Únava a nedostatok vojakov: Navštívili sme prvé frontové línie

Je hriech, ak môžeš urobiť niečo dobré, no neurobíš to, hovorí Saňa, ktorý celé mesiace evakuoval ľudí z ostreľovaných dedín a miest na východe Ukrajiny. Ľudí vyvážal ešte v roku 2014, keď sa začala vojna na Donbase. Keď vo februári 2022 vtrhli na Ukrajinu Rusi, všetko sa vrátilo. Najprv sa mu ozval rektor luhanskej univerzity, od roku 2014 presťahovanej do Sjevjerodonecka. Treba vyviezť 45 študentov. Boli to siroty alebo deti, ktorých rodiny zostali po odtrhnutí separatistických regiónov v Luhanskej ľudovej republike. Zohnal autobus a šiel po nich. Nasledovala rodina z Izjumu. „Zavolajte susedov, odveziem desať ľudí,“ povedal im. Keď dorazil na dohodnuté miesto, čakalo ich tam osemnásť. Susedia povedali susedom a všetci chceli odísť.

Ľudia sa začali zapisovať do evakuačného zoznamu na ďalšie dni. Saňa ich už nestíhal vyvážať sám. Zohnal tri autobusy a troch šoférov. „Platil som im na deň tisíc hrivien – 25 eur. Ale za tisícku by na také miesto pod obstrely nikto nešiel. Nerobili to pre peniaze, ale pre ideu.“ Saňa, celým menom Oleksandr Rešetnik, je armádny kaplán 106. batalióna a kňaz protestantskej cirkvi s názvom Dobrá zvesť. Vyvážal ľudí celé mesiace. Aj starých, imobilných, pacientov nemocníc. Nešťastných, zúfalých ľudí, ktorí práve prichádzali o všetko, lebo im do života vstúpil ruský „mir“. Občas mu niekto prispel na benzín a plat pre šoférov. Inokedy to platil zo svojich. „Nemohol som neprísť, keď ľudia čakali na evakuáciu z ostreľovaného mesta.“ Raz prišiel do Izjumu na určené miesto vyzdvihnúť 30 ľudí a budova vedľa školy už nestála. Trosky ešte tleli. Obišiel ich dookola. Nenašiel známky života. Mobilný signál nebol. Nikomu nemohol zavolať. Netušil, že ľudia prežili a ukryli sa v pivnici. Čakali ho tam deväť dní.

Saňu poznám ešte z roku 2015 z ciest za obyvateľmi prifrontových dedín, ktorým prinášal potraviny aj trochu nádeje. Na takzvaných blokpostoch sme nikdy nestáli. Stačilo, že vojakov požehnal z okna tvarom kríža, a mohli sme ísť ďalej. Hovorieval, že keď nebudeš kŕmiť svojich vojakov, budeš musieť živiť cudzích.

Saňa má ženu a štyri deti, najstaršia dcéra žije v Kanade a má už svoju rodinu, ostatní sú teraz v Drohobyči neďaleko Ľvova. Videl ich v júni a ženu s najmladšou dcérou v januári. Vraj chápu, že riskuje život, veď patria do tej istej cirkvi a majú rovnaké hodnoty. „Nemám strach zo smrti. Možno budem vyzerať ako hlupák. No pre veriaceho človeka smrť nie je tragická udalosť, ale stretnutie s Bohom. Oproti večnosti je naša existencia malá bodka. Čo na tom záleží, či bude o desatinu milimetra kratšia alebo dlhšia? Načo by som žil ďalších pár rokov, ak som nenaštartoval auto a nevyviezol z ostreľovaného mesta jedného-dvoch ľudí navyše?“ pýta sa.

V Jablunivke netečie voda už dva roky. Toľko, koľko zostalo v jednoduchých dedinských domoch miestnych, je tam aj vojakov. Podobné je to vo všetkých dedinách naokolo smerom k frontovej línii. V Saňovom dome bývali kedysi piati. Z toho dve ženy – ak sú v posádke vojačky, hľadajú dom s kúpeľňou a so záchodom vnútri. Ostatní postupne poodchádzali. Saňa zostal sám. Aj s dievčenskou kúpeľňou s vaňou a bojlerom. Vodu čerpá zo studne. Smeje sa, že má všetko, len používať sa to nedá.

Vlastne nebýva úplne sám. Zo Slovianska s ním prišla biela mačka Šura a po pár mesiacoch sa pri dverách domu v Jablunivke objavil hrdzavý kocúr. Saňa ho pustil dovnútra a on sa správal ako pán tohto obydlia. Kaplán písal majiteľom. Áno, bol to ich kocúr, pred časom sa niekam zatúlal a teraz sa vrátil domov. Lenže dve mačky na jednu domácnosť sú priveľa. Šura zostala vnútri, Ryža trávi väčšinu času na dvore.

Dnes je deň chleba: dvakrát do týždňa Saňa rozváža chlieb vojakom v posádkach medzi Kosťantynivkou a pozíciami Rusov. Jeho Ford Transit má na kapote červený nápis „Kaplán“ a v ňom dieru od šrapnela. Ďalšie tri mu prederavili čelné sklo. No na rozbahnenom teréne a deravých cestách sú podstatné dobré pneumatiky, nie nepoškvrnené čelné sklo. Saňa bol ikskrát v ohrození života. Ale nehovorí o tom. Zbraň necháva doma. V aute má len jeden granát. Nie na Rusov. „Radšej sa zabijem, ako ísť do plynu. Stačilo mi, keď ma držali v roku 2014.“ Plyn je výraz pre zajatie. Vtedy Saňu Rusi a separatisti – tí, ktorí bojovali za nezávislý Doneck a Luhansk – zobrali v Sloviansku za to, že vyvážal ľudí do bezpečia.

Nad vlastnými bolesťami Saňa máva rukou. Z Facebooku viem, že za posledné dva roky bol niekoľkokrát v nemocnici. Aj s kontúziami. „Našťastie nemám žiadne následky,“ hovorí nad šálkou čaju v inom dome u Sašu, ktorý pre kontúzie už takmer nepočuje. V dome zostal jediný, zvyšok osadenstva je vpredu na „nule“, bojovej línii, alebo sa z nuly vrátil a má voľno. Má 52 rokov, vyzerá minimálne o desať rokov starší. Okrem toho, že zle počuje, má ďalšie zdravotné problémy. No prihlásil sa do armády ako dobrovoľník. Na nulu si nosí aktívne slúchadlá, ktoré mu zosilňujú zvuky. Za posledné dva roky som na frontovej línii stretla veľa ľudí, ktorí išli bojovať, hoci za normálnych okolností by ich lekár poslal do dôchodku. Všetci žartom povedia, že invalidi sú v civile. Saňa hovorí, že v batalióne majú až na desať-pätnásť mobilizovaných takmer samých dobrovoľníkov, lebo ťažko spraviť vojaka z toho, kto sám nechce bojovať.

Lenže po dvoch rokoch vojny sa motivácia vytráca, dobrovoľníci ubúdajú. V Saňovom batalióne by malo byť podľa vojenských príručiek 500 ľudí. Je ich 376. No stále lepšie, ako keď ich poslali brániť 21-kilometrový úsek ruskej hranice do Charkovskej oblasti. Mali vtedy iba 128 ľudí vrátane štábu a logistiky. Takmer nesplniteľná úloha. Ako boli schopní hranicu udržať? „Príkazom,“ žartujú vojaci.

Sašovi necháme niekoľko balení chleba, ktorý sme predtým vyzdvihli v sklade v Jablunivke, a pokračujeme v ceste. Nasledujúca zastávka – ďalší dom v ďalšej dedine. Doma je len Vadim. Má 26 a pred vojnou žil v Odese. Hrá na gitare a skladá vlastné piesne. Zaspieva jednu o konci vojny. Pár metrov od neho sú zbrane, príliš veľa zbraní na osadenstvo domu. „Sú aj po dvojstovkách,“ objasní Vadim. Kód pre zabitých vojakov.

S Vadimom ideme do ďalšieho domu, kde čakajú na chlieb. Tam je plno, chlapci sa vrátili z nuly a majú voľno. Obvykle sú šesť dní tam a tri dni v „tyle“. Ale nie všetko sa tam deje podľa príručky.

Majú radosť, kamarátovi sa narodila dcérka, Vadim mu dal voľno. Dobrá správa v týchto ťažkých časoch. Aj návšteva kaplána chalanov rozptýli. „Človek sa skladá z tela, duše a ducha. Pomáham na všetkých troch úrovniach,“ vysvetlil mi Saňa predchádzajúci večer. Telu vozí chlieb, kvôli duši vypije s vojakmi čaj, kávu a podiskutuje. „A dnes im privážam novinárov,“ smeje sa. „Nové tváre, osvieženie počas rovnakých dní, v domčekoch sa porozprávame, odfotíš ich, potom im pošleš fotky a budú mať z toho radosť.“ Kvôli duchu sa Saňa s vojakmi postaví do kruhu, všetci sa objímu okolo pliec a pomodlia sa. Všetci spolu, bez ohľadu na vierovyznanie. V každom batalióne je jeden kaplán. Ekumenizmus v praxi.

Pokračujeme ďalej. Na „jednotku“, prvú líniu. Do línie kontaktu, teda na nulu, je odtiaľ asi jeden a pol kilometra. Príliš blízko. Lietajú tam ruské drony. Saňa vyhlási do vysielačky, aby zapli antidronový systém RAB. Nič. „Neodpovedajú. Bude nás chrániť Boh,“ sľúbi a šliapne na plyn. Potom porozpráva, čo sa stalo jeho kamarátovi Žeňovi, ktorý evakuoval ľudí z Avdijivky. Biele auto mal jasne označené znakmi Červeného kríža a nápisom „Evakuácie“. Videl nad sebou dron. Vyskočil, ukazoval do kamery človeku, ktorý ho kdesi na ruských pozíciách ovládal, na červený kríž, na nápis. Dron napriek tomu zhodil granát. Auto zničil a Žeňovi zranil nohu.

Časť budovy, pred ktorú dorazíme, je v rozvalinách. Netreba sa zbytočne zdržiavať vonku. Saňa zaparkuje pod stromy čo najbližšie k vchodu, traja vojaci pribehnú pomôcť s chlebom a čo najrýchlejšie schádzame do pivnice. Jedna miestnosť je kuchyňa, v druhej sú monitory. Najväčšia slúži na všetko ostatné. Sú tam prične na spanie, stoly, regály s vybavením a piecka. Saňu bolí zub, dostane liek. Podáva sa aj káva, čaj, navarili boršč a mäso s cestovinou. Toto je najlepšia reštaurácia na frontovej línii. Olega, ktorý nedávno stratil v boji najlepšieho kamaráta a jeho syn bojuje niekde v Záporožskej oblasti, mrzí, že mu nedali vedieť, že nejem mäso, urobil by baklažán. „Nakŕmime a napojíme každého,“ hovorí a predo mnou pristane miska ovocia – hrušky, jablká, mandarínky. Vo februári na prvej línii. „Nie som kuchár, som vojak, len teraz dočasne pre všetkých varím, lebo mám zranenú ruku,“ bráni sa žartom označeniu šéfkuchára.

Sergej zo Slovianska bol v radostnejších časoch fotografom. Keď pred dvomi rokmi napadli jeho krajinu Rusi, okamžite sa šiel prihlásiť. Jeho žena Tatiana mala tiež svoj sen. Pracovať so zbraňou. Prihlásila sa k snajperom. Nikdy predtým nestrieľala. No išlo jej to parádne. Hovorí sa, že ženy sú lepšie snajperky ako chlapi, pracujú jemne a majú trpezlivosť. Teraz je aj ona na fronte. Ich starší syn vyrába drony pod Kyjevom, mladší študuje na Zakarpatskej. Odkedy sa začala vojna, všetci spolu sa nevideli.

Pracujú tam aj dronisti. FPV dron stojí asi štyristo eur a je veľká pravdepodobnosť, že sa z misie nevráti. Misia znamená zaletieť nad nepriateľské pozície a zhodiť granát. To isté robia aj Rusi. Je po pol jednej a na budovu nad našou pivnicou útočili naposledy o 11.40.

S dronmi lietajú Saša a Anton. Saša má ešte tvár dieťaťa a je medikom. Anton má tvár tridsiatnika, no má 40 a pri dronoch je veľmi opatrný. Má posledný mavic T3. Nemôže oň prísť. Zostal by bez očí. Táto vojna sa bojuje dronmi a je to to najstrašnejšie. Proti pohyblivému dronu s kamerou neexistuje ochrana ako proti zbraniam, na ktoré boli vojaci zvyknutí doteraz. Neschováš sa za múr, dron ho obletí. Bude ťa naháňať. Je rýchly. Jediná možnosť je zakopať sa do zeme.

Vojaci pripravia FPV dron, pripevnia granát a nachystajú mavic, ktorý bude FPV dron po splnení úlohy navigovať naspäť. Pomedzi trosky bežíme cez rozbombardovanú budovu na strechu. Nikto tam nechce stráviť viac času, ako treba. Naštartovať drony, vyletieť. Sašu pre istotu drží jeden z vojakov, aby pri manipulácii s dronom v okuliaroch nespadol z rozpadnutého múra. Mavic vzlietnuť nemusel. FPV dron granát zhodil, no potom ho Rusi dali dole. Anton rýchlo berie dron zo sutín na streche a ponáhľame sa späť do pivnice.

Ďalšou zastávkou sú zákopy delostrelcov. Na mnohé z pozícií na nule treba ísť pešo kilometer až kilometer a pol a so všetkými potrebnými vecami na šesť dní. Rotácie prebiehajú po zotmení. Cez deň je to príliš nebezpečné. Štyria chalani tam na nule žijú v malom priestore pod zemou. Majú prične, plynový varič, piecku na zákopové sviečky, ktoré sa vyrábajú zo starých konzerv a každá vyhreje miestnosť na celú hodinu. Rozmýšľam, či je na práci vojaka najhoršie nekonečné čakanie alebo ostrý boj. Rada sa v takýchto situáciách vojakov pýtam, čo robia vo voľnom čase. Zasmejú sa. Internet, knihy, údržba zbraní. Jedia väčšinou konzervy.

Objatia a odchod. Všetci vieme, že hoci dnes je vonku relatívny pokoj, ak padne Avdijivka, budú práve títo chlapi čeliť tisíckam smrtí.

O pár kilometrov ďalej, ale stále príliš blízko ruských pozícií, je Panteleimonivka. Zostalo tam desať ľudí. Aj im vozí Saňa chlieb. Nepýta sa, kto je tam za Ukrajinu a kto čaká ruský mir.

Ďaďa Váňa má 78 rokov a jeho žena Haľa 72. Jednotvárne zimné dni tam plynú v šedi a temnote. Z návštevy sa veľmi tešia. Elektrinu ani vodu nemajú už dva roky. Kúria drevom, svietia si baterkou, ale večer sú radšej potme. Nech nepriateľ nevidí, kde ešte zostali ľudia. Ďaďa Váňa maľuje. „Vždy keď ostreľujú, maľujem. Aby som necítil stres. Keď sa skončí vojna, budem mať veľa obrazov, lebo veľa ostreľujú.“

Nechystajú sa odísť. „Toto je naša zem, naša Ukrajina. Budeme tu stáť do konca. Presne ako naši ukrajinskí chlapci, ktorým som nosila jedlo na pozíciu. Tiež sľúbili, že tam budú stáť do konca. A všetci tam prišli o život,“ plače Haľa.

Ilona s mužom prišli z New Yorku. Nie z toho v Amerike, ale z neďalekého mestečka, ktoré po ňom podedilo meno. Časť ich bytovky „odhryzlo“ ruské ostreľovanie. Nebolo to tam bezpečné, nebolo čím kúriť. V domčeku na dedine je piecka. Ilona tam má aj kravu a sliepky. Vraj kvôli nim nemôže odísť do bezpečia. „Zrástla som s touto zemou.“ Vraj máme prísť v lete. Večer budeme počúvať spev slávikov.

Teraz sú okolo len smutné rui­ny rozstrieľaných domov a vo vzduchu cítiť stratenú budúcnosť ich obyvateľov, ktorí sú mŕtvi alebo odišli.

Ukrajina sa už dva roky bráni silnému nepriateľovi. No tam, na šedivom a zničenom Donbase, žijú ľudia vojnou celých desať rokov. Nie je z nej Saňa unavený? „Vojna sa stala mojím životom. Ako môžem byť unavený zo života? Môj život je slúžiť Bohu a ľuďom. Je to jednoduché. Keď môžeš pomôcť a nepomôžeš, je to hriech.“

Viktor má v občianskom preukaze zapísaný ako miesto narodenia New York. Rukou ukazuje smerom k vedľajšej ulici. Tam vyrastal. Nie sme v americkom, ale v ukrajinskom New Yorku. A tieto dve mestá majú pramálo spoločné.

Od ukrajinského New Yorku sú ruské pozície momentálne vzdialené asi sedem kilometrov. Avdijivka, kde sa už bojuje v uliciach, vzdušnou čiarou dvadsať. Každú chvíľu zaduní zvuk ostreľovania, ale miestni tvrdia, že oproti iným dňom je dnešok pokojný. Priviezli humanitárnu pomoc, potraviny, rozdávajú ich raz do mesiaca. Možno preto má každý lepšiu náladu než obvykle. Dnes dávajú kapustu, mrkvu, zemiaky, ryžu a cibuľu. Ľudia sa na mňa usmievajú. No keď sa im pozriem do očí, vidím v nich beznádej. A nekonečnú únavu. Rozhovory sa točia okolo toho, kde koho zabilo ostreľovanie.

Druhá zima vo vojne. Druhá zima bez možnosti zarobiť, v odlúčení od blízkych, ktorí z toho nebezpečného miesta odišli. Prácu tam majú len predavačky v potra­vinách a poštárky. Mladých ľudí veľmi nevidno. Niektoré budovy sú poničené ostreľovaním. Väčšina má vybité okná. Ľudia si otvory zakryli drevotrieskovými doskami.

Pred jednou z bytoviek sedí Oľga. Má 83 rokov, je maličká, zhrbená, prsty jej povykrúcala reuma, no hlavu má stále jasnú. Vyštudovala ekonomickú univerzitu a pracovala ako ekonómka v závode, kedysi ich tam mali celkom dosť. Keď sa dozvie, že som zo Slovenska, zažne to v jej očiach iskričku. „Otec môjho muža zahynul pri oslobodzovaní Bratislavy,“ usmeje sa. „Môžem ťa pohostiť?“ ukazuje na svoj humanitárny balíček naložený na vozíku. Potom sa ťažko postaví a zhrbená si pomaličky ťahá náklad domov.

Na potraviny čaká aj Peťa. V New Yorku zostal kvôli mame, má 85 rokov a nechcela odísť ani za svet. „Keď sa začala vojna, šiel som k sestre ku Kyjevu. Stále som musel volať susedom a kamarátom a prosiť ich, aby sa postarali o mamičku. Nedalo sa to. Po dvoch mesiacoch som sa vrátil,“ rozpráva. Má 51 rokov, celý život pracoval ako vodič, šoféroval maršrutky, autobusy aj kamióny. Lenže žiadna verejná doprava tam teraz nechodí. Vodičov netreba. Peťa dostáva mesačne 55 eur, jeho mama tiež.

Hovorí, že na nich nemyslí ani Rusko, ani Ukrajina. Nepatria nikam, nie sú ničí. „Keď žijete v New Yorku, nebudete patriť Amerike?“ skúšam ho rozveseliť a on sa zasmeje: „To by bolo! A k tomu americký dôchodok.“ Potom zvážnie. „Cez leto sme si niečo dopestovali v záhradke. Pracoval som v nej pomedzi ostreľovanie... Nuž, čo. Ak nás nezabijú oni, pomrieme od hladu.“

Ruský svet odišiel z Lymana pred rokom a pol, no s pohromou, ktorú po sebe zanechal, sa bude mesto vyrovnávať ešte dlho. Koľko percent budov je zničených? Spýtajte sa radšej, koľko percent ešte stojí. Cesty sú plné dier po ostreľovaní a vinou ťažkej vojenskej techniky. Železnica, ktorá tam kedysi zamestnávala tretinu obyvateľov, je poškodená. Žijú tam aj civilisti, no mesto pripomína skôr veľkú vojenskú posádku. Stráženú a chránenú.

Práve tam je momentálne so svojimi druhmi z batalióna Karpatská Sič český medik Pavel (44). Teda ak nie sú na rotácii na svojich pozíciách pri Makejevke. Hneď ako 24. februára 2022 napadol Putin Ukrajinu, vedel, že chce prísť. „V Česku som si pripadal zbytočný a tu bolo treba pomáhať,“ hovorí. „Ukrajinci bojujú aj za nás. Keď prehrajú, keď my prehráme a oni nás prevalcujú, bude ruský Ivan klopať na dvere vám na Slovensku. Ja pomáham aspoň tak, že vynášam zo zákopov zranených.“

Keď niekoho zrania, berie Pavel ruksak, automat a beží poňho. Alebo ho prinesú k Pavlovi jeho spolubojovníci na nosidlách. On urobí všetko, čo je v jeho silách a v možnostiach provizória na pozícii, aby ho stabilizoval a udržal pri živote až do večera. „Lebo cez deň evakuácia nie je možná. Lietajú tam drony, len čo vystrčíme nos, začne pracovať artiléria,“ vysvetľuje Pavel. Keď sa zotmie, príde po zranených rýchly nemecký tank M113 alebo bojové vozidlo pechoty. Pavel ich naloží a odvezú ich do prvého stabilizačného bodu. Od okamihu zranenia prejdú celé hodiny, kým človeka reálne ošetria. Ťažko zranení sa večera nedožijú.

V Karpatskej Siči bojuje veľa zahraničných. Okrem Pavla ešte dvaja Česi. Opäť napriek diagnózam: jeden má na krku päťdesiatku, artrózu a problémy s kĺbmi, podľa Pavla je hodný podstúpiť operáciu, no chlap uvažuje len o preradení z pechoty k delostrelcom. Druhý je zas diabetik a adrenalín počas ruských útokov mu príliš zvyšuje cukor. Tretieho Čecha zabili v Charkovskej oblasti.

Prichádzajú aj bojovníci, ktorým tam hovoria víkendoví – dorazia napumpovaní adrenalínom, no pri prvom ostreľovaní zistia, slušne povedané, že to nie je pre nich. Mladá nemecká medička Diana Wagner, prezývaná Snake, bola pravý opak. Obetavo pomáhala v prvých líniách. Batalión ju pochoval pred pár dňami. Dostala to od Rusov do chrbta pri evakuácii raneného. Jej telo zostalo na Ukrajine. Túto krajinu si zamilovala, považovala ju za svoju, chcela ju brániť a po vojne plánovala požiadať o občianstvo.

Karpatská Sič stratila v posledných týždňoch až dve tretiny ľudí. A nových je málo. Sedí s nami Pavlov veliteľ Nestor – opäť ma prekvapí jeho vek, napriek svojej prezývke má 24 rokov a je tam najmladší. V posádkach často velí najmladší. Lebo má univerzitné vzdelanie. Nestor navyše skončil vojenskú školu. Medzi mužmi však získal autoritu svojím rozvážnym prístupom a jasnou hlavou. „Ruský a sovietsky svet mi boli vždy vzdialené. Cestoval som po západnej Európe. Nie do Ruska,“ hovorí. Potom jeho život zmenila vojna. Je si istý, že patrí na Západ. Tak išiel bojovať.

Ukazuje mi video, na ktorom je zajatý ruský vojak. Jeho rovesník. Trasie sa, keď vystupuje z auta. Ukrajinskí vojaci ho uisťujú, nech sa nebojí, že mu nič neurobia. Smejú sa mu do tváre. Lebo Rusi sa k zajatým Ukrajincom správajú presne opačne. Zajatí sa po výmenách vracajú dobití, mučení a vychudnutí na kosť. Rus nakoniec sám od seba zakričí: „Sláva Ukrajine!“

Nestor hovorí, že keď odchádza z frontu, sadne do auta, zapne muziku a všetko, čo tam zažil, nechá za sebou. „Nenosím to v hlave. Nerozprávam o tom. Je to práca ako každá iná. Nepatrí domov. A načo by som hovoril o tých masakroch, krvi, šialenostiach a strachu? Kto to neprežil, ani tak tomu nemôže rozumieť.“