Jedenásť dní bojoval v nemocnici 19-ročný jordánsky boxer Rašíd al-Swaisat o holý život, no neúspešne. Posledný aprílový pondelok zomrel. Osudným sa mladému Jordánčanovi stalo tretie kolo súboja na juniorských majstrovstvách sveta v poľských Kielcoch. Čelil v ňom Estóncovi Antonovi Vinogradovi. Ten svojho jordánskeho súpera trafil do hlavy tak nešťastne, že al-Swaisat ešte v ringu upadol do bezvedomia, z ktorého sa už v nemocnici neprebral.

Mŕtvych sú už takmer dve tisícky

„S hlbokým zármutkom sme prijali informáciu o skone jordánskeho reprezentanta. Naše srdcia sú s jeho rodinou, priateľmi a s členmi jordánskeho tímu,“ komentovala nešťastnú udalosť AIBA - boxerská organizácia, ktorá juniorský svetový šampionát organizovala. „Je to celé jedna veľká nešťastná náhoda,“ dodala.

Sústrasť prejavil aj prezident Estónskej boxerskej federácie Kalle Klandorf, ktorej zástupca al-Swai­satovu smrť nepriamo privodil. Celý prípad prešetrí aj poľská polícia, no je viac než pravdepodobné, že estónskeho boxera neobvinia. K boxu, žiaľ, úmrtia patria a nie je ich málo.

Podľa dostupných údajov za posledných 120 rokov na následky úderov z ringu zomrelo vyše 1 870 pästiarov. Len od júla do novembra 2019 piati: Rus Maxim Dadašev, Argentínčan Hugo Santillan, Bulhar Boris Stančov, Austrálčan Dwight Richie či Američan Patrick Day.

Keď v októbri 2019 umrel 27-ročný Day - štyri dni po tom, čo v ringu upadol do bezvedomia -, mal promotér osudného duelu v Chicagu Eddie Hearn v očiach slzy v momente, keď sa o svoje dojmy delil s novinármi. „Poviete si, je to box, vždy to k tomu patrilo, ale je veľmi ťažké akceptovať to. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa náš šport stal bezpečnejším,“ vysvetľoval Hearn.

Aj komentátor BBC Radio 5 Steve Bunce by o tragédiách medzi povrazmi mohol rozprávať. „Za tých tridsať rokov, čo box komentujem, som zažil asi 12 až 15 súbojov, po ktorých museli jedného z borcov okamžite transportovať do nemocnice. Bol som v čakárni aj v okamihoch, keď potom doktori oznamovali príbuzným, že ich syn, manžel či otec zomrel. Alebo nemá žiadnu šancu na normálny život, keď sa z kómy preberie,“ spomínal Bunce krátko po Dayovej smrti. Zároveň konštatoval, že sa s tým veľa robiť nedá. „Británia má v boxe hádam najlepšie preventívne zdravotné opatrenia a aj nám občas niekto umrie. Box je šport, ktorý mnohým zachráni život, no niektorým ho aj vezme. Nedokážeme na sto percent garantovať, že sa nikomu nič nestane. Ale aj tak ho milujem. Kým nie ste jeho súčasťou, tak to nepochopíte,“ dodal Bunce.

Osudné podvody

Skeny mozgu boxerov či povinnosť mať v blízkosti ringu kyslíkový prístroj môžu pomôcť, ale len občas. Vo výnimočných prípadoch boxeri neskoršiemu nešťastiu tak trochu sami pomôžu. To bol prípad Bulhara Borisa Stančova, ktorý celý rok zápasil na registráciu svojho bratranca Isusa Veličkova. Až keď boxer v jednom zo súbojov v Albánsku s Arditom Murjom inkasoval tvrdý knokaut, vyšiel podvod Bulharov najavo. Pre Stančova však už bolo neskoro.

Argentínčan Hugo Alfredo Santillan zasa nedodržal odporúčania, ktoré po tvrdej nakladačke v jednom zo súbojov v Nemecku dostal. Mal sa súboju v ringu vyhnúť minimálne mesiac, no päť dní pred vypršaním „povinnej prestávky“ už boxoval opäť. Súboj s Uru­guajčanom Abreuom, ktorý sa mu tréner Orlando Farias snažil vyhovoriť a v ktorom sa ho napokon rozhodol nekoučovať, sa skončil nerozhodne.

Santillan však krátko po jeho konci odpadol a musel do nemocnice. Diagnostikovali mu najprv opuch mozgu, následne zlyhanie funkcie pečene, po ktorom prišli dva infarkty. Ten druhý sa ukázal ako smrteľný. Mal len 23 rokov a umrel po svojom 26. boxerskom dueli.

Bez risku niet boxu

Box naďalej zostáva nebezpečným športom, to však počet záujemcov oň nezmenšuje. „Ak si uvedomíte, koľko turnajov a zápasov sa po celý rok koná, tak počet fatálnych prípadov nie je vysoký,“ konštatuje jeden z organizátorov zápasov v Spojenom kráľovstve Robert Smith. Boxeri navyše dobre vedia, akému riziku sa v súbojoch vystavujú. „Vyšetrujeme ich po každom súboji. Ak majú doktori akékoľvek pochybnosti, do ringu ich nepustia,“ pripomína Smith.

O tom však boxeri často nechcú počuť. Americký boxer Regis Prograis: „My boxeri máme niekedy pocit, že je lepšie umrieť v ringu ako niekde inde. Často sme v nastavení, že by ste nás museli zabiť, aby sme sa boxu vzdali. Ak chcete boxovať naplno a uspieť, je to súčasť mentálneho nastavenia. Inak to nejde a nemá zmysel. Musíte do toho dať všetko. Nikto sa nechodí do ringu prechádzať,“ cituje Prograisa BBC.

Niekedy sa aj doktori prepočítajú. Panamčana Pedra Alcazara pustili doktori v júni 2002 po súboji s Mexičanom Montielom s konštatovaním, že je všetko v poriadku. Odpadol až na druhý deň ráno a v nemocnici zomrel. Boxerský svet si dovtedy nepamätal prípad, v ktorom by jeden z pästiarov upadol do bezvedomia po takom dlhom čase.

Alcazar, víťaz Stredoamerických hier, si však svoj milovaný box aspoň na chvíľu mohol užiť. V ringu stihol osláviť 25 víťazstiev. Japonec Minoru Kacumata v decembri 1991 našiel smrť v ringu hneď vo svojom prvom profesionálnom súboji. So súperom v ringu sa bil desať kôl, o holý život v nemocnici bojoval jedenásť hodín. Žiaľ, márne.