciou doslova zachraňovať sub­antarktický les.

Dravec: Čakajúc na korisť vo vnútrozemí ostrova Navarino.
Dravec: Čakajúc na korisť vo vnútrozemí ostrova Navarino.
Peter Hupka

Domáci a tí druhí

„Loďou to budete mať drahšie!“ prehodí akoby pomimo ostrovanka Cecília žijúca neďaleko prístavu v Puerte Williams, keď sa zhovárame o ceste späť z ostrova Navarino. Bohužiaľ sa nemýli. Ceny trajektov sú na juhu Čile pre cudzincov tri- až šesťkrát vyššie než pre domácich obyvateľov. Kým domácich vláda podporuje nižšími cenami - rezidenti osád na juhu platia za loď polovicu oproti ostatným Čiľanom -, turisti si podstatne priplatia. Systém, ktorý pripomína ostrejšiu verziu cenníka turistických služieb na Slovensku v prvej polovici deväťdesiatych rokov, ľudí putujúcich do Patagónie diferencuje. Možno i preto si obyvatelia Puerta Williams môžu užívať výhodu v podobe troch spiatočných leteniek za rok do Punta Arenas zdarma. Ľudí ochotných žiť na nehostinnom juhu si treba udržať. Pritom takmer dve tretiny približne z troch tisícok obyvateľov Puerta Williams tvoria vojaci. Našťastie pre miestnu architektúru nesídlia v oplotených kasárňach, ich domy sa iba farebne odlišujú od ostatných - sú biele s minimom farebných doplnkov.

Najjužnejší z južných

Do prístavu Puerto Toro, najjužnejšej trvalo osídlenej osady na svete, sa však plavia zadarmo všetci bez výnimky. Čiľania i extranjeros - cudzinci. Trajekt Yaghan, pomenovaný po­dľa jedného z takmer už nejestvujúcich domorodých kmeňov, sem pláva z Puerta Williams raz za mesiac - vždy v poslednú nedeľu ráno. Jedinou podmienkou je zaregistrovať sa na úrade miestnej samosprávy a zmestiť sa do čísla stopäťdesiat. Presne toľko cestujúcich totiž môže Yaghan odviezť. Ako zistíme v deň plavby, limit sa v skutočnosti zriedkakedy naplní. Veľa ľudí sa v prístave vôbec neukáže a nalodia sa poväčšine tí, pre ktorých je plavba skutočnou nevyhnutnosťou - domáci a robotníci. „Po včerajšej párty určite mnohí z turistov zaspali,“ smejú sa domáci.

Pre necelé štyri desiatky obyvateľov Puerta Toro je plavba takmer sviatkom a zároveň jedinou prístupovou cestou. Jej alternatívou je dvojdňový pochod drsnou prírodou, cesta sem nevedie. Približne po trojhodinovej plavbe sa v zátoke objaví prístav a malé domčeky ukryté v lese. Detailne si ich môžeme pozrieť až po vystúpení na breh, pohľad z lode znemožňuje silný vietor, ktorý do tvárí až nečakane bolestivo švihá drobné kryštáliky ľadu.

Puerto Toro má všetko, čo maličká osada potrebuje - prístav, obchod, kultúrnu sálu s telocvičňou, generátory elektriny aj malý kostolík na pobreží. A, samozrejme, útulné drevené domčeky mierne pripomínajúce architektúru zabudnutých krajov ruského severu. Tunajšie chodníky predstavujú akési vyvýšené drevené móla. Na neustále vlhkých cestičkách je zriedkakedy vody a bahna nižšie ako po členky. Rýchlymi naučenými pohybmi opustia plavidlo autá, zásoby jedla a nápojov i náklad palivového dreva a rovnako rýchlo sa naložia smeti, ktoré poputujú do Puer­ta Williams.

„My s Jorgem tu ostaneme do marca!“ vraví tesár Juan Veneciano, s ktorým sme sa zoznámili pred pár dňami. „Priniesli nám drevo, musíme postaviť nové prístavné mólo, lebo to staré už pomaly prehníva,“ vraví štyridsiatnik žijúci oveľa severnejšie, v Puerte Montt. Dvojica robotníkov sa tak pridá k ostatným domácim, ktorí sú poväčšine rybári alebo príslušníci čilskej armády.

Pochúťka pre každého: Jedlá z kraba dostane každý domáci i návštevník zadarmo.
Pochúťka pre každého: Jedlá z kraba dostane každý domáci i návštevník zadarmo.
Peter Hupka

Obľúbená centolla

„Dnes je druhý ročník ochutnávky jedál z kraba kráľovského, akcia nazvaná Chupas de centolla!“ pozýva nás usmievavý Patricio, starosta Puerta Williams. Na druhom ročníku kultúrno-kulinárskej slávnosti, ktorej názov možno voľne preložiť ako Krabie výhonky, sa stretne nielen väčšina obyvateľov mestečka, ale i hostia z iných častí Čile - trojica šikovných šéfkuchárov a televízia z Punta Arenas.

Mäso z južného kraba kráľovského, nazývaného v Čile centolla, je obľúbená a pomerne drahá pochúťka. Preto si málokto nechá ujsť príležitosť ochutnať viaceré variácie pokrmov z neho zdarma a rozveseliť sa pri speve i tanci miestnych folkloristov. Patricio s mikrofónom víta všetkých zúčastnených, kým konferencier nezabudne niekoľkokrát prízvukovať, že je to najjužnejšia podobná akcia na svete.

Usmiati kuchári servírujú do jednorazových mištičiek krabie mäso. Či už varené, obalené v ceste a pripravené s orieškami a rozmarínom na masle, alebo zapečené s vajcom a so syrom. Miestni labužníci sa z pochúťok tešia a nemenej poctení sú kuchári, ktorí majú z ocenenia dobrý pocit. Kultúrna časť akcie pozostáva z tancov a piesní v štýle niekdajších prisťahovalcov i naozaj neopakovateľného tanca miestnych mažoretiek. Nezostáva nám nič iné, len prižmúriť oči. Ide o najväčšiu kultúrnu akciu na celom ostrove Navarino, na ktorú sa obecenstvo i účinkujúci tešili celý rok.

Po stopách moreplavcov

Minimálne tridsaťdvahodinová plavba chladnými rozbúrenými vodami a nevľúdnymi, pustými morskými kanálmi, lemovanými skalistými horami, ľadovcami i tundrou späť do Punta Arenas na neveľkom trajekte Yaghan človeka prinúti premýšľať o histórii objavných ciest. Je ťažké predstaviť si, ako sa týmito - vtedy ešte nezmapovanými - končinami plavil Magalhães v roku 1520 pri prvej námornej ceste okolo sveta či Darwin s loďou Beagle o viac ako tri storočia neskôr. S vybavením, s akým by sa dnes odvážil na more málokto, ich do dobrodružstiev hnala túžba po poznaní a objavovaní. Bohužiaľ, cesty Európanov do oblasti boli i začiatkom konca tunajších domorodých kmeňov. Kým na život v nehostinnej prírode boli Yaganovia, Selknamovia či Kaweskarovia adaptovaní vynikajúco, civilizačnému konfliktu s neskoršími kolonizátormi sa ubrániť nedokázali. Ich populáciu postupne zdecimovali nielen choroby prinesené Európanmi, ale i obdobie „zlatej horúčky“, keď koncom devätnásteho storočia domorodcov doslova lovili imigranti a farmári. Hoci podľa sčítania ľudu z roku 2002 by malo žiť v Čile okolo dvoch tisícok Yaghanov, predpokladá sa, že poslednou čistokrvnou Yaghankou ovládajúcou i jazyk kmeňa je dnes deväťdesiatročná Abuela - Stará mama, Cristina Calderónová žijúca v Puerte Williams.

Po vyše týždni strávenom na ostrove Navarino pôsobí Punta Arenas ako veľkomesto. Jeho ulicami prúdia usmievaví domáci, no najmä turisti, ktorí sa vybrali pozrieť si „ozajstný juh“. Ten sa však začína oveľa ďalej, za sivými vodami nepokojných morí, ktorými sme sa práve vrátili.

VIDEO Plus 7 Dní