Juraj Červenka

Jesenné hmlisté ráno pri Traunsee, najhlbšom jazere Rakúska. V opare nad hladinou poletujú čajky, nebyť dvojice bežcov, bola by pešia promenáda prázdna. Blízky zámok na malom jazernom ostrove pôsobí rovnako tajomne ako hradba skalnatých hôr okolo vodnej plochy. Na nábreží so zástavbou honosných víl a hotelov z čias Rakúsko-Uhorska sa zároveň začína najkratšia električková trať na svete. S hlúčikom cestujúcich čakáme na príchod vozidla verne slúžiaceho vyše polstoročia. Stará električka vyrobená vo viedenskom závode Lohner v roku 1961 prichádza načas, už z diaľky žiari v hmle jej veľký čelný reflektor. Vozidlo funguje obojsmerne, takže vodič si na konečnej iba presadne na opačný koniec.

Ako pasažieri nastupujú, Florian Neuwirt sediaci za palubnou doskou prehodí s väčšinou z nich pár zdvorilostných viet. Nečudo, Gmunden má okolo 13-tisíc obyvateľov a domáci sa často poznajú. „Nezvyčajnosťou trate je i jej vskutku extrémne stúpanie, medzi električkovými linkami jedno z najprudkejších na svete. Dosahuje desať percent a začína sa už po pár stovkách metrov,“ vysvetľuje mladý muž a priznáva, že služba na dráhe sa stala jeho diagnózou a láskou.

Dvere sa zatvárajú, onedlho opúšťame hlavnú ulicu pri jazere a odbočujeme na úzku bočnú ulicu. V značnom náklone naberáme výškové metre, prechádzame medzi rodinnými domami, záhradkami i honosnými historickými sídlami. Míňame malú kaplnku, tenisové kurty, kde si kondíciu upevňovali ešte dôstojníci cisársko-kráľovskej armády, či podnikovú predajňu miestnej svetoznámej keramiky. Ostatné električkové trate Rakúska vedú ulicami najväčších miest krajiny, Gmunden sa vyznačuje skôr ospalou vidieckou atmosférou. „Keď som bola mladá, považovala som našu minielektričku iba za akúsi atrakciu, dnes mi však pomáha dostať sa domov. Chôdzu do kopca už ťažko zvládam,“ priznáva usmievavá dôchodkyňa.

Gmunden bol už koncom 19. storočia obľúbeným letoviskom, vyhľadávaným najmä viedenskou či salzburskou vyššou spoločnosťou. Zároveň obyvatelia Soľnej komory, kde leží i Gmunden, už mali s koľajovou dopravou svoje skúsenosti. Od tridsiatych rokov 19. storočia krajom viedla konská železnica, prvá svojho druhu v Európe. Erdžiace koníky ťahali vagóny naložené vyťaženou soľou. Všetky tieto skutočnosti prispeli k zriadeniu v tom čase prevratného a populárneho dopravného riešenia - mestskej električkovej trate. Gmundenská električka patrí medzi najstaršie na svete, jej prevádzka sa začala pod názvom Elektrická lokálna dráha Gmunden už v roku 1894, keď v meste dokončili elektráreň a zaviedli verejné elektrické osvetlenie. Mimochodom, o rok skôr než električky prvýkrát zazvonili vo vtedajšom Prešporku.

Ani sa nenazdáme a sme na konečnej z celkových piatich zastávok, ktorou je železničná stanica. „Návštevníci nášho mesta tu už pred vyše 120 rokmi prestupovali z vlakov Železnice korunného princa Rudolfa do električkového vozňa, ktorý ich vzápätí odviezol do centra mestečka. Presne tak ako dnes. Vtedajšia tlač v čase spustenia premávky písala o víťazstve modernej doby,“ vysvetľuje hovorkyňa dopravného podniku v Gmundene a zároveň znalkyňa jeho histórie Christa Holzingerová.

Predstavitelia Gmundenu totiž presadili, aby železnica viedla ďalej od ich mesta. Obávali sa hluku, ktorý by mohol narušiť pokojný ráz letoviska. Konské povozy prevážajúce kúpeľných hostí koncom 19. storočia nahradila električka. Atrakcia mala zároveň posilniť prestíž Gmundenu, keďže neďaleko ležalo iné atraktívne mestečko, Bad Ischl, obľúbené aj medzi predstaviteľmi viedenského panovníckeho dvora.

Gmundenská električková trať písala úspešné i menej šťastné kapitoly svojej histórie. Napríklad v čase prvej svetovej vojny vojaci odviezli z elektrárne akumulátor a na vojenské účely demontovali a zhabali aj medené drôty vedenia, takže električky na čas prerušili prevádzku.

V polovici 70. rokov minulého storočia trať skrátili, čo jej ubralo množstvo cestujúcich. Hoci išlo iba o niekoľko stoviek metrov, odstránené koľajnice pôvodne viedli samým centrom mestečka. Pre čoraz vyšší počet áut hrozili dopravné kolízie. „Čoraz reálnejšou sa ukazovala možnosť zrušenia gmundenskej električkovej trate, menej pasažierov totiž išlo ruka v ruke so zvyšujúcimi sa prevádzkovými nákladmi. Našťastie, partia nadšencov - od dopravných inžinierov po zanietených laikov - založila združenie, ktorého úlohou bolo odvrátiť definitívny koniec trate. Stavili na turistický potenciál minielektričky a vyšlo im to,“ pokračuje Holzingerová. V súčasnosti služby električky využíva priemerne 300-tisíc pasažierov za rok, krátko po druhej svetovej vojne však počet prepravených cestujúcich presahoval dvojnásobok.

Rovnaký zážitok ako počas jazdy bude mať každý milovník technických pamiatok pri prechádzke popri trati. Najprv drevenými vrátami vchádzame do budovy vozovne, ktorá stojí neďaleko železničnej stanice a za hrubými múrmi ukrýva zvyšné štyri gmundenské električky. Tie dve „nové“ pochádzajú z 50. rokov minulého storočia a zmontovali ich v Düsseldorfe, no dvojica historických vozov sú skutočné „babičky“. Oba totiž položili na koľajnice ešte pred prvou svetovou vojnou. Letnú otvorenú električku s vyhliadkovými plošinami, vybavenú ochrannými závesmi proti dažďu, postavili ešte v roku 1898. Ako podotkne Christa Holzingerová, všetky vozidlá idú bez problémov ako hodinky, zaiste i vďaka miestnym mechanikom. Na podlhovastých stoloch sú úhľadne poukladané ich rôzne nástroje, zvyšok náradia visí na stene.

Vedľa koľajníc klesáme smerom k centru Gmundenu, hmla ustúpila a otvára sa nám výhľad na mestečko i okolitú krajinu. Upúta nás predovšetkým rozľahlá plocha jazera Traunsee, nad ňou sa ako nehybný obor týči strmý vrch Traunstein. Znova okolo nás prejde spoľahlivá červená električka a na pár sekúnd zvíri zlatisté popadané lístie. Náš známy Florian na znak pozdravu nakrátko zazvoní.

Hoci v súčasnosti je električkové spojenie v Gmundene svetovou raritou, letovisko pri jazere Traunsee o svoje prvenstvo príde. A to už čoskoro.

Približne kilometer od dolnej konečnej električkovej zastávky Námestie Františka Jozefa, na opačnom brehu jazera, sa začína úzkokoľajná železnica do obce Vorchdorf. Nedávno oslávili jej storočnicu, v prevádzke je od roku 1912. Podobne ako električka v Gmundene má rozchod jeden meter, čo priviedlo kompetentných k myšlienke obe trate prepojiť. Pôvodný zámer dokončiť stavebné dielo do roku 2017 nevyšiel, cieľom gmundenského dopravného podniku je nateraz začiatok najbližšej letnej sezóny.

Predĺženie koľajníc patrí k pomerne náročným stavebným dielam. Ulice sú v tejto časti Gmundenu úzke, zároveň je tu pomerne rušná automobilová premávka. Naokolo stoja stáročné pamiatkovo chránené domy, navyše pôda pod koľajnicami je relatívne nepevná a sypká. „Úprimne, pociťujeme akúsi nostalgiu. Keď sa totiž obe linky spoja, prídeme o svetové prvenstvo, ktorým sme sa dlho hrdili,“ priznáva Christa Holzingerová. No požiadavky doby sú neúprosné. Staré električky s vysokými schodmi robia problémy starším obyvateľom, tie nahradia moderné štvorkĺbové a bezbariérové stroje, už dnes premávajúce z Gmundenu do Vorchdorfu.

Blízky koniec jednej legendy si uvedomujú i skalní fanúšikovia železníc a mestskej dopravy, a to i zo zahraničia. Prichádzajú do Gmundenu, fotografujú, mapujú trať s nádychom zaniknutej monarchie, obdivujú jej zákutia. „Veríme, že projekt zvýši počet cestujúcich, nová trať bude mať celkovo 18 kilometrov. Nuž, rentabilita a praktickosť sú napokon dôležitejšie ako tradícia,“ uzatvára Christa Holzingerová.

Táto električková trať má niečo do seba. Jazda po nej pritom trvá len deväť minút

Plus TV

Filip Sulík pre PLUS7DNÍ: Nechápem, ako Slováci fungujú z 1500 eur mesačne

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás