Tip na článok
Pre ľudí: Reinhold Messner zriadil v Dolomitoch šesť originálnych múzeí.

Ako prvý vyliezol na Everest bez kyslíka a zdolal všetkých štrnásť osemtisícoviek: V Dolomitoch vybudoval šesť unikátnych múzeí

Okolo sú len skalnaté štíty a ticho. Občas ho prerušia vzdialené zvuky z údolia. Na strechu bývalej vojenskej pevnosti z kameňa vedú sklené vežičky.

Galéria k článku (13 fotografií )
Múzeum v oblakoch: Dolomites sídli v starej vojenskej pevnosti.
Horolezecká výbava: Expozícia v múzeu Dolomites.
Kuchyňa spod Dolomitov: Expozícia z hradu Bruneck. Messner hovorí, že podobnú si pamätá u svojej babky.

Svojím tvarom kopírujú tvary vrcholov okolo. Tento pohľad na Dolomity má Reinhold Messner najradšej. „Dievčenské meno mojej mamy je Troi, čo znamená Cesta. Keď bola malá, jej otec prechádzal cez tieto hory bosý cestou za prácou. Cez svetové veľhory viedla moja cesta naspäť do Dolomitov,“ napísal horolezec na stenu.

Moja cesta po kraji Reinholda Messnera v talianskych Dolomitoch a po šiestich netypických múzeách, ktoré vymyslel a vybudoval, sa začala v údolí Cibiana pod masívom Monte Rite. K múzeu vo výške 2 181 metrov vyjde aj menej zdatný turista asi za hodinu a pol. Komu sa nechce alebo nevládze, môže si zaplatiť mikrobus. Po úzkej prašnej ceste vyváža návštevníkov pod pevnosť. Vybudovali ju pred prvou svetovou vojnou ako súčasť talianskej obrannej línie proti rakúsko-uhorským vojskám. Rakúšania ju na pár mesiacov dobyli a pri ústupe vyhodili do povetria. Časť jej dobre stavaných múrov odolala. Počas druhej svetovej vojny slúžili partizánom a potom pomaly chátrali, až kým ich v roku 1998 neobjavil Reinhold Messner. Dnes tu sídli Dolomites, jedno zo šiestich Messnerových múzeí. Horolezec tvrdí, že vybudovať tieto originálne múzeá bola preňho pätnásta osemtisícovka.

Hory, knihy, politika

Čoskoro oslávi 74 rokov. Prestížne svetové médiá ho zaraďujú k najvýznamnejším a najfascinujúcejším ľuďom našich čias. Celý život je neuveriteľne aktívny. Jeho meno si spájame hlavne s horolezectvom. Je aj cestovateľ, dobrodruh, publicista, autor vyše šesťdesiatich kníh, filmový režisér, biofarmár, kurátor svojich múzeí, architekt, zberateľ umenia, filantrop, etnograf, chovateľ jakov, majiteľ reštaurácie, jedno volebné obdobie zasadal za talianskych zelených v Európskom parlamente. Maximálne využíva každý z talentov, ktorý mu príroda nadelila. Pred štyridsiatimi rokmi so spolulezcom Petrom Habelerom ako prví vyliezli na Mount Everest bez použitia kyslíkových fliaš. V roku 1980 dokázal to isté, ale sám. Sólo zdolal aj Nanga Parbat. Hovorí, že patril k šťastnej generácii. Svetové veľhory vtedy ponúkali výzvy. Na Everest však putovali veľké expedície, vybavené ťažkým nákladom. On tam vyšiel za jedenásť dní a s pätnásťkilovým batohom na chrbte. Takzvaný alpský štýl lezenia, teda zdolávanie hôr bez pomoci fixných lán, výškových táborov a nosičov, aplikoval aj v Himalájach. Neskôr prešiel Antarktídu aj Arktídu. Dosiahol severný aj južný pól. Prekročil púšť Gobi. Putoval odľahlými tibetskými horami a pláňami. Veľakrát úplne sám. Otvorene priznáva, že je sebecký, nedokáže ovládať svoje záchvaty hnevu, nevie plávať a nerobí domáce práce.

Čakanie na pravdu

Má veľa neprajníkov. Tridsaťpäť rokov ho obviňovali, že obetoval vlastného brata Günthera pre svoju šialenú ambíciu traverzovať cez Nanga Parbat. V roku 1970 Günther Messner zahynul a Reinhold takmer zomrel pri tomto riskantnom traverze. Horolezec tvrdil, že to bol neplánovaný zostup Diamirskou stenou hory, pokus o záchranu života, lebo jeho brat nebol schopný zvládnuť náročnú cestu nadol po pôvodnej trase. On sám prišiel pre omrzliny o sedem prstov na nohách. Smrti unikol o vlások. Podarilo sa mu dostať do údolia. Tam ho našli miestni drevorubači. Členovia výpravy na Nanga Parbat aj niektorí odborníci od stola spochybňovali jeho verziu udalostí, až kým sa po tridsiatich piatich rokoch nenašli zvyšky tela a topánka jeho brata. Miesto nálezu potvrdilo, že hovoril pravdu.

Aj jeho najväčší kritici však musia priznať, že Reinhold Messer je fascinujúci človek. Šesť horských múzeí v Dolomitoch veľa vypovedá o ňom samom. V celom jeho živote ide o to, že dostane nápad a jednoducho ho zrealizuje. Jednoduché? Iste nie. Skôr odhodlané a tvrdohlavé. „O múzeách som sa naučil tak, že som ich urobil. Nie tak, že som do nich chodil,“povedal novinárke z New York Times. Preto v šestici jeho múzeí s emblémom MMM - Messner Mountain Museum - nečakajte prísnu systematiku. Každé sa venuje inej horskej téme. Expozície sa však prelínajú. Dopĺňajú ich inštalácie moderného umenia. Návštevník získa obrovské množstvo poznatkov. Veď azda neexistuje človek, ktorý by o horách, lezení, jeho histórii a o autentických príbehoch vedel viac ako Messner. No bolo by škoda vnímať expozície iba takto. Ako hory, aj toto Messnerovo dielo vplýva na dušu. Celý obsah počas jednej návštevy ani nestihnete vnímať. Expozície obsahujú množstvo dôležitých maličkostí. Vety ledabolo napísané na stenách. Nenápadné sošky, vytvorené rukami obyvateľov hôr. Melódie znejúce v prostredí. Výhľady prezentované cielene nainštalovanými oknami a priezormi.

Región horolezcov: Majú ich aj na fasáde jedného z domov v historickom centre mestečka Bruneck.
Región horolezcov: Majú ich aj na fasáde jedného z domov v historickom centre mestečka Bruneck.
Jana Čavojská

Bez kyslíka

A lokality, samozrejme. Messnerove múzeá sú jednoducho dosiahnuteľné autom, shuttle mikrobusmi alebo lanovkami. Jeho zámerom bolo, aby ľudia pri ich návšteve strávili čas v horách a vnímali ich celým srdcom. Tak, ako to robí on. Preto sa pre úplnosť zážitku patrí vyšliapať hore.

Na polozvalenú vojenskú pevnosť na Monte Rite natrafil Messner náhodou. Na narodeniny 17. septembra 1998 tu trekoval s terajšou manželkou Sabine a so zopár mužmi z neďalekej dediny Cibiana di Cadore. Myšienka múzeí v horách v ňom vtedy už žila. Hľadal vhodné miesta. Pohľad z masívu Monte Rite ho okamžite oslovil. Pevnosť v spolupráci s municipalitou a regiónom Benátsko opravil, pridal sklenené veže a vymyslel expozíciu. Nazval ju Múzeum v oblakoch. Je venovaná Dolomitom a ľuďom - horolezcom aj umelcom -, ktorí tieto hory počas histórie skúmali. Je tu množstvo originálnych obrazov, ukážky výbavy horolezcov v rozličných etapách dejín a ich príbehy. V malom kine ide dookola film o tom, ako Messner ako mladý muž lezie v Dolomitoch. Má iba košeľu a lano. Neistí sa. S ľahkosťou baletky vyhľadáva prirodzené úchyty v skalách a lezie nahor.

Keď v roku 1970 prišiel na Nanga Parbate pre omrzliny o prsty na nohách, takéto lezenie preňho prestalo byť možné. Naplno presedlal na zdolávanie najvyšších hôr sveta. To, že to možno pôjde aj bez umelého kyslíka, si uvedomil pri prelete okolo Everestu v roku 1977. Tvrdili mu, že v takých výškach určite stratí vedomie. Nenasadil si kyslíkovú masku a zvládol to. V roku 1978 stál s Petrom Habelerom na vrchole najvyššej hory sveta bez použitia kyslíkových fliaš. Dnes, keď má takmer 74 rokov, tvrdí, že Everest bez kyslíka by už nezvládol. S kyslíkovým prístrojom a so súčasným štýlom, keď si turisti za výstup platia a majú nachystané fixné laná, rebríky, nosičov a všetok servis, by to ešte zvládol. Takýto výstup však prirovnáva k materskej škole. Nemá oň záujem.

Pocta obyvateľom hôr

Hrad Bruneck alebo, ak chcete, po taliansky Brunico, hoci v tomto regióne sa hovorí skôr po nemecky, je impozantná stavba z roku 1250 v mestečku rovnakého mena. Týči sa na vŕšku pár krokov od centra mesta. Vlastnili ho princovia aj biskupi, slúžil na obranu aj ako väzenie. V jeho novodobej histórii, v 70. rokoch minulého storočia, boli v jeho najzachovanejších miestnostiach školské triedy. V roku 2004 financovala nadácia komerčnej banky jeho kúpu na účely múzea pod spoločnou správou Reinholda Messnera a municipality Bruneck. Volá sa Ripa. V tibetčine ri znamená hory a pa človek. Expozícia je venovaná horským národom.

„Tak môžeme hovoriť po slovensky,“usmeje sa mladý muž v pokladnici, keď sa dozvie, odkiaľ som. Do Brunecka sa presťahoval s rodičmi pred dvadsiatimi rokmi. Mal sedem, v Banskej Bystrici ešte stihol prvý ročník základnej školy. Slovenčina sa vraj nedá zabudnúť. Hovorí, že Reinhold Messner je fajn. Do múzea Ripa bol preňho na Slovensku kupovať náš kroj. Messner ho chcel do expozície tradičnej goralskej izby.

„Ľudí treba chrániť pred horami. To nevylučuje, že sú aj miesta, kde treba hory chrániť pred ľuďmi a ich extenzívnou činnosťou,“ píše Reinhold Messner na stene múzea Ripa. Po­dľa neho nemá význam chrániť každý kúsok skaly. K horám sa treba správať s rešpektom. Ochranu si zaslúžia aj ľudia, ktorí v horách žijú. Dobre vie, aký je život v tých oblastiach tvrdý. Preto mu venoval múzeum Ripa. Vystavuje predmety, ktoré priviezol z celého sveta a ktoré predstavujú život ľudí v horách. Veľa sa venuje Šerpom a Himalájam, ale aj svojmu milovanému Tibetu. Tam sa túlal dlhé mesiace. Artefakty odtiaľ nepriniesol. Skupoval ich po celom svete. Ostro vystupuje proti okupácii Tibetu Čínou, ako europoslanec sa urputne usiloval o dialóg s čínskymi politikmi. Myslí si, že čo je tibetské, patrí do Tibetu. Hoci nie je veriaci v tradičnom zmysle tohto slova, silno vníma duchovný svet Tibeťanov. Dalajláma patrí medzi jeho priateľov. Sľúbil mu, že keď Tibet bude slobodný, všetky tibetské predmety zo svojich múzeí tam vráti.

Tibet: Symbolika tibetského modlitebného mlynčeka v múzeu Firmian. Messner sľúbil dalajlámovi, že keď bude Tibet slobodný, vráti všetky tibetské artefakty tam, kam patria.
Tibet: Symbolika tibetského modlitebného mlynčeka v múzeu Firmian. Messner sľúbil dalajlámovi, že keď bude Tibet slobodný, vráti všetky tibetské artefakty tam, kam patria.
Jana Čavojská

Boj o nemčinu

Zo strechy hradnej veže Brunecka vidno až na vrchol Kronplatzu. Vedie naň niekoľko lanoviek, je to jedno z najpopulárnejších lyžiarskych stredísk v Dolomitoch. Okrem vrcholových staníc lanoviek, reštaurácií a malej kaplnky je tam posledné z Messnerových múzeí - Corones vo výške 2 275 metrov. Otvoril ho v roku 2014 a naprojektovala ho známa architektka Zaha Hadidová. Futuristický dizajn zapadá do okolitej krajiny. Kapsuly s presklenými priečeliami ponúkajú zvnútra výhľad na okolité štíty a návštevníci majú k dispozícii vonkajšiu vyhliadkovú platformu. Expozície sú venované tradičnému horolezectvu. V interiéri prevláda strohosť liateho betónu. Sú tu umelecké inštalácie aj výbava horolezeckých výprav vrátane škatuliek s amfetamínmi. Niektoré expedície ich v Himalájach v 50. rokoch minulého storočia používali. Všetko doplnené Messnerovými skúsenosťami z prvej ruky.

Južné Tirolsko je čarovný kúsok sveta s horskými dedinami a so štíhlymi kostolnými vežami, ktoré sa týčia do výšky. Až do konca prvej svetovej vojny bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska. Potom pripadlo Taliansku. Ľudia však Taliansko ne­chceli. Dodnes hovoria po nemecky. Teda, prostredie je dvojjazyčné, nápisy tiež. Región Südtirol, po taliansky Alto Adige, Horná Adiža, má v rámci krajiny autonómiu. Hoci prešli roky, v ľuďoch je zakorenené obdobie medzi vojnami. Zakázali im vtedy hovoriť po nemecky. Školy prešli na taliančinu zo dňa na deň. Ani názov Tirolsko sa viac nesmel používať. Do oblasti sťahovali talianskych robotníkov, aby budovali fabriky a obytné štvrte. Štát tam dokonca presunul talianskych úradníkov. Vo funkciách nahradili tých, ktorí hovorili po nemecky. V roku 1939 ponúkol Hitler po dohode s Mussolinim obyvateľom Južného Tirolska, že ak chcú, môžu sa presťahovať do ríše. Kto sa rozhodne zostať, bude akceptovať taliančinu. Osemdesiatpäť percent obyvateľov regiónu si vybralo odchod. Presun sa nikdy neuskutočnil. No táto voľba zostala ešte desaťročia ako čierna škvrna na dušiach Tirolčanov. Hoci Nemecko si nevybrali pre sympatie k führerovi, ale zo vzdoru proti násilnému potaliančovaniu.

Reinhold Messner sa s Južným Tirolskom silno identifikuje. „Nie sme ani Rakúšania, ani Nemci, ani Taliani. Sme Juhotirolčania. Ako Juhotirolčania sme sa integrovali do Európskej únie a identifikujeme sa viac s ňou než s Talianskom,“ priznáva horolezec. V tomto prístupe vidí budúcnosť aj pre ďalšie etniká v rámci Európy.

Hradný pán

Centrom Messnerových múzeí je hrad Sigmundskron pri Bolzane. Messner ho zaplnil na svoj štýl. Pri stredovekých hradbách sedia budhistické sochy. Všade sa trepocú tibetské modlitebné vlajočky. Expozícia je bohatá. Témou múzea Firmian je zápas človeka a hôr. Opäť je tu vystavené všeličo. Od nerastov z rôznych kútov sveta až po názornú ukážku bivaku lezca v stene. V malej spomienkovej miestnosti Reinhold Messner inštaloval topánku svojho brata Günthera, ktorú našiel na Nanga Parbate. Hradnými sieňami sa rozlieha emotívna hudba. Priestory sú citlivo zreštaurované a doplnené o plošiny zo skla a z kovu.

Sigmundskron dostal Messner na tridsať rokov s tým, že ho zrekonštruuje a po uplynutí tohto času vráti opravený štátu. Expozície si môže vymontovať a zobrať. V regióne sa o tom dokonca konalo referendum. Chcete, aby Reinhold Messner dostal zadarmo hrad? - znela otázka. Legendárny horolezec to vníma ako hejt. Tých si vraj v súvislosti s múzeami užil mnoho. Paradoxne, v kraji, z ktorého pochádza, bolo veľa ľudí proti nemu.

Kým býval v dome v údolí, často sa stávalo, že mu len tak klopali na dvere. Nie miestni. Cudzinci, z Talianska aj spoza hraníc. Chceli sa s ním stretnúť, porozprávať, odfotiť. Vo svojej knihe Môj život na hrane opisuje, ako logicky nemal na takéto návštevy čas a náladu. Musel začať zamykať dvere. V horskom údolí, kde všetci nechávajú dvere otvorené, aby sa susedia mohli kedykoľvek zastaviť na pohár vína a kus reči, to bolo niečo nezvyčajné. Pre ostatných bol snob.

Tento dom si nechala Messnerova prvá manželka Uschi Demeterová. On kúpil hrad Juval. Považuje ho za svoj domov. S rodinou tu trávia každé leto. Zvyšok roka bývajú v neďalekom Merane. Kým v hrade nie sú, je prístupný návštevníkom. Expozícia sa venuje mýtom hôr, náboženstvám, ale prehliadková trasa vedie aj do Messnerovej knižnice, skladu horolezeckého vybavenia a komory so zaváraninami.

Dieťa na skalách

Dole pod hradom je Messnerova biofarma. Ešte nižšie sa črtajú políčka a vinice. Zem je v Južnom Tirolsku dôkladne obrobená. V nižších nadmorských výškach pestujú ľudia hlavne jablká a vinič na dobré víno. Vyššie v horách chovajú domáce zvieratá. Poslednú noc v Dolomitoch spím na takej farme v horskom údolí. Podobnom, v akom vyrastal Reinhold Messner. Domáci chovajú prasatá a kačky. Stodolu prerobili na malé apartmány. Dedina Völser Aicha, to sú hospodárstva na samotách, roztrúsené po údolí a príkrych svahoch kopcov. Spájajú ich uzučké cesty. Dcéra domácich chodí ešte na strednú. Mám pocit, že dochádzanie musí byť komplikované. „Ani nie,“ vysvetľuje. „Na autobusovú zastávku to mám pešo asi kilometer.“

Nad údolím trčia skalnaté vrcholky Dolomitov a nad nimi obrovský Mesiac v splne. Na hory sa takto odmalička pozeral aj Reinhold Messner z údolia Villnös. Bolo ich deväť detí, otec bol dedinský učiteľ a aby dokázal početnú rodinu nakŕmiť, chovali kurence. Reinhold Messner si spomína, že práce na kuracej farme mu zabrali asi šesť hodín denne. Jeho otec liezol a zasvätil do toho synov. Reinhold začal v piatich rokoch. Ako dvanásťročný s bratom Güntherom liezli ťažšie trasy, než na aké ich otec stačil. Už vtedy bol rebel. Rozhodol sa, že v nedeľu nebude chodiť do kostola, ale do hôr.

Vyháňanie jakov

Zostáva posledné múzeum. Ortles v horskom mestečku Sulden. Je z veľkej časti pod zemou a hovorí o svete ľadu. Reinhold Messner pri jeho zariaďovaní využil svoje skúsenosti z prechodu Antarktídy, zo severného a južného pólu. Hneď ve­dľa múzea je Messnerova reštaurácia Yak & Yeti. Má to logiku. Horolezec sa v Dolomitoch venuje chovu jakov. Ohradu majú rovno pri múzeu Ortles. Yetiho stopoval v Tibete niekoľko rokov.

Aký je Reinhold Messner dnes? Je jasné, že si nenechá zasahovať do súk­romia. Rozpráva na prednáškach za vstupné, hovorí o sebe, že je bard a o svojich zážitkoch musí rozprávať. Prednášky, knihy a články v časopisoch preňho vždy boli zdrojom financií na ďalšiu expedíciu.

Návštevníci jeho múzeí ho môžu počas leta párkrát stretnúť naživo v niektorom z nich. Napríklad dnes. Reinhold Messner bude vyháňať svoje jaky na vyššie položené pastviny. Pridať sa môže každý. Popoludní príde do múzea Ortles. Bude podpisovať knihy a fotografie a hocikto s ním môže prehodiť pár slov.

Je 27. júna. Presne pred 48 rokmi vyrazil sám z posledného výškového tábora, aby zdolal Nanga Parbat. Jeho brat Günther ho o pár hodín nečakane dohonil. Nič také nebolo v pláne. Günther nemal na tejto expedícii útočiť na vrchol. Následné tragické udalosti viedli k smrti 24-ročného Günthera pod lavínou.

Dnes ráno prichádza Reinhold Messner k stanici lanovky v Suldene s malým modrým batohom na chrbte. Čakajú ho stovky ľudí. On sa zvíta so svojimi zamestnancami, pastiermi jakov. Vezme si od nich drevenú palicu a postaví sa pred dav nadšených turistov. Začne niečo hovoriť, no hneď stíchne. Uvedomí si, že ho nikto nepočúva. Všetci ho totiž fotografujú. Skúsi to ešte raz. Vydá aspoň základné pokyny. Aby každý držal odstup od jakov, nech sa nesplašia, a aby ľudia so psami zostali vzadu. Potom sa otočí a začne stúpať nahor. Nasledujú ho jaky. Pastieri nemajú za úlohu ustriehnuť tieto zvieratá, ale dav turistov. Inak by sa na Messnera doslova vrhli. Žijúca legenda horolezectva zrýchľuje a pastieri postup davu spomaľujú. Aj tak ľudia za Messnerom doslova bežia. Popri tom na jeho chrbát stíhajú mieriť mobilmi a fotoaparátmi. Celý dav stúpa nahor.

VIDEO Plus 7 Dní