Tip na článok

Úchvatná príroda, pohnutá história a dobroprajní ľudia: To je Bahia

V brazílskom štáte Bahia sa môžete zabávať pri pôvabnej miestnej hudbe, ale aj snívať s otvorenými očami.

Galéria k článku (15 fotografií )

Muzikanti rozvíjajúci afrobrazílske štýly, bojové umenie capoeira s prvkami tanca, akrobacie a hudby aj polyteistické náboženstvo candomblé, ktorého pôvod siaha až na územie dnešného Konga. Neopakovateľná kultúra brazílskeho štátu Bahia je výsledkom mimoriadne vysokého podielu obyvateľov s africkými koreňmi. Ale zrejme v najpestrejšom brazílskom štáte nájdete ešte oveľa viac: úchvatnú prírodu, pohnutú históriu a hlavne veselých, dobroprajných ľudí.

Odvrátená tvár Salvadora

Napriek tomu, že Bahia leží na území vyše desaťnásobne väčšom ako Slovensko, žije tu len necelých pätnásť miliónov ľudí. Názov štátu je odvodený od portugalského slova označujúceho záliv, odkazujúc na Zátoku všetkých svätých - Baía de Todos os Santos. Tú prvýkrát navštívil Amerigo Vespucci v roku 1502 a pri jej ústí do Atlantiku neskôr vzniklo i hlavné mesto Bahie, dnes trojmiliónový Salvador.

Pol storočia po prvej návšteve Európanov portugalskí osadníci založili v ústí zátoky mesto, ktorého prístav neskôr zohral dôležitú úlohu pri obchode s cukrovou trstinou i s otrokmi, kruto využívanými až do roku 1888. Za celú históriu otrokárstva sa do Brazílie doviezli až štyri milióny ľudí, bezmála polovica všetkých otrokov v histórii amerického kontinentu. Dôležitou historickou udalosťou spojenou so Salvadorom je revolta otrokov pochádzajúcich zo západoafrického etnika Jorubov.

Revolta Malé, ako ju nazývajú domáci, z januára 1835 sa stala najväčším povstaním moslimov na americkom kontinente. Vzburu približne šiestich stovák otrokov síce rýchlo potlačili, no viacerí historici ju považujú za prelomový moment - aj pre obavy z ďalších povstaní bol v polovici devätnásteho storočia obchod s otrokmi zastavený a jeho koncom otroctvo - ako v poslednej z krajín západného sveta - zrušené.

Napriek spomínanej epizóde dejín dnes islam nehrá v Brazílii žiadnu podstatnú rolu a vyznáva ho len čosi vyše tridsaťtisíc obyvateľov dvestomiliónovej krajiny. Okrem dominujúcich katolíkov, protestantov a ľudí bez vyznania sa práve v Bahii možno stretnúť s kultmi candomblé a umbanda. Tie vznikli medzi otrokmi na brazílskom území spojením afrických tradícií Jorubov, Fonov a Bantuov s prvkami špiritizmu a rímskeho katolicizmu. Kým umbanda zrejme pochádza z oblasti Ria de Janeiro, candomblé, čiže „tanec na počesť bohov“, sa zrodilo počiatkom devätnásteho storočia v Bahii. Hlavným bohom, stvoriteľom, je v oboch kultoch Olodumare a panteón božstiev je pomerne bohatý.

Každý z praktizujúcich členov candomblé má svoje osobné ochranné božstvo a všetci sa pravidelne stretávajú na časovo náročných bohoslužbách spojených s tancom v slávnostných odevoch. Kult nemá sväté knihy a šíri sa výlučne ústnym podaním.

Pelourinho a za ním

„Páči sa mi tu oveľa viac ako doma,“ vraví Brazílčanka Gabriela, pochádzajúca zo štátu São Paulo. „Je tu veselšie, živšie, mám chuť ísť do ulíc a tancovať!“ dodáva. Obyvatelia dvestomiliónovej krajiny radi cestujú a spoznávajú jej nové časti. Bahia je jedným z ich najčastejších cieľov.

Presvedčiť sa o tom možno najlepšie počas víkendov v uliciach starého mesta, vo štvrti Salvadora, nazývanej Pelourinho. Tancuje, popíja a zabáva sa tu na každom kroku, no atmosféru srdca mesta nemožno považovať za celkom prirodzenú. Nad bezpečnosťou bdejú desiatky policajných ťažkoodencov a človek si tu chvíľkami pripadá ako v dobre stráženom turistickom gete.

Koncentrácii turistov napriek tomu zodpovedá množstvo ľudí z okraja spoločnosti, ktorých záujem návštevníci Pelourinha priťahujú. Podobne ako trebárs v centre Prahy i tu je najlepšie vydať sa za hranice turistických máp a sprievodcov. Pod tým si vonkoncom netreba predstavovať favely ani nebezpečné oblasti so zlou povesťou.

Už Santo Antonio, niekoľko minút chôdze z Pelourinha, má podstatne sviežejší šarm. S ľuďmi posedávajúcimi na priedomí, diskutujúcimi pri káve a tešiacimi sa zo života. A o čosi ďalej sa začína svet mladých: práve tu sídli študentský kampus federálnej inštitúcie IFBA. Nočný život domácich sa zasa sústreďuje na štvrť Rio Vermelho, ktorej pobrežné časti sú domovom pracovitých, no pritom zhovorčivých rybárov.

Nosso Senhor do Bonfim

Jedným zo symbolov Salvadora, ktoré si nemožno nevšimnúť už v prvý deň na území mesta, sú farebné pásiky Fita do Senhor do Bonfim. Na prúžku textilu je vytlačený nápis Lembrança do Senhor do Bonfim da Bahia - V spomienke na Pána z Bonfimu v Bahii. Medzi pútnikmi i bežnými návštevníkmi regiónu sa spájajú so želaniami, ktoré možno vysloviť pri viazaní stužiek najčastejšie na ploty v blízkosti chrámov. Farebné pásiky pochádzajú z Kostola nášho pána z Bonfimu - Igreja de Nosso Senhor do Bonfim.

Svätostánok z osemnásteho storočia leží na polostrove Itapagipe, severne od centra mesta, a je jedným z najdôležitejších pútnických miest v krajine. Každoročne v januári sa tu navyše koná dôležitá religiózna oslava Festa do Senhor do Bonfim, trvajúca desať dní a zakončená veľkou omšou v kostole Bonfim.

Jasné plány

„Volám sa Micheli, áno s i na konci,“ vraví sebaisto, no s úsmevom mladá dievčina z Lençois, jedného z miest v Národnom parku Chapada Diamantina, ležiacom asi štyristo kilometrov západne od Salvadora. Na rozdiel od svojich rovesníkov rozpráva veľmi dobre po anglicky a jasno má i v plánoch do budúcnosti. Štúdium na vysokej škole považuje za samozrejmosť, v učení jazykov ju už teraz podporujú rodičia Carlos a Ivana i brat Rafael.

Rozsiahly Národný park Chapada Diamantina, vyhlásený na ploche vyše 150-tisíc hektárov pred troma dekádami, je jedinečným krajom náhorných plošín, roklín s vodopádmi a čistou vodou prirodzene sfarbenou do hneda. Na svoje si tu prídu nielen milovníci turistiky, ale i geológovia, zoológovia a botanici.

Skalné formácie Chapady, ktoré za svoj názov vďačia diamantonosným konglomerátom, sú budované veľmi starými kontinentálnymi klastikami. I reliéf oblasti je veľmi starý: tunajšie pieskovce a zlepence začali erodovať ešte v prekambrickom období. Až na niekoľko hlavných trás, napríklad k vodopádom Sossego, či prírodným toboganom Ribeirao do Meio, sú chodníky v Chapade relatívne málo navštevované, miestami neprehľadné a nemajú turistické značenie, na aké sme zvyknutí.

Smer pochodu býva označený len malými šípkami sporadicky vyrytými do kameňa a ani mapy parku nepatria medzi podrobné. Šesť dní strávených v hlbokých kaňonoch na ceste medzi mestečkami Lençois a Capão sa tak môže stať ozajstným dobrodružstvom a cestou do iného sveta - takého, kde stále dominuje sila prírody. Voda je život „Piť z riečok tu nie je žiadny problém, voda je čistá,“ dozvedáme sa od jedného z domácich pri Ribeirao do Meio.

Pri pohľade na hnedasto sfarbenú tekutinu mu spočiatku ťažko uveriť, no nasledujúce dni nás presvedčia o pravdivosti jeho odporúčaní. Plynu vo variči nie je nazvyš a vodu piť treba, hoci i neprevarenú. Ribeirao do Meio je jedným z posledných miest v okolí Lençois, ktoré láka väčšie množstvo výletníkov. Brazílski turisti sa tu s obľubou slnia, spúšťajú sa po skalných platniach zmáčaných vodou, slúžiacich ako prírodná šmykľavka, alebo sa kúpu v horskej riečke.

A to úplne v domácom duchu: popíjajúc pivo a jediac opekané mäso na špajli, ktoré od skorého rána pripravujú podnikavci z Lençois. Keď navečer ruch utíchne, miesto sa úplne zmení: spod kameňov číha na korisť tarantula, všade naokolo koncertujú zvedavé žaby. Obloha je plná hviezd, neruší nás žiadny svetelný smog a pri pohľade nahor možno snívať s otvorenými očami. Také sú i nasledujúce večery v doline rieky Capivara pod vodopádom Palmital či z oboch strán skalných stien, ktorými do vyše tristometrovej hĺbky padá druhý najvyšší vodopád v Brazílii, Fumaça.

Naň však šťastie nemáme: v najsuchšom období pred koncom roka je z neho len malá stružka, ktorú po pár metroch pádu nadol rozprašuje vietor na drobučké čiastočky miznúce v prázdnote. Dni sú o čosi menej romantické, pred páľavou sa treba ukrývať v tieni roklín, strmé úseky dávajú s ťažkými batohmi riadne zabrať. Najmä ten s názvom Serra do Macaco, stúpajúci z hlbokého dna rokliny až do výšky tisícštyristo metrov. Príjemnými spoločníkmi sú namiesto ľudí drobné plazy, motýle i usilovné listorezné mravce.

Dolina Capão

Prejsť na druhú stranu náhornej plošiny znamená vrátiť sa do civilizácie. Ani dobrá večera však nenahradí pocit pokoja v hĺbke roklín Chapady Diamantiny. Dediny v doline Capão pritom žijú vlastným životom, ktorý ťažko možno nazvať príliš civilizovaným. Vari všetky domy i reštaurácie sú vyzdobené v štýle hippies a obývané ľuďmi nebažiacimi po uponáhľanom svete.

To, čo zarobia na turistoch, im stačí na jednoduché živobytie a nekonečnú pohodu. Do trochu väčšieho mestečka Palmeiras chodí autobus nanajvýš dvakrát denne. Po červenkastej ujazdenej pôde nespevnenej komunikácie trvá približne tridsaťkilometrový úsek aj vyše hodiny. Kto má cestu ďalej ako len na okraj vlastnej dediny, rád vezme návštevníkov riedko osídleného kraja aj stopom.

Taká je i domáca dvojica na maličkom osobnom aute - mladá architektka Sofia so sympatickým fičúrskym otcom mieriaci do Palmeiras za rodinou. Baianos z vnútrozemia sú naozaj srdeční ľudia. Okrem objatia na rozlúčku nechýba pozvanie na čerstvo rozmixovaný džús z goiaby, tropického ovocia stromu Psidium guajava, i pochúťku menom coxinha.

Tá má tvar veľkej kvapky, kde sa v strede vyprážaného obalu skrýva zmes kuracieho mäsa, zeleniny a korenín. „Tu v Palmeiras kúpite pohárik džúsu i coxinhu spolu za štyri reály,“ dozvedáme sa. Takáto cena - v prepočte približne jedno euro - je i na brazílske pomery veľmi nízka a je jasným dôkazom toho, že sa už nenachádzame v turistickej zóne.

Kúzlo jednoduchosti

Hlavným námestím v Palmeiras sa preháňajú deti na bicykloch, o uličku ďalej sa pod košatým stromom pripravuje na večerný predaj muž v stánku s hamburgermi. Starý pán Armando v jednom z obchodíkov na triede spájajúcej námestie s tržnicou ráta účty za dnešný predaj.

Cez hrubé sklá okuliarov vidí len sťažka, napriek veku sa usmieva. „Celý život tu sedím a predávam cachaçu!“ ukazuje na fľaše s lacným alkoholom - destilátom z cukrovej trstiny. Nápoj, ktorý domácim za pár drobných prináša veselosť, je v Brazílii natoľko obľúbený, že má i desiatky viac či menej poetických prezývok.

Môžete ho nazvať umývač očí, tigrí dych, svätená voda i otvárač sŕdc. Kráčam na okraj Palmeiras, kde sa nachádza autobusová stanica, a premýšľam. Na priedomí malých domov vysedávajú veselé babičky a náhodní okoloidúci sa podchvíľou len tak bez slov usmejú. Otvorené srdcia možno nájsť v Bahii i celej Brazílii na každom kroku. A celkom iste to nie je len cachaçou!

VIDEO Plus 7 Dní