Jana Čavojská

Sto oviec, trinásť kráv, dva somáre, dva psy, niekoľko kôz a&nbsp;sliepok. O&nbsp;všetky tieto zvieratá sa na farme v&nbsp;horách stará jana.cavoj a&nbsp;jej muž Paulin - keďže vo Švajčiarsku si manželia preberajú priezviská navzájom, aj on sa volá Caminada-Schenková. Moja bývalá spolužiačka zo strednej školy z&nbsp;Liptovského Hrádku sa do Švajčiarska presťahovala za prácou v&nbsp;korporácii. Na lyžovačke sa zoznámila s&nbsp;farmárom a&nbsp;zaľúbili sa do seba. Janka sa nerozhodovala dlho, už nejaký čas ju to ťahalo z&nbsp;mesta do prírody. Dnes žije v&nbsp;dedinke Vrin v&nbsp;nadmorskej výške 1 500 metrov a&nbsp;je z&nbsp;nej farmárka.

Janka a&nbsp;Paulin sú rodičia osemročnej Aliny a&nbsp;dvojročnej Biancy. Rodina funguje multijazyčne. S&nbsp;manželom Janka hovorí po nemecky, s&nbsp;Alinou po anglicky, s&nbsp;Biancou po slovensky. Paulin hovorí s&nbsp;deťmi po rétorománsky. Vrin administratívne patrí pod obec Lumnezia v&nbsp;kantóne Graubünden. Je v&nbsp;oblasti, kde sa používa rétorománsky jazyk, jeden zo štyroch úradných v&nbsp;krajine, ktorým však hovorí najmenej ľudí - oficiálne okolo 16-tisíc, neoficiálne odhady udávajú 50-tisíc. V&nbsp;percentuálnom vyjadrení pol percenta obyvateľov.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/svajciarsko-ako-krajina-snov-slovenka-ktora-vydala-tamojsich-alp-vas-vyvedie-omylu">FOTO Jankinej rodiny si pozrite v GALÉRII</a>

Rétorománčinu tu označujú ako „románž“, ľudia ju už pomaly zabúdali. Každý tu hovorí ešte minimálne po nemecky. Nie­ktorí ovládajú aspoň základy francúzštiny alebo taliančiny, ďalších dvoch úradných jazykov Švajčiarska. Vláda sa snaží dostať upadajúcu reč do povedomia. Alinine učebnice sú v&nbsp;rétorománčine, rovnako televízne programy, názvy obcí, úradov a&nbsp;tovarov v&nbsp;obchodoch. „Okrem spisovnej rétorománčiny existuje veľa dialektov,“ hovorí Slovenka. Na druhej strane, tento jazyk je podobný portugalčine. Preto sem prichádza veľa „gastarbeiterov“ z&nbsp;Portugalska. Dokážu sa tu dohovoriť. Vo Vrine nemajú dievčatá veľa rovesníkov. Býva tu do dvesto ľudí. Väčšina v&nbsp;tradičných drevených domoch. Domy, ale aj stodoly sú pamiatkovo chránené. Každá rekonštrukcia vyžaduje súhlas úradov. Dedine konštantne ubúdajú obyvatelia. Život vo švajčiarskych Alpách totiž nie je idylický ako v&nbsp;reklame na čokoládu. Aspoň to mi Janka nedávno napísala, keď sa mi páčilo jej video na sociálnej sieti. Po chorú kravičku prišiel na vysokohorskú pastvinu vrtuľník. Sama by dole nezišla. Pre takéto prípady si farmári platia ročný paušál, niečo ako poistenie. V&nbsp;prípade potreby potom po zviera doletí záchranárska helikoptéra. Krave podajú sedatíva, navlečú ju do špeciálneho postroja a&nbsp;zavesenú pod vrtuľníkom ju prevezú dole do dediny.

Kravy tu totiž na letnú sezónu vyháňajú až hore na kopce, na vysokohorské pastviny. Kto chová dobytok pre mlieko, pasie ho na pasienkoch prístupných asfaltovou alebo prašnou cestou. Kravy chované na mäso trávia teplé mesiace na pasienkoch, kam sa dostanú len pešo. Taký salaš, kde zostávajú celý čas aj pastieri, volajú vo Švajčiarsku „alp“. Podľa toho vraj pomenovali Alpy. Na jeseň zvieratá ženú naspäť do Vrinu. Kým je pekné počasie, pasú sa v&nbsp;okolí dediny. Potom ich ustajnia v&nbsp;maštaliach. Janka a&nbsp;Paulin ich majú niekoľko. „Vo Švajčiarsku kladú dôraz na to, aby sa zvieratá mali čo najlepšie. Preto neustále zvyšujú povinné minimálne rozmery priestoru pre každé z nich,“ vysvetľuje Slovenka. Farmári teda potrebujú čoraz viac budov. Kým za Vrinom skončí cesta, ktorú v&nbsp;zime ešte odhŕňajú, prejdeme cez dve osady. V&nbsp;prvej už býva iba jedna žena. Prevádzkuje tam reštauráciu. V&nbsp;druhej trvalo nežije vôbec nikto. Sú tu domy na sezónny prenájom, stodoly a&nbsp;maštale. A&nbsp;Janka s&nbsp;Paulinom tu vlastnia pozemok. Strmo sa zvažuje od kaplnky až dole k&nbsp;potoku. Farmári potrebujú rozľahlé pozemky, aby ich mohli kosiť a&nbsp;mali tak čím v&nbsp;zime kŕmiť dobytok. Pre zvieratá na mäso a&nbsp;tie, ktorých mlieko predávajú mliekarenskej spoločnosti a&nbsp;tá ho pasterizuje, pripravujú siláž. Zvieratá, ktoré doja na výrobu syra zo surového mlieka, musia kŕmiť iba senom. Prísne hygienické normy zakazujú čo i&nbsp;len vstúpiť do maštale v&nbsp;tom istom oblečení a&nbsp;obuvi, ktoré mal farmár na sebe pri siláži. To zabezpečí, aby bolo surové mlieko skutočne bezpečné a&nbsp;bez patogénov. Výkupné ceny mlieka však stále klesajú, mnohým farmárom to už nestojí za námahu a&nbsp;množstvo práce spojenej s&nbsp;dojením stáda dvakrát denne. Mnohí sa od produkcie mlieka postupne odkláňajú a&nbsp;chovajú zvieratá iba na mäso. Preto v&nbsp;chladničke u&nbsp;chovateľov kráv nájdete krabicové mlieko a&nbsp;syry z&nbsp;obchodu. „Vo Vrine vykupuje mlieko posledný farmár, ktorý ešte vyrába syr, a&nbsp;väčšia mliekarenská spoločnosť,“ potvrdzuje Janka, ktorá robí aj kontrolórku kvality mlieka.

Chovatelia na mäso čelia aj vo Švajčiarsku tlaku mať čo najnižšie ceny. Keby mali žiť len z&nbsp;predaja zvierat alebo mäsa, zrejme by to v&nbsp;tomto náročnom horskom prostredí zabalili. Pasienky by postupne zarástli. Švajčiarska vláda preto vypláca farmárom príspevky. Kedysi boli viazané na počet chovaných zvierat, dnes na obhospodarovanie pôdy. Počítajú sa podľa rozlohy pozemkov, na ktorých farmári pasú dobytok alebo ktoré kosia. Výška platby závisí aj od typu pozemku, čím je strmší a&nbsp;náročnejší na prácu, tým je suma vyššia. Janka s&nbsp;Paulinom majú desať hektárov pozemkov a&nbsp;ďalších sedemnásť si prenajímajú. V&nbsp;tomto alpskom regióne pracujú ľudia na neskutočných strminách. Na miestach, ktoré sú pre traktory príliš príkre, kosia chlapi s&nbsp;motorovými kosačkami. Keď Paulin kosí tie najťažšie úseky, nie je Janke pri pohľade naňho všetko jedno. Ona má pri práci na pasienkoch a&nbsp;lúkach malú Biancu väčšinou na sebe v&nbsp;nosiči. Lenže dievčatko je už príliš ťažké. „Alina bola pokojnejšie dieťa, mohla som ju nechať bokom na deke a&nbsp;zahrala sa. Bianca však uteká. Okrem toho deti nemôžeme nechávať samy, odkedy sa tu objavili vlky.“ Plagát požadujúci reguláciu počtu vlkov visí na stodole hneď pri vstupe do údolia. Vlky sem prišli pred niekoľkými rokmi, vraj sa sem niekoľko jedincov dostalo cez hory z&nbsp;Talianska. Farmári odhadujú, že teraz sa v&nbsp;regióne pohybujú štyri svorky. Jedna má podľa nich osem až šestnásť kusov. Hospodárske zvieratá treba pred nimi chrániť. Okolo pasienkov natiahli ešte viac elektrických ohradníkov a&nbsp;nakúpili pastierske psy. „Lenže málokto má s&nbsp;výcvikom psov skúsenosti,“ myslí si Janka. „Majú ich málo a&nbsp;vlky si s&nbsp;nimi dokážu poradiť. Psy nie sú zvyknuté na ľudí. Sem do hôr chodí veľa turistov. Môže to byť pre nich nebezpečné. Nedávno v&nbsp;alpe nachádzali zadrhnuté čierne ovce. Po čase sa zistilo, že za tým nie sú vlky, ale jeden z&nbsp;pastierskych psov. Vyrastal v&nbsp;dedine v&nbsp;maštali, boli tam len biele ovce. S&nbsp;čiernymi sa stretol prvýkrát v&nbsp;alpe a&nbsp;myslel si, že na ne môže útočiť.“

Samozrejme, Janka vie, že vlk by si netrúfol Biancu reálne uloviť. Vie, aká situácia s&nbsp;vlkmi je na Slovensku, že ich máme oveľa viac, a&nbsp;vidí, že Švajčiari, nezvyknutí fungovať s&nbsp;týmito šelmami, problém nafukujú. „No skutočne musia budovať elektrické ohradníky aj na miestach, kde ich predtým nebolo treba, a&nbsp;neustále ich robiť vyššie a&nbsp;vyššie – a&nbsp;vlky si s&nbsp;nimi aj tak dokážu poradiť. Ale problém s&nbsp;vlkmi nie je taký obrovský. Nám sa za toto leto v&nbsp;alpe stratili iba dve ovce. Nemuseli byť za tým vlky, mohlo sa stať všeličo.“ Okrem psov si farmári kupujú proti vlkom somáre. Vraj svojím hlasným híkaním dokážu vyplašiť predátory, keď sa blížia k&nbsp;ovciam. Aj Janka s&nbsp;Paulinom majú dva somáre. Pasú sa pri ovciach na – ako inak – strmom pozemku, zvieratá chráni elektrický ohradník. Štveráme sa do kopca aj s&nbsp;Alinou a&nbsp;Biancou. Rodičia potom musia pristrihávať somárom kopytá. Úkon, za ktorý kedysi platili zverolekárom. Potom sa to radšej na­učili sami. Musia šetriť, ak chcú nejako vyjsť s&nbsp;peniazmi. Mimochodom, podobne to majú s&nbsp;vlakmi. Lístky v&nbsp;rámci Švajčiarska sú také drahé, že keď potrebujú cestovať mimo krajiny, odvezú sa autom do Rakúska a&nbsp;medzinárodný lístok na vlak si kupujú až tam. Ovce pred nami najprv utekajú, potom sa zvedavo približujú. Láka ich hlavne napájadlo. Somáre sme našli blízko neho. Janka a&nbsp;Paulin sa pustia do práce. Somáriky priviažu, jeden z&nbsp;nich pevne drží nohu zvieraťa a&nbsp;druhý štiká obrovskými kliešťami. Zviera by cítilo bolesť, len ak by zaštikli príliš hlboko. Pri takejto práci však rodičia nemôžu dozerať na deti. Kde sú tie časy, keď bola Bianca ešte v&nbsp;kočíku a&nbsp;pokojne ju nechali pred maštaľou, kým nakŕmili zvieratá. O&nbsp;chvíľu sa presvedčím o&nbsp;tom, že malé dievčatko je schopné za pár minút odbehnúť skutočne ďaleko. Zrazu je na chodníku v&nbsp;kopci niekde nad strminou a&nbsp;musíme za ňou utekať.

Pri ceste späť sa Bianca navyše dotkne elektrického ohradníka a&nbsp;zaštípe ju to. Dcérka farmárov nevie, že je nebezpečný? „Stále s&nbsp;nimi pracujeme, keď ich naťahujeme na pastvinách, a&nbsp;vtedy v&nbsp;nich nie je elektrina, je zvyknutá na to, že sa ich dotýkame,“ vysvetľuje mi Janka. Je mi jasné, že dievčatko skutočne nemôžu ani na okamih spustiť z&nbsp;očí. Ani do škôlky ju nemôžu dať. Tá štátom dotovaná je až od piatich rokov. Dovtedy musia rodičia, ktorí sa chcú vrátiť do práce, platiť súkromné škôlky. Mesačne je to okolo 1 200 eur. „Ženy po narodení dieťaťa často pracujú na skrátený úväzok a&nbsp;všetko, čo zarobia, minú na škôlku,“ konštatuje Janka. No ona, tak ako väčšina vysokohorských farmárok, funguje inak. Peňazí je tu tak málo, že farmári si nemôžu dovoliť zamestnať svoje manželky a&nbsp;platiť za ne odvody a&nbsp;poistenia. Na statku by sa však bez ich práce nezaobišli. Takže manželky farmárov, ktoré celý život pracujú na rodinných majetkoch, majú väčšinou len zdravotné poistenie, ktoré zákon prikazuje platiť. Bez sociálnych odvodov nie sú kryté ničím ďalším a&nbsp;nebudú mať nárok na dôchodok. Ten dostane len manžel. No farmári z&nbsp;tejto oblasti majú väčšinou okrem farmy ďalší, aspoň čiastočný úväzok. Mnohí robia na stavbách, Paulin pracoval 25 rokov aj v&nbsp;lyžiarskom stredisku, Janka na čiastočný úväzok v&nbsp;miestnom obchode. Alina už chodí do školy. Najbližšia škola aj supermarket sú vo Velle asi 20 kilometrov od Vrinu. V&nbsp;dedinke je len malý obchodík. Do Velly chodí pred pol ôsmou ráno školský autobus a&nbsp;popoludní zas vozí deti domov. Vo Vrine Aline rovesníci chýbajú. Život sa odohráva viac v&nbsp;rodine. Ploty tu neexistujú. Deti behajú, kam sa im zachce. Ani autá či domy si tu nikto nezamyká. Janka sa smeje, že dvere na noc zatvára len pre vlky. Keď potrebuje v&nbsp;kuchyni vajíčko, Alina vybehne do klietky so sliepkami a&nbsp;nejaké nájde. Manželia dokonca zriadili v&nbsp;neďalekej stodole malé múzeum. Paulin totiž rád opravuje staré veci. Zhromaždili tu poľnohospodárske stroje, nástroje na prácu so zvieratami, vybavenie domácnosti spred niekoľkých desaťročí a&nbsp;publikácie o&nbsp;regióne. Múzeum funguje formou samoobsluhy: dvere sú otvorené, okoloidúci si môžu pozrieť exponáty, a&nbsp;ak si vezmú chladený nápoj alebo zmrzlinu, do pokladničky vhodia príslušnú sumu. Dôvera tu ešte stále funguje.

Paulin je farmár telom aj dušou. Je neoddeliteľne spätý s&nbsp;Vrinom, horami okolo, pasienkami, so svojimi zvieratami a&nbsp;s&nbsp;robotou na statku. Nikdy netúžil odísť. Nikdy by ani neodišiel. Aj keď to raz zvažoval. Zháňali vtedy stavebných robotníkov do Južnej Afriky. No napokon z&nbsp;toho nič nebolo. V&nbsp;rodnom údolí chce zostať navždy. Do Vrinu si okrem Janky našlo cestu niekoľko ďalších cudzincov. Väčšinou Nemky, ktoré sa sem vydali. Po vypuknutí ruskej vojny na Ukrajine prišli dve Ukrajinky. Janka hovorí, že nie je jednoduché získať si dôveru miestnych. Ani keď sa vždy angažovala. Pracovala v&nbsp;potravinách ako kontrolórka kvality mlieka, popri tom sa ako kostolníčka starala o&nbsp;miestny kostolík. Pre Vrinčanov stále zostáva v&nbsp;istom zmysle cudzinkou. Medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú od narodenia, si ťažko hľadá blízkych priateľov. Sú svojskí, uzavretí, radi klebetia – aj vo Švajčiarsku je to rovnaké ako na dedine v&nbsp;ktorejkoľvek inej krajine. Ešte náročnejšie je mať prerušené kontakty s&nbsp;domovom. Pre lockdowny počas pandémie nevidela svoju mamu štyri roky. Ako farmárka si veľmi nemôže dovoliť cestovať mimo Vrinu. Na Slovensku bola naposledy pred siedmimi rokmi. Kto sa stará o&nbsp;zvieratá, nemá počas roka ani deň voľna. Teraz je september. Farmári majú ešte relatívny pokoj. Kravy sú stále na pasienkoch v&nbsp;horách, ovce a&nbsp;kozy sa starajú samy o&nbsp;seba na pastvinách v&nbsp;okolí dediny. Lúky sú pokosené, seno sa suší, siláž kvasí vo veľkých bielych baloch rozhodených po lúkach. Maštale v&nbsp;údolí sú prázdne. Vysokohorskí farmári majú za sebou náročné týždne, počas ktorých museli dookola kosiť svoje lúky. Svahy sú tu príliš strmé na to, aby sa na nich traktor neprevrátil. Preto kosia ručnými motorovými kosačkami. Seno potom treba obracať a&nbsp;sušiť a&nbsp;na záver hrabať na kopy, odvážať a&nbsp;uskladňovať. Pri tejto práci prejde leto rýchlosťou blesku. Keď sa skončí teplé počasie, zaženú pastieri kravy do dediny. Každý majiteľ si vyzdvihne dobytok, a&nbsp;kým je to možné, pasie ho vonku na pasienkoch v&nbsp;okolí dediny. Až keď sa ochladí, idú kravy do maštale. S&nbsp;nimi treba ustajniť ovce a&nbsp;kozy. Zvieratá potrebujú kŕmiť dvakrát denne. Za každých okolností. Vyčistiť maštaľ. Kolotoč, ktorý sa nikdy neskončí.

Navyše príde obdobie, keď treba pri kravách „ubytovať“ aj býka. Teda ak chcete mať na jar teľatá - hlavne tie farmári predávajú na mäso. Býka si Janka s&nbsp;Paulinom prenajímajú na štyri mesiace v&nbsp;roku, pretože kúpiť ho je príliš drahé. Za taký prenájom sa, samozrejme, platí. Ustajnia ho s&nbsp;kravami a&nbsp;čakajú, kým si splní svoje povinnosti. Obrezivieť potrebujú aj ovečky. Teraz na jeseň, keď sa ovce vrátia z&nbsp;alpu, ich dajú dokopy s&nbsp;baranmi a&nbsp;medzi januárom a&nbsp;aprílom sa rodia jahňatá. Janka a&nbsp;Paulin ich predávajú ako polročné na jeseň priekupníkovi alebo na farmárskom trhu v&nbsp;meste Ilanz. „Hendlerom“ predávajú aj teľatá. Priemerne sa im podarí vychovať sedem teliat ročne a&nbsp;za jedno dostanú okolo 1&nbsp;500 frankov. „Počas dobrých rokov pokryjú tržby za predaj jahniat a&nbsp;teliat asi 15 percent našich nákladov. Z&nbsp;toho by sme nedokázali vyžiť. Bez štátnych dotácií by farmári vo vysokohorskom prostredí nemohli fungovať. Na farme pritom pracujeme na 180 percent a&nbsp;je to ťažká fyzická robota,“ hovorí Janka. „My dvaja s&nbsp;Paulinom s&nbsp;občasnou pomocou Paulinovej 86-ročnej mamy, jeho brata, našich dvoch malých detí a&nbsp;dvoch brigádnikov len tak-tak zvládame obhospodarovať našich 27 hektárov.“ Hneď však dodáva, že hoci je práca na farme ťažká, našla sa v&nbsp;nej. „Keby som ju nemala rada, nemohla by som tu žiť.“ Švajčiarsko je bohatá krajina. Zürich so siedmou najlepšou univerzitou na svete nie je tak ďaleko. Tu sú drahé obchody, sem sa sústreďuje biznis a&nbsp;elegantní ľudia trávia čas pri západe slnka na prírodných kúpaliskách na brehoch Zürišského jazera alebo v&nbsp;nie­ktorej z&nbsp;predražených reštaurácií. Farmári v&nbsp;horách však žijú ako v&nbsp;paralelnom vesmíre. Je to úplne iné Švajčiarsko než tá technologická veľmoc tam dole. Ľudí stojí veľa úsilia udržať tradičný životný štýl. A&nbsp;na turistickom ruchu všetci nezarobia.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/svajciarsko-ako-krajina-snov-slovenka-ktora-vydala-tamojsich-alp-vas-vyvedie-omylu">Ťažký život v malebných Alpách. FOTO v GALÉRII</a>

V&nbsp;Alpách navyše cítia klimatické zmeny. Posledné roky tu napriek vysokej nadmorskej výške takmer nesneží. Kedysi napadli cez zimu kopy snehu. Dnes sú zimné mesiace sivé a&nbsp;studené, no suché. Podmienky na hospodárenie v&nbsp;krajine sa menia. Na mnohých pasienkoch chýba pre nedostatok snehu podzemná voda. Pramene a&nbsp;studne vyschli. Aby mal dobytok čo piť, vodu farmári privážajú. Tam, kde nie sú cesty, ako inak, vrtuľníkmi. Veď sme vo Švajčiarsku.

Švajčiarsko ako krajina snov? Slovenka, ktorá sa vydala do tamojších Álp, vás vyvedie z omylu

Jana Čavojská

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás

Švajčiarsko ako krajina snov? Slovenka, ktorá sa vydala do tamojších Álp, vás vyvedie z omylu

Jana Čavojská

Súvisiace články

Hrozí katastrofa? Na odstraňovanie nebezpečného azbestu po smršti v Závadke nie sú peniaze

Nosia šťastie: Bociany predvádzajú na rakúskom zámku unikátne divadlo

Bikiny a hidžáby: Turecko je plné kontrastov, ktoré bez problémov fungujú vedľa seba

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás