Väčšina našincov si Turkménsko spája s bývalým prezidentom Sapamuratom Nijazovom, povestným Turkmenbašim. Ten sa po rozpade Sovietskeho zväzu chytil vlády mimoriadne pevnou rukou a vytvoril kult osobnosti. Zaumienil si, že ukáže svetu veľkosť Turkménska a tým zároveň svoju. Rozhodol sa prestavať a vystavať hlavné mesto Ašchabad z bieleho talianskeho mramoru. Uprostred púšte tak vyrástli osemprúdové cesty, budovy so špičkovou architektúrou, obrovské pozlátené a zlaté sochy, nové štvrte biele ako slonová kosť. Všetko mramor.

Guinnessova kniha rekordov dokonca v roku 2013 uznala Ašchabad za mesto s najvyššou hustotou budov obložených mramorom. Peniaze nehrali žiadnu úlohu. Turkménsko je totiž krajina s nesmiernym bohatstvom zemného plynu.

Turkménske paradoxy si pozrite v GALÉRII>>

Súčasný líder Gurbanguly Berdymuhamedov sa však určite nedá zahanbiť. S otvorenými ústami sme zostali stáť hneď po pristátí na ultramodernom medzinárodnom letisku, ktorého výstavba stála okolo 2,3 miliardy dolárov. Postavili ho len pre niekoľkými rokmi. „Strecha terminálu zboku pripomína letiaceho sokola s rozprestretými krídlami,“ upozornil ma s dávkou pýchy v hlase turkménsky spolucestujúci z lietadla.

Skutočne, neuveriteľné. Na druhej strane tu medzi ľuďmi panuje do očí bijúca chudoba. Hoci treba povedať, že obyvatelia majú plyn, elektriku a školstvo zadarmo. Alebo skoro zadarmo. V minulosti domáci nemuseli platiť ani za benzín, teraz ich vyjde na niekoľko centov za liter. Aj to však vyvolalo veľkú vlnu rozhorčenia. Vitajte teda v krajine plnej paradoxov a obrovských kontrastov.

Pod dozorom

Turistické víza dostane do Turkménska ročne len niekoľko tisíc návštevníkov z celého sveta. „Turisti z Ruska a celkovo bývalých krajín Sovietskeho zväzu skoro vôbec,“ vysvetlila nám sprievodkyňa. „Chránime sa pred provokáciami.“

Keď prídete do Turkménska na dlhšie s cieľom zostať a spoznávať miestne krásy, nemáte úplnú slobodu pohybu. Je nutné využiť služby domácej cestovnej kancelárie, ktoré sú, mimochodom, poriadne drahé, čo je v rozpore s cenami na trhu, v reštauráciách či obchodoch s alkoholom, kde tovar kúpite za facku. Navyše vám pridelia oficiálneho sprievodcu. Ten s vami zostáva počas celého pobytu a dozviete sa od neho, kam môžete a kam nemôžete ísť. Ako bonus vám vyrozpráva učebnicový pohľad na život a situáciu v krajine.

Našou výhodou bolo, že v Turkménsku máme kamarátov medzi domácimi, s ktorými sme sa zoznámili na Slovensku. Pomôže aj znalosť ruštiny, stredná a staršia generácia obyvateľov ovláda tento jazyk. Len musia chcieť. V krajine totiž posledné roky panujú zo strany režimu silnejúce protiruské nálady. „V minulosti tu žilo veľa Rusov. Mali sme silnú komunitu, stretávali sa. Za posledné roky sa však skoro všetci presťahovali do Ruska,“ vysvetľuje Maks, šofér Land Cruisera 4x4 cestou do púšte.

Maks, pôvodom Rus, sa narodil v Turkménsku, kde prežil celý život. Jazyk rodnej krajiny sa však nenaučil, podobne ako drvivá väčšina Rusov. V minulosti to nebolo treba. „Dnes sa už s nami nechcú po rusky rozprávať. Ani na úradoch, ani policajti. Viem, že mi rozumejú, no tvária sa, že nevedia,“ posťažoval sa. „To sa mám teraz, na staré kolená učiť po turkménsky? Čoskoro aj ja odídem,“ hovorí s trpkosťou tento veterán z Afganistanu.

Obrovské lákadlo

Asi najväčším ťahákom krajiny je Brána do pekla. Skutočná bomba pre lovcov instagramových fotiek. Večne horiaci kráter uprostred púšte Karakum, najteplejšieho regiónu v celej Strednej Ázii. Vo svete je kráter známy ako Darvaza. So vznikom tohto vyhľadávaného miesta sa viaže pikantná história. Jama s priemerom približne 70 metrov a hĺbkou 20 metrov vznikla v roku 1971, keď sovietska výprava objavila v oblasti obrovské zásoby plynu.

Počas ťažby sa však pôda pod vrtnou vežou prepadla a pohltila ju. Aby sa predišlo ekologickej katastrofe, zapálili sovietski inžinieri plyn v kráteri v domnienke, že vyhorí v priebehu týždňa. Horí však dodnes. A to neuveriteľnou intenzitou. Žiaru v noci vidno na kilometre ďaleko. „Pred niekoľkými rokmi ho chcel prezident zasypať, vraj je to nebezpečné,“ informujú nás šoféri. „No dodnes sa tak nestalo.“A dúfam, že ani nestane. Na mňa totiž Darvaza urobila silný dojem.

Turkménske paradoxy si pozrite v GALÉRII>>

Dorazili sme sem na terénnych autách a rozložili na táborisku pod holým nebom. Kto chcel, mohol spať pod širákom alebo v stanovej jurte. Nevedie sem žiadna značená ani asfaltová cesta, naokolo bolo iba zopár skupiniek v stanoch. Žiadne hotely, lunaparky ani stánky so suvenírmi. Neďaleko sú menšie kopce, odkiaľ je na kráter nádherný výhľad, najmä pohľad v noci je nezabudnuteľný.

Na nezaplatenie je aj skutočnosť, že tu zatiaľ neexistujú žiadne pravidlá, obmedzenia ani ploty. Teda až na malé zábradlie. Postavili ho po tom, čo do krátera spadli viacerí podgurážení návštevníci.Jeden z nich sa vraj po nehode dokázal udržať na kamennej plošine, z ktorej sa ho podarilo zachrániť. Neusmrtil ho oheň, teplo ani výpary. Musel mať obrovské šťastie.

Historky domácich nás neodradili, dostali sme sa až na okraj krátera, na dosah spaľujúcej horúčavy. Keď zavial vietor, skoro mi vlasy a kožu oškvarilo.

Ministestvo koní

Turkménsko je pravdepodobne jediná krajina sveta, ktorá má v štátnom znaku koňa. Vďačí za to mimoriadne cenenému achaltekinskému plemenu s výnimočnou stavbou tela. Achaltekinský kôň je neobyčajne štíhly, vysoký, veľmi citlivý na uzdu a má inak koordinované pohyby, preto aj skúsení jazdci môžu mať na jeho chrbte problém. Vyznačuje sa tiež neskutočnou výdržou v púšti, eleganciou a je vhodný na dostihy. V krajine si národné zviera natoľko vážia, že dokonca zriadili ministerstvo koní. Tešil som sa, že vycválam na achaltekincovi do púšte. Rovno za slnkom, s vetrom vo vlasoch a zostane mi jedinečný zážitok z jazdy na tomto vzácnom koni. Malo to však háčik. Hneď po príchode na farmu, kde tieto kone chovajú už po niekoľko generácií, majiteľ, chlap v chlpatej vysokej baranici, bol veľmi opatrný, vraj pre neskúsených jazdcov to môže byť nebezpečné.

Naliehali sme, veď pojazdiť na achaltekincovi je niečo, ako sadnúť na obľúbený Harley Elvisa Presleyho. Nakoniec mám vyskočiť na koňa s tým, že on po krátkej prechádzke posúdi, ako sme na tom. Sitom neprešiel nikto.

Odrezaní od sveta

V Turkménsku sa nám počas celého pobytu nepodarilo spojazdniť roaming. Internet bol iba výnimočne, aj to slabý ako fejkový čaj z hypermarketu. Kúpiť si miestnu SIM kartu je pre cudzinca v takej byrokratickej krajine priam nemožné. Všetko sa eviduje, na všetko treba povolenie. Spojiť sa so Slovenskom, vybaviť pracovné záležitosti vyzeralo ako nemožná misia. Našťastie, pomohla náhoda.

V horách Kopetdag, ktoré sa vypínajú priamo nad hlavným mestom Ašchabad, je chladnejší vzduch ako dole na púšti. Počas horúceho leta sa na siluetu hôr upierajú túžobné pohľady obyvateľov mesta. Prezident Turkmenbaši dostal ďalší skvelý nápad. Postavil lanovku priamo do hôr nad mestom. V roku 2006 honosne spustili do prevádzky tak­zvaný Ashgabat Cable Car. Hore je reštaurácia s nádherným výhľadom na mesto a observatórium. Hneď v bezprostrednej blízkosti je hranica s Iránom.

Plní očakávania sme sadli do kabínky. Z výšky bolo dobre vidno ostnaté ploty aj vojenské hliadky. Boli sme len niekoľko desiatok metrov od deliacej čiary, pod nami sa ako na dlani leskol biely Ašchabad a vôkol žltosivá púšť. Monumentálny výhľad. A div sa svete, o niekoľko minút nabehol roaming. Konečne spojenie so svetom. Samozrejme, sieť bola iránska. Okrem toho sme čo-to popili a zjedli obrovské baranie rebierka.

Vyľudnená nádhera

Hlavné mesto Ašchabad je úžasné. Určite by ste dnes netušili, že v roku 1948 ho so zemou zrovnalo silné zemetrasenie, pričom zomrelo viac ako 100-tisíc ľudí. Je to podľa mňa stredoázijský Dubaj. Všade mramor, nové ulice, nové sídliská, nové športové areály, zelené parky s fontánami a obrovskými sochami, pamätníky obrovských rozmerov a megalomanské stavby. Turkmenbašiho a neskôr aj Berdymuhamedovovi architekti sa vybláznili.

Má to však niekoľko háčikov. Najväčší? V nanovovystavaných častiach mesta na uliciach nevidno skoro žiadnych ľudí. Na osemprúdových cestách je minimálna premávka. Aj tú každý deň ráno a večer na mnohých miestach úplne odstavia. Vždy na trase, po ktorej ide prezident do práce. Všetci stoja a čakajú pod dohľadom polície.

Nový Ašchabad tak pripomína mesto duchov. Až v nás skrslo podozrenie, že ide o Potemkinovu dedinu. Všetko krásne vybudované, mramorové, no neobývané. Dokonca ani v parkoch sme skoro nikoho nestretli. Tie boli perfektne upravené, tráva na milimetre zastrihnutá, nikde ani špinka. Vyumelkované a úplne čisté. Len chýbal život.

Dokonca ani auto sme nevideli špinavé. Šoféri stále leštili karosériu a okná handričkami. „Pán prezident vydal príkaz, že všetky autá musia byt pred príchodom do mesta umyté a čisté,“ vysvetľovala sprievodkyňa. „A všetky musia byť bielej farby,“ dodala už tichším hlasom.

A skutočne. Človek si z bieleho lesku všade vôkol ani nevšimol, že aj všetky autá sú biele. Lakovne a autoumyvárne tak boli zrejme veľmi lukratívny biznis. Ani by som sa nečudoval, keby všetky patrili prezidentovi.

Stará časť Ašchabadu je úplný opak. Plná energie a ľudí. Tradičné trhy, premávka, džavot, stavby poznačené púštnym komunizmom. Jednoducho reálne Turkménsko. Oficiálna verzia tvrdí, že mesto má okolo milióna obyvateľov a všetky domy sú obývané. Vraj je veľké teplo, preto na uliciach nikoho nevidno. Neoficiálne zdroje však šepkali, že skutočne ide o často ľudoprázdne časti mesta. Bývanie v nových domoch je vraj také drahé, že okrem vyvolených na to nikto nemá financie.

Unikáty Ašchabadu

V meste môžete vidieť naozaj všeličo. Napríklad asi najoriginálnejší a najluxusnejší svadobný salón, aký si len viete predstaviť - prenájom stojí niekoľko tisíc dolárov. Ide o architektonický unikát. Veľkolepú, ultramodernú stavbu, ktorá leží vysoko na pahorku nad mestom, pričom má kombinovaný tvar kocky a gule.

Za návštevu určite stojí prezidentský Turkmenbašiho palác so zlatou kopulou či Oblúk neutrality vysoký 75 metrov. Stavba v podobe trojnožky sa preslávila hlavne tým, že na vrchole tróni zlatá socha Turkmenbašiho. Tá sa dokonca v minulosti otáčala za slnkom. „Nie, nie, to slnko nasledovalo nášho vodcu,“ naoko vážne hovorili domáci. Zlatá tvár v súčasnosti pozerá nepohnute na mesto.

Súčasný vodca národa Berdymuhamedov zjavne nechce zostať v tieni svojho predchodcu. V meste totiž nájdete už aj jeho prvú zlatú podobizeň. Prezidentova jazdecká socha sa týči na mramorovom podstavci uprostred obrovského kruhového objazdu a smeruje do centra mesta.

Medzi atrakcie, ktoré nemožno vynechať, patrí aj Monument nezávislosti na rovnomennom námestí. Ten je vysoký 91 metrov. Vraj preto, že Turkménsko získalo samostatnosť v roku 1991. Súčasťou pamätníka je aj 27 metrov vysoká socha, ako inak - Turkmenbašiho.

V tom istom, samozrejme, vyľudnenom, parku nájdete i sochu obrovskej zelenej knihy so zlatými písmenami. Ruhmana vy­šla v roku 2001 a napísal ju sám Turkmenbaši. V preklade Kniha duší. Nielenže bola dlho povinným čítaním na školách, ale jednotlivé pasáže sa vyžadovali naspamäť napríklad aj na skúškach na vodičský preukaz. K pomníku sa oplatí prísť o piatej poobede, kniha sa vtedy začne otvárať, hrať a zaznie jedna z jej pasáží.

Cesta zdravia

Ďalší turkménsky unikát objavíte na svahoch spomínaného pohoria Kopetdag pri hlavnom meste. Serdaryn sağlyk yoly - Vodcova cesta zdravia - je tridsaťkilometrová sieť vydláždených a osvetlených chodníkov z bieleho kameňa. Hádate správne, dal ju postaviť Turkmenbaši v rámci svojich výstrelkov. Mal v úmysle zlepšiť športového ducha obyvateľov mesta a zvýšiť záujem o prírodu. Miestne obyvateľstvo sa sem vydáva hlavne počas novembra, keď už horúčavy klesnú. Počas Turkmenbašiho života musel byť chodník plný aj počas významných sviatkov, ktoré boli často v lete, keď vonku panovalo vražedných 50 stupňov.

Medzi najobľúbenejšie miesta turistov patrí aj mesto Mary, pri ktorom sa nachádza starobylý Merv, kedysi významné centrum na Hodvábnej ceste a v 12. storočí zrejme jedno z najväčších miest na celom svete. Nanešťastie, v 13. storočí ho vykúpali v krvi Mongoli, z čoho sa už mesto nikdy úplne nespamätalo. Jeho hradby sú dnes pod záštitou UNESCO. Pamiatky postupne obnovujú. „Finančne nám veľmi pomáhajú Turci,“ zdôveril sa miestny sprievodca.

Napríklad zreštaurovali mauzóleum seldžuckého sultána Sandžara. Aj tu sa odzrkadľuje spojenectvo medzi Turkménmi a ich tureckými bratrancami. Dva národy majú veľmi podobné jazyky a výnimočne dobré vzťahy. Dokonca do Turecka nepotrebujú Turkméni ani víza. Samotné mladé dievčatá však majú na cestu do Turecka neoficiálny zákaz. Panuje totiž obava, že sa viac nevrátia a zostanú v krajine polmesiaca vykonávať najstaršie
remeslo.

Turkménske paradoxy si pozrite v GALÉRII>>

Chvíľa, na ktorú nezabudnem, sa odohrala práve v útrobách mauzólea seldžuckého sultána Sandžara. „Ak sa postavíte presne do stredu a zaspievate, bude počuť nádhernú ozvenu,“ vyzval nás sprievodca.

Skúsili sme. No viete, ako to býva - z hrdiel sa drali iba hrubé falošné tóny. Nato pri nás stojaca skupina žien vo farebných šatách zanôtila chytľavú pieseň a z ozveny mi naskakovala husia koža. Ako vysvitlo, bol to spevácky zbor. Je dosť možné, že ich vystúpenie je súčasťou prehliadky. Celý Merv je totiž prázdny. Počuť tu len šum vetra a na jazyku cítiť zvírený piesok. Môžete tak rozjímať, premýšľať a popustiť uzdu fantázii, ako to mohlo vyzerať pred stovkami rokov.

Text: Jozef Terem