Luxus je relatívna záležitosť. Pre niekoho je ním klimatizácia či technické vymoženosti kuchynskej linky, pre iného kráľovský výhľad, útulnosť priestoru alebo bezpečie pred nepriazňou drsného počasia. Na svete je nás asi osem miliárd a spôsobov bývania a netradičných riešení tak bude zrejme stále pribúdať. Na niektoré z nich sa teraz spolu pozrieme.
Späť na stromy
Trendy s prívlastkami eko a bio dávno nie sú len výsadou „západného sveta“. Hospodárstvo s označením ekologické tak možno nájsť i v libanonskej dedinke Dmit, ležiacej približne pol hodiny jazdy autom juhovýchodne od Bejrútu. V najnižšej časti hlboko zarezaného vápencového údolia tu možno objaviť libanonské zhmotnenie romantiky: drevené domčeky v korunách stromov, príjemné posedenie v ich tieni a niekoľko obrábaných políčok a fóliovníkov, kde rastú rajčiny, papriky a ďalšie druhy zeleniny pestované spôsobom, ako to zvykli robiť naši starí rodičia.
Nejde však o miesto, kde by okrem majiteľov a zopár zamestnancov ľudia regulárne žili, skôr o akýsi experiment s pridanou finančnou hodnotou. „Najčastejšie nás navštevujú ľudia z rôznych firiem najmä z Bejrútu, ktorí sa tu stretávajú napríklad na alternatívnych pracovných mítingoch,“ dozvedám sa od Karíma, takisto obyvateľa libanonskej metropoly, ktorý s nápadom vybudovať toto hospodárstvo približne pred dekádou prišiel. S poľnohospodárstvom a varením mu pomáhajú dobrovoľníci, ktorí tu môžu na revanš žiť a stravovať sa. Pri našej návšteve tu boli ľudia z Francúzska, zo Sýrie a z Burkiny Faso. Ťažko povedať, kto zo zanietenia a kto preto, aby mal kde žiť aspoň na určitý čas.
„Na začiatku to bol možno sen, utópia, romantika. Dnes si aj ja myslím, že slovo eko tu zostalo len pútavou nálepkou. Za posledný týždeň ste jediní, čo sem tých pár kilometrov z Dmitu prešli pešo,“ vraví sympatický francúzsky študent, ktorý v Dmite momentálne pracuje, a dodáva: „Jasné že prespať v domčeku na strome je nádherné. Pre mnohých Libanoncov je to zároveň vrchol dobrodružstva, aké sú schopní zniesť. A presnejším názvom tohto miesta by mohlo byť alternatívne ubytovanie. Aj tak to tu majú najradšej trebárs v piatok či sobotu večer mladé páry, z ktorých každý žije - ako to v Libanone často býva - so svojimi rodičmi. Keď sú potom konečne spolu a sami, naozaj nie je nič krajšie, ako v tejto malej divočine vyliezť naspäť na stromy...“
V jurte je dobre
Jeseň pri tadžických jazerách Jašilkul a Karakul, v preklade Zelené jazero a Čierne jazero, je časom príprav. Treba sa zásobiť palivom na zimu i potravinami, aké si horali sami nedopestujú - najmä olejom, múkou a cukrom. Táto časť krajiny je najmä domovom etnických Kirgizov a od susedného Kirgizska vysoko položenú oblasť delí len hraničný hrebeň slávneho 7 134 metrov vysokého Leninovho štítu. Hora, ktorá pôvodne za čias cárskeho Ruska niesla meno guvernéra ruského Turkestanu Kaufmana a neskôr spomínaného sovietskeho revolucionára, sa dnes volá po slávnom lekárovi Avicennovi - Kullai Ibni Sino, prípadne po kirgizsky Ačik-Taš. Meno človeka, ktorý ľuďom v prvom rade pomáhal a na stáročia sa stal priekopníkom medicíny, jej azda už zostane.
Aj keď mnohí miestni Kirgizi už žijú v jednoduchých murovaných domoch, jurta je stále populárnym a využívaným spôsobom bývania. Otvor s kruhovou konštrukciou na jej vrchnej časti, tunduk, symbolizuje rodinu, domov a v prenesenom význame i svet a je zobrazený aj na kirgizskej vlajke. Jeho umiestnenie pomocou najmenej trojice tyčí je najzložitejšou časťou stavby kostry jurty, ktorú však zruční kočovníci dokážu postaviť za menej než pol hodiny. Jej základom je ľahká drevená konštrukcia, ktorá sa rozvinie po obvode a pokryje plstnatou rohožou z ovčej vlny. Srdcom už postavenej jurty je piecka používaná prioritne na varenie.
Či už drsní horali žijú v jurte, alebo jednoduchom dome, vo vyprahnutej krajine bez stromov je pre nich mimoriadne dôležité palivo na zimné mesiace, keď teplota nezriedka klesá pod mínus tridsať stupňov Celzia. Riešením je teresken, nízky krík z rodu Ceratoides. V ťažení porastov tereskenu však mnohí ekológovia vidia významnú hrozbu do budúcnosti. Prežitie je však prednejšie a je otázne, nakoľko sa jeho zberači zaoberajú významom slova udržateľný.
Je jesenné ráno a hladina Karakulu sa takmer nehýbe. Domáci výrastkovia vyháňajú na pašu oslíky a kone, ktoré priväzujú o prenosné koly zatlčené do vlhkej pôdy okolia brehov jazera. Za dvermi jedného z domov zatiaľ gazdiná Tildachan pripravuje sviatočné jedlo borsok: na oleji vypražené pampúšiky z múky, zo soli, z droždia a vody. Na panvici jednotlivé kúsky borsoku napuchnú a ešte než vychladnú, členovia široko rozvetvenej rodiny ich s nadšením ochutnávajú. Všade panuje pokoj. Rovnako hlboký ako miestne vzdialenosti a pusté cesty, ktorými prejde len niekoľko áut týždenne. Onedlho i jediná spojnica do Murgabu zapadne snehom a Karakul sa ponorí do úplnej samoty.
Dom plný symbolov
Len o čosi južnejšie, v horách východnej časti Tadžikistanu, autonómnom Badachšane, sa dedinky nazývajú kišlaky a ich domy sú takmer bez výnimky kamennými stavbami omietnutými zmesou blata a trávy. Na prvý dojem ničím nevynikajú, platí to však len pri pohľade zvonka. Interiér pamírskych domov je plný prepracovaných detailov, z ktorých má každý svoj význam. Hoci čidy, ako sa tunajšie príbytky volajú, nemajú okná, sú prekrásne osvetlené. Slnečné lúče do nich vnikajú svetelnou kupolou - čorchonou.
Tú tvorí štvorhranný otvor v strope, pod ktorým sú v štyroch vrstvách umiestnené ďalšie rovnaké tvary z dreva, takže pri pohľade na strop čidu uvidíme v sebe uložené štyri štvorhrany posunuté jeden voči druhému o štyridsaťpäť stupňov. Podľa slov domácich symbolizujú štyri živly: oheň, vodu, zem a vzduch. Pamírčania ich vzostupne nazývajú „domom zeme, vody, vetra a ohňa“, pričom najvyšší z nich zároveň predstavuje Slnko. V takejto symbolike možno vidieť výrazné stopy zoroastrizmu, hlavného náboženstva Perzie v časoch pred príchodom islamu.
Ďalšie symboly v tradičnom príbytku ľudí v Badachšane sa už spájajú s islamom, presnejšie s jeho šiitskou vetvou, z ktorej izmailizmus vznikol - päť drevených pilierov v interiéri domu predstavuje Mohameda, jeho dcéru Fatimu, zaťa a bratranca Aliho a ich dvoch synov - Husejna a Hasana. Podľa etnológov mali stĺpy v predislamskom období zoroastriánsku symboliku a stelesňovali Zarathuštru, Advisuru-Anahitu, Mitru, Spentu Aramaiti a Aša Vahištu - hlavné zoroastriánske božstvá. Medzi stĺpmi Hasana a Husejna nájdeme drevenú hradu nazývanú bučkovač, bohato zdobenú vyrezávanými symbolmi slnka a ohňa, slúžiacu ako obetný oltárik. Podlaha domu má tri úrovne rôznej výšky, ktoré nielen zaujímavo členia jeho priestor, ale zároveň symbolizujú tri úrovne bytia: neživý svet, rastlinný svet a svet zvierat a ľudí - cítiacich bytostí s dušou.
Na tunajšej tradičnej architektúre je zaujímavé pozorovať nielen symboliku, ale i stáročiami preverenú praktickosť stavieb. Tie dobre udržujú teplo a ich integrovanou súčasťou je pec zapustená pod akýmsi dreveným pódiom, tvoriacim vyvýšenú časť centrálnej miestnosti domu. Prístup do nej je kruhovým otvorom navrchu a využívať sa dá nielen na kúrenie a varenie, ale i pečenie chleba. Priestor príbytku pamätá aj na ročné obdobia: má zimnú časť - samotný čid, miestnosť využívanú v prechodnom období nazývanú darundalic a letnú - pechvost.
Čid je pre domácich najmä počas krutých zím skutočným domovom. Aj symbolickým svetom. Pre nežnejšiu časť rodiny vlastne i celoročne podľa príslovia, ktoré sa na túto tému v oblasti občas spomína: „Dom muža je svet a svet ženy je dom!“ Je zrejmé, že moderné Európanky by s ním nesúhlasili, no nielen v horách Badachšanu na ňom čosi bude.
Prírodná klimatizácia
Kým niekde bojujú so zimou, v iránskej provincii Sístán a Balúčistán býva počas letných dní aj vyše päťdesiat stupňov Celzia v tieni. Každý má v aute termosku s vodou a ľadom, ktorý jeho predavači prekvapivo skladujú na okrajoch ciest, jednoducho prikrytý kartónom a za dohodnutú sumu podávajú vodičom rovno do okien okoloidúcich áut.
Klimatizácia v našom ponímaní tu nejestvuje, domáci so stáročnými skúsenosťami však vymysleli čosi lepšie: veternú vežu bádgír. Podobné zariadenia sú známe i z iných častí krajiny aj z Indie či Egypta. Využívajú vietor fúkajúci do otvoru na náveternej strane bádgíru a vodu, pomocou ktorej dochádza k evaporatívnemu ochladzovaniu. Systém z východného Iránu je najjednoduchší: vnútro hlineného bádgíru je vypchaté suchým bodľačím, ktoré sa priamo z miestnosti občas pokropí vodou. Výsledok je citeľný aj bez toľko spomínanej uhlíkovej stopy.
Nebezpečne blízko
Stále jestvujúcim reliktom sovietskych čias sú „komunálky“, zdieľané byty známe z viacerých ruských miest. Nejde však o premyslené znižovanie nákladov, ale o výsledok jedného z boľševických experimentov.
Termínom „uplotnenie“, ktorý je zároveň názvom propagandistického filmu z roku 1918, sa od prvých porevolučných rokov nazývalo zabratie obývanej plochy vlastníkov bytov, ktorí jej mali podľa boľševikov príliš veľa, a následné prisťahovanie nových obyvateľov proletárskeho pôvodu do ich veľkometrážnych nehnuteľností. Následkom takejto činnosti vznikali komunálne byty. História konceptu siaha už do čias pred Veľkou októbrovou revolúciou: na začiatku osemnásteho storočia ich vlastníci začali prenajímať jednotlivé izby rôznym podnájomníkom. Dialo sa tak v obmedzenej miere a skutočný rozmach zažili komunálky až s príchodom sovietskej vlády.
V rovnakom období vznikol i názov „kommunaľnaja kvartira“. Spomínané „uplotnenia“ sa diali podľa dekrétu z augusta 1918, keď k bohatým vlastníkom veľkometrážnych bytov nasťahovali nových obyvateľov alebo im nehnuteľnosti jednoducho odobrali a rozdelili medzi úplne cudzích ľudí. Jediným princípom prerozdelenia obytných priestorov bol určitý počet štvorcových metrov pripadajúci na jedného obyvateľa.
Takto sa začala nová epocha života vo vzťahoch, pripomínajúca spolužitie na školských internátoch, no s jednou podstatnou výnimkou: ľudia v malých tesných izbičkách zostávali a občas i dodnes zostávajú žiť niekedy aj po celý život. A film Uplotnenie, o ktorom už bola reč? Je príbehom starého profesora, ktorému do bytu nasťahujú zámočníka s dcérou. V byte je čoraz viac hostí, ako inak, pracovníkov závodu. Profesor začína prednášať v závodnom klube a napokon, ako to vo filme ospevujúcom sovietsku vládu chodí, sa jeho najmladší syn ožení so zámočníkovou dcérou.
Komunálky majú množstvo špecifík. Staručké babičky komentujúce v kuchyni milostný život mladej spolubývajúcej, ktorý sa deje za tenkou kartónovou stenou len o desiatky decimetrov ďalej, štvoricu „súkromných“ roliek záchodového papiera na toalete, niekoľko práčok v chodbe či extra chladnička pre každú rodinu. Za sovietskych čias tu bola ešte jedna výhoda: v komunálkach sa nič neutajilo, tobôž nie nevhodné myšlienky. Dnes síce donášačov vystriedal internet, no slovo sloboda sa v krajine sveta teritóriom najväčšej opäť stáva fikciou.
Bez povolení
Kto niekedy videl známy film Fernanda Meirellesa a Kátie Lundovej Mesto bohov, určite má pred favelami, chudobnými štvrťami Latinskej Ameriky, rešpekt. Kriminalita je v nich - podobne ako vo filme - vysoká, no každodenný život faviel plynie inak ako ten na striebornom plátne. Navyše i domáci obyvatelia, trebárs v brazílskom Riu, vedia, ktoré z nich sú vyslovene nebezpečné a kde turistovi nič závažnejšie nehrozí.
Ak si pod pojmom favela predstavíme čosi na spôsob neslávne známych osád z východu Slovenska, budeme ďaleko od pravdy. Tunajšie domy sú murované, majú kanalizáciu a elektromery, vodovod, po chudobných štvrtiach premáva miestna doprava, sú v nich supermarkety, pošty i bankomaty. V niektorých podobných častiach kolumbijského Medellínu dokonca premávajú kabínkové lanovky plniace funkciu mestskej dopravy.
Faktom zostáva, že domy vo favelách sú zhotovené načierno a najlacnejším spôsobom, ako získať pozemok, je kúpiť si trebárs susedovu strechu. Osobitou stránkou je chudoba a drogová trestná činnosť. Obyvatelia bohatších častí miest do faviel nechodia a necítia sa tu komfortne. „Je však, samozrejme, rozdiel, či idete do relatívne bezpečnej Santa Marty či Vidigalu, alebo do obávanej Rocinhe,“ dozvedáme sa od obyvateľov Ria de Janeiro.
Ukrajina na druhom konci sveta
V Brazílii ešte na chvíľku zostaneme. Kto by v okolí mesta Curitiba v štáte Paraná očakával drevenice navlas podobné našim, drevené kostoly a ikony? A predsa! V oblasti žije šesťstotisícová ukrajinská komunita, potomkovia prisťahovalcov z oblasti Haliče, ktorí sa za oceán vybrali v druhej polovici devätnásteho storočia. Tieto udalosti zachytil i básnik Ivan Franko, ktorého meno dnes nesie i jedno zo západoukrajinských miest.
Hoci boli podmienky prisťahovalcov ťažké, migračné vlny pokračovali i neskôr. Dôvodom bol hladomor tridsiatych rokov i perzekúcia ukrajinských nacionalistov zo strany sovietskeho režimu. I dnes si mnohí Brazílčania s ukrajinskými koreňmi zachovávajú svoj jazyk, zvyky i vieru. Len na území štátu Paraná je dvestotridsať gréckokatolíckych kostolov a niekoľko vzorne zachovaných historických stavieb, slúžiacich v súčasnosti v rámci skanzenov.
Experimentátori či veční nomádi
Spôsobov, ako bývať, je množstvo a nikdy ich nevypočítame všetky. Od japonského priestorového minimalizmu, kde sa má v štandardnom byte bežný Európan problém otočiť či v miniatúrnej vani okúpať a kde sa v drobnej kuchynke zo steny navečer sklopí posteľ na spanie, po jednu z najväčších budov, Edifício Copan v Sao Paule. Tridsaťosemposchodová stavba takmer s tisícdvesto bytmi a so sedemdesiatimi komerčnými priestormi je dielom slávneho Oscara Niemeyera z roku 1966. V „Arche bez Noema“, ako ho nazvala miestna spisovateľka Regina Rhedová, môže takisto cítiť istú sociálnu klaustrofóbiu.
Ak niekto povie, že slabé sociálne podmienky sa priamo odzrkadľujú na estetike stavieb, bude sa mýliť. Kým „perníkové domy“ metropoly Sanáa či v údolí Doán a Hadramawt v chudobnom a vojnou ťažko skúšanom Jemene patria k najkrajším stavbám vôbec, na predmestiach Káhiry budete mať úplne opačný dojem. A vyhadzovať smeti na vlastnú strechu si už skutočne vyžaduje silný žalúdok...
FOTO V GALÉRII
Úplne inak než obyvatelia sídlisk a masových zástavieb sú na tom milovníci života v prívesoch a karavanoch alebo tí, ktorí sa aspoň na pár mesiacov v roku len tak potulujú s batohom a so stanom. Antikonformisti, čo pohodlie s pohľadom na susedovu stenu či balkón radi a dobrovoľne vymenili za pocit slobody. Práve prienik komfortu, pohodlia a nevyhnutnosti dáva nášmu bývaniu medze. Koľko je na svete ľudí, toľko je možností. A inšpirovať druhými sa možno našťastie vždy.
