Kráľovná zo Sáby, archa zmluvy, Lalibella s povestnými chrámami vytesanými do skaly, káva. Ale aj chudoba, vojny či hladomor z roku 1984. Toto všetko sa nám môže vybaviť pri zmienke o Etiópii. Keď sa však dostanete do východoafrickej krajiny, osloví vás najmä svojou originalitou, jedinečnosťou a pestrosťou.

Áno, chudobu a biedu vnímate na každom kroku, ale rovnako vás na každom kroku fascinuje a prekvapuje svojou krásou. Etiópia je nespútaná, divoká krajina poskytujúca domov mnohým rastlinným a živočíšnym endemitom. Tie spolu s horskými masívmi a skalnými dielami vytvárajú dokonalú harmóniu. Horské národy osídľujúce tieto oblasti sú jeho súčasťou.

Addis Abeba

 Preľudnené päťmiliónové hlavné mesto, jedna z najvyššie položených metropol na svete vo výške 2 360 metrov, nás hneď na úvod šokuje. Necháme sa pohltiť ulicami Addisu, ako domorodci mesto skratkou volajú. Ruch, pouličný predaj, vykonávanie hygieny či práca akéhokoľvek druhu priamo na ulici. Jednoducho, tu sa žije a všetko robí na ulici.
Ľudia sa na nás usmievajú, sme tu pomerne vzácni. Mladí či starí, všetci sa snažia nadviazať kontakt jednou naučenou anglickou vetou - Ako sa máte? Kŕdle detí za nami behajú a chichocú sa, čakajú cukrík, pero, čokoľvek. Sú šťastné, ak sa s nimi odfotíte a nebodaj ukážete spoločnú fotku. Sú vďačné úplne za všetko. Na jednom z najväčších otvorených trhovísk v Afrike, Merkate, nájdete, čo len chcete. Sprevádzajú nás mestskí policajti, bezpečnosť cudzincov je predsa prvoradá. A čo to stále prežúvajú a omieľajú v ústach? Predsa katu, bylinu, ktorá podobne ako koka v Južnej Amerike má hlavne stimulačné a pohodové účinky.

Nasávame atmosféru ulice. Sadáme si do malej pouličnej kávičkárne, kde nám miestna pani predvedie známy kávový rituál. Asi pred štyrmi rokmi Etiópčania v Addise vymysleli veľmi praktické riešenie dopravy, aké inde v Afrike neuvidíte. Na spôsob nadzemného metra na pilótach. Premáva vo dvoch dráhach, čím sa uľavilo taxíkom a v iných mestách obľúbeným tuk-tukom. Už od skorého rána vás budí muezín, už ráno sa premávajú ulicami chlapci, ktorí v mohutných košoch na hlave prenášajú skutočne všeličo. Kontrast medzi ulicami pri tržnici a najmodernejšou štvrťou s výškovými budovami je obrovský.

Kávový rituál: Je neodmysliteľnou súčasťou každodenného života
Etiópčanov.
Kávový rituál: Je neodmysliteľnou súčasťou každodenného života Etiópčanov.
Marika Križová

Trek v Baleských horách

 Pred sebou máme takmer štyristo kilometrov jazdy mikrobusom. Na juh, čo je podstatná informácia. Etiópiou totiž prechádza Veľká priekopová prepadlina, ktorá sa tiahne od Jordánska cez Červené more na africký kontinent až k jazeru Malawi. Na území krajiny rozdeľuje Etiópsku vysočinu na dve časti - severnú a južnú. Tie sa líšia klímou, geomorfológiou, čiastočne aj flórou a faunou. Mimochodom, odborníci sledujú pomalé rozširovanie prepadliny o 4 - 25 milimetrov za rok a predpokladajú, že o niekoľko miliónov rokov ju zaplaví more a oddelí východnú Afriku od zvyšku kontinentu. Počas cesty míňame zvlnenú hornatú krajinu - prekvapivo zelenú, s obrábanými políčkami s obilím. Cesty sú lemované akáciami, kríkmi a kaktusmi. Domčeky postavené z hliny s drevenou konštrukciou zviditeľňujú do oka bijúce plechové strechy. Blízko nášho prvého táboriska sa nám prvýkrát predstavujú etiópske prasatá bradavičnaté a nyala horská, tunajší endemit.

Sme striedavo vo výške 3 000 až 4 000 metrov nad morom, niet sa čo čudovať rannému mráziku a srieňu na stanoch. V táborisku dokonca roztápame vodu vo fľaši zamrznutú cez noc. Vodu dezinfikujeme alebo prevárame niekoľko minút, pretože v týchto výškach vrie už pri teplote asi 90 stupňov. Ranný a večerný rituál varenia na varičoch niekedy ťažko fungujúcich, rozkladanie a skladanie stanov, karimatiek, spacích vakov, nakladanie na muly a denne 15-20-kilometrový trek vo výške 3 000-4 000 metrov nás čaká niekoľko dní za sebou.  Národný park Bale na juhu krajiny má rozlohu 7 400 štvorcových kilometrov. Je podstatne väčší ako známejšie Simienske hory, ale menej navštevovaný. Náš domorodý sprievodca Daniel sprevádza ročne maximálne 3-4 skupiny turistov. „Vy ste rarita,“ smeje sa.

Hornatá, zeleňou prežiarená krajina je súmerne rozdelená políčkami s ľanom, so zemiakmi alebo s obilninami. Sme na území kmeňa Oromov, ktorí sú väčšinou moslimovia, ale miesto pozdravu Salam sa učíme zdraviť Akam. Domorodci mu rozumejú lepšie. Aj keď úradným jazykom je amharčina, početné etiópske etniká používajú viac ako 80 jazykov a okolo 200 dialektov. Často si aj ľudia zo susedných dedín navzájom ťažko rozumejú.   Po kopcoch roztrúsené dedinky, všade okolo domáce zvieratá, kozy, kravy, kone. Krajinu charakterizujú kruhové domčeky tukuly, postavené z hliny, dreva a zo slamy. Ľudia z hôr sú rezervovanejší, ale príjemní, zdravia úsmevom. Ich polokočovný spôsob života ich núti neustále vyhľadávať pastvu pre svoje stáda. „Tu v kraji Oromov sa ľudia dožívajú vysokého veku, nie všetky deti chodia do školy, ale keď chcú, môžu sa neskôr naučiť písať a čítať. Veľký problém je vysoká úmrtnosť pri pôrode,“ vysvetľuje Daniel. „Medzi Oromami sú kresťania aj moslimovia, nažívajú v mieri. Moslimovia majú niekoľko žien, maximálne štyri, s ktorými splodia aj 18-20 detí. Počas roka navštívia svoje ženy, s každou strávia niekoľko mesiacov, tak vystriedajú niekoľko domčekov v roku,“ pokračuje Daniel. On sám je kresťan a má len dve deti, čo je na tunajšie pomery vzácne.

Nemajú čo skrývať: V Addise sa žije a jednoducho všetko robí na ulici.
Nemajú čo skrývať: V Addise sa žije a jednoducho všetko robí na ulici.
Marika Križová

Každé ráno nás vo výške štyritisíc metrov preberie poriadna zima. Táboriská medzi skalami sú priam rozprávkové a ranné slnečné lúče rýchlo roztopia zvyšky mrazu na stanoch. Prechádzame okolo neskutočných skalných stien, celá krajina sopečného charakteru je v podstate sopečná vyvrenina pokrytá lánmi zakvitnutých skalničiek, plesnivca alpského, slamienok i alchemilky. Obdivujeme aj krásne obrovské horské lobélie, ďalšie etiópske endemity.

Skalné mesto

Je to hotový zázrak ukrytý v hĺbke etiópskej prírody. Každý skalný monument má neopakovateľný tvar, citlivo vypracovaný vetrom a vodou. Stovky skalných komínov stoja nemo pred vami a vy stojíte s údivom pred touto prírodnou dokonalosťou. Cestou naspäť prechádzame okolo domčeka, ktorého obyvatelia sú ochotní ukázať nám jeho interiér. Jedna izba slúži na všetko - spanie, založenie ohňa, kuchyňu, stravovanie. Vstupná miestnosť je určená pre zvieratá, kozy, bidlo je pre sliepky. Steny domčeka sú zo zmesi hliny, zvieracieho trusu a údajne aj s trochou soli, ktorá bráni vyrastaniu buriny a machu.

Keď sa ráno trasieme od zimy v páperovej vetrovke, nechápavo sledujeme našich domorodých sprievodcov. Spia spokojne zabalení v dekách a tenkých kabátikoch. Či poznajú sneh? „Ale áno, videli sme sneh,“ odpovedá Daniel. Jednu noc im mrzlo do mínus 12 stupňov. Na vrcholkoch štvortisícoviek sa tiež objavuje biely poprašok.
Práve krajina Baleských hôr je miesto, kde máte pri troche šťastia najväčšiu možnosť zazrieť endemit vlka etiópskeho. Na svete ich zostalo posledných asi päťsto kusov, v Baleských horách ich je okolo tristo. Žijú vo svorke, ale lovia samostatne, prevažne hlodavce. Len ojedinele si trúfnu na malé kozľa. Po niekoľkých dňoch sa náš trek končí na vrchole plató Sanneti. Lúčenie s našimi domorodými sprievodcami a nosičmi je vrelé. S Danielom dohadujeme obchod, radi by sme okúsili miestnu rakiju, domácky pálený alkohol údajne z jačmeňa. Keďže chutí „všelijako“, nakoniec ju darujeme na vypálenie hrdla domácim.

Zo žartu sa opýtame, či okrem pálenky požívajú nejaké lieky. „Máme zdravotné poistenie a nie je veľmi drahé. Je však neporovnateľný rozdiel medzi štátnou a súkromnou nemocnicou,“ vysvetľuje Daniel. „Bol som jediný raz u lekára, keď ma bolel zub.“  Oceňuje tradičných liečiteľov, šamanov. Verí im hlavne v liečení zlomenín. „Keď som si zlomil nohu, v nemocnici mi dali injekciu od bolesti, ostatné bolo v rukách liečiteľa,“ vysvetlí. „Ak, naopak, človeka bolí brucho, treba ísť do nemocnice.“ Tunajší horský národ je v podstate odkázaný na liečiteľov a tradičnú medicínu. Vzdialenosť od mesta je veľká. Údajne až desať percent tunajších obyvateľov sa venuje tradičnej medicíne, jednoducho, aby prežili. Podľa Daniela ľudia z tunajších hôr sú šťastní, nemenili by život v Addise, sú spätí s prírodou, so svojím stádom a s pôdou.

MARIKA KRÍŽOVÁ