Keď po jazde autom diaľnicou cez Srbsko prekročíte hranice do Bulharska a dostanete sa tak opäť „domov“ do Európskej únie, čakajú vás rozbité cesty, ošumelé budovy, polorozpadnuté fabriky a priestranstvá zarastené burinou. Súčasná kríza dopadla na Bulharov tvrdo, no ani predtým sa o svoju krajinu nestarali práve ukážkovo. Išlo im iba stavanie obrovských pamätníkov. Tie majú všade. A obrovských prímorských rezortov. No chcete navštíviť napríklad jaskyňu Magura v Rabiši neďaleko Belogradčika so vzácnymi prehistorickými maľbami? V pokladnici vám povedia, že pre návštevníkov je zatvorená. Ničili totiž maľby. Dotýkali sa ich a písali na steny. Radi by ste si pozreli trácku hrobku v Kazanlaku, zapísanú na zoznam UNESCO? Smola. Pre verejnosť zamknutá. Dôvod? Opäť to, že ľudia ju ničili. Úrady dali hneď vedľa postaviť kópiu hrobky, do ktorej sa dá ísť. Autenticitu kazia hlavne neautentické staré koberce. Čo unescový kláštor Rila v rovnomennom pohorí? Vyzerá famózne. Fresky v chráme vám vyrazia dych, tie na vonkajších múroch si môžete dokonca odfotiť. No múzeum ikon je - ako inak - zatvorené. Aj všetky ostatné interiéry okrem malého kláštorného múzea.
Diametrálne odlišné
S rozbitou, zanedbanou krajinou ostro kontrastujú pravoslávne chrámy. Zo stien pozerajú dokonale načrtnuté tváre svätcov s takmer živými očami a veriaci sa s úctou modlia pred nádhernými ikonami. Ďalšie krásne bohatstvo Bulharov sa ukáže v uliciach vždy v januári. Na denné svetlo vyrážajú priam mýtické bytosti. Sú odeté vo zvieracích kožušinách. Na bedrách majú pripevnené ohromné zvonce. A nosia masky. Neskutočne pestré. Z rôznych materiálov od dreva cez látky, dekorované stuhami, lesklými korálikmi a zvieracími zubmi až po perie. Niektoré bytosti nesú na pleciach vysoké zdobené konštrukcie. Hoci sú také ťažké, že ich mužovi musia vyložiť na plecia ďalší dvaja chlapi, maskovaný s nimi dokáže kráčať a pohybom bedier dokonca rozozvučať zvonce na svojom tele.
Ktorá je najkrajšia? V GALÉRII porovnajte masky>>
Ľudia ukrývajú tieto masky po zvyšok roka na povalách a v pivniciach svojich dedinských domčekov a opatrujú si ich ako oko v hlave, niektoré dedia z otca na syna - alebo z mamy na dcéru - už po generácie. Ďalšie vyrábajú každý rok nanovo. Trojmetrové konštrukcie, bohato dekorované vtáčími perami, vydržia možno práve jednu zimnú sezónu. Potom treba stavať novú konštrukciu a nanovo zháňať vtáčie pierka a pripevňovať ich do podoby fiktívnych tvárí a ornamentov, akými tu ľudia odháňajú zimu a privolávajú šťastie už stovky rokov.
Asi neexistuje na svete podobná krajina. V Bulharsku sa v každom mestečku, každej dedinke zachovala špecifická tradícia masiek. Niekedy sú diametrálne odlišné v dedinách vzdialených pár kilometrov od seba - kým niekde majú babugerov vo zvieracej srsti, ktorým spod vysokej tvárovej masky nevykúkajú ani oči, inde sa prezliekajú za kukerov s tučnými lýtkami a látkovými maskami, pestro povyšívanými farebnými korálikmi.
Palacinkový týždeň
Masky vychádzajú v Bulharsku na denné svetlo v priebehu januára, hlavne 13. a 14., keď sa oslavuje Nový rok podľa starého, juliánskeho kalendára. A potom počas Maslenice. Je to zrejme najstaršia slovanská tradícia, ktorú od pohanov prevzala pravoslávna cirkev a zakomponovala ju medzi svoje vlastné sviatky, aby boli ľudia ochotnejší vstupovať do jej radov. Ide o týždeň, ktorého termín sa odvíja od termínu Veľkej noci. Pravoslávni veriaci ju slávia pred začiatkom pôstu. Mäso je už zakázané, no stále sa môžu jesť vajcia, mlieko, maslo a syry. Preto tento týždeň volajú aj maslový, palacinkový alebo syrový. Keď sa skončí, podľa liturgie si ani tieto pochúťky ľudia až do vzkriesenia Ježiša Krista dopriať nemôžu.
Každé mesto, každá dedina má vlastné masky a vlastné tradície. Spoločné je to, že v predvečer Nového roka sa maskovaní stretnú pri obrovských vatrách, tancujú a hlučne zvonia na zvoncoch. A na druhý deň obchádzajú domácnosti, aby odháňali zlé a priniesli ľuďom šťastie. Keďže masky rady zájdu aj k susedom do vedľajších obcí, takéto vítanie nového roka sa pretiahne na niekoľko večerov a víkendov. Nikto vám väčšinou presne nepovie, kam máte v ten a ten deň prísť, aby ste tamojšie masky určite videli. Možno sa práve poberú „pomáhať“ spriatelenej skupine o pár kilometrov ďalej a v ich dedine príde na vítanie rad až na druhý deň.
Ak chcete mať istotu, že zaujímavé masky uvidíte, môžete ich stretnúť na jednom mieste vždy koncom januára alebo začiatkom februára. V meste Pernik prichádzajú na festival Surva tie najlepšie výtvory z celého Bulharska, ale aj z Grécka, Macedónska, zo Slovinska, z Chorvátska, Rumunska, zo Srbska, niekedy dokonca z Talianska. Je to najväčší európsky festival masiek a maskových tradícií. Pred pár dňami sa po vynútenej dvojročnej pandemickej prestávke a zrušenom ročníku v roku 2020 pre problémy s dodávkami vody do mesta konal už tridsiatykrát.
Pernik je od Sofie vzdialený len pol hodiny autom. Z hlavného mesta tam chodí aj vlak. Kedysi sa tu vo veľkom ťažilo uhlie, okolitá krajina je stále poznačená výkopmi a rozpadávajú sa tam už nevyužívané banské budovy. Dnes zostala iba jedna povrchová baňa a banícke múzeum. Neverte, že vás počas prehliadky vezmú do štôlní, ide len o expozíciu v bývalej banskej chodbe.
Stretnutia pri stoloch
Festival sa začína v piatok, centrom Pernika prechádzajú detské maskované skupiny a zopár dospeláckych partií z mesta a okolia. Diváci sa k nim môžu priblížiť, odfotiť sa s nimi a dotknúť sa masiek pred vstupom na promenádu, tam sú už maskovaní chránení zábranami. No kým čakajú na vstup na námestie, ochotne predvádzajú svoje tance divákom a zvonia zvoncami. Na námestí má každá skupina vyčlenený čas pred porotou. Predvedú tradičné scénky koledovania a uchádzajú sa o výhry aj hlavnú festivalovú cenu. Neustrnuli tu v minulosti, niektoré skupiny pripravujú masky každý rok nanovo alebo inovujú tie staré - hlavne tie vyrobené z krehkého peria. No zároveň udržiavajú tradície stále živé. Oproti minulosti sa zmenilo hlavne to, že pod maskami sa skrývajú mužské aj ženské tváre.
Program pokračuje v rovnakom duchu aj v sobotu a nedeľu. Tento rok prišlo stotridsaťpäť skupín. To sú tisícky účinkujúcich. Okolo nich sa tlačia desaťtisíce návštevníkov. Zohnať voľný stôl v kaviarni či reštaurácii je s postupujúcimi hodinami dňa čoraz náročnejšie. K jedinému voľnému stolu v malej cukrárni pri vstupe na pešiu zónu prichádzame naraz s Ljubenom a Avim. Ljuben je z Plovdivu, študoval v Edinburghu a pracuje v Sofii ako softvérový inžinier. Avi je z Izraela, z ultraortodoxnej židovskej komunity. Žije štyridsať minút jazdy autom od Tel Avivu. Doma nosí čierny klobúk, dlhý kabát a pravidelne odrieka tóru - takýto život má rád. No zároveň veľmi rád cestuje. Prešiel už stošestnásť krajín. Na Slovensku bol päťkrát. „Moja komunita je veľmi uzavretá. Ľudia nevedia ani po anglicky a málo poznajú vonkajší svet. Kto chce cestovať, objedná si moje služby, aby som ho sprevádzal,“ vysvetľuje. Prvé, čo vždy urobí, je, že ich vezme do obchodu s oblečením, aby si nakúpili to, čo sa teraz nosí.
Ďalšie náhodné stretnutie sa odohráva v mechane, maličkej reštaurácii medzi panelákmi s tradičným bulharským jedlom. Hlavne zadná časť budovy vyzerá tak, akoby niekto len náhodne vedľa seba naukladal nejaké veľké dosky. No varia výborne, bulharské jedlo a víno sú excelentné. Náhoda a žiadny iný voľný stôl nás tu dali dokopy azda s jedinou Slovenkou, ktorá žije v Perniku. Staršia pani vyrastala v Bratislave v bulharskej rodine, navštevovala bulharské gymnázium, neskôr sa presťahovala do Bulharska a prežila tu celý život. Hoci je už na dôchodku, spojenie so Slovenskom - či skôr Československom - má stále vďaka práci pre nadnárodnú spoločnosť prevádzkujúcu pivovary. „Hlavne chlapi vo výrobe neovládajú angličtinu a sú radi, keď im niekto objasní postupy v ich jazyku,“ hovorí.
Krúžok v nose
Niektoré rituály sú pre Bulharsko, ale aj Balkán spoločné. Masky odháňajú zlo, temnotu a zimu a majú priniesť požehnanie a jar. Využívajú na to svetlo ohňov a hluk zvoncov. A skáču, tancujú. Možno preto vyrábajú čo najmohutnejšie konštrukcie. Aby sa zlo zľaklo. Často predvádzajú scénky s oraním a obrábaním pôdy. No najvýraznejším spoločným prvkom celého Balkánu je medveď. Silnému zvieraťu ľudia verili po stáročia. Boli si istí, že si poradí so zlom aj s chorobami. Ak si kedysi medveď ľahol na chorého, odobral mu jeho chorobu a prevzal ju na seba, no keďže bol mocný, choroba ho neskolila. Medveď zároveň symbolizoval šťastie. Preto bola hlavne v Bulharsku silná tradícia medvediarov. Často to boli Rómovia. Medvedie mláďatá odoberali matkám z divočiny ešte úplne maličké. Medvedica väčšinou padla za obeť výstrelu z pušky, mláďa by si nenechala len tak vziať. Potom ho naučili na život medzi ľuďmi. Väčšinou mu vybili zuby, aby ich šelma nepohrýzla - predsa len, gény divočiny sa nikam nestratili, hoci zviera žilo odmalička v zajatí. Do nosa bolo treba mláďaťu vraziť kovový krúžok. Nos je veľmi citlivý. Keď medvediar prerazil zvieraťu nosovú priehradku žeravým kovom, často ho tým psychicky doslova zlomil. Za krúžok v citlivom nose ho potom vodil a ovládal jeho pohyby.
Medvede žili medzi ľuďmi priviazané na dvoroch jednoduchých rómskych obydlí. Boli členmi rodiny. Vyrastali s deťmi a deti s nimi. Jedli to, čo ľudia, väčšinou chlieb. Pili to, čo ľudia. Veľa alkoholu, aby boli poslušné. Riaditeľ medvedieho parku v Belici, ktorý založila organizácia Four Paws pre tancujúce medvede, hovoril, že ich doslova museli liečiť zo závislosti od alkoholu. Medvediari a ich zvieratá tancovali pre turistov na Slnečnom pobreží aj na námestiach veľkých miest. A ľudia ich volali k sebe domov. K chorým, aby si na nich medveď ľahol a oslobodil ich od choroby.
Držať a predvádzať medvede zakázali v Bulharsku ešte v roku 1998, no medvediarov to nezastavilo. Park v Belici otvorili v roku 2000. Málokto tam medveďa odovzdal dobrovoľne. Pre mnohých to bol jediný zdroj obživy, ale aj domáci miláčik, na ktorom lipli. Preto trpiace zvieratá vykupovali za tisícky leva. Posledné bulharské tancujúce medvede prišli do Belice v roku 2007. Pre Európu sa táto praktika skončila až o desať rokov neskôr, s vykúpením posledného balkánskeho tancujúceho medveďa v Albánsku.
FOTO pestrých bulharských másk v GALÉRII>>
Medvede a ľudia
Survakari, teda koledníci, dnes už nepredvádzajú živé zvieratá. Iba masky medveďov. Medvediar a jeho medveď sú aj teraz k sebe pripútaní, medvediar hrá na improvizovaných husliach a medveď tancuje. Na námestí v Perniku sa postupne striedajú maskované skupiny. Niektoré majú také obrovské masky, že ich museli priviezť kamiónom. Sprevádzajú ich muzikanti. Tí hrajú odušu a masky zvonia zvoncami, preto je všade nepredstaviteľný hluk. Fotograf Charles Fréger, ktorý už roky fotografuje masky po celom svete a zapisuje ich príbehy, natrafil na spoločný európsky príbeh jednej z maskovaných postáv, divého muža. Narodil sa vraj zo spojenia ženy a medveďa. Patril do oboch týchto svetov, poznal všetky ich záhady a tajomstvá. Koncentroval v sebe obrovskú silu. Preto v stredoveku veľa vplyvných rodín tvrdilo, že táto mýtická bytosť je aj ich predkom.
Dnes tohto divého muža symbolizujú ľudia oblečení do kostýmov zo zvieracej kože. Spojenie človeka a sily medveďa. Ich tváre majú zostať nepoznané. Preto masky. A hlasný zvuk zvoncov, ktoré maskovaný rozozvučí svojím pohybom, dodávajú jeho krokom ešte väčšiu silu. Tie najväčšie a najťažšie zvony vraj vážia aj štyridsať kíl. Zdá sa, že do maskovaných sa skutočne musí preniesť časť sily medveďa, aby to dokázali uniesť, tancovať a odohnať všetko zlo tohto sveta.
