Je začiatok júna 2020. Ešte stále sa píše história, keď milióny ľudí zostávajú zavreté doma v izolácii, kedysi preplnené turistické miesta zívajú prázdnotou a mnohí sa boja blízkeho stretnutia nášho druhu. S istými obavami, kufrom plným rúšok, dezinfekcie a jednorazových rukavíc nasadáme do auta a vyrážame na cestu. Cieľ? Benátky, Florencia, Sardínia. Miesta, ktoré ešte vlani doslova bublali životom, zábavou a turistami.

Dnes sú vyľudnené, obyvatelia vystrašení, opatrní. Nikto nechce, aby sa vrátilo to, čo prežívali v posledných mesiacoch. „Zbláznila si sa? Do Talianska v čase vrcholiacej pandémie?“ pýtal sa ma azda každý, komu som prezradila svoje plány. Rozumná odpoveď nie je. Skrátka, som fotografka a cítim povinnosť zaznamenať objektívom aj smutné udalosti v reálnom čase. Hoci v tomto prípade už smútok strieda skôr nádej a akési znovuzrodenie...

Lebo korona

Diaľnice sú až strašidelne prázdne. Dlho nestretávame iné vozidlá než kamióny. Keď míňame Benátky, situácia sa zmení, doprava sa zahusťuje, ale k prvej skutočnej interakcii so živým tvorom sa dostaneme až v Toskánsku. Vo vidieckom hoteli v prírodnej rezervácii Ciocco. Začíname pociťovať obavy, ktoré sme si doteraz nepripúšťali. Tie však jeho manažérka Antónia rýchlo rozptýli. „My sme tu v poriadku, nebezpečenstvo nákazy vám hrozí skôr na severe,“ usmeje sa spoza plexiskla. „Ste naši prví zahraniční hostia a dnes v noci aj jediní.“

Hotel podľa jej slov prišiel počas jarných mesiacov o tržby vo výške minimálne päť miliónov eur. „Mimo hlavnej sezóny žijeme predovšetkým z konferenčného cestovného ruchu. Agentúra, ktorá tu každoročne organizuje akcie prevažne pre americké firmy, zrušila rezervácie na dva roky dopredu. So stratami teda musíme počítať aj budúci rok,“pokračuje.

Aj ona na krízu doplatila. Po pätnástich rokoch vraj mala postúpiť na vyššiu pozíciu, na lepšie miesto. Namiesto toho sa o zariadenie so 180 izbami stará takmer sama. Sedí na recepcii, spracúva rezervácie, rieši telefonáty, obsluhuje za barom, zastrešuje prácu minimálne piatich ľudí, ktorí sú stále doma. Lebo korona.

FOTO, ako to vyzerá v Taliansku počas koronavírusu, nájdete v GALÉRII >>

Letnú sezónu rozbiehajú len pozvoľna. Bazén je síce napustený, ale pre návštevníkov uzatvorený, wellness nefunguje, večeru si musíme objednať už pri raňajkách, raňajky zase deň vopred. Žiadne bufetové stoly, len to, čo si zaškrtneme na zozname.

Nepodarené sci-fi

Vyľudnené Taliansko na nás pôsobí, akoby sme sa ocitli vo vedecko-fantastickom filme. Z pamäti sa nám vynárajú spomienky na to, ako sme tu v minulosti v jednom kuse narážali do turistov, ako si nebolo kde sadnúť a chvíľku oddýchnuť, akí sme boli frustrovaní z nekonečného čakania v radoch pred múzeami a galériami.

Dnes je všetko naopak. Môžete dýchať (aj keď iba cez rúško), pohybovať sa omnoho voľnejšie. Zástupy turistov vás neudierajú selfie tyčkami po hlave, nikto vám nešliape po prstoch, nehatí výhľad na historické pamiatky, neobmedzuje v pohybe. Pre turistu je to v istom smere pozitívne, pre domácich však katastrofa.

Navyše, táto relatívna pohoda má svoju daň. Musíte rešpektovať lokálne nariadenia a byť pripravení na viaceré obmedzenia. Hoci všade inak. O tom rozhodujú guvernéri jednotlivých oblastí. Zatiaľ čo v regióne Veneto už ľudia vonku postupne upúšťajú od nosenia ochranných pomôcok, tu v Toskánsku nosia rúška takmer všetci.

Alebo - v Benátkach už začiatkom júna fungovali menšie hotely, vo Florencii sme v rovnakom čase mali problém nejaké ubytovanie nájsť. A, naopak, keď už boli múzeá a galérie vo Florencii otvorené, v Benátkach sa s ich štartom stále čakalo.

Neporiadnici pípajú

Pre návštevníkov turistických atrakcií stále platia prísne pravidlá. Počty sú limitované a lístok si musíte rezervovať vopred. Ten sme si vyzdvihli pri vstupe a ešte vystáli ďalšie rady na bezpečnostnú kontrolu a meranie telesnej teploty. Napriek tomu nás to nikde nezdržalo dlhšie ako desať minút, čo je napríklad pre galériu Uffizi vo Florencii za normálnych okolností naozaj neštandardné.

Rezervačný lístok na stanovenú hodinu potrebujete aj do florentínskej Katedrály Santa Maria del Fiore, skôr známej ako Duomo. Vstup je zadarmo, ale bez časenky vás nevpustia. Tu nám po meraní teploty na krk zavesili malé zariadenie, ktoré začne pípať, vibrovať a zasvieti na červeno vo chvíli, keď sme sa k ostat­ným návštevníkom priblížili na menej ako dva metre. Taký bezpečnostný systém začali používať ako prví na svete.

Všadeprítomnú opatrnosť sme pociťovali aj v reštauráciách. Povinne sme museli vyplniť súpisku hostí s našimi kontaktmi, aby nás v prípade potreby mohli ľahko vyhľadať. Na stoloch po celom Taliansku sme namiesto tradičného papierového menu nachádzali len QR kód zalaminovaný do plastu, ktorý sme skenovali smartfónom a denné menu si prečítali na internete.

FOTO, ako to vyzerá v Taliansku počas koronavírusu, nájdete v GALÉRII >>

Hrozia sa druhej vlny

Počas nasledujúcich týždňov striedame mestá aj regióny, stretávame našich talianskych známych, hovoríme s nimi, ako je, ako bolo. Jedným z nich je Pierre-Franco, ktorý žije na ostrove Sardínia. Tam sa narodil, tam si zamiloval more i prácu na lodiach. Ešte minulý rok pracoval pre charterovú spoločnosť, dokonca si zvyšoval kvalifikáciu, aby mohol viesť väčšie plavidlá. Veril, že raz bude veľa a ďaleko cestovať, spoznávať svet. Pre pandémiu mu však kurz prerušili a z neho sa stal nezamestnaný.

S trpkosťou spomína na to, ako počas lockdownu viezol priateľku do práce. „Za to, že som bez povoleného dôvodu opustil dom, som dostal pokutu 280 eur. Ak by ma prichytili znova, bol by to dvojnásobok.“ Pri jeho slovách si spomíname na slovenskú Veľkú noc. Pamätáte sa, akí sme boli zhrození, keď nám na pár dní zakázali cestovať mimo okresu? Pierre-Franco celé týždne nemohol navštíviť ani svojich rodičov, ktorí bývajú pol hodiny od neho. Konečne sa mohli objať až začiatkom mája, keď sa spustila druhá fáza uvoľňovania reštrikcií.

Podobných príbehov počúvame viacero. O strachu z budúcnosti, raste nezamestnanosti. „Ste dobrým znamením! Turisti konečne prichádzajú!“ víta nás so širokým úsmevom stará kamarátka Daniela, čašníčka v reštaurácii La Terrazza s výhľadom na zátoku Arzachena. Tentoraz bez množstva jácht, ktoré v nej obvykle kotvia. „Lokálni k nám veľmi nechodia. Táto sezóna bude krátka, ale dúfame, že počas nasledujúcich mesiacov sa to zlepší.“

Daniela sa pred časom vzdala plánov na život v Austrálii. Rozhodla sa zostať doma, stať sa someliérkou a získať lepšie platenú pozíciu. Aj jej pre koronu kurz zrušili a je rada, že vôbec má robotu aspoň na dva, možno tri mesiace. Záleží na tom, či príde druhá vlna.

Dva svety

Taliansko je disciplinované. Vzhľadom na to, čo tu za posledné mesiace ľudia zažili, pristupujú k novému „normálu“ s rešpektom. Nikto nechce, aby sa vírus opäť začal šíriť. Počúvame informácie od známych, ktorí už absolvovali cestu do zahraničia, denne čítame správy, porovnávame. Čím bližšie k Balkánu, tým benevolentnejší prístup ku všetkému. Napokon aj pandémia mala v tých končinách ľahší priebeh, a tak možno nepociťovali hrozbu v takej miere ako Taliani.

Diametrálny rozdiel v správaní sme zaznamenali aj počas krátkej návštevy francúzskej Korziky, ktorá je od Sardínie doslova na skok. Na verejnosti sme tam nevideli žiadnu ochranu tváre, nemali ju ani čašníci v kaviarňach, lokálna diskotéka v prístave Bonifacio bola večer preplnená. Nikto z jej návštevníkov nemal rúško.

V Taliansku je jeho nosenie v interiéri hotelov, reštaurácií, obchodov samozrejmosť. Ak si ho zabudnete nasadiť, hneď vás upozornia. Akékoľvek nerešpektovanie pravidiel nie je tolerované. V regiónoch, kde sa nosenie rúška stále vyžaduje aj vonku, si ho poctivo nasadzujú seniori, dospelí i deti. Potrebujete ho aj pri objednávaní občerstvenia v plážovom zariadení. V niektorých reštauráciách od vás dokonca požadujú, aby ste ho mali hneď, ako sa vzdialite od svojho stola.

FOTO, ako to vyzerá v Taliansku počas koronavírusu, nájdete v GALÉRII >>

Minimálne metrový odstup sa dodržiava aj na plážach, ktoré sa pomaly zapĺňajú. Ešte začiatkom júna zívali prázdnotou. Podľa oficiálnych čísel za celý mesiac na Sardínii zaznamenali o osemdesiat percent menej návštevníkov pláží ako vlani.

Dvojnásobná pohroma

Vírus zasiahol hlavne ekonomicky rozvinutejší a bohatší sever krajiny. Z miest, ktoré sme navštívili, na súčasnú situáciu azda najviac doplatili Benátky. V priebehu posledných šiestich mesiacov boli vystavené nielen boju s vírusom, ale rekordným záplavám.

Tie sa v benátskej lagúne vyskytujú s pravidelnosťou švajčiarskych hodiniek. Čokoľvek na úrovni 100 - 120 centimetrov nad hladinou mora tu považujú „za normálne“, ale v polovici minuloročného novembra voda stúpla takmer k rekordným stodeväťdesiatim centimetrom. Okrem poškodenia Baziliky svätého Marka a ďalších historických pamiatok trpelo následkami tejto spúšte celé mesto. Než sa stihlo spamätať, nastúpila pandémia a Benátky sa vyľudnili. Do slova a do písmena.

Prechádzame sa prázdnymi ulicami a podvedome sledujeme, či spoza rohov nevybehnú herci. Všetko totiž pôsobí, akoby mesto uzavreli pre natáčanie nejakého hollywoodskeho trileru. Nič sa však nedeje. Okolo nás vládne pokoj, až počujeme, ako neuveriteľne čistá voda v kanáloch, obvykle plných lodí a gondol, naráža na kamenné okraje. Ticho rušia len škriekajúce čajky.

Dlhý deň končíme v lokálnej vínotéke. Jej majiteľ Andrea hovorí o posledných mesiacoch s pokorou. „Voda nám zničila všetko. Zariadenie, zásoby,“ukazuje na stále viditeľné stopy, ktoré zanechala potopa na drevenom inventári. „Keď sme konečne všetko vyčistili a znovu otvorili, prišla korona. Teraz fungujeme prvý týždeň a tešíme sa z každého návštevníka. Nemôžem si však dovoliť platiť ani upratovačku. Všetko robím sám. Veľa podnikov je zatvorených a je možné, že už nikdy neotvoria.“

Na druhej strane vníma krízu aj pozitívne. Vďaka nej majú teraz možnosť urobiť zmeny, ku ktorým by sa počas normálnej prevádzky nedostali. „Podnikatelia v Benátkach brali príjmy z cestovného ruchu ako automatické, nemuseli sa vôbec snažiť. Možno táto situácia pomôže zlepšiť ich prístup a trh sa trošku prečistí.“

Zaplatíte potom...

Ekonomika Benátok je už od 18. storočia úzko viazaná na cestovný ruch. Štatistiky hovoria až o 25 miliónoch turistov, ktorí každoročne potápajúce sa mesto navštívia. Väčšina lokálneho obyvateľstva pracuje v tejto oblasti alebo v priemysle napojenom na nej. Počas hlavnej sezóny, ktorá sa začína v máji a končí v októbri, je mesto preplnené tak, že sa v ňom dá len s problémami pohybovať. Dokonca tu museli zriadiť jednosmerné chodníky, ktoré asi nikde inde na svete neexistujú.

Dnes je opak pravda. Všetci na turistov túžobne čakajú. Gondolieri, najvýraznejšie tváre Benátok, len posedávajú a postávajú po okrajoch kanálov. Už sa ani neprekrikujú, nemá to význam. Pred krízou vyšlo pol hodiny plavby najmenej na 85 eur. Spev bol za príplatok. Teraz nám muži v pásikavých tričkách ponúkajú aj päťdesiatpercentné zľavy. Dúfajú, že sa dobré časy a plné peňaženky miliónov návštevníkov lagúny čoskoro vrátia naspäť.

Zatiaľ sa musia uskromniť. Ako nám povedal Andrea: „Dať si pohár vína po práci alebo obed v taverne si mnohí domáci v súčasnosti nemôžu dovoliť. Reštaurácie aj obchodníci dokonca začali akceptovať novú formu platby od štamgastov - prísľub budúcej úhrady. Účty zaplatia, až keď sa vrátia turisti...“

FOTO, ako to vyzerá v Taliansku počas koronavírusu, nájdete v GALÉRII >>