Raj pre nadšencov archeológie, etnológie a najmä ornitológov, ktorých sem láka veľké množstvo rôznych druhov vodných vtákov. Naším cieľom je sever Kene, jazero Turkana.

Dobrák Paul

Náš šofér, ranger Paul, nás už čakal na letisku v Nairobi. S týmto obrovským černochom, so zubami ako perličky a s dobráckym, chlapčenským pohľadom strávime nasledujúcich 28 dní. Pred nami bola dlhá cesta, merajúca viac než 2,5 tisíca kilometrov, tými najtypickejšími africkými cestami - piesok, kameň, tráva. Smerovali sme na sever, až k etiópskym hraniciam.

Horúci suchý vzduch nám fúkal do tváre cez otvorené okná. „Je to mechanická klimatizácia,“ smial sa Paul. Keď po dvoch hodinách zmizli asfaltové cesty, náš sprievodca sa blysol ďalším vopred pripraveným vtipom: „Vychutnajte si drnčanie počas jazdy, je to safari masáž.“

Prechod cez Národný park Samburu, kde sme prespali prvú noc, bol skutočným africkým zážitkom. Levy, žirafy masajské, žirafy štíhle, nosorožce, ktoré sú tu obzvlášť chránené, nás vniesli do sveta africkej divočiny. Práve v tomto národnom parku žijú aj zebry Grévyho - vyzerajú úplne inak ako tie klasické, ktoré poznáme zo zoologických záhrad. Ich prúžky tiahnuce sa cez chrbát, hlavu a nohy sa končia tesne pred bruškom, ktoré je snehobiele. Pripadali nám trochu smiešne.

V stanoch pri vode sme v noci počuli, ako okolo nás chodia slony, opice, zebry, levy a množstvo iných zvierat. Až ráno stopy prezradili, koľko sme mali návštevníkov. Nasledujúce dni obdivujeme lávové pláne, Národný park Marsavit a navštívime aj kresťanskú misiu v malebnej osade Kalachi.

Život v ťažkých podmienkach: Vysoké teploty zanechávajú stopy na miestnych obyvateľoch.
Život v ťažkých podmienkach: Vysoké teploty zanechávajú stopy na miestnych obyvateľoch.
Peter Šurík

Najkrajšia nočná obloha

K jazeru Turkana sme dorazili za tmy. Keď vás zachytí noc v divočine, najlepšie je rýchlo nájsť miesto, kde prespíte. Lebo tma v Afrike je skutočná tma. Je veľmi nebezpečné ísť v noci po rozbitých cestách, kadiaľ sa premáva divá zver, ale často aj ľudia. Paul zastavil pri plote zbúraného, opusteného kempu. Okrem pár opíc tam nebol nikto. Pri starom rozbitom bazéne, do polovice naplnenom dažďovou vodou, sa povaľovalo niekoľko polámaných ležadiel. „Tu prenocujeme,“ zavelil náš sprievodca a pomohol nám opraviť tri ležadlá tak, aby v ich výplni neboli príliš veľké diery.

Spali sme pod holým nebom. Paul nám vysvetlil, aké je dôležité, že máme ležadlá a nespíme priamo na zemi. „Škorpióny a jedovaté stonožky vyliezajú hneď po zotmení. Na vyvýšenom mieste sa k nám ťažšie dostanú,“ oznámil trochu zlovestne. Spánok na tvrdých polámaných ležadlách nebol bohviečo, najmä pre útoky komárov, ktoré tesne nad ránom nahradili muchy. Na druhej strane sme mali výhľad na tú najkrajšiu oblohu, akú som kedy videl. Milióny trblietavých hviezd s krásnou mliečnou dráhou pôsobili tak, akoby lákali do nich skočiť.

Jazero Turkana, obrovská vodná plocha rozprestierajúca sa na 6 410 štvorcových kilometroch vo Východoafrickej priekopovej prepadline, nás ráno privítalo nezabudnuteľným obrazom. Pokojná nehybná hladina hrala pri vychádzajúcom slnku desiatkami odtieňov modrej a zelenej, ktoré sa ponárali do červenožltej. Celé to pôsobilo ako úžasne namaľovaný obraz.

Bohatá fauna: Keňa je rajom pre nadšencov archeológie, etnológie, ale najmä milovníkov zvierat. Na svoje si prídu aj ornitológovia.
Bohatá fauna: Keňa je rajom pre nadšencov archeológie, etnológie, ale najmä milovníkov zvierat. Na svoje si prídu aj ornitológovia.
Peter Šurík

Slankavé

Obyvatelia neďalekej osady už pobehovali, pripravovali loďky a siete na rannú rybačku. Zvláštnosťou jazera je, že jeho voda je slaná, ale iba toľko, že sa dá piť. Pri ochutnaní pôsobí ako jemne osolená minerálka. Turkana alebo Rudolfovo jazero, ako ho volali kolonizátori z Anglicka, sa každoročne zmenšuje. Na vlastnej koži sme pocítili prečo. Keňu sme navštívili v období sucha. Mobily sa nám hneď od rána prehrievali, teplota suchého púštneho vetra prekračovala 50 stupňov Celzia. Práve ten urýchľuje odparovanie. Brehy vodnej plochy sú dnes už pokryté červenkavým bahnom, ktoré je sfarbené od oxidu železa.

Krokodílom, ktoré sme tu na brehu vyplašili, vôbec neprekážalo, že voda je slaná. Ani desiatky rôznych druhov vtákov, od malých až po obrovské, naša prítomnosť nevyrušila a vôbec nás nebrali ako hrozbu. Chodili sme pomedzi ne v tesnej blízkosti. Paradoxné je, že napriek slanosti vody v nej žije viac ako 40 druhov rýb, a tak jazero dokáže uživiť a napojiť nielen obyvateľov miestnych kmeňov, ale aj rodiny hrochov a krokodílov. Voda v Afrike znamená prežitie, a tak aj Rudolfovo jazero je zdrojom života zvierat, ale i stoviek príslušníkov zanikajúcich kmeňov, Turkanov, El Molo a Rendelov. Najpočetnejšou skupinou sú Turkanovia, podľa ktorých je pomenované samotné jazero. Pre všetkých obyvateľov vodnej plochy zrejme prichádzajú ešte ťažšie časy - s postupným vysychaním jazera bude jeho voda každý rok slanšia.

Za jedlom!

Paul oznámil, že si musíme zadovážiť ryby, aby sme mali čo obedovať, a tak sme sa vydali za príslušníkmi kmeňa Turkanov. Teploty už presiahli 50 stupňov a horúčava bola neznesiteľná, ale od kúpania nás odradil pohľad na hrošie a krokodílie rodinky. Osada pozostávajúca asi z 30 okrúhlych chatrčí s priemerom asi 2 metre a výškou zhruba 1,80 metra sa k nám priblížila. Niektoré chatrče boli poprepletané farebnými látkami, pôsobili priam rozprávkovo. Keď auto zastalo asi 20 metrov od chatrčí, z oparu rozvíreného prachu sa začali vynárať štíhle postavy. S nedôverou sa k nám blížili dvaja muži, prišli zistiť, kto sme a čo chceme. Detské tváre poschovávané za domčekmi občas vykúkali a zisťovali, čo sa deje. Bojoval v nich strach so zvedavosťou.

Po privítaní sme sa dohodli s náčelníkom, že môžeme ísť do osady, a povolil nám aj natáčať a fotiť. Samozrejme, presvedčila ho aj vidina kšeftu z predaja rýb. Z osady sa šíril ostrý, prenikavý pach rybaciny, takmer na každej streche sa sušili úlovky zbavené vnútorností. Deti ostýchavo vybiehali a snažili sa nás dotknúť a potom utiekli preč. Uprostred chatrčí sme vytiahli balíček gumených cukríkov. Zrazu bolo počuť známe slovíčko sweet, sweet. Sladkosti už zjavne poznali. Odvážnejší pribehli hneď, tí plachejší o niečo neskôr.

Zdroj obživy: Do kmeňa Turkanov sme sa vybrali zohnať ryby na obed. Urobili sme dobre - miestni obyvatelia sušia svoje úlovky na každom kroku.
Zdroj obživy: Do kmeňa Turkanov sme sa vybrali zohnať ryby na obed. Urobili sme dobre - miestni obyvatelia sušia svoje úlovky na každom kroku.
Peter Šurík

Hrdí rybári

Kedysi boli domovom kmeňa polopúšte a oblasti severozápadu Kene, až potom sa začali usídľovať popri jazere Turkana. Pred tým, než sa dostali sem, dlho žili ako pastieri tiav a dobytka a migrovali za čerstvou pastvinou. Dnes už nie sú nomádi, ale usadení hrdí rybári. Z ich starých zvykov im už ostala iba zručnosť pletenia košov, nádob a, samozrejme, výstavby svojich domčekov. Ich jazyk pochádza z rodiny východonílskych. Vďaka staršinovi, ktorý ovládal swahilčinu, nám Paul mohol prekladať a čo-to sme sa dozvedeli o ich jedinečnej kultúre.

Vplyv modernej civilizácie do týchto kmeňov nedorazil, teda okrem tričiek, ktoré mali deti oblečené. Boli to prevažne futbalové dresy z celého sveta - špinavé a roztrhané. Získali ich od kresťanských misionárov. Príslušníci kmeňa majú typické účesy, zaujmú vás hneď na prvý pohľad. Vlasy majú vyholené po bokoch hlavy a cez stred sa ťahajú upletené vrkôčiky, často dolepené blatom.

Príslušníci kmeňa Turkanov nevychádzajú so susedmi práve najlepšie, s ďalšími kmeňmi z oblasti jazera často bojujú. V niečom sú však vyspelejší - upustili od praktizovania mužskej a ženskej obriezky.

Na staršinov pokyn nasledujeme pomerne vysokú miestnu ženu s dieťaťom prisatým k prsníku. Musela si kľaknúť, aby vhupla cez malý otvor do malej slamenej chatrče. Ako v tomto malom priestore s ťažkým stuchnutým horúcim vzduchom môžu bývať dvaja dospelí a 3 až 5 detí, pre nás ostáva záhadou. Na stenách viseli náradia, vlasce, hlinené krčahy, koráliky a po zemi boli rozhádzané kravské a kozie kože. Na nich spávajú. Tento kmeň nepoužíva ohnisko v dome, a tak chatrč slúži iba na spánok a odloženie svojich vecí. Podlaha sa hýbala, akoby žila, pri lepšom pohľade sme však zistili, že sa naozaj hýbala, bola totiž plná švábovitých chrobákov.

Rozlúčili sme sa s našou hostiteľkou, ktorej tmavočierna pleť v domčeku úplne mizla, ale na dennom svetle hrala odtieňmi modrej až fialovej. Na sebe mala obrovský náhrdelník z červených a zo žltých sklenených korálikov. Šperk vypovedal o jej majetku a sociálnom statuse - čím väčší je náhrdelník, tým významnejšie je postavenie ženy v komunite.

Jazero Turkana: Žijú pri ňom fascinujúce kmene.
Jazero Turkana: Žijú pri ňom fascinujúce kmene.
Peter Šurík

Zabil nepriateľa

Paul na nás mávol a konečne sme sa dostali k výberu rýb na obed a večeru. Kým sme skúmali ponuku, prehodili sme zopár slov o rybárových tetovaniach. Náš sprievodca mi preložil, že tetovania sú pre kmeň Turkanov príznačné a vždy majú nejaký význam. To na jeho ramene znamenalo, že v minulosti zabil nepriateľa. My nie sme nepriatelia a nemusíme byť dôvodom nového tetovania na druhom ramene,“ zažartujem. Len sa pousmial a rozhovoril sa o ďalšej tradícii kmeňa - malej trojnôžkovej stoličke vyrezanej z jedného kusa dreva. Hneď nám ju ponúkol aj na predaj. „Takúto stoličku si každý muž z kmeňa Turkanov vyreže aspoň raz za život sám,“ preložil nám Paul. Tradícia vychádza z ďalekej minulosti. Keď boli ešte nomádmi, používali ju na odpočinok, ale aj na zaháňanie zvierat. Dnes na nich sedia, keď diskutujú alebo čistia ryby.

Uzavrieme obchod, odnášame si šesť rýb zabalených do slamy. S nedôverou sme sa opýtali Paula, že keď na tých rybách je toľko múch, či tam nebudú nejaké larvy a červy. „Oheň všetko spáli,“ usmial sa. Veľmi nás to neupokojilo, ale upečené voňali a chutili úžasne. Povzbudený našimi pochvalami nám Paul porozprával o ďalšej špecialite miestnych kmeňov - krvi zmiešanej s mliekom a ťavími jogurtmi. Ponúkol sa, že nám ju na ďalší deň zoženie. Rozhodli sme sa, že nemusíme úplne všetko ochutnať.

V kolíske ľudstva

Nasledujúce dni sme navštívili miesta, kde sa našli kostrové pozostatky prehistorického človeka Homo habilis, teda človeka zručného. Na území dnešného parku Sibilobi sa našlo až 80 pozostatkov tohto nášho priameho predka, sú 1,5 až 2 milióny rokov staré. Dlho túto oblasť považovali za kolísku ľudstva - práve odtiaľto sa vraj naši dávni predkovia rozpŕchli do všetkých kútov zeme. Potom všetko skomplikoval objav pozostatkov australopiteka Lucy v neďalekej Etiópii. V konečnom dôsledku - nie je to jedno? Či už s prvenstvom, alebo bez neho, oblasť okolo jazera Turkana je rovnako fascinujúca. A stále nedostatočne prebádaná.

PETER ŠURÍK