Peter Hupka

Staré heslo „Život je krátky a&nbsp;svet je veľký!“ platí i&nbsp;v&nbsp;kontexte spolužitia párov, ktoré v&nbsp;ideálnom prípade vydrží v&nbsp;harmónii aj celý život. Regionálne rozdiely sú však obrovské. Kým niekde partneri prejdú hoc i&nbsp;polovicu spoločnej životnej púte a&nbsp;neraz aj vychovajú niekoľko potomkov ešte pred tým, ako si vôbec povedia vzájomné áno, v&nbsp;iných kultúrach je veľmi nepravdepodobná akákoľvek intimita pred svadbou a&nbsp;niekde sa mladí veľmi potešia, ak môžu čo i&nbsp;len zazrieť toho druhého pred tým, než manželský zväzok uzavrú. A&nbsp;na „reklamácie“ je už po svadbe spravidla neskoro. Nasledujúce riadky nie sú výpočtom zvyklostí a&nbsp;svadobných obyčajov v&nbsp;rôznych častiach sveta a&nbsp;už vôbec nie ich exaktným opisom. Skôr ide o&nbsp;zopár zaujímavých momentov, keď hrajú prvé husle práve ženích s&nbsp;nevestou. A&nbsp;hoci by ktosi mohol namietať, že to predsa môžu byť i&nbsp;dvaja ženísi alebo dve nevesty, do reportáže takéto prípady nezahŕňame z&nbsp;jediného dôvodu – zatiaľ sa nám na cestách takúto svadbu nepodarilo navštíviť.

„Deti, zožeňte mi nevestu zo Slovenska,“ povedal nám pred niekoľkými rokmi celkom prirodzene, akoby o&nbsp;nič nešlo, šibalský dedo v&nbsp;malej dedinke Stenje pri Prespanskom jazere v&nbsp;Macedónsku. Na rad okamžite prišiel výpočet jeho výhod, počnúc dobrou povahou a&nbsp;končiac vlastníctvom domu a&nbsp;stálym príjmom v&nbsp;podobe dôchodku. Určite nebol jediným Balkáncom, ktorý by sa ženil hoc aj o&nbsp;pár krajín ďalej, ale v&nbsp;podobnej kultúre. Adresu či telefónne číslo sympatického pána z&nbsp;nášho okolia by podľa vlastných slov prijala i&nbsp;elegantná pani Snežana z&nbsp;Belehradu, mama nášho dlhoročného kamaráta. Je dobre, že láska kvitne v&nbsp;každom veku, a&nbsp;keď sa tí dvaja nájdu, všetko sa spolu ľahšie ťahá. Dopadnúť to však môže i&nbsp;celkom inak. Keď si istý takmer 90-ročný vdovec, ktorého roky poznáme, našiel o&nbsp;dve dekády mladšiu partnerku, ani netušil, že ho bude uháňať ešte väčšmi, než to celý život robila jeho nebohá zákonitá manželka. „A&nbsp;možno mu to už chýbalo a&nbsp;práve direktívny stres drží pána pri živote,“ pošepky žartovali naši spoloční známi na oslave jeho deväťdesiatky, kým „tá nová“ nútila každého z&nbsp;nás tancovať.

FOTO zo sobášov na celom svete si pozrite v GALÉRII

Kým u&nbsp;nás doma už málokto rieši rozdielnu náboženskú či konfesijnú príslušnosť rodín budúceho ženícha a&nbsp;nevesty, sú krajiny, kde jestvuje len náboženský obrad a&nbsp;partneri sú buď z&nbsp;rovnakého prostredia, alebo sa zohľadňujú pravidlá zaužívané v&nbsp;regióne. Nielen na Blízkom východe platí, že trebárs moslim sa môže oženiť i&nbsp;s&nbsp;príslušníčkou niektorého zo starších monoteistických náboženstiev, ktorých členov nazývajú „ľuďmi knihy“ – kresťanstva a&nbsp;judaizmu, prípadne ešte sabianizmu a&nbsp;zoroastrizmu. Ak je to však opačne a&nbsp;napríklad kresťan alebo žid by si chcel vziať moslimku, musel by predtým konvertovať na islam. Druhá možnosť je štatút civilného sobáša, ktorý však v&nbsp;mnohých krajinách nemajú. Jedným z&nbsp;príkladov je Libanon, odkiaľ mladé páry často vyrážajú z&nbsp;uvedeného dôvodu za svadobnou turistikou na Cyprus. Zďaleka sa to však netýka len ich. Štatút civilného sobáša neexistuje v&nbsp;množstve prevažne blízkovýchodných krajín – v&nbsp;Líbyi, Egypte, Sýrii, Jordánsku, v&nbsp;Izraeli a&nbsp;na palestínskych územiach, v&nbsp;už spomínanom Libanone, Iráne, Katare a&nbsp;Saudskej Arábii, ako aj v&nbsp;Indonézii. V&nbsp;Malajzii a&nbsp;Spojených arabských emirátoch ho môžu uzavrieť len príslušníci iných náboženstiev ako islamu a&nbsp;v&nbsp;Kuvajte, Bahrajne a&nbsp;Afganistane iba cudzinci. Ani výlet za sobášom do inej krajiny nemusí byť pre mladý pár riešením, napríklad v&nbsp;Sýrii sa sobáš vykonaný v&nbsp;zahraničí v&nbsp;rozpore s&nbsp;pravidlami, ktoré platia doma, neuznáva. Fakt, že najmä mladým ľuďom v&nbsp;regióne súčasný stav zákonov nevyhovuje, dokresľuje aj streetartové hnutie vytvárajúce obrazce s&nbsp;nápisom „Libanon by bol lepší, keby...“. Napríklad v&nbsp;uliciach Bejrútu do kolónok predkreslených trebárs na múroch rozpadávajúcich sa budov a&nbsp;plotoch ľudia dopisujú svoje želania. Jedným z&nbsp;prvých, ktoré sme si na mieste všimli, bolo „existoval civilný sobáš!“. Nie vždy je však nevyhnutný – mnohí mladí pochádzajú z&nbsp;rovnakej oblasti, a&nbsp;teda aj identickej etnicko-religióznej komunity. „Ste kresťania, však? Tak sa neokúňajte a&nbsp;poďte sa s&nbsp;nami do kostola pozrieť na svadbu našich mladých,“ znelo milé pozvanie na obrad maronitskej kresťanskej svadby v&nbsp;horskom mestečku Bšarré na severe Libanonu, ktoré je známe i&nbsp;tým, že sa tam v&nbsp;roku 1883 narodil svetoznámy spisovateľ a&nbsp;poet Chalíl Džibrán. Pompézna ceremónia s&nbsp;kvetmi, ohňostrojom, bohatou výzdobou, bezchybnými kostýmami a&nbsp;drahými autami sa máločím líšila od tých, ktoré poznáme z&nbsp;domu. Pretože ľudia sa radi aspoň občas vyšvihnú – a&nbsp;kto by nechcel byť v&nbsp;deň D obdivovaný a&nbsp;obletovaný?! POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Pred vyše dekádou, keď bol Jemen ešte stále bezpečnou a&nbsp;malebnou krajinou, sme v&nbsp;centre starej časti metropoly Saná mali možnosť aspoň čiastočne uvidieť tradičnú svadbu. Samozrejme, jej mužskú časť – dav rozjarených veselých chlapov tancujúcich dokola a mávajúcich dýkami džambíja a&nbsp;kameramana s&nbsp;predpotopnou videokamerou. Ženy a&nbsp;muži sa tam na svadbe bavia osobitne v&nbsp;oddelených sálach, čo je v&nbsp;regióne bežné nielen pri oslavách, ale aj v&nbsp;každodennom živote, kde sú mužský a&nbsp;ženský svet od seba striktne oddelené. Mladý Jemenčan, s&nbsp;ktorým sme sa o&nbsp;jeho svadbe zhovárali pri druhej návšteve krajiny, nám trochu poodhalil princíp tamojších dohodnutých sobášov. „Tak ako je to u&nbsp;vás, že sa mladí zoznámia trebárs v&nbsp;škole, to v&nbsp;Jemene nie je. Skoro všetky svadby sú tu vopred dohodnuté rodinami, a&nbsp;tak sú mladí mnohokrát jeden pre druhého skutočnou mačkou vo vreci. Ja som mal veľké šťastie, lebo na miestne pomery je naša rodina liberálna a&nbsp;budúcu nevestu mi aspoň ukázali cez štrbinu vo dverách. Ešte som mohol zvrátiť svadobné prípravy, ale páčila sa mi, a&nbsp;tak som súhlasil. Mnohí moji rovesníci také šťastie nikdy mať nebudú.“

V&nbsp;postsovietskych republikách Strednej Ázie žije veľa ľudí v&nbsp;chudobe, no pri svadobnom obrade a&nbsp;oslavách sa chcú blysnúť. V&nbsp;Kirgizsku či susednom Tadžikistane nám domáci neraz vymenúvali siahodlhý zoznam jedál, ktoré sa na svadbe musia podávať, či toho, koľko sliepok alebo baranov treba zabiť. Nasporiť na takúto svadbu treba i&nbsp;niekoľkoročnou prácou v&nbsp;zahraničí, najčastejšie v&nbsp;Rusku, no mladomanželia a&nbsp;ich rodiny sa pre svadbu často aj zadlžia na roky dopredu. V&nbsp;poslednom čase možno vidieť aj vládne odporúčania či nariadenia na limitovanie nákladov spojených so svadobnými hostinami a&nbsp;obyvatelia regiónu neraz priznávajú, že „tradície rozmaru nás môžu zničiť“. V&nbsp;skutočnosti je to ťažké – ľudia v&nbsp;regióne milujú hostí a&nbsp;uspokojenie ich očakávaní je pre nich takmer sväté. A&nbsp;v&nbsp;deň svadby sa často hľadí viac na efekt než na následky do budúcnosti. V&nbsp;dlhých limuzínach imitujúcich tie americké „stretch limousines“ chce každý na okamih vyzerať ako kráľovná či kráľ.

Vo väčšine krajín sveta sa na svadbách celkom slušne je a&nbsp;popíja. Nie vždy sa to musí skončiť dobre a&nbsp;občas je na zamyslenie, či by oslava nedopadla o&nbsp;čosi lepšie v&nbsp;„suchom“ režime. Keď nás pred rokmi pozvali hrdí gruzínski Svanovia z&nbsp;regionálneho centra Mestia, vysokohorského mestečka ležiaceho na severozápade krajiny, stálo to za to. Ukázali nám okolie, prerozprávali kopu príbehov a&nbsp;zasvätili do tajov prípravy mäsitých jedál z&nbsp;mladej hovädziny i&nbsp;vynikajúcich plnených taštičiek chinkali a&nbsp;pečenia chačapuri so syrom a&nbsp;s vajcom. Bohatá trojdňová oslava bola „plnotučnou“ epizódou bizarnej chuti všeličoho od aplikácie praktických vynálezov, keď nedostatok stoličiek pre hostí riešili dlhými drevenými fošňami, po neželané vyvrcholenie v&nbsp;podobe bitky žiakov s&nbsp;ich niekdajším učiteľom a&nbsp;riaditeľom školy, ktorí si, posilnení mocnou pálenkou, spomenuli, že v&nbsp;škole k&nbsp;nim pán učiteľ nebol vždy najspravodlivejší... Hoci sa hovorí, že alkohol spomienky vymazáva, práve na tejto oslave bol jeho účinok úplne opačný.

V&nbsp;rôznych kútoch našej planéty existujú zvyky, ktoré si našinec sotva dokáže predstaviť aplikované v&nbsp;kontexte európskeho života. Sú podmienené buď akceptovaním archaických pravidiel tam, kde neprebehla sekularizácia spoločnosti, alebo historickým, geo­grafickým alebo klimatickým kontextom nejakej oblasti. Mnohé z&nbsp;nich majú, či ešte donedávna mali, i&nbsp;celkom logický základ. Orientalisti často tvrdia, že koncept mnohoženstva vznikol v&nbsp;časoch, keď značné množstvo mužov zahynulo v&nbsp;bojoch, a&nbsp;keďže „každá žena má právo na lásku“, taký z&nbsp;mužov, ktorý dokáže rovnako dobre zabezpečiť viacero manželiek, si ich môže vziať – so súhlasom predošlých – až štyri. Tento počet sa týka vyznávačov islamu, no dnes už málo z&nbsp;nich takúto možnosť aj vy­užíva. Polygamia je bežná najmä v&nbsp;krajinách západnej a&nbsp;strednej Afriky, napríklad v&nbsp;Burkine Faso, Mali a&nbsp;Gambii. Prioritne sa týka moslimov, ale v&nbsp;danej oblasti ju praktizujú aj príslušníci kmeňových animistických náboženstiev a&nbsp;kresťania. V&nbsp;niektorých krajinách regiónu takto žije viac ako tretina ich obyvateľov. Oveľa zriedkavejšia je polyan­dria – mnohomužstvo. Praktizovala sa napríklad v&nbsp;niektorých častiach Tibetu či v&nbsp;priľahlých regiónoch indických Himalájí – v&nbsp;Ladaku a&nbsp;v&nbsp;doline Nubra. V&nbsp;týchto prevažne budhistických oblastiach uzatvárali zväzok viacerí bratia so spoločnou manželkou najmä z&nbsp;dôvodu, že skromné políčka vysoko v&nbsp;horách by nedokázali uživiť veľký počet detí,&nbsp;zároveň sa následne nedelil majetok rodiny. Zabezpečenie partnerky po smrti živiteľa či po prípadnom rozvode býva riešené takisto viacerými spôsobmi. V&nbsp;arabskej kultúre sa na tento účel používa takzvané odložené veno, ktoré nevesta dostane od ženícha najčastejšie v&nbsp;podobe zlata a&nbsp;šperkov, predmetov, ktoré si držia hodnotu. Ak by nastal deň, keď už viac – ako hovorí jedno z&nbsp;regionálnych prísloví – vietor neveje podľa priania plachetníc, môže prísť takéto veno vhod, lebo i&nbsp;tu šťastie najlepšie praje pripraveným...

„Takto určite nie, na všetko treba ísť detailne a&nbsp;vedecky!“ zľahka na nás zvýšil hlas nemenovaný profesor jednej z&nbsp;našich univerzít, vyučujúci predmety so zameraním na Blízky východ, keď sme sa rozhodli s&nbsp;ním konzultovať isté detaily svadobných obradov z&nbsp;menovaného regiónu. „Mohli by vás kritizovať,“ prízvukuje postarší pán a&nbsp;debata sa akosi prirodzene presúva aj k&nbsp;niektorým intímnejším momentom manželského spolužitia v&nbsp;regióne. Pedagóg kladie dôraz na skutočnosť, že ide o&nbsp;veci, ktoré si tam ľudia strážia, a&nbsp;je veľmi nevhodné sa na ne vôbec skúsiť opýtať. Takáto starosvetská striktnosť môže u&nbsp;niekoho z&nbsp;nás vyvolať dokonca určité sympatie, no ťažko ju považovať za odraz pravdy. Obzvlášť v&nbsp;kontexte debát na jazykových lekciách, ktoré svojho času zhodou okolností viedla práve manželka zmieňovaného vedca. „Pani učiteľka, predmanželský sex u&nbsp;nás, to je čistý a...! Áno, ako to korektne a&nbsp;pochopiteľne vysloviť? Proste alternatívna praktika s&nbsp;drobnou priestorovou odchýlkou,“ bez okolkov vraví všetečná dievčina z&nbsp;jednej z&nbsp;blízkovýchodných arabských krajín a&nbsp;dodáva: „Ani nad miestom činu si nelámeme hlavu. Máme predsa autá s&nbsp;tmavými fóliami. Každý vie, čo sa deje, ale nikto zo zvedavcov netuší kto a&nbsp;s&nbsp;kým.“ Hoci by sa niekto mohol cítiť dotknutý či pozastavovať sa nad realitou, slovám živých mladých ľudí z&nbsp;regiónu veríme viac než citátom alebo spomienkam tých, ktorí im už môžu len ticho závidieť. A&nbsp;slová nášho známeho lekára o&nbsp;tom, že istý jeho kolega v&nbsp;nemenovanej bohatej krajine Perzského zálivu dostal za zreparovanie panenskej blany budúcej nevesty nové Lamborghini, asi tiež nebudú nereálnou fikciou. Pretože zvyky a&nbsp;obyčaje treba dodržiavať, aj keby sa realite malo trochu dopomôcť. Ak to dokážu zaplatiť doláre z&nbsp;ropy, celá situácia zabolí oveľa menej ako hanba v&nbsp;prípade, ak by si susedia začali šepkať: „Všetko bolo inak.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Bizarné detaily žiadostí o&nbsp;ruku či samotných svadieb sú zasa špecifikom našej časti sveta. Požiadať o&nbsp;ruku možno pri voľnom páde, na dne mora, v&nbsp;hlbokej jaskyni či uprostred kolmej skalnej steny. Kŕdle bielych holubov či „milióny tmavočervených ruží“, o&nbsp;ktorých kedysi spievala slávna Alla Pugačovová, sú už dávno len obohranou platňou a&nbsp;výrazom slabej miery invencie. Po rokoch si však uvedomíme, že tí naozaj šťastní nám vyčaria na tvári úsmev už len tým, že ich stretneme. A&nbsp;vôbec nevadí, že ich kroky sú už pomalé a&nbsp;opatrné, naopak, môžu si povedať: „Prežili sme krásny život.“ Na takýchto ľudí je veľmi príjemný pohľad. Trebárs na rodičov kamaráta fotografa Richarda z&nbsp;Vyšných Hágov či na japonský pár zostupujúci z&nbsp;hory v&nbsp;magickom rannom svetle pod vrchom Mount Kita, druhým najvyšším v&nbsp;Japonsku. Aj bez slov vieme, že sú hlboko vnútri šťastní. Kráčajú stále spolu a&nbsp;vedia, že nejde o&nbsp;prstene, okázalosť, prepych ani dary. Ide o&nbsp;to, či sa ľudia majú naozaj radi. Láskou, ktorá nevlastní, ale dáva, takou, vďaka ktorej môžeme uvidieť zázraky, „které jenom láska umí,“ ako sa spieva v&nbsp;známej piesni Ježka, Voskovca a&nbsp;Wericha. To ozajstné sa nikdy neskrýva za slávnostným oblečením, zlatými prsteňmi, predmanželskou dohodou ani za akýmsi listinným dokumentom. Buď to je, alebo to nie je.

Svadby vo svete: Mal som šťastie, budúcu nevestu mi ukázali cez štrbinu vo dverách

Peter Hupka

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Svadby vo svete: Mal som šťastie, budúcu nevestu mi ukázali cez štrbinu vo dverách

Peter Hupka

Súvisiace články

FOTO Staré dobré Francúzsko: Čisté rieky, magické kaňony a atmosféra „ošúchaných“ filmov

Pôvabný francúzsky juhozápad: Užili sme si povestný Canal du Midi spolu s domácimi

Nové Jordánsko: Zmenilo sa na nepoznanie, ale stále si bez obáv môžete ku komukoľvek prisadnúť

FOTO Na oboch stranách hrebeňa: Najväčšie dobrodružstvo zažijete, keď nepoužívate navigáciu

Cesta harmónie: Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie

FOTO Santorín, ostrov mnohých tvárí: Krása v tieni obrovského nebezpečenstva

Chronos a kairos: Navštívili sme grécky ostrov, ktorého obyvatelia žijú podľa dvoch časov

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás