Jana Čavojská

Charles Maryori bol malý školák, keď v&nbsp;jeho štvrti Komúna 13 eskalovala vojna gangov. „Ráno som najprv počúval, či sa na ulici ešte strieľa.“ Ak bolo ticho, opatrne otvoril dvere. Sledoval okolie. Nejde tadiaľ človek so zbraňou? Z&nbsp;domu vyšiel, až keď si bol istý, že ulica je pokojná. No výbuchy násilia boli také časté a&nbsp;nepredvídateľné, že žiadny obyvateľ Komúny 13 sa nevyhol riziku. „Raz mi guľka presvišťala rovno pred tvárou. Holy shit, povedal som si. To bolo o&nbsp;chlp. Takto sa naozaj nedá žiť.“

Chlapcov len o málo starších od neho vtedy gangy najímali na doručovanie správ a sledovanie ľudí. Mladí muži z&nbsp;najchudobnejších rodín mizli. Ich telá potom nachádzali v&nbsp;neoznačených hroboch. Kolumbijské mesto Medellín sa už dlho zmietalo vo vojnách gangov pašerákov drog. Narkobarón Pablo Escobar tu bol skutočným kráľom a&nbsp;po jeho smrti sa o&nbsp;Medellín začali biť konkurenčné skupiny. Situácia bola ešte neznesiteľnejšia. Na prelome storočí bol Medellín štatisticky najnebezpečnejším mestom na svete. Tristoosemdesiat mŕtvych na stotisíc obyvateľov ročne. Ľudia zomierali pri prestrelkách, kosili ich náhodné guľky počas bojov gangov, únoscovia ich vraždili, ak nedostali od rodín výkupné. Nestrieľalo sa tu len z&nbsp;bežných zbraní. Komúnu 13 pravidelne bombardovali z&nbsp;lietadiel. Ešte aj vojaci regulárnej armády zabíjali. Za každého zabitého príslušníka paramilitantných skupín dostávali odmenu alebo dovolenku navyše. Vyberali si preto chudákov, ktorí nebudú nikomu chýbať. Ich telá potom vydávali za mŕtvoly paramilitantov.

Z celého mesta bol život najnebezpečnejší práve v Komúne 13, vo štvrti chudákov, ktorí si stavali domy na strmom kopci vysoko nad mestom. Dnes na Komúnu 13 svieti popoludňajšie slnko a po uliciach sa prechádzajú turisti. Miestni im v obchodíkoch a stánkoch ponúkajú zmrzlinu a suveníry. Sprievodcovia, mladí chalani, ktorí si násilie ešte pamätajú, ukazujú skupinkám návštevníkov grafity od miestnych umelcov. Tí si všetko bezstarostne fotografujú mobilom alebo fotoaparátom. Ako je to možné v hlavnom meste násilia a vrážd?

Medellín prešiel za posledné roky obrovskou transformáciou. Teraz ho dávajú za príklad úspešného urbanizmu. V roku 2013 ho výskumná organizácia Urban Land Institute vyhlásila za naj­inovatívnejšie mesto sveta. Ako sa to podarilo? „Verejnou dopravou,“ reaguje každý, komu položím túto otázku. Nie je to vtip. Najvýznamnejšiu zmenu skutočne priniesla dopravná sieť. Metro, lepšie povedané nad­zemná dráha, ktorá pretína mesto, a sieť lanoviek a eskalátorov do vybraných vyššie položených komún. V&nbsp;rozľahlom meste s&nbsp;dva a&nbsp;pol miliónom obyvateľov a&nbsp;chudobnými slumami vysoko na kopcoch bola mobilita pre ľudí obrovským problémom. Chudobní väčšinou nemajú autá. Taxíky sú drahé. Autobusy do komún na kopcoch nechodili. A&nbsp;práca v&nbsp;meste je na pešo príliš ďaleko.

„Aj tak nás nikto nechcel zamestnať,“ vysvetlil mi Charles. „Stačilo, že si z&nbsp;Komúny 13. Ikskrát sa mi to stalo na pohovore. V&nbsp;Komúne 13 ste všetci gangstri, povedali mi.“ Nakoniec prestal chodiť na pohovory a&nbsp;pridal sa k&nbsp;partii mladých ľudí okolo Casa Kolacho. Realizujú umelecké projekty a&nbsp;sprevádzajú turistov po Komúne 13. Okrem toho robia grafity, tancujú break dance, navrhujú dizajn na tričká a&nbsp;magnetky, prevádzkujú bar s&nbsp;terasou. Z&nbsp;Komúny 13 robia hipsterskú destináciu pre turistov. Charles sa stále usmieva a&nbsp;s&nbsp;niekým zdraví. Ľudia mu úsmev opätujú. Každý si tu váži zmenu. Kedysi by si takto bezstarostne nemohli užívať podvečerné slnko.

John Jairo Velásquez. Alebo Popeye. Vrah, člen medellínskeho drogového kartelu, jeden z najbližších spolupracovníkov Pabla Escobara. Po dvadsiatich troch rokoch ho v auguste 2014 prepustili z väzenia. Aké privítanie mu pripravili obyvatelia Medellínu, ktorí tak veľmi trpeli počas vojen kartelov? Zastavovali ho na ulici, aby mu podali ruku, urobili si s ním selfie a vypýtali si od neho podpis. Neuveriteľné, ako ľudí priťahujú zlí chlapci. Popeye vydáva knihy, dáva rozhovory, točí videá, na internete má množstvo followerov a plánuje si zahrať v niektorej z nasledujúcich epizód seriálu Narcos. Aj Pablo Escobar je pre&nbsp;mnohých hrdinom. Jedna z&nbsp;medellínskych komún hrdo nesie jeho meno. Kokaínový kráľ zostáva pre niektorých ľudí jedinou osobou, u&nbsp;ktorej sa mohli dovolať spravodlivosti. Alebo ktorá im prispela na lekára. Alebo ktorá ponúkla chudobným prácu. Čo na tom, že to bolo zamestnanie u nájomného vraha za pár desiatok dolárov mesačne s&nbsp;prísľubom, že ak chlapca zabijú, gang vyplatí určitú sumu jeho rodine? Tí mladí muži z&nbsp;biednych štvrtí vedeli, že ich život v&nbsp;systéme nemá nijakú cenu a&nbsp;žiadne normálne peniaze nikdy nezarobia. Tak prečo sa neupísať gangu a&nbsp;nezabezpečiť tak mame a&nbsp;súrodencom o&nbsp;niečo lepšiu budúcnosť?

Pablo Escobar sa z chudobného farmárskeho chlapca vypracoval na muža, ktorý kontroloval viac ako polovicu amerického obchodu s kokaínom. V najlepších časoch, v 70. rokoch minulého storočia, zarábal kartel na pašovaní drog podľa odhadov až 60 miliónov dolárov denne. Časopis Forbes zaradil Escobara v roku 1989 medzi siedmich najbohatších ľudí sveta. Činil sa aj doma. Staval školy, nemocnice a kostoly v chudobných štvrtiach, pre ľudí bol niečo ako kolumbijský Robin Hood. Dotiahol to na senátora. Pri rokovaní so štátnymi úradmi, s políciou, so súdmi a s armádou vyznával dôležitú zásadu - dám ti úplatok alebo guľku. Vraždil sudcov, ministrov aj prezidentských kandidátov, na Bogotu poslal bombardéry. Raz preto, že potreboval zabiť jedného človeka, neváhal vyhodiť do vzduchu celé lietadlo spoločnosti Avianca so stodesiatimi pasažiermi na palube. Keď vyhlásil vojnu štátu, distribuoval po chudobných štvrtiach strelné zbrane a za každého zabitého policajta sľúbil v prepočte 580 eur. Neuveriteľná motivácia pre mladých chudobných chlapcov bez perspektívy.

Kolumbia vtedy zažívala bezprecedentný teror. Lojálne armády bojovali v jeho mene so štátom aj s konkurenčnými gangmi. Keď už toho bolo príliš aj na kolumbijskú vládu, ktorá má bohaté skúsenosti s pôsobením paramilitantných skupín na svojom území, súhlasil v roku 1991, že si odsedí nejaký trest. Ale vo väzení, ktoré sám postaví. Vybudoval ho na kopci nad Medellínom. Bolo tam všetko, čo on a jeho kumpáni potrebovali na pohodlný život, vrátane vírivky, baru či futbalového ihriska. Tam raz odohrali lotri zápas aj s&nbsp;kolumbijskou futbalovou reprezentáciou - neskončil sa, kým nezvíťazil tím Escobar. Čudné? V&nbsp;tomto väzení, nazývanom La Catedral, boli návštevy povolené. Aj strážcov si vyberal Escobar osobne. Svoj drogový biznis odtiaľ pohodlne riadil ďalej. A&nbsp;keď vláde došlo, aké je to vlastne smiešne, a&nbsp;chcela ho previezť do regulárnej basy, otvoril si mreže a&nbsp;odišiel. Zabili ho až o&nbsp;dva roky jednotky vycvičené Američanmi.

Turisti prúdia do Medellínu často práve kvôli Escobarovmu príbehu. Ponuka sa prispôsobila dopytu. „Escobar“ alebo „Narcos“ prehliadky mesta zavedú zákazníkov na miesta spojené so životom Pabla Escobara. Po ceste im v autobuse púšťajú filmy o kokaínovom kráľovi. Tých miest už veľa nezostalo. Medellínska radnica sa bráni glorifikácii zločinca a nechce, aby si mesto každý spájal iba s Escobarom. Dokonca sa snaží zakázať prehliadky mesta zamerané na drogového kráľa. Jediné, čo nemôže zbúrať alebo uzavrieť, je Escobarov hrob. Ľudia tam dodnes nosia kvety a lístočky s prosbami. Tak ako k sochám svätých. „Skoro všetci chcú vidieť Escobarov Medellín,“ potvrdzuje aj Dodo Urban, Slovák, ktorý v&nbsp;Kolumbii žije osem rokov. Sprevádza tam turistov, vymýšľa a&nbsp;organizuje im itinerár na mieru v&nbsp;malebnom mestečku Villa de Leyva. On má radšej Cali, mesto salsy a&nbsp;zhodou okolností sídlo kartelu, ktorý bol voči Escobarovi v&nbsp;najsilnejšej opozícii. V&nbsp;Medellíne radšej ako cintorín s&nbsp;pochovaným narkobarónom ukazuje návštevníkom systém lanoviek a&nbsp;vysvetľuje, ako obyvateľom štvrtí na kopcoch zmenili život. No ak niekto trvá na návšteve miest spojených s&nbsp;Escobarom, vezme ho na návštevu k&nbsp;tomu najpovolanejšiemu - k&nbsp;Robertovi Escobarovi, bratovi Pabla Escobara. Dom zmenil na malé múzeum a&nbsp;vystavuje v&nbsp;ňom množstvo predmetov, ktoré kedysi používal Pablo. Keď mu úrady na jeseň múzeum zatvorili, prehliadku domu zaradil do vlastnej Escobar tour po Medellíne.

Roberto začal s&nbsp;múzeom, keď ho prepustili z&nbsp;basy. Samozrejme, že sedel. Veď bol právoplatným členom gangu. Jeho tour stojí asi tridsať eur. Termín si dohodnete cez Whats­App. Odpovie vám Robertov syn Nicolas alebo dcéra Laura. Nechajme bokom prvú morálnu dilemu, či absolvovať tour venovanú zločincovi. Časť obyvateľov Medellínu to pohoršuje. No dozvedieť sa o tom, do akej špirály násilia zavliekol Escobar celú krajinu, neznamená adorovať ho ako spasiteľa chudobných. Aj koncentračné tábory fungujú ako múzeá. Učíme sa v nich, aby sa už hrôzy, ktoré sa v nich diali, nikdy nezopakovali. A na prehliadkach venovaných Escobarovi zarába v Medellíne toľko ľudí, tak prečo by nemohli aj tí najpovolanejší - jeho rodina? Druhá morálna dilema je, či platiť za prehliadku zločincovi. Nicolas ani Laura nemôžu za svojho strýka. Keď sa tie udalosti odohrali, boli ešte deti. No Roberto patril medzi najbližších Pablových spolupracovníkov. Vraj nikoho nezabil. On nič, on účtovník, tvrdí o sebe. Robil iba papiere. Údajne dokonca ostatným dohováral, nech už toľko nevraždia. Tento sedemdesiatdvaročný pán príde na záver prehliadky každému podať ruku, odfotiť sa s&nbsp;ním a&nbsp;za mierny poplatok mu predá certifikát o&nbsp;návšteve s&nbsp;odtlačkom svojho prsta. Kedysi pretekal v&nbsp;cyklistike. V&nbsp;poslednom čase sa venuje úplne iným veciam. Vynašiel vraj liek na AIDS a&nbsp;v&nbsp;crowdfundingovej kampani zbiera peniaze na zosadenie amerického prezidenta Donalda Trumpa.

„Každý sa pýtal len na Escobara. Preto sme sa rozhodli jeho meno vôbec nezdôrazňovať. Nechceme prispievať ku glorifikácii toho zločinca. A nebol jediný, kto spôsobil obyvateľom mesta vážne problémy,“ vysvetľuje mi Daniela Bueno Londono, moja sprievodkyňa v Casa de la Memoria, v preklade Dome spomienok alebo Dome pamäti. Tu zhromažďujú informácie o všetkých vojnách, ktorými Medellín a jeho obyvatelia prešli. Výpovede ľudí, ktorým zavraždili alebo uniesli príbuzných. Výpovede mučených a znásilnených. Tých, ktorí prišli o domov, lebo im domy zabrali geriloví bojovníci. Výpovede tých, ktorí sa pridali k paramilitantom, ale neskôr to oľutovali, odovzdali zbrane, prijali trest, prešli rehabilitáciou a vrátili sa do normálneho života. Tých príbehov sú tisíce. Koláže na stenách vysvetľujú chronológiu medellínskeho konfliktu. Escobar zanechal po svojom vyčíňaní viac ako päťtisíc mŕtvych. No vojny boli pred ním aj po ňom. Bojovali medzi sebou drogové kartely, paramilitantné armády, z&nbsp;času na čas proti všetkým zasiahla vláda. V&nbsp;Komúne 13 si veľmi dobre spomínajú na operáciu Orion z&nbsp;roku 2002. Kolumbijská armáda nasadila v&nbsp;slume ťažkú vojenskú techniku a&nbsp;do operácie zapojila aj vzdušné sily, aby z&nbsp;neho vyhnala ľavicové gerily. No v&nbsp;bojoch zranila stovky miestnych obyvateľov a&nbsp;niekoľkí zomreli. Po vyhnaní paramilitantov z&nbsp;FARC, ELN a&nbsp;CAP začali obyvateľov terorizovať iné ozbrojené gangy.

Medellín v&nbsp;tom období zažíval zložité obdobie. Netušili ste, či sa z&nbsp;nákupu vrátite domov živý. Ak sa na uliciach veľmi strieľalo, deti nešli do školy a&nbsp;dospelí do práce. „Zvykli sme si,“ krčí plecami Daniela. „Na všetko sa dá zvyknúť. Ľudská vynachádzavosť nepozná hranice. Prispôsobili sme sa situácii. Napríklad si každý oblepoval okná fóliou. Pri výbuchoch sa totiž sklo trieštilo. Keď niekoho už nebavilo neustále vymieňať okná, vymyslel fóliu. Jeho nápad sa rýchlo rozšíril medzi ostatných.“ Najhoršia na tom celom bola podľa Daniely bezmocnosť. Ľudia vedeli, že im ni­kto nepomôže, že situáciu nedokáže nikto zmeniť. Obyvatelia Medellínu dodnes veľmi nedôverujú polícii a&nbsp;armáde. Veď keď bolo najhoršie, štát ich nedokázal ochrániť a&nbsp;nechal ich napospas vojne gangov.

Oskar Zapata je malý chudý muž s veľkým klobúkom. Pred dvadsiatimi tromi rokmi kráčal aj s rodinou cez hory. Nič im nezostalo a nevedeli, čo s nimi bude. Podľa štatistík OSN má Kolumbia najviac vnútorne vysídlených obyvateľov. So 7,7 milióna ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, predbehla ešte aj Sýriu. Farmári ako Oskar už celé desaťročia utekajú pred rôznymi ozbrojenými skupinami. Napríklad FARC, Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia - Revolučné ozbrojené sily Kolumbie. Paramilitanti presadzujúci marxisticko-leninskú ideológiu bojovali s kolumbijskou vládou od 60. rokov minulého storočia. Mierovú dohodu s vládou podpísali pred tromi rokmi. Odvtedy postupne skladajú zbrane. Ovládali až pätinu územia Kolumbie, zaplietli sa do obchodu s drogami a so smaragdami. Za dobro obyčajných ľudí bojovali s takou vervou, až tisíckam vidiečanov nezostalo nič iné, len utekať pred nimi do neistoty. „Prišli, že potrebujú vašu kravu, vašu úrodu alebo váš dom. Niekedy chceli len prespať. Raz nám však prikázali odísť,“ spomína Oskar. Tí šťastnejší si mohli zbaliť aspoň niečo. Tristo farmárskych rodín z vidieka sa nakoniec usídlilo na kopci nad Medellínom. Svoj nový domov nazvali El Faro. Stali sa súčasťou slumu Komúny 8. Farmári zvyknutí na slobodu a&nbsp;voľnú krajinu si privykali na tesný slum. Tí šťastnejší majú aspoň kúsok záhradky. Každý sa snaží zohnať nejakú prácu. Lenže El Faro je vysoko na kopci. Autá tu ľudia nemajú, autobus až sem nezachádza, pešo je to ďaleko.

Lenže stále tam bývajú nelegálne. Keď prišli, pôda bola opustená. Zariadili si tu nový život, ale netušia, či a&nbsp;kedy ich niekto pošle preč. Napríklad štát pre nejaký stavebný projekt. „Ak niekde bývate aspoň sedem rokov a&nbsp;postavili ste si dom, môže vám štát podľa zákona zabrať pôdu, no nie stavbu,“ vysvetľuje Oskar. Aspoň aká-taká malá istota. Lenže obyvatelia El Fara nemajú nárok na vodovod, cesty, autobusy ani elektrinu. Oficiálne nepatria do mesta Medellín. Gabriel Monsalbe mi ukazuje zásobárne vody. „Sú pre obyvateľov mesta. Nám vodu nedodávajú,“ vysvetľuje. Preto si ľudia z El Fara pomohli sami. Privádzajú si do domčekov vodu z hôr vlastnými rúrami. „Naším cieľom je, aby aj nás mesto uznalo za svojich obyvateľov,“ pokračuje Oskar, ktorý je nepísaným vodcom komunity. „Neprestaneme za to bojovať.“ Možno potom budú mať deti školu, autobus dovezie ľudí až hore do kopcov. Možno tu dokonca urobia asfaltovú cestu a&nbsp;rodiny sa nebudú musieť neustále báť, že ich niekto vysťahuje.

V tieni Escobara: Ešte nedávno tu zúrili vojny gangov, dnes na mesto útočia turisti!

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

V tieni Escobara: Ešte nedávno tu zúrili vojny gangov, dnes na mesto útočia turisti!

Jana Čavojská

Súvisiace články

Kráľ kokaínu Pablo Escobar: VEĽKÝ KVÍZ o najbohatšom kriminálnikovi v dejinách

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás