Tip na článok
Panoráma mesta: Prístav s Tichým oceánom v pozadí.

Súmrak v nebesách: Rajské údolie má od svojho názvu poriadne ďaleko

Názov čilského prístavného mesta Valparaíso znie v preklade Rajské údolie. V skutočnosti má od takejto romantickej predstavy ďaleko.

Galéria k článku (13 fotografií )
S bujnou fantáziou: Jedna z mnohých malieb zdobiacich ulice Valparaísa.
Bizarné: Je ťažké hádať, za koľkými z tunajších kresieb sú drogy.
Minimalisti: Väčšina obyvateľov mesta žije skromne.

Je tu veľa drog, dávajte si pozor, nie je to ako u nás doma, na južanskom vidieku! - znejú posledné slová sympatického vodiča kamióna Maximiliana, ktorý nás na druhú návštevu obľúbeného miesta Čiľanov vezie stopom po hlavnej ceste nazvanej Ruta de la Fruta - Ovocná cesta. Keď prichádzame, Valparaíso i susedné mesto Viña del Mar, ktoré je dnes súčasťou aglomerácie Veľké Valparaíso, ešte spia. Názov Viña del Mar je v preklade zo španielčiny nemenej ľúbivý a znamená Vinica mora. Aj keď priamo tu vinice nenájdeme, cesta spájajúca pobrežie s metropolou Santiago je nimi doslova lemovaná. Je veľmi pravdepodobné, že čilské víno, ktoré má miesto i na stole mnohých slovenských domácností, pochádza práve odtiaľto.

Onedlho vychádza slnko a na uliciach sa stretávajú ľudia dvoch celkom odlišných skupín - tí, ktorí sa vracajú domov z flámu najrôznejších cenových skupín, i tí, ktorí sa s náladou pod bodom mrazu ponáhľajú za ďalším rutinným začiatkom pracovného dňa. Od mora prichádza drobný opar, ktorý clivotu okamihu znásobuje. Až o pár hodín, keď ulice presvietia silnejúce slnečné lúče, vráti sa doň pravá juhoamerická radosť zo života. Aspoň na prvý pohľad.

Malé San Francisco

Valparaíso v oblasti kedysi obývanej kmeňom Picuncheov založil španielsky conquistador Juan de Saavedra. Pomenovanie mesta nevzišlo z jeho fantázie, ale bolo inšpirované rodným mestečkom Valparaíso de Arriba v Španielsku.

Významný rozvoj Malého San Francisca či Perly Pacifiku, ako Valparaíso nazvali námorníci, nastal pred dvomi storočiami. Zlatá éra mesta prišla po vyhlásení nezávislosti Čile v roku 1818. Stalo sa hlavnou základňou čilského námorníctva i dôležitým prístavom na ceste z Tichého do Atlantického oceánu pre lode plaviace sa na juh až do Magalhaesovho prielivu. Veľa dobro­druhov sa tadiaľ premlelo i počas kalifornskej zlatej horúčky v polovici devätnásteho storočia. Pre množstvo imigrantov sa tu bežne hovorilo po anglicky, po nemecky, po taliansky i po francúzsky a v spomínaných jazykoch vychádzali i noviny. Práve vo Valpraraíse vznikla prvá burza v krajine a sídlili prvé dôležité banky. El Mercurio, najstaršie celosvetovo distribuované perio­dikum v španielskom jazyku, založili v roku 1827 takisto v tomto meste. Jeho význam postupne upadal po dokončení Panamského prieplavu v roku 1914.

Dnes takmer tristotisícové Valparaíso, ktoré má s okolitou aglomeráciou približne 1,8 milióna obyvateľov, opäť získava svoje postavenie a význam. V roku 1990 sa tam presťahovalo sídlo Čilského národného kongresu, so stúpajúcou obchodnou výmenou krajiny sa stal rušnejším i nákladný prístav. Napokon s príchodom obrovských nákladných lodí, pre ktoré je Panamský prieplav priúzky, opäť ožila stará námorná cesta cez Magalhaesov prieliv. Ocenenia sa dočkal i šarm starého Valparaísa. V roku 2003 bola jeho historická časť zapísaná na Zoznam svetového dedičstva UNESCO a mesto bolo vyhlásené za čilskú metropolu kultúry.

Malé San Francisco: Pohľad do kopcovitých ulíc ho skutočne pripomína.
Malé San Francisco: Pohľad do kopcovitých ulíc ho skutočne pripomína.
Peter Hupka

Pamiatky bez investícií?

Bližší pohľad na Valpo, ako domáci mestu skrátene hovoria, je o poznanie menej poetický. Najmä pri opakovanej návšteve sa naň pozeráme triezvejšie a nadšenie postupne opadá. „Je to špinavé mesto plné chátrajúcich budov a drog,“ netají sa sklamaním britský návštevník mesta Paul a v mnohom má pravdu.

Aj keď kopcovitý reliéf mesta s množstvom krivolakých uličiek a domov učupených na pahorkoch má svoj šarm, nemožno si nevšimnúť viditeľný úpadok. Na zoznam UNESCO mesto zapísali nielen pre jedinečnú architektúru, ale aj vďaka technickým pamiatkam - pozemným koľajovým lanovkám ascensores. Z desiatok jedinečných inžinierskych diel je, bohužiaľ, v prevádzke len pár. Jedným z nich je ascensor Artillería, ktorého strmé koľajnice vedú na rovnomenný pahorok cerro Artillería a pešiu promenádu Passeo 21 de Mayo. V tieni stromov obsypaných kvetmi sa tu tešia desiatky domácich i cudzincov. Vánok, vôňa oceánu a jari robí toto miesto aspoň na okamih skutočným rajom pre zmysly.

Spod Artilleríe je to pešo asi štvrť hodiny k obľúbenej lanovke Peral. Tá nedávno prešla výraznou obnovou a podobný osud čaká dvojicu lanoviek v úzkom centre mesta. Mnohé  sú však nefunkčné a do prevádzky sa s najväčšou pravdepodobnosťou ni­kdy nevrátia. Výnimkou je, našťastie, hojne využívaná lanovka Reina Victoria, spájajúca cestu Avenida Elias s vyššie položenou pasážou Dimalow. „Hoci ju využívajú i domáci, ide najmä o turistov. Preto Victoriu uzatvorenie pravdepodobne nečaká. Celkom iná je však situácia v iných štvrtiach. Tam lanovky nahradili autá a autobusy a zrejme sa navždy odobrali do obdobia industriálnej minulosti,“ dozvedáme sa od domácich.

Na pohľadniciach často zobrazovaný výťah Polanco sa od ostatných tunajších pozemných koľajových lanoviek výrazne líši. Ide o kombináciu podzemného tunela a výťahu v pravom zmysle slova. V čase našej návštevy je však zamknutý a ľudia žijúci v jeho okolí nie sú návštevám cudzincov príliš naklonení. Nepríjemné pohľady, túlavé psy a zápach drog menia návštevu tejto časti mesta na rýchly únik. Jediný, kto sa pokúša o komunikáciu, je nahrubo nalíčený transvestita, ktorý si vypýta „nejaké drobné“.

V inom svete: Niektoré uličky starého mesta pôsobia vďaka maľbám ako z inej reality.
V inom svete: Niektoré uličky starého mesta pôsobia vďaka maľbám ako z inej reality.
Peter Hupka

Secesnými uličkami

Jednou z najvýstavnejších uličiek Valparaísa, neustále plnou turistov, je Juhoslovanská pasáž - Paseo Yugoslavo. Tu stojí i obdivovaný secesný Palacio Baburizza, dnes prestavaný na múzeum. Jeho pôvodným majiteľom bol Paško Baburica Šoletić, pôvodom chorvátsky podnikateľ, ktorému sa v Čile darilo v oblasti ťažby dusičnanu draselného v baniach pri Iquique a v poľnohospodárstve. Do Čile sa s bratom Vickom presťahovali koncom devätnásteho storočia. Šoletićovcom patrila aj lodná spoločnosť a známi boli pomocou deťom chudobných či chorých Juhoslovanov žijúcich v Čile. Nielen o ich životných príbehoch sa možno dozvedieť viac v zmieňovanom múzeu.

Lanovkou aj do nemocnice

Na mapke zobrazujúcej sieť mestských lanoviek napokon objavujeme ešte jednu dodnes premávajúcu. Po desiatkach minút hľadania nachádzame ascensor Van Buren v areáli najväčšej mestskej nemocnice, nesúcej rovnaké meno. Chorým i personálu uľahčuje cestu do horných častí areálu polikliniky a má dokonale nemocničnú atmosféru i pach. Všetko naokolo je smutné, biele a všade akoby visel nevyslovený výkrik - Rýchlo odtiaľto preč! Trebárs do ulíc, kde sa na kolieskových korčuliach vozia deti, ľudia si navzájom mávajú z trolejbusov a o žemľu plnenú mäsom prejavia túlavé psy záujem oveľa skôr, než vám prestane chutiť.

Magnet pre mladých: Vo Valparaíse existuje viacero svetov súčasne, no veľmi sa neprelínajú. Okrem turistov dokážu mestu najviac odpustiť študenti a mládežníci. „Nie je špinavé, je krásne!“ vraví mladá Argentínčanka Camila, ktorá pomáha starať sa o jeden z tunajších hostelov, čím zarába na svoje nenáročné živobytie.

Camile stačí strecha nad hlavou, cestoviny so zeleninou a šálka maté. Čaj z maté, drvených sušených listov kroviny cezmíny paraguajskej, je na juhu Ameriky obľúbeným povzbudivým nápojom a pije sa hrubšou slamkou s dierkami na konci, nazývanou bombilla. Hrnček s maté sa zalieva mnohokrát a koluje medzi všetkými, ktorí ho popíjajú - či už v kruhu priateľov, pri rodinnom posedení, alebo počas jazdy autom. Výluh z rastlinky je silný, čo dovoľuje šáločku naplnenú drvenými lístkami zaliať i desaťkrát - mnohí milovníci maté nosia so sebou na cesty  i termosku s horúcou vodou. Veľmi obľúbený je medzi vodičmi z povolania, najmä kamionistami.

Debata s Camilou a jej kamarátkami sa postupne premieňa na zložitú dišputu o viere, v ktorej si musíme výrazne pomáhať slovníkom. Vďaka nej sa opäť presvedčíme, že Čile i Argentína sú pomerne silno katolícke krajiny, hoci to tak v uliciach tunajších miest často nevyzerá.

V jednoduchosti je krása: S ľahkým obedom a ľahkou hlavou v starom Valparaíse.
V jednoduchosti je krása: S ľahkým obedom a ľahkou hlavou v starom Valparaíse.
Peter Hupka

Street art

Máloktoré z juhoamerických miest je natoľko otvorené maľbe na budovy, ako je to v prípade Valparaísa. Tunajšia streetartová scéna láka tvorcov i obdivovateľov tejto pomerne novej formy výtvarného umenia z celého sveta. Počas Pinochetovho režimu bol street art formou protestu, jeho boom nastal v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď vraj stačilo osloviť majiteľa nehnuteľnosti a spýtať sa ho, či na ňu možno niečo namaľovať. „Ľudia vo Valparaíse tomu boli veľmi otvorení,“ dozvedáme sa.

Podľa slov domácich výtvarníkov môžeme nájsť vo Valparaíse diela spadajúce do viacerých kategórií. Pre našinca nebudú ničím novým nápisy z veľkých písmen, známe ako blockbusters, či šípovité, rôzne poprepletané nápisy v štýle wildstyle. Milovníci adrenalínu sa tu venujú pixacau, streetartovej forme, ktorej diela si zakladajú na tom, aby boli namaľované na čo najnedostupnejších miestach. Nájdeme ich pod okrajmi striech výškových budov, na vysokých múroch či v blízkosti balkónov a rôznych výklenkov.

Oku lahodia najmä umelecké štýly čerpajúce z kubizmu a fauvizmu. Najmä tieto diela sú farebné, plné života a väčšinou i vynikajúco remeselne aj umelecky zvládnuté. Miestnym špecifikom je štýl B.R.P. alebo Brigada Ramona Parra, ktorého diela nesú odkaz čilských komunistov. Sociálna spravodlivosť i spomienky na tisíce obetí Pinochetovho režimu sú témou i dnes. Pre niekoho môže byť novým zistením skutočnosť, že obávaný diktátor sa narodil v roku 1915 práve vo Valparaíse.

Pri prechádzke kľukatými úzkymi uličkami starého mesta nie je problém stretnúť umelcov so sprejom v ruke v ktorúkoľvek dennú a často i nočnú hodinu. Exkurzie po najznámejších streetartových dielach sa zasa tešia čoraz väčšej obľube medzi zahraničnými turistami. Farebné obrázky dodávajúce množstvu chátrajúcich budov teplo a šarm začínajú byť jedným z významných ťahúňov cestovného ruchu v meste.

Láska bez výhrad

Svoj dom nazvaný La Sebastiana mal vo Valparaíse i slávny poet a diplomat Pablo Neruda, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1971. Rodák z Parralu v čilskom regióne Maule sa vlastným menom volal Ricardo Eliécer Neftalí Reyes Basoalto a literárny pseudonym si zvolil na počesť českého spisovateľa Jana Nerudu.

Pablo miloval všetky tváre Valparaísa, nazývajúc ho kráľovnou všetkých svetových pobreží, skutočným hlavným sídlom vĺn i lodí a vyznával sa aj z lásky k jeho kriminálnym uličkám. Pravdepodobne najznámejším jeho dielom inšpirovaným týmto mestom je Óda na Valparaíso, kde ho nazýva rozstrapateným bláznivým prístavom.

„Neruda bol socialista a blízky spolupracovník prezidenta Salvadora Allendeho. S Allendem ho spája i jeho koniec - obaja zomreli v septembri 1973 v čase Pinochetovho vojenského prevratu. Keď ide o komunistov, ľudské práva i demokracia išli vždy bokom,“ vraví tunajšia obyvateľka Valentina. Zároveň nahlas uvažuje o možnom smerovaní svojej vlasti, ak by sa k moci nedostala vojenská chunta, ktorá dala zavraždiť tisíce Čiľanov. „Mučených, popravených či zaživa vyhodených do vôd Tichého oceánu z vrtuľníkov. Tých, o ktorých vdovách napísal Sting pieseň They Dance Alone. Napokon aj oficiálnej verzii o Allendeho samovražde v prezidentskom paláci a Nerudovom zlyhaní srdca verí málokto. Jeden mal v tele priveľa guliek na samovraždu a druhému pár hodín pred smrťou lekár vpichol akúsi injekciu!“ dodáva o smutnom príbehu diktatúry, obdobia, ktoré Čiľania dodnes vnímajú veľmi citlivo.

Práve umenie Čiľania považovali a dodnes považujú za významnú formu protestu proti bezpráviu. Keď vojaci v septembri 1973 prehľadávali Nerudov dom Casa de  Isla Negra južne od Valparaísa, Pablo predniesol vetu, ktorá sa stala slávnou: „Porozhliadnite sa tu, je tu len jediná vec pre vás nebezpečná - poézia!“

Dva pohľady

So svetonázorom i s poéziou je to podobné - buď sa vám páči, alebo nie. Na Valparaíso majú aj turisti väčšinou vyhranený názor - buď ho milujú, alebo nenávidia. Niekto zámerne vidí len jeho krajšiu tvár a ignoruje úpadok, iný je precitlivený práve na negatíva. Podstatné je to, že aspoň v tomto prípade sa pre rozdielne názory nevraždí. Veď život by mal byť v prvom rade farebný, taký ako obrázky z ulíc zbožňovaného i zatracovaného Rajského údolia.

VIDEO Plus 7 Dní