Plus 7 dní

Keď sa po dobytí Poľska valili nekonečné prúdy povozov z Nemecka, aby kolonizovali nové územia, budúci osadníci netušili, čo ich čaká. Dúfali, že len to najlepšie.

Ubehlo niekoľko rokov a nekonečné prúdy sa valili opačným smerom. Čakalo ich to najhoršie - storaké utrpenie a na jeho konci často smrť. Druhá svetová vojna si vyžiadala milióny mŕtvych nielen na bojisku.

Dňa 21. októbra 1944 prvý raz vtrhli na nemecké územie oddiely Červenej armády. Bolo to vo Východnom Prusku. Obsadili dedinu Nemmersdorf. O dvadsaťštyri hodín ju znova dobyli nemecké vojská.

O tom, čo tam uvideli, vypovedal jeden z vojakov: „Pri prvej záhrade, naľavo od cesty, stál rebriniak. Boli na ňom ukrižované štyri nahé ženy. Ďalšie dve boli ukrižované na dverách do stodoly. V domoch sme našli dovedna 72 žien a detí a jedného starého muža. Všetci boli mŕtvi.“ Vojak ešte povedal: „Bolo vidno, že všetkých beštiálne mučili.“

Ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels poslal do Nemmersdorfu filmárov. Nech nemecký národ vidí, čo ho čaká, ak na jeho územie vtrhnú hordy z východu! A nech sa nemecký národ bráni do poslednej kvapky krvi, aby sa tak nestalo! Goebbels zároveň prikázal filmárom, aby čo najsugestívnejšie predstavili hrôzu v Nemmersdorfe.

Lenže nemecký národ vedel alebo tušil, že aj jeho vojská sa na ruskom a poľskom území dopúšťali beštiálnych zločinov, a namiesto toho, aby sa bránil do poslednej kvapky krvi, dal sa na útek. Hoci to miestne úrady prísne zakazovali.

„Syndróm Nemmersdorf ovládol celú ríšu,“ konštatujú dnes nemeckí historici. Na cestách- necestách sa tiahli nekonečné kolóny povozov, peších, s káričkami, na bicykloch.

Boli to státisíce civilistov, žien, detí, starcov. Hľadali záchranu na západe. Trpeli hladom, zimou, náletmi. Prepukla séria samovrážd. Ženy na slová „Rusi idú!“ často najprv zabili svoje deti, potom seba. Ale bola to len predzvesť ďalšieho utrpenia.

Hitler do posledných chvíľ veril, že vojnu vyhrá. Ešte aj vtedy, keď boje prebiehali kúsok od jeho bunkra. Jeho najbližší spolupracovníci už dávno boli presvedčení, že Nemecko vojnu prehrá.

Už koncom roka 1944 prikázali nemeckému obyvateľstvu sťahovať sa z okupovaných území do vlasti. Aj z takých území, ktoré pôvodne patrili Nemcom. Predpokladali, že hranice sa po vojne budú upravovať a časti nemeckého územia pripadnú víťazom. Berlín sťahoval svojich rodákov z viacerých krajín. Najmä vtedy, keď sa tam blížila Červená armáda.

Slovenských Nemcov zamýšľali presťahovať už v septembri 1944. Dňa 26. októbra bol Himmler, hlavný organizátor násilia, v Bratislave a nariadil totálnu evakuáciu karpatských Nemcov, a to ihneď. Či chceš, či nechceš, musíš! Odišlo ich okolo 130-tisíc. A mnohí nechceli.

Jedna skupina sa vracala na Slovensko v lete 1945. Na stanici v Přerove ich z vlaku vytiahol kapitán československej armády Karol Mazúr, rodák z Trenčína, a 265 z nich dal popraviť. Predtým ich okradol.

Najviac Nemcov utekalo z Poľska. Pomoransko, Veľkopoľsko, Sliezsko, západné Mazovsko, Kujavsko - to všetko a ešte niektoré ďalšie poľské územia si hitlerovci začiatkom vojny prisvojili. Museli z nich utekať.

Lenže čo v Nemecku? Mestá v rozvalinách, hospodárstvo rozvrátené a nikde nijaký muž - tí zachraňovali dokonávajúcu ríšu na bojiskách. Čo teda s navrátilcami? Poslúžili ako pracovné sily.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/toto-neuci-vojaci-spojencov-nasilim-zenach-vyrovnali-nemcom.html">Toto sa neučí! Spojenci sa násilím na ženách vyrovnali Nemcom</a>

Okresné mesto na juhu Poľska patrilo kedysi Nemecku a po nemecky sa volá Gleiwitz. Pred vojnou ho od hraníc s Poľskom delilo zopár kilometrov. Do dejín sa zapísalo niekoľkými zvláštnosťami. Jednou z nich je najvyššia drevená veža na svete - je vysoká 111 metrov. Postavili ju, aby slúžila miestnej rozhlasovej stanici.

A práve tú 31. augusta 1939 prepadlo nemecké komando prezlečené do poľských uniforiem, aby si Hitler našiel zámienku zaútočiť na Poľsko. V noci z 23. na 24. januára 1945 prepadli oddiely Červenej armády Gliwice. Bolo to prvé väčšie mesto v Hornom Sliezsku, ktoré dobyli. Dovtedy žilo relatívne pokojným životom.

Nebolo v dosahu spojeneckého letectva a naplno tam pracovali zbrojárske podniky. Lacné pracovné sily im dodávali neďaleké štyri pobočky koncentráka Auschwitz Birkenau. Obyvatelia na útek do Nemecka ešte nepomýšľali. Propaganda živila informácie, že nepriateľ je ďaleko. A okrem toho - udreli kruté mrazy. Kto by sa v takej strašnej zime odvážil utekať alebo útočiť?

Spamätali sa, keď už bolo neskoro. Ani nekládli väčší odpor. Sovietski vojaci bojovali predtým na poľskom území a držali ich v určitých medziach.

Keď sa však ocitli na nemeckom území, kŕmení dlhoročnou nenávisťou sa dopúšťali najhorších zverstiev. Masové popravy boli na dennom poriadku, nešetrili ani ženy a deti, znásilňovali, podpaľovali, rabovali, kradli. Kradli ešte aj mosadzné kľučky - asi v domnení, že sú zo zlata.

„Jeden z vojakov si navliekol na uniformu norkový kožuch, iný mal na ruke plno hodiniek, jedny vedľa druhých - videlo sa mi to smiešne,“ spomínal miestny obyvateľ Wolfgang Bittner. No bolo to predovšetkým tragické. V Gliwiciach vtedy zahynulo azda aj tritisíc ľudí. Bola to pomsta za to, že nacisti na území mesta rozpútali druhú svetovú vojnu? Sotva. Zhodou okolností však pykalo za to.

Kam vkročili sovietske vojská, odtiaľ neodišli. Ani za cenu svetového konfliktu. Nemecko a Sovietsky zväz spoločnými silami prepadli Poľsko a podelili si ho. A aby sa ho teraz vzdali? Keď preliali toľko krvi a priniesli toľko obetí? Neexistuje!

Napokon sa najmocnejší tohto sveta dohodli, že Poliakom ako náhradu za územie na východe pridajú územie na západe. Poliaci utekali alebo ich vyháňali z východných území, Nemci utekali alebo ich vyháňali z území na západe.

Boleslav Bierut, predseda dočasnej poľskej vlády, už 5. februára 1945 vydal príkaz obsadzovať bývalé nemecké územia až po Odru a Nisu. Na tých územiach, v chaose a pod kontrolou nikoho, sa odohrávali neopísateľné tragédie. Ani obyvatelia Miechowíc v Hornom Sliezsku nestihli ujsť pred sovietskymi vojskami.

Z domov a pivníc vyvliekali mužov a na mieste alebo v lese ich postrieľali či pažbami pušiek dobili na smrť. Zahynulo aj veľa invalidov, pretože vojaci boli presvedčení, že invalidmi sa stali na fronte. Pritom to väčšinou boli banícki dôchodcovia.

Surovo zaobchádzali s Nemcami aj v iných oblastiach. V Poľsku najviac Nemcov žilo v Pomoransku, až 1,8 milióna, a v Sliezsku, 1,6 milióna. Začiatkom roka 1945 sa masovo sťahovali na západ. Utekali aj z oblastí Východného Pruska, ktoré mali pripadnúť Sovietskemu zväzu.

Poľské dediny sa dopúšťali voči nim násilia, okrádali ich, mužov zabíjali, ženy znásilňovali. Ďalších Nemcov umiestňovali do pracovných alebo koncentračných táborov. V táboroch bola vysoká úmrtnosť, niekde až päťdesiatpercentná.

Teheránska konferencia predstaviteľov víťazných mocností definitívne rozhodla o odsune nemeckého obyvateľstva z viacerých európskych krajín, aby sa už nikdy nezopakovali tragické konflikty s národnostnými menšinami. A malo sa to diať humánne.

Zdôrazňovalo sa to aj v záverečnom komuniké z 2. mája 1945, kde sa píše, že „akýkoľvek odsun sa musí vykonávať usporiadane a ľudsky“. Ďalšie medzinárodné dohody zavrhujú kolektívnu vinu ako pomstu celému národu. Čo to znamenalo v praxi? Už 2. mája 1945 Boleslav Bierut podpísal dekrét, podľa ktorého majetok po Nemcoch prepadáva v prospech štátu. Chcel tým podporiť príchod rodákov z území na východe, ktoré pripadli Sovietskemu zväzu.

Úrady organizovali pohon na zostávajúce nemecké obyvateľstvo. Marš domov a ak nie, pôjdeš do koncentráka! Poľské koncentráky sa neraz vyrovnali nacistickým. Zatvárali do nich len dospelých, deti umiestňovali do sirotincov alebo do poľských rodín. Získané územia polonizovali.

Divoký odsun sa skončil, začal sa organizovaný podľa príkazov Postupimskej konferencie. Ale veľký rozdiel medzi nimi nebol. V Poľsku zakrátko pochopili, že Nemcov možno využiť ako lacnú pracovnú silu, a tak deportácie odďaľovali. Definitívne začali s nimi až po roku 1949.

A nemeckí obyvatelia zasa húfne utekali. Dovedna ich opustili Poľsko približne štyri milióny, ďalšie viac ako dva milióny z území na východe, ktoré si prisvojil Sovietsky zväz.

Odsun si vyžiadal okolo 400-tisíc mŕtvych. Z európskych štátov muselo odísť dovedna dvanásť miliónov Nemcov, podľa niektorých údajov až štrnásť miliónov. Útrapy cesty neprežili dva milióny. Museli si odtrpieť nacistickú túžbu po svetovláde.

Svetový konflikt inak: Nemecké obyvateľstvo na vojnu kruto doplatilo

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás