Uzbekistan je jedna z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a stále neprestávam vychádzať z údivu nad tým, aké krásy boli zhromaždené v tejto bývalej komunistickej veľmoci. Ak by zostal Sovietsky zväz jednotný dodnes, samozrejme, pod iným zriadením, tak by išlo asi o najatraktívnejšiu krajinu sveta. Bolo by tam všetko. Historické, kultúrne a prírodné pamiatky. Lesy, hory, púšte, rieky, sopky, ťavy, staré mestá, pevnosti, spomienky na Hodvábnu cestu, milí a pohostinní ľudia... A veľa z toho dnes v menšom zosobňuje práve Uzbekistan. Jedna z krajín Strednej Ázie, ktorú si naši obyvatelia tak často mýlia s Kirgizskom, Turkménskom či Tadžikistanom.

Pri spomienke na Uzbekistan vo mne opakovane prevláda emócia z nádherného historického mesta Buchara, magickej panorámy námestia Registan v&nbsp;Samarkande či nedozernej púšte a&nbsp;pestrofarebných trhov. Ale aj predstava z&nbsp;detských čias z rozprávky Tisíc a&nbsp;jedna noc, ktorú vo mne zosobňuje starodávne mesto Chiva. Práve pri prechádzke úzkymi uličkami Chivy som si pripadal ako vo filmových štúdiách pri nakrúcaní rozprávok o&nbsp;Aladinovi. Tak orientálne pôsobia tamojšie ulice, stavby a&nbsp;staré hradby.

Od hlavného mesta som si veľa nesľuboval. Ide o&nbsp;veľkú, vyše dvojmiliónovú metropolu, kde sa pamiatok v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Bucharou, so Samarkandom alebo s&nbsp;Chivou veľa nezachovalo. Napriek tomu má Taškent svoje čaro. Kedysi býval dôležitou zastávkou na slávnej Hodvábnej ceste, bohužiaľ, zo stredovekého a&nbsp;starovekého mesta sa toho príliš nezachovalo. Sčasti za to môže budovanie sovietskeho socializmu, sčasti ničivé zemetrasenie v&nbsp;šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V&nbsp;rámci „bratskej výpomoci“ prišli pomáhať s&nbsp;rekonštrukciou ľudia z&nbsp;rôznych kútov Sovietskeho zväzu. Aj z&nbsp;toho dôvodu tu žije dodnes najväčšia ruská menšina v&nbsp;krajine. V&nbsp;uliciach sa tak dnes mieša nedávna sovietska minulosť v&nbsp;podobe klasických panelákov, ošarpaných sídlisk so zvláštnou atmosférou Orientu.

Nakoniec som Taškent zobral na milosť, pritom sme ho navštívili za nepríjemného chladného počasia, navyše sa nad mestom prehnala púštna búrka. „Nasaďte si rúška,“ prišiel za nami policajt. Trochu nás to zaskočilo, v&nbsp;Uzbekistane totiž koronu úplne ignorujú. Nikto o&nbsp;kovide nerozpráva, vláda neprijala žiadne protipandemické obmedzenia. Úplne iný svet ako u&nbsp;nás. Kým sme v&nbsp;batohoch pátrali po respirátoroch, policajt zjavne vycítil naše rozpaky. „Nie korona. Ale piesok. Je púštna búrka, ribjata,“ vysvetlil. "Vzduchom lieta drobný piesok, môže vám uškodiť, dajte si radšej niečo na ústa.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/to-je-nadhera-20-fotografii-ktore-vam-odhalia-skrytu-krasu-uzbekistanu" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite zábery Uzbekistanu, ktoré vám vyrazia dych&gt;&gt;</a>

K&nbsp;ojedinelým starým pamiatkam Taškentu patrí napríklad medresa Kukeldaš alebo historické námestie Chast Imam. Sú tu obrovské a&nbsp;širokánske bulváry, rušné cesty, dominantné stavby. Jednou z&nbsp;nich je určite obrovská silueta hotela Uzbekistan, pred ktorou je na námestí Timura Veľkého, ako inak, socha samotného dobyvateľa na koni. Spomenúť však treba aj televíznu vežu vysokú 375 metrov, na ktorej je vo výške približne 100 metrov vyhliadka.

Pri prechádzke mestom nájdete zaujímavé a&nbsp;štýlové podniky, pozoruhodné je aj historické múzeum a&nbsp;vrele odporúčam obrovský orientálny bazár Čorsu. Ako to už na bazároch býva, kúpite tu všetko. Od suvenírov až po vlnené ponožky z&nbsp;ťavej srsti. U&nbsp;nás by ste za ne dali aj tridsať eur, tu stoja možno dve. A&nbsp;vyskúšať treba aj taškentské metro spojazdnené v&nbsp;roku 1977, ktoré je najstarším metrom celej Strednej Ázie. V&nbsp;podstate v&nbsp;tomto regióne sú iba dve. V&nbsp;Taškente a&nbsp;v&nbsp;Alma-Ate v&nbsp;Kazachstane. Až do roku 2018 platil v&nbsp;metre zákaz fotenia, keďže malo slúžiť ako úkryt v&nbsp;prípade jadrového útoku.

Uzbeci sú veľmi hrdí a&nbsp;trochu poznačení komunizmom. Na každom kroku som počúval, ako sa súdruhovia pokúšali zničiť ich národnú hrdosť a&nbsp;prepísať dejiny. Vykoreniť im z&nbsp;hláv bohatú históriu a&nbsp;tradície. Zjavne sa to komunistom nepodarilo, mnohí aj dnes neustále a&nbsp;neraz i&nbsp;dosť dôrazne vyzdvihujú silné väzby na minulosť.

V&nbsp;Samarkande na juhovýchode Uzbekistanu, kde teploty v&nbsp;lete hravo prekonávajú štyridsiatku, sa tak mimoriadnej úcte teší historická postava dobyvateľa Timura Veľkého. U&nbsp;nás je známy aj ako Tamerlán. V&nbsp;Uzbekistane ho zase volajú jednoducho - Amir Timur, vojvodca Timur. Narodil sa v&nbsp;neďalekom meste Šachrisabz a&nbsp;Samarkand si vybral za centrum svojej ríše. Tu je aj pochovaný v&nbsp;nádhernom mauzóleu Gur Emir s&nbsp;kupolou zdobenou najrozmanitejšími detailmi. Ide skutočne o&nbsp;nádhernú stavbu, na ktorej svieti nápis v&nbsp;arabskej kaligrafii: „Ak vstanem, svet sa zatrasie.“ Svet sa skutočne aj triasol pred silou Timurových armád. Podľa dobových historikov ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;veľkou krutosťou a&nbsp;nespornými vojvodcovskými schopnosťami dobyl obrovské územie medzi vtedajšou Osmanskou ríšou a&nbsp;Indiou.

Timur je tak trochu polooficiálnym patrónom celého Uzbekistanu. Vnímajú ho úplne inak, než sme sa učili my na hodinách dejepisu. Považujú ho za pokrokového vládcu, ktorý podporoval vzdelanosť a&nbsp;postavil množstvo stavebných skvostov. Niečo ako otec národa. Aj spomínané nádherné mauzóleum Gur Emir začal stavať on sám. „Keď v&nbsp;roku 1941 otvoril Timurovu hrobku sovietsky antropológ Michail Gerasimov a&nbsp;pozeral jeho pozostatky, skonštatoval, že to bol mimoriadne silný muž,“ zdôraznil nám s&nbsp;hrdosťou v&nbsp;hlase miestny sprievodca. Výskum Gerasimova ukázal, že Timur na následky zranení s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou kríval na pravú nohu a&nbsp;mal ochromenú aj pravú ruku. To zneužívali jeho nepriatelia, nazývali ho Timur Chromý, Timur Lenk. Tento názov však v&nbsp;Uzbekistane radšej nepoužívajte. Raz mi nedopatrením vykĺzlo z&nbsp;úst slovné spojenie Timur Lenk a&nbsp;nestretlo sa to s&nbsp;pochopením. Miestni mi slušne, no dôrazne vysvetlili, že je to urážka a&nbsp;berú ju osobne. Pritom v&nbsp;Európe je tento oslavovaný vojvodca považovaný za neobyčajne krutého a&nbsp;nemilosrdného dobyvateľa.

Ale nejde len o vojvodcu, Uzbeci sa aj na iné historické udalosti pozerajú inak než Európania - napríklad na heliocentrickú sústavu. Pri prehliadke námestia Registan miestni sprievodcovia s hrdosťou v hlase prízvukovali, že ich učenec a vládca Samarkandu Ulug-beg už v prvej polovici 15. storočia, čiže niekoľko desaťročí pred Kopernikom, prišiel s poznaním, že Zem nie je stredom vesmíru, ale sa točí okolo Slnka. Len na spresnenie - Ulug-beg bol vnukom Timura.

Ale aby sme k panovníkovi neboli nespravodliví, nesporne išlo o vzdelaného matematika a astronóma. V Samarkande postavil trojposchodovú budovu observatória, ktorého sextant mal polomer vyše 40 metrov, a pravdepodobne išlo o najpokrokovejšie zariadenie svojich čias. Z tých čias sa zachovali aj výpočty polôh 1 018 hviezd, ktoré boli najpresnejšie až do zavedenia optických prístrojov. Takisto tu založil svetoznámu univerzitu, čím sem prilákal vedcov a učencov. Mesto bolo v tom čase významným strediskom vedy a poznania.

Polmiliónový Samarkand je teda jedným z najstarších miest Strednej Ázie. Bohatstvo, ktoré sa tu koncentrovalo vďaka Hodvábnej ceste, bolo ohromné ​​a dodnes jeho časť môžete vidieť v podobe historických pamiatok. Stačí sa vybrať na spomínané námestie Registan, čo v preklade z perzštiny znamená niečo ako piesočné miesto, miesto pokryté pieskom. Na veľké, gýčovo krásne priestranstvo ľudí v minulosti zvolávali zvuky obrovských medených trúb, aby si vypočuli vyhlásenie panovníka. Alebo sledovali záživnejšie predstavenie - verejné popravy.

Registan je obklopený tromi medrasami, čo je arabský výraz pre školu. Zrkadlovo oproti sebe stoja Šer Dor na pravej strane, Ulugbegova medresa na ľavej strane a celý priestor uzatvára škola Tilla-Kari. Neďaleko sa nachádza mauzóleum dynastie Šajbanidovcov, postavené v 16. storočí.

Najmä večerný pohľad na Registan vás dostane do nemého úžasu. Rozprávka. Čo sa týka architektúry, nič orientálnejšie a pôsobivejšie som na jednom mieste asi nikde inde nevidel. Podľa mňa krajšie aj ako indický Tádž Mahal. Ako v inom svete. Na dobových fotkách zo začiatku 19. storočia námestie pôsobí ako uprostred púštnej oázy. Vôkol sú iba nízke hlinené domčeky, palmy a púšť. V súčasnosti je úplne iná situácia. Registan nájdete uprostred rušného a moderného Samarkandu. Hneď vedľa tiahne niekoľkoprúdová frekventovaná cesta, čiže romantika už trochu pokrivkáva.

Chiva leží trochu bokom v&nbsp;púšti a&nbsp;je menšia. Ale úchvatná tiež. Na stiesnenejšom priestore v&nbsp;úzkych uličkách starého mesta sa na seba tlačia predajcovia suvenírov, stánky, reštaurácie... Bežných domácich ľudí a&nbsp;obyčajný život ani nevidno. Ten sme si boli pozrieť za mohutnými hradbami, mimo centra, kde v&nbsp;skromných domoch žijú domáci. A&nbsp;je to obrovský rozdiel, žiadna turistická pozlátka, len tvrdá realita.

Hoci turistov tu bolo v&nbsp;čase našej návštevy počas korony veľmi málo, miestni ľudia postávali v&nbsp;uliciach starého mesta a&nbsp;snažili sa predať svoj tovar. Iný zdroj príjmov totiž nemajú. Aj preto Chiva pôsobí viac komerčne než napríklad väčšia Buchara.

Pri potulkách mestami si uvedomíte, že Uzbekov nemožno považovať za jednoliaty národ. Majú pestrú minulosť a&nbsp;skladajú sa z&nbsp;mnohých skupín či kmeňov. V&nbsp;minulosti išlo hlavne o&nbsp;splynutie iránskych národov a&nbsp;prichádzajúcich turkických kmeňov, čoho zmiešaním vznikli dnešní Uzbeci. Tento proces však nebol vo viacerých častiach krajiny nikdy ukončený. V&nbsp;Samarkande hovorí množstvo obyvateľov po perzsky a&nbsp;Bucharčania sa považujú za úplne samostatnú jednotku - ide o&nbsp;zmes Peržanov, rôznych kmeňov, ale aj Židov. Majú dokonca vlastný jazyk, podobný perzštine, ktorým sa nikde inde nehovorí. Mesto je teda akýsi štát v&nbsp;štáte s&nbsp;vlastnými dejinami a&nbsp;osobitým koloritom.

Mimochodom, medzi jednotlivými regiónmi panuje určitá rivalita. V&nbsp;Taškente nás taxikári zaprisahávali, aby sme národné jedlo plov, dusené mäso s&nbsp;ryžou a&nbsp;rôznymi ingredienciami, nejedli nikde inde, lebo mimo hlavného mesta nestojí za nič. V&nbsp;Samarkande sme, naopak, počúvali ódy na miestny plov a&nbsp;ten taškentský by neodporučili ani najhoršiemu nepriateľovi.

Bucharu nájdete v&nbsp;juhozápadnej časti Uzbekistanu, približne 270 kilometrov od Samarkandu, a&nbsp;žije tu vyše štvrť milióna obyvateľov. Oproti Samarkandu má mesto výhodu, že početné pamiatky sú koncentrované pri sebe. Môžete sa tak prechádzať pešo.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/to-je-nadhera-20-fotografii-ktore-vam-odhalia-skrytu-krasu-uzbekistanu" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite zábery Uzbekistanu, ktoré vám vyrazia dych&gt;&gt;</a>

Medzi dominanty Buchary patrí náboženský komplex, ktorého súčasťou je mešita Kaljan s&nbsp;priľahlým minaretom. Ten sa kedysi nazýval Veža smrti. Ľudí odsúdených za vážne zločiny zhadzovali zhruba zo 45-metrového minaretu, na ktorého vrchol sa dostanete točitým schodiskom. Vonkajší plášť mešity Kalyan tvoria modré kachličky, čo jej pridáva na kráse. Úchvatná stavba. Aj tu je sprievodca patrične hrdý na miestnu históriu, porozprával nám historku o&nbsp;obliehaní mesta nepriateľským vojskom. „My Bucharčania sme boli vždy predovšetkým obchodníci. Keď nás obliehal nepriateľ, predstavitelia mesta sa poradili a&nbsp;rozhodli, že cudzie vojsko podplatia,“ smial sa. „Sľúbili im toľko, že tiahli preč. Zachránili sme si kožu a&nbsp;oni nemali žiadne straty. Výhodné pre obe strany.“