Objatie. „Vitaj v krajine, ktorá neexistuje.“ Anton pracuje okrem bežného zamestnania v kancelárii telekomunikácií ako urban sketcher, turistický sprievodca, zberateľ starých odznakov a neúnavný propagátor svojej krajiny, Podnesterska. Neuznaná republika, oficiálne súčasť Moldavska, má povesť skanzenu Sovietskeho zväzu, hovorí sa tu po rusky, sú tu stále sklady ruských zbraní a ruský vplyv tu silno cítiť. Nehovoriac o tom, že väčšina obyvateľov má ruské pasy - s tými podnesterskými sa môžu dostať jedine tak do Moldavska, ktoré ich ešte stále považuje aj za svojich občanov a v mnohom im vychádza v ústrety.
Podnestersko láka dobrodruhov. Jeho návšteva má ešte stále príchuť rozdeleného sveta počas studenej vojny, niečoho riskantného, človek sa so všetkými tými sochami Lenina cíti ako tajný agent zo Západu, ktorému sa podarilo preniknúť do Sovietskeho zväzu a snaží sa zistiť, či nemá dôstojníkov KGB za pätami. Pritom každodenný život tu plynie rovnako pokojne ako kdekoľvek inde a ľudia nediskutujú o Veľkej októborovej socialistickej revolúcii, ale o počasí, cenách potravín a výsledkoch futbalových zápasov. Anton je jeden z mála turistických sprievodcov po tejto krajine Leninov a červených hviezd, ale aj koňaku, čistých poľnohospodárskych produktov a udržiavaných parkov. „Make cognac, not war,“ zvykne pritom hovoriť a písať na pohľadnice, ktoré vydáva. Naráža pritom na známy, kvalitný podnesterský koňak Kvint. Tunajší podnikateľ ho exportuje v spolupráci s Moldavskom, ktoré naň dáva vlastné kolky a všetky obchody zastrešuje. A má z toho príjmy na daniach.
V sovietskej kantíne
Anton navrhol stretnutie v mestečku Bendery, kde pracuje, v podniku Stolovka (teda Kantína) ZSSR. Busta Lenina, sovietska a podnesterská zástava tu štamgastov vítajú už na schodisku. Okrem klasických jedál sveta hovoriaceho po rusky, kompótu a malinovky tu majú veľa artefaktov zo sovietskych čias. Nábytok, rádiá, televízory, obrazy, vybavenie domácnosti, hudobné nástroje, zástavy a rôzne manifesty dôležitých súdruhov. „Sovietska estetika a dobové motívy sú v súčasnej kultúre opäť populárne,“ tvrdí oznam na chodbe. „V súčasnosti, keď sa svet rýchlo mení, ešte silnie u ľudí túžba vrátiť sa do minulosti. Na tomto mieste môžete pocítiť duch ZSSR a stať sa hrdinom minulých čias. Všetkých, ktorí chcú okúsiť atmosféru družby a bratstva a dobre sa najesť, pozývame k nám!“ Napriek návratu do starých čias má táto zvláštna reštaurácia kontá na všetkých dostupných sociálnych sieťach.
Obyvatelia Podnesterska sa po vypuknutí vojny na Ukrajine ocitli v nezávideniahodnej situácii. Pol milióna ľudí vtlačených medzi Moldavsko a Ukrajinu - a za Ukrajinou Rusko a za Moldavskom Európska únia a NATO. „Sedíme na sude pušného prachu. Čakáme, kedy vybuchne, a aspoň dovtedy sa snažíme užívať si svoj život. Pravda, s tým málom, ktoré tu máme k dispozícii,“ zhrnie to celé Anton. Rozumiem mu. Potvrdzuje, že pred pár týždňami niečo vybuchlo v sídle alebo pri sídle podnesterskej tajnej služby a nad ruskými muničnými skladmi prichytili dron. Hovorí o svojich kamarátoch, ktorí majú moldavské, bulharské alebo rumunské pasy a pre obavy z mobilizácie ušli na začiatku ruskej vojny na Ukrajine do zahraničia. „Ja nemôžem odísť nikam. Nemáme auto, nemáme peniaze, nikdy som poriadne v zahraničí nebol. Kam by sme šli a čo by sme tam robili? Tu máme aspoň dom a prácu. O tú nemôžem prísť. Časť mojich priateľov bola už nútená vrátiť sa a majú problém nájsť teraz robotu.“
Boha nevideli, Lenina áno
Áno, aj v Podnestersku sú utečenci z Ukrajiny. Chcem sa však opýtať na ekonomiku a slobody. „Či veríme v Lenina? Ty veríš v Boha? A toho nikto nikdy nevidel. Lenina ľudia videli. Je jasné, že existoval,“ odpovie Anton. Podobný názor o tom, kto čo videl, má aj v prípade útokov na ukrajinskom území. „Rusov obviňujú z ostreľovania civilného obyvateľstva. No kto vie dokázať, či tie rakety prilietajú od ruských alebo ukrajinských vojakov?“ A tu si už úplne prestávame rozumieť. Chápem, Anton žije v ruskom svete, ktorý na tomto brehu rieky Dnester zostal zakonzervovaný po rozpade Sovietskeho zväzu, a riadna dávka propagandy takisto robí svoje. Na druhej strane je to svet, ktorý má Anton rád. Je tu poriadok, čistota. Podnestersko neoplýva bohatstvom, no krajina je upravená, stromy ošetrené, ulice vyzametané. Opilec, tramp? Okamžite sa pri ňom objaví policajná hliadka. Opilec putuje na záchytku a trampa slušne upozornia, že u nich sa na verejnom priestranstve nebivakuje. Pod päťcípymi hviezdami podnesterského hlavného mesta Tiraspol fungujú trendové reštaurácie a kokteilové bary ako v ktorejkoľvek inej európskej metropole. Personál s vami podebatuje po anglicky. Na moldavskú stranu sa pozerajú cez prsty. Ten trochu ošumelý a zanedbaný svet, kde sa povaľujú odpadky, svet stratený v čase aj geografii súčasnej Európy, im je cudzí. Posledná maršrutka z Bender do Kišiňova mi ide o šiestej večer. „Načo by aj chodili spoje neskôr do takého mesta,“ zasmeje sa s troškou pohŕdania Anton, keď sa lúčime.
V Dubasari, ďalšom podnesterskom mestečku, stretávam Elenu Stepanovovú. Dobrú kamarátku môjho známeho z Moldavska. Roky spolupracujú. Organizujú výstavy, premietania filmov, debatné stretnutia, učia mladých na oboch stranách Dnestra a oficiálne neexistujúcej hranici kriticky myslieť. Elena Stepanovová založila organizáciu Akkolada. Okrem iných aktivít premieta v Dubasari filmy o ľudských právach, no do malých priestorov Akkolady môžu prísť dubasarské ženy aj cvičiť jogu alebo získať psychologickú pomoc. V posledných rokoch všetky tieto aktivity poznačila pandémia koronavírusu. V Podnestersku sú doteraz povinné rúška vo vnútorných priestoroch aj verejnej doprave.
Ďalšia organizácia, v ktorej je Elena aktívna, sa volá Lekári za prírodu. Čistia brehy Dnestra a lesy od odpadkov. V jedinom chránenom území v Podnestersku osadili informačné tabule. Učia ľudí rešpektovať prírodu. Ak majú za čo, sadia stromy. Teraz by radi vysadili tristo borovíc, ale to je drahý špás. Elena dúfa, že sa nájde donor z Európy, ktorý by tento projekt podporil.
Tri pasy
Elena je šesťdesiatnička a narodila sa v Rusku v Petrohrade, vtedy sa volal Leningrad. Vyštudovala za zverolekárku so špecializáciou na virológiu, no robila veľa vecí: aj v laboratóriu, ale aj novinárku, učiteľku, sekretárku. Do Dubasari prišla pred tridsiatimi šiestimi rokmi z lásky za mužom, no zamilovala sa aj do tohto miesta a cíti sa tu ako doma. Nemenila by. Ani za Rusko, ani za druhú stranu Dnestra, ani za Európu či Ameriku. Hoci mala možnosť cestovať a vidieť niekoľko európskych krajín a ich spoznávanie si užíva. Táto žena z neuznaného štátu má tri pasy. „Ruský, moldavský a podnesterský,“ vypočítava. „S ruským dostávam dôchodok, s moldavským cestujem po Európe a s podnesterským som občiankou tejto krajiny.“ Elena hovorí, že momentálne je problém získať moldavské občianstvo vrátane pasu pre deti narodené v Podnestersku. Dlho to problém nebol a Moldavsko obyvateľom separatistického štátika vychádzalo v ústrety. „V poslednom čase však pozerajú na miesto narodenia a ak to je v Podnestersku, môže byť s vydaním dokladu problém,“ vysvetľuje Elena. S Akkoladou spolupracuje právnik, ktorý v takých prípadoch skúša pomôcť.
Keď sa rozpadával Sovietsky zväz a za Dnestrom chceli svoju nezávislosť tiež, Elenin prvý muž - už nežije - bojoval. Za nezávislé Podnestersko. „Lebo oni nás napadli,“ dôvodí Elena. „Dlho som tomu nerozumela. Mala som moldavských kamarátov. Pracovala som vo vzdelávacom inštitúte, kde bola polovica mojich kolegov Moldavčanov z Kišiňova. Keď sa to všetko udialo, nedokázala som to pochopiť. No bolo mi jasné, že môj muž ide chrániť svoju rodinu. Mňa a naše dve dcéry. Napadla nás moldavská armáda a my sme tu nemali zbrane. Môj muž bol poľovník, tak vzal poľovnícku pušku. Každý zobral do rúk, čo mohol.“ Elena sa raz vrátila domov a všetky okná boli pre ostreľovanie vybité a dcérky sa vystrašene ukrývali pod posteľou. Ten výjav jej doteraz trhá srdce. Dievčatká okamžite odviezla k rodine do Ruska. Usmieva sa a dodá, že pri úteku z krajiny vtedy prešla hranicu na Ukrajinu a chcela sa vlakom dostať do Moskvy alebo Leningradu, no lístky boli len do Kišiňova. Tak išla s dcérkami tam, k moldavským kamarátom, a odtiaľ cestovala do Ruska. Dcérky nechala u mamy a vrátila sa za mužom do Dubasari.
Pomiešaná krv
Ako teraz vníma Elena, ale aj Podnesterci všeobecne Moldavčanov? „Aj ako priateľov, aj ako vrahov,“ odpovedá. Dodáva, že obyčajní ľudia vždy chcú žiť v mieri a s moldavskými kamarátmi sa jedni o druhých báli. „Na tomto území vždy žilo veľa etník a národností a vždy sme sa družili. Moje dcéry chodili do moldavských škôl. Sú tu moldavské, ruské a ukrajinské školy a vzdelávanie v každom z týchto jazykov je uznané rovnako. Mne nikdy nezáležalo na tom, kto je kto, hlavne aby to bol dobrý človek.“ Jej moldavskí kamaráti niekedy ešte začnú diskusiu o tom, prečo sa Podnesterci oddelili. „Keď sa pýtajú, prečo sme to urobili, pýtam sa ich naspäť, prečo nás oni napadli. Takže sú to také diskusie o tom, čo bolo skôr. Ale v skutočnosti sme nikdy neboli rovnakí. Vždy bol veľký rozdiel medzi Podnestercami a Moldavčanmi, v histórii, kultúre, mentalite aj v jazyku.“
Na opačnom brehu Dnestra je moldavské mestečko Criuleni. Jeho starosta Mihail Sclifos si, naopak, myslí, že rozdielov niet. „Veď naša krv je pomiešaná, stáročia sme žili spolu, každý má rodinu na oboch brehoch rieky, v oboch republikách,“ hovorí. „Máme tam veľa priateľov, navštevujeme sa, spolupracujeme. Aj zajtra ráno ideme do Dubasari. Potrebujeme nafotiť Criuleni a najkrajší pohľad naň je spoza rieky.“
Mihail má tridsaťosem rokov a žil dlho v zahraničí, v Spojenom kráľovstve robil rôzne manuálne práce, boli tam s celou rodinou a mali dobrý život. No nakoniec sa rozhodli vrátiť. Deti išli do školy a nechceli z nich mať Britov. „Videl som, ako fungujú veci inde. Tu nefungovalo nič. No prečo by také niečo nešlo aj u nás? Čistota, poriadok, prosperita. Naši ľudia sú veľmi pracovití a mohli by sa mať lepšie.“
Preto bol otvorený projektu Slovenskej katolíckej charity, podporeného z oficiálnej slovenskej rozvojovej pomoci SlovakAid. Týka sa odpadového hospodárstva. V Moldavsku sa zatiaľ s odpadmi príliš nebabrú. Najradšej ich popália doma v záhrade alebo vyvezú niekam za dedinu, kde ich prikryje les. V Criuleni učia ľudí separovať, odpad nespaľovať a nevyvážať na nelegálne skládky, ale vyhadzovať ho do označených kontajnerov. A platiť za jeho odvoz. Lebo aj v prepočte päťdesiat eurocentov za mesiac sa niektorým zdá veľa. Keď criulenská radnica rozbehla kampaň za správne nakladanie s odpadmi, chodili jej zanietené zamestnankyne osobne od dverí k dverám a vysvetľovali, aké je separovanie dôležité. Má to aj širšie súvislosti. Nesprávne skládkovanie odpadu znamená viac požiarov. Vzniknú zo samovznietenia odpadkov. Toxické látky sa dymom dostávajú do ovzdušia, no otravujú aj pôdu a podzemné vody. Slovensko zatiaľ nie je žiadna veľmoc, čo sa týka nakladania s odpadmi, predsa len však máme množstvo skúseností, ktoré môžeme odovzdať ďalej. Moldavsko je už deväť rokov jednou z prioritných krajín našej oficiálnej rozvojovej pomoci. Ročne tam zo Slovenska prúdi pomoc v objeme 800-tisíc až jeden milión eur.
Spojení futbalom
Je utorok večer a na futbalový štadión Zimbru v Kišiňove sa hrnú davy ľudí. Pri vstupe každého prezrú. Nie sú dovolené fotoaparáty, alkohol, ale ani nealko nápoje. Na stolíkoch sa hromadia nedopité plastové fľaše. Pre obyvateľov Kišiňova je dnes futbalový sviatok. Hrá sa tu totiž zápas Ligy majstrov. Aj keď v podstate nehrá ich tím. So slovinským Mariborom sa stretne Sheriff Tiraspol zo susedného Podnesterska. Moldavsko však majiteľovi klubu vyšlo v ústrety a oficiálne zaradilo klub do moldavskej ligy. Za bežných okolností by sa zápas hral na štadióne Sheriffa v Tiraspole. Je moderne vybudovaný, miestny oligarcha, ktorý ho vlastní, rád do futbalu investuje. Lenže UEFA od vypuknutia vojny na Ukrajine nepovažuje územie neuznaného prorusky naladeného štátu za bezpečné, tak zápasy presunula do Kišiňova - na radosť tamojších futbalových fanúšikov.
Ak by ste čakali, že futbalisti klubu neexistujúcej krajiny budú samí Podnesterci, boli by ste hlboko sklamaní. Väčšina pochádza z afrických krajín. Pre nás, pár Slovákov na tribúne, bol najzaujímavejší stredopoliar Cedric Badolo z Burkiny Faso, ktorý je v Tiraspole na hosťovaní z nášho fortunaligového klubu FK Pohronie.
Napriek (alebo vďaka?) zákazu alkoholu na štadióne bola atmosféra celý večer fantastická. Hralo sa 89 minút, potom dal Tiraspol gól a Slovinci sa ani v nastavenom čase nerevanšovali. Víťazstvo podnesterského tímu oslavovali v Kišiňove dlho do noci.
„UEFA mala problém, ako posielať do Podnesterska peniaze, keďže tá krajina neexistuje a neexistujú tam ani kompatibilné bankové služby,“ vysvetľuje slovenský veľvyslanec v Moldavsku Pavol Ivan. Opisuje symbiózu Moldavska a Podnesterska a zdá sa mi to z moldavskej strany voči Podnestercom až príliš ústretové. Pavol Ivan podotkne, že Moldavsko je napríklad stále odkázané na nákup elektrickej energie z Podnesterska.
Navzájom sa potrebujú
Do Kišiňova prichádza na univerzity študovať veľa študentov z Podnesterska, lebo tam je na univerzite odborov málo a vzdelanie im nikto neuzná. Učiteľ Sergej sa ich pýtal, čo ich láka na moldavské školy. „Niektorí videli veci reálne. Hovorili, že naše univerzity sú lepšie, tituly sú uznané, že získajú kvalitnejšie vzdelanie a možno im to otvorí dvere ďalej do európskych krajín. Keď hovorím s človekom z Podnesterska, vysvetľujem mu fakty a on sa dostane k iným informáciám, než dostáva tam, možno začne sám viac čítať a zamýšľať sa, jeho obraz sveta sa pretvára. Ale tí, ktorí žijú len z informácií dostupných tam v televízii a z propagandy, svoj názor nezmenia.“
Po ruskom útoku na Ukrajinu sa maličké Moldavsko ocitlo v zložitej a značne bezmocnej situácii. Samo s proruskou separatistickou republikou na svojom území, nechránené záštitou Európskej únie a hlavne NATO, v minulosti súčasť ruského sveta. Od júna tohto roku má však štatút kandidátskej krajiny. To nič nemení na fakte, že časť obyvateľov je prorusky naladená. Okrem toho v rámci Moldavska funguje autonómne Gagauzsko. Má asi 160-tisíc obyvateľov turkického pôvodu a pravoslávneho náboženského vyznania. Po ozbrojenom konflikte s Podnesterskom v 90. rokoch sa Moldavsko chcelo vyhnúť ďalším podobným problémom. Vytvorilo teda model autonómie s právom Gagauzov na vyhlásenie samostatnosti v prípade, ak sa krajina rozhodne pripojiť k Rumunsku - čo po rozpade Sovietskeho zväzu bolo jeden čas alternatívou, lebo jazykovo a kultúrne sú Moldavčania takmer Rumuni. Do Gagauzska posiela veľa investícií Turecko, vybudovalo im tu napríklad cesty a Gagauzi im na revanš postavili sochu Atatürka. No obyvatelia Gagauzska často vzhliadajú k Rusku. Aj to môže ešte v Moldavsku zamiešať karty.
FOTO V GALÉRII
A keď teraz predbehneme dobu a prenesieme sa do času, keď bude Moldavsko zo všetkých stránok pripravené do EÚ vstúpiť, vzniká otázka: Ako to bude možné s proruskou separatistickou neuznanou republikou na jeho území? „Bežní ľudia berú tú situáciu inak ako my. Navzájom sa potrebujú, nie sú nepriatelia, ale sú prepojení rodinne, pracovne aj biznisom. Jedna strana ponúkne to, druhá iné. Spolupracujú, komunikujú, priatelia sa,“ myslí si slovenský veľvyslanec v Moldavsku Pavol Ivan. „Podnestersko je súčasťou dohody o voľnom obchode medzi EÚ a Moldavskom. To znamená, že vyše dvetisíc firiem odtiaľ je registrovaných v Moldavsku a ich tovary môžu prúdiť na zahraničné trhy. Majú veľa priemyslu, metalurgické závody, koňak, kaviár, jesetery, vyvážajú elektrickú energiu. Medzinárodné spoločenstvo robí maximum, aby sa riešili ľudské práva i dialóg a hľadala cesta, ako to vyriešiť. Ja som sa na ministerstve zahraničných vecí venoval Blízkemu východu a Afrike. Na dennom poriadku sme mali blízkovýchodný mierový proces a palestínsko-izraelský konflikt. Ten tu je už približne sedemdesiat rokov. A myslím si, že bude vyriešený oveľa neskôr ako ten moldavsko-podnesterský.“
