Jana Čavojská

Hovorím im škatule na topánky, - prehodí Ibrahim, kým sa pozerá zo strechy na stavby okolo. Zlátané halabala, prízemie a dve-tri poschodia, rozostavané, nedokončené, ošumelé, s rôznymi múrikmi a podpornými stĺpmi, ktoré trčia na všetky strany. A nádržami na vodu na strechách - pre jej nedostatok ju každé dva týždne dovážajú cisternami. Jednotlivé „škatule na topánky“, teda každý byt na každom poschodí, pristavili iné ruky. Nič tu navzájom nepasuje. „Hovoria nám, aby sme zabudli. Aby sme škrtli slovo tábor a hovorili tomuto miestu jednoducho Deišeh. Ale my nechceme zabudnúť.“

Ibrahim má 41 rokov. Je Palestínčan. Narodil sa tu, v utečeneckom tábore Deišeh, ktorý už stihol splynúť s mestom Betlehem na západnom brehu Jordánu. Tábor vznikol ešte v roku 1949 pre Palestínčanov, ktorí boli prinútení odísť zo svojich domovov po vzniku štátu Izrael. Ibrahimovi rodičia sem prišli z dediny Zecharia západne od Jeruzalema. Prvých desať rokov žili v stanoch. Potom im Úrad vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) postavil jednoduché domy.

Jedna miestnosť, desať štvorcových metrov, so záchodom vonku pre každú rodinu. „Bývali sme tam dvanásti,“ spomína Ibrahim. „Natlačení ako sardinky. Do roku 1995 bol tábor pod správou Izraela. Pri náznaku akéhokoľvek nepokoja vyhlasovali zákaz vychádzania. Vtedy sme nesmeli ísť ani do školy. Trval niekedy celé týždne, občas ho na pár hodín prerušili, aby si ľudia mohli ísť nakúpiť jedlo. Raz sme nemali čo jesť, tak som napriek zákazu vyšiel na ulicu. Chytili ma vojaci. Hovoril som, že sme hladní, že idem len po chlieb. Potrestali ma rokom vo väzení.“

Prístrešky od UNHCR si ľudia pomaly začali prestavovať na domy. Nadstavovali poschodia. Každý, ako vedel a ako si mohol dovoliť. Steny sú tenké, Ibrahim hovorí, že počuje rozhovor aj plač detí od susedov. Budova, v ktorej býva on, zostala v rodine: byty tu majú aj jeho bratia. A on vo svojom byte na treťom poschodí prenajíma izbu cez Airbnb.

Prišli sme sem z Jeruzalema cez neslávne známy checkpoint 300. Bol podvečer. V autobuse od Damaskej brány sa s nami vracali domov palestínski robotníci, ktorí majú to šťastie, že získali pracovné povolenie v Izraeli. Rovnako ako Ibrahim. Predtým robil v Betleheme taxikára. Teraz je ošetrovateľ v nemocnici. Zarobí neporovnateľne viac než na západnom brehu.

Prechod na palestínsku stranu je bezproblémový. Vystúpime z autobusu, prejdeme cez dvor a zhltne nás obrovská betónová budova. Turniket, dlhé úzke zamrežované chodby. Žiadna kontrola dokladov. Úplne iné je to pri vstupe na izraelskú stranu. Robotníci prichádzajú postaviť sa do radu o tretej ráno. Checkpoint otvárajú o piatej a pre zdĺhavé bezpečnostné kontroly trvá prechod niekoľko hodín.

Airbnb bol najprv len taký pokus. Veď kto by chcel stráviť noc v utečeneckom tábore? Vlani vo februári sa ohlásil prvý hosť. Cestovateľ Joan zo Španielska. Vyhľadáva nezvyčajné lokality a prenajať si izbu v utečeneckom tábore sa mu zdalo dostatočne šialené. „Myslel si, že bývame v stane,“ smeje sa Ibrahim. Mladá rodina s dvomi deťmi však obýva tri izby plus kuchynský kút. Keď majú hostí, Aya a Ibrahim im prepustia svoju spálňu a nasťahujú sa k deťom do detskej izby. „Joan bol nadšený. Urobil nám fotky bytu a upravil profil na Airbnb. Odvtedy máme hostí každý týždeň. Skvelý človek. “

Nakoniec, je to byt ako každý iný. Až na to, že je v utečeneckom tábore. Že stavby tu vyzerajú, akoby ledva držali pokope, uličky sú úzke, na steny ľudia namaľovali tváre martýrov a protestné nápisy. Na múre pri miestnom kultúrnom centre je výňatok z rezolúcie OSN číslo 194. „Utečencom a ich potomkom, ktorí si želajú návrat do svojich domovov a chcú žiť so svojimi susedmi v mieri, má byť návrat umožnený v čo najskoršom termíne. Tým, ktorí si zvolia nevrátiť sa, má byť vyplatená finančná kompenzácia za ich majetok.“

A to je kameň úrazu. Podľa odhadov OSN by sa takéto právo návratu týkalo asi piatich miliónov Palestínčanov. Sú to tí, ktorí ušli po roku 1948 na západný breh Jordánu, do Sýrie, Jordánska, Libanonu a Pásma Gazy, a ich potomkovia. Ťažko si predstaviť, že by to Izrael akceptoval. Ibrahim hovorí, že im ponúkli finančnú kompenzáciu. „Neprijali sme ju. Znamenalo by to, že súhlasíme s tým, že utečenecký tábor je naším domovom. Lenže my s tým nikdy nebudeme súhlasiť. Neprestaneme veriť, že my alebo naše deti sa raz vrátime domov.“ Otočí sa na najstaršieho syna, sedemročného Awsa, s otázkou, kde je jeho domov. „Zecharia,“ odpovie chlapec bez zaváhania.

Ibrahimov otec pracoval ako stavebný robotník a jeho izraelský zamestnávateľ ho raz poslal kvôli zákazke do Zecharie. Starý pán našiel svoj dom stáť. Zaklopal. Otvorili mu. Povedal, že dom kedysi patril jemu. Pozvali ho ďalej. Ponúkli mu čaj. Boli to Židia z Iránu. Bolo im úprimne ľúto, čo sa stalo.

Yousef Awad vo svojej kancelárii v Jenine takmer kričí, keď opisuje skúsenosť svojho otca. „Raz sa dostal do Haify a išiel sa pozrieť na náš dom. Muž, ktorý v ňom býval, poštval na otca psa.“ Keď Yousefovi rodičia v roku 1949 zo svojho domu utekali, zobrali si iba kľúč. S nádejou, že raz si ním predsa len odomknú a vrátia sa domov.

Keď sa v ťažko skúšanom utečeneckom tábore v Jenine stal život neznesiteľným, Yousef s priateľmi založili kreatívne kultúrne centrum. Bezpečné miesto pre deti, kde mohli kresliť, maľovať, hrať na hudobných nástrojoch, nacvičovať divadelné predstavenia. Vďaka podpore zo zahraničia mohli malí divadelníci cestovať. Hrali vo Švédsku, Veľkej Británii, v Nemecku, Taliansku. „Spomínam si, ako jeden dvanásťročný chlapec poďakoval starostovi talianskeho mestečka za to, že mohol prvýkrát v živote vidieť a cítiť more. Jenin je pritom od mora vzdialený vzdušnou čiarou asi tridsať kilometrov! No naše deti nemajú dovolené ísť k moru. Do Izraela môžu vojsť len Palestínčania so zvláštnym povolením. Prečo nemáme právo žiť normálny život?“

Realita života v krajine nazývanej svätá je často šialená. Neustále hádky o to, komu patrí, kto má na ňu právo, vytvorili neuveriteľne komplikovaný systém správy území a zapríčinili milióny ľudských tragédií. Sedemstotisíc Arabov bolo nútených - priamym násilím alebo strachom pred ním - opustiť v roku 1948 svoje domovy kvôli vzniku štátu pre ľudí židovskej viery, ktorí hľadali nový domov po hroznej tragédii holokaustu. Vzájomné vzťahy sa odvtedy príliš skomplikovali. Odborníci z celého sveta už roky dumajú nad tým, či bude vôbec niekedy možné pokojné spolužitie a akým spôsobom ho docieliť. A v utečeneckom tábore v Jenine vyrastá generácia za generáciou bez nádeje na dobrú prácu a lepšiu budúcnosť.

„To, ako žijú naše deti, nie je normálne. A je hrozné, že všetky tie otrasné veci sa pre ne stali normálnymi.“ Yousef ukazuje pohľadnice, ktoré dal vyrobiť z kresieb detí. Sú na nich izraelské tanky mieriace na palestínsku rodinu. Školáci s rukami nad hlavou a čelom k múru pod dozorom izraelského vojaka. Izraelský buldozér búra palestínsky dom. „Pre naše deti Izrael symbolizujú iba vojaci.“ Pýtam sa, či si vie predstaviť izraelsko-palestínske spolužitie. „Naše komunity nemajú šancu komunikovať, stretávať sa a spoznávať, odkedy Izrael postavil múr. Múr priniesol veľa zla.“ Yousef hovorí o separačnej bariére, ktorá bude po dokončení oddeľovať Izraelčanov a Palestínčanov v dĺžke 708 kilometrov. Izrael odôvodňuje jej existenciu bezpečnosťou. Tvrdí, že len tak môže zabrániť prieniku arabských samovražedných atentátnikov na svoje územie. Pre Palestínčanov je to múr apartheidu a rasovej segregácie. Zo svojej strany ho vyzdobili grafitmi a heslami o slobode. Niektoré z nich sa stali doslova ikonickými. V Betleheme sa turisti okrem Chrámu narodenia Pána hrnú aj k múru. Najznámejšie grafity tu zanechal anonymný britský pouličný umelec, ktorý si hovorí Banksy a Betlehem navštevuje opakovane. No má aj veľa kreatívnych nasledovníkov. Reflektujú aktuálnu politickú situáciu. Už stihli zareagovať na vyhlásenie amerického prezidenta Donalda Trumpa o presunutí americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema, a to hneď niekoľkokrát. Trumpov ksicht sa na múre vyníma aj s vtipnými komentármi. Vlani otvoril Banksy hneď pri múre hotel The Walled Off. Reklamu si robí ako „hotel s najhorším výhľadom“.

Z rozhľadne na kopci je úžasný výhľad. Za dobrej viditeľnosti vidno aj more. Okolo sú pahorky s olivovými hájmi, vinice, polia. Pôdu tu ľudské ruky obrábajú už tisícky rokov. Naľavo vidím usporiadané ulice, domy, autá. Park, detské ihrisko. Uzatvorené smetné nádoby. Osada Gush Etzion. Presnejšie, 22 samostatných osád, ktoré sú domovom 70-tisíc ľudí.

Izraelské osady začali vznikať na západnom brehu po šesťdňovej vojne. Medzinárodné spoločenstvo ich pokladá za ilegálne. Izrael má niekoľko teórií, ktorými ich existenciu obhajuje. Napríklad, že Židia toto územie obývajú tisícky rokov a vždy to bola ich pôda alebo že územie im patrí z náboženských dôvodov. V druhej knihe Tóry nazývanej Exodus a v Starom zákone sa totiž píše, že „Tvoje hranice budú od Červeného po Stredozemné more a od púšte po rieku Eufrat. Dávam ti do rúk ľudí, ktorí na tej zemi žijú, a ty ich vyženieš.“

Josh Hasten prišiel do Izraela z amerického Indianapolisu. Podľa izraelských zákonov má každý človek židovského pôvodu právo na návrat, teda na to, aby sa usídlil v Izraeli. Joshovi rodičia, otec z Rumunska a mama od Ľvova, prežili holokaust a po 2. svetovej vojne odišli do USA, aby začali nový život. Josh nevyrastal v nábožensky ortodoxnom prostredí, ale osvojil si ideológiu sionizmu. Prisťahoval sa pred trinástimi rokmi. Pracuje pre nadáciu Gush Etzion, ktorá obyvateľom osady pomáha so sociálnymi vecami, s bezpečnosťou a rozvojom cestovného ruchu, píše do novín, vysiela v rádiu. Gush Etzion je obľúbeným cieľom turistov. Je tu akvadukt, ktorý kedysi privádzal vodu do Jeruzalema, archeologické vykopávky, palác kráľa Heroda, múzeum, zip line, kone, farma, paintball, bazén, galéria, remeselný pivovar, vinárstvo, kaviarne, reštaurácie. Všetko za plotom a dobre chránené. Obyvateľov každej osady na západnom brehu chránia izraelskí vojaci a súkromné strážne služby a dobrovoľne sa do ozbrojených hliadok organizujú aj samotní obyvatelia. Vojakov je niekedy viac ako osadníkov.

Josh mi ukazuje fotografie na mobile. Červené auto, okná rozbité kameňmi. „To sa stalo dnes ráno. V aute sa viezla žena s dvomi malými deťmi. Arabi z dediny na ňu zaútočili kameňmi. Takýchto incidentov máme priemerne dvadsať za deň.“ Po tom, čo aj jemu raz kameň rozbil okno na aute a raz ho napadli štyria maskovaní Palestínčania, využil možnosť dať si vymeniť okná za nepriestrelné, čo osadníkom platí štát Izrael. Stále pri sebe nosí pištoľ. „Deväťdesiatdeväť percent času sa nič nezvyčajné nedeje,“ hovorí. „Ale napríklad minulý týždeň v osade Ariel dobodali na smrť 29-ročného otca štyroch detí. Od roku 1993, odkedy štát Izrael začal prepúšťať správu území Palestínskej samospráve, zavraždili pri teroristických útokoch asi dvetisíc Izraelčanov.

Na úrade municipality som stretla mladú ženu Cedvu. Všetci jej štyria starí rodičia pochádzali zo Slovenska. Povedala mi, že bezpečne sa cíti len za závorou osady. Keď vyjde čo i len na cestu, je veľmi opatrná. Sleduje všetko okolo a má strach z každého auta s arabskou poznávacou značkou. Všetky arabské tváre sú pre ňu podozrivé. Drží sa od nich radšej ďalej. Aj o deti sa bojí, keď náhodou musia ísť na autobus, ktorý nezachádza až do osady. „Iné je to napríklad v supermarkete, nakupujú tam aj Arabi, často prehodíme pár slov, ženy nám poradia, ktorá zelenina je najlepšia. Narodila som sa v centrálnom Izraeli. Prisťahovala som sa sem za manželom. Kedysi by ma mama do týchto miest nepustila ani len na návštevu. A teraz tu žijem.“

Palestínčania na jednej strane trvajú na vysťahovaní Židov z osád, na druhej strane v nich nachádzajú prácu. Funguje tu symbióza. Stovky Palestínčanov prichádzajú každý deň aj do Gush Etzionu. Pracujú v poľnohospodárstve, na stavbách, ako kuchári, automechanici či predavači v supermarkete. Zarobia oveľa lepšie než na území Palestínskej samosprávy. „Aj oni chcú normálne žiť, pracovať a večer sa vrátiť domov k svojim rodinám. Problémom sú šialenci ochotní páchať teroristické útoky,“ hovorí Josh. Ukazuje mi pamätníky na miestach, kde arabskí útočníci niekoho zavraždili. Je ich dosť. Kruhový objazd na hlavnej ceste pri supermarkete zahraničné médiá pred štyrmi rokmi nazvali „križovatka smrti“, pretože tam k útokom dochádzalo veľmi často. „Autá raz stáli v zápche a niekto začal strieľať. Bola tam vtedy moja susedka. Ľahla si na podlahu. Neverila, že to prežije. Našťastie, nezabili ju. Nás Židov svet obviňuje, že sme okupanti. Pozri sa tam na pole. Arabi s oslíkom slobodne obrábajú svoju zem a zbierajú úrodu. Nikto ich neotravuje. My Židia sme zatvorení vnútri svojich komunít, za vysokými plotmi, zábranami a rampami s ozbrojenými strážnikmi. Betlehem je kúsok odtiaľto a nikdy som tam nebol. Pre Žida to nie je bezpečné.“

Jeruzalem je zas kúsok od Ramalláhu. A predsa tam Imad ani Madžíd nikdy neboli. Nemajú povolenie vstúpiť do Izraela. Okrem ľudí zamestnaných na izraelskom území a urgentných medicínskych prípadov púšťajú Palestínčanov do Jeruzalema na zvláštny typ povolenia na polu­dňajšiu piatkovú modlitbu v mešite Al Aksá. „Mladí muži však povolenie nedostanú. Iba deti, ženy a starí,“ hovoria chalani. Madžíd s kamarátom prevádzkujú v Ramalláhu hostel. Imad je lekár. Narodil sa v Jordánsku v rodine palestínskych utečencov. Vyštudoval v Ammáne, rok bol na stáži v USA. Potom sa rozhodol presťahovať do Palestíny. Je nadšený. Napriek múru, checkpointom, komplikáciám a obmedzeniam je to podľa neho najkrajšie miesto na život s najlepšími ľuďmi. Vo voľnom čase záhradníči. Zaujíma sa o rastliny. „Palestína je na flóru veľmi bohatá. Raz do týždňa vezmem auto, odveziem sa do nejakej dediny, chodím po okolí a objavujem, aké rastliny tam rastú. Verím, že dám dokopy palestínsky atlas rastlín.“

S Imanom a Madžídom vyrážame z Ramalláhu do Jericha. Pri check­pointe zrazu vzduch začne byť štipľavý. Slzák. Máme červené oči a chalani sa smejú. Slzák tu vraj takto izraelskí vojaci púšťajú často. „Predstav si, že bývaš pri checkpointe,“ zvolá Madžíd. „Začneš nenávidieť svoj život.“

Prejdeme Jericho a vystúpime do kopca. Sú tu hlboké údolia vymleté vodou nazývané vádí. Zaparkujeme pri predavačoch občerstvenia a jazdy na oslíkoch, ktorí netrpezlivo striehnu na každého turistu. Dnes zrejme nemali veľa zákazníkov. Kráčame nadol k pravoslávnemu Kláštoru svätého Juraja a potom ďalej údolím Kelt. Na jar a v lete jeho dnom tečie rieka. Teraz je koryto úplne suché. Od hornej brány pri predavačoch, v rovnakom čase ako my, ku kláštoru zamieri aj pár so psom. Odniekiaľ pribehnú strážne psy. Štekajú na čierneho chlpáča. Madžíd ich zaženie. Potom sa mu dvojica prihovorí po hebrejsky. Palestínčan sa ospravedlní, že po hebrejsky nehovorí. Prejdú na angličtinu. Naty a Edy plánovali návštevu kláštora, ten je však už zatvorený. Pýtajú sa, či môžu ísť s nami. Moji sprievodcovia totiž po­znajú cestu údolím. Kráčame ďalej. Rozprávame sa o živote, o psoch, cestovaní, o ekonomickej situácii na Slovensku. Naty má dnes narodeniny. Iman sa obzerá po zaujímavých rastlinkách. Ukazuje nám kvety a opisuje ich vlastnosti. Štveráme sa do kopca až k jaskyni.

Vylezieme nahor a po krátkej prechádzke sa dostaneme ku kovovému krížu. Aj na druhej strane údolia, na najvyššom bode kopca, je taký kríž. Práve k nemu prišla skupina kresťanov. Spievajú americkú kostolnú pesničku. „Keď skončia, budeme pískať a tlieskať,“ navrhne Madžíd. „Sú to kresťania, mali by sme im skôr zakričať: Aleluja,“ myslí si Naty. Všetci sa zasmejú. Moslim a židovka spolu práve absolvovali trek a teraz si robia žarty z kresťanov... „Je to náboženská pieseň. Preto vyjadríme rešpekt,“ uzavrie Imad.

To, ako žijú naše deti, nie je normálne. A je hrozné, že všetky tie otrasné veci sa pre ne stali normálnymi

Jana Čavojská

Plus TV

Filip Sulík pre PLUS7DNÍ: Nechápem, ako Slováci fungujú z 1500 eur mesačne

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás