Ja sa tej precíznej alpskej krajine vždy vyhýbam oblúkom. Veď tam ani nie je kde prespať v stane, všade je zákaz a všetko je súkromné! - vravieva náš kamarát geológ. Na jeho slová si spomenieme už krátko po prechode hraníc z Rakúska. Na každej, i tej najmenšej poľnej ceste či zvážnici svieti dopravná značka so zákazom vjazdu a s upozornením, že na území celého kantónu je kemping zakázaný. Na prvú noc preto „utekáme“ uzučkým tunelom Munt la Schera do talianskeho Livigna.
Tajomná diera v hore
Diel dlhý takmer tri a pol kilometra uviedli do prevádzky v roku 1965 a pôsobí ako z bizarného filmu z banského prostredia. Nečudo: prioritne šlo o prístupovú cestu na stavbu priehrady Punt da Gall a dodnes je vlastníctvom hydroelektrárenskej spoločnosti, ktorá zaň vyberá i pomerne vysoké mýtne. Stotridsať metrov vysoká betónová hrádza Punt da Gall vytvára Livignské jazero a leží na hranici talianskeho Lombardska a švajčiarskeho kantónu Grisons. Na šírku sa do tunela vmestí jediné vozidlo, preto aktuálny smer prevádzky riadia semafory. Cyklisti majú vstup do tunela zakázaný, počas letnej sezóny však smú využiť autobus verejnej dopravy.
Ľadovce masívu Bernina
Po necelých dvoch desiatkach kilometrov vedúcich talianskym územím sme späť v „poriadnych horách“. Začínajú sa za hraničným priesmykom Passo della Forcola, v ktorom by colníci mali kontrolovať najmä objem alkoholu v batožine turistov prevážaný z bezcolného Livigna. V skutočnosti je kontrolná búdka prázdna: jej zamestnanci si pravdepodobne predĺžili siestu.
Piz Bernina vysoký 4 049 metrov je najvyšším štítom Východných Álp a zároveň ich jedinou štvortisícovkou. Kým jej vrchol patrí len alpinistom, v podhorí je všetko ako z katalógu: vláčiky a lanovky smerujú vari všade, kam bolo možné ich postaviť. Úzkokoľajka Bernina Railway s rozchodom 1 000 milimetrov, spájajúca talianske mesto Tirano a švajčiarsky Svätý Móric, je dokonca zapísaná na listine UNESCO. Najvyššia časť jej trate vedie okolo Lago Bianco v priesmyku Bernina a z Tirana sem vlaky nastúpajú vyše tisícosemsto výškových metrov.
„Vlakom je to dozaista romantickejšie, ale cesta autom je rýchlejšia, lacnejšia a bez rúška na tvári i pohodlnejšia,“ prehodí staršia manželská dvojica, fotografujúca neďaleký šesťkilometrový ľadovec Morteratsch. Keďže ako „stará škola“ nepoužívajú vymoženosti v podobe selfie tyčí, radi ich spolu odfotografujeme. Rozhovor sa zvrtne i k ubúdaniu ľadovcov - Morteratsch o kilometre svojej dĺžky prichádza pomerne rýchlo. Ešte v roku 1973 mal sedem kilometrov, dnes už mu k uvádzaným šiestim kilometrom chýba stopäťdesiat metrov. O zvrátenie tohto stavu sa pokúšajú i vedci. Časopis New Scientist pred pár rokmi priniesol článok, v ktorom sa uvádza, že umelým zasnežovaním hornej časti ľadovca by sa mohol proces zastaviť a dokonca by ľadovec mohol postupne opäť narásť.
Postarať by sa o to mali až štyri tisícky snehových diel a voda by mala byť „recyklovaná“ z malých jazierok vznikajúcich topením práve pozdĺž ľadovca. Predísť mu mal pilotný projekt na blízkom umelom ľadovci Diavolezzafirn. Či sa nápad ukáže ako realizovateľný a udržateľný, bude možné zhodnotiť až časom, nádej však zostáva. V októbri 2019 bol schválený vyše dvojmiliónový grant (v prepočte na eurá) na druhú fázu testovacieho projektu neďaleko lanovky Diavolezza. Počítačové simulácie sú optimistické: za dve desaťročia by sa pri zasnežovaní jeho hornej časti mal ľadovec Morteratsch predĺžiť až o osemsto metrov.
Kitesurfing na jazere Silvaplana
„V hornej časti doliny Engadin fúka takmer stále. Vetry vejúce v horách vďaka rôznym teplotám vzduchových hmôt tu v úzkom údolí navyše umocňuje Venturiho efekt. Výsledkom je vietor maloja, pomenovaný po jednej z neďalekých obcí,“ dozvedáme sa od Liama, jedného z milovníkov kitesurfingu, ktorý si chvíle voľna užíva pri svojej obľúbenej zábave na hladine jazera Silvaplana.
Ľudí ako Liam sem smerujú stovky. Na Silvaplane sa navyše niet kam náhliť: vietor sa tu začína zdvíhať asi hodinu pred poludním a okolo tretej až piatej popoludní spravidla silnie takmer na päťdesiat kilometrov za hodinu. „Okolo šiestej či siedmej večer je po všetkom, tak sa dá ísť na pivo alebo oddychovať. Ibaže nočný život v Silvaplane s čosi vyše tisíckou stálych obyvateľov nie je nič extra. V časoch obmedzení je i tak možno lepšie byť v prírode,“ dozvedáme sa na záver rozhovoru.
Julier Pass
Cesta číslo 3, vedúca zo Silvaplany do Churu cez Julier Pass, sedlo vysoké 2 284 metrov, má bohatú históriu. Priesmyk ľudia využívali od nepamäti, v jeho blízkosti archeológovia zdokumentovali vozové koľaje a chrám z čias Rimanov. Na informačnej tabuli v blízkosti Julier Pass sa uvádza, že už vo štvrtom storočí predstavoval významnú dopravnú spojnicu. Oblasť však nebola vždy taká prosperujúca, aká je dnes: v osemnástom storočí Silvaplanu i Champfér opustilo z finančných dôvodov veľa pôvodných obyvateľov, ktorí sa neskôr uplatnili v zahraničí ako výrobcovia cukru či zruční obuvníci.
Vorderrhein
Rýn, jedna z najvýznamnejších a najdlhších riek nášho kontinentu, sa rodí vo Švajčiarsku, na sútoku Predného a Zadného Rýnu. Jej názov pochádza z keltského slova renos - tiecť, utekať. Hoci najznámejšie sú priemyselné oblasti, kde je už veľtokom, najkrajšou je rieka v miestach svojho zrodu.
Dlhšou z dvoch zdrojníc Rýna je Predný Rýn - Vorderrhein a prejsť sa jeho dolinou medzi mestečkom Mustér a sedlom Oberalp znamená užiť si vari jedny z najkrajších a pritom pokojných scenérií v krajine. Na horských lúkach sa pasú kravičky podobné istej Lile, ktorú v sedemdesiatych rokoch vytiahli reklamní mágovia na výslnie čokoládového šoubiznisu. Hoci sa v oblasti na prvý pohľad za posledné stáročia máločo zmenilo, nenechajte sa oklamať. Drevo z hory zvážajú šikovní horskí piloti na vrtuľníkoch a kam sa to čo i len trochu dalo, vystavali ambiciózni inžinieri a robotníci železnicu. Tá je tu dodnes počas chladnejšej časti roka nenahraditeľnou formou dopravy a v čase, keď sú vysoké horské priesmyky pre množstvo snehu a nebezpečenstvo lavín uzatvorené, na limitovanom počte špeciálne upravených vagónov môžete transportovať krížom cez horské masívy i svoje auto.
Keď sa cesta dotýka neba
Hoci je to odtiaľto do Brigu v kantóne Valais necelých sto kilometrov, pripravte sa na krásnu, no náročnú cestu. Tá totiž prechádza cez priesmyky Oberalp Pass s výškou 2 044 metrov a ešte vyšší Furka Pass, ktorého vrchol leží vo výške 2 429 metrov nad morom.
Kým vrchol prvého zo sediel je pomerne široký a prechádza ním i tisícmilimetrová železničná trať Matterhorn Gotthard Bahn, Furka Pass je divý horský priesmyk v pravom zmysle slova nielen v čase, keď vás v ňom objíme hmla a pocit chladu umocňujú obrovské záveje, ktoré sa neroztopia ani do najbližšej zimy.
Cesta číslo 19, ktorá cez sedlo Furka vedie, asi má čosi do seba aj z pohľadu filmárov. Inak by tu zrejme nenatáčali snímku Goldfinger o legendárnom Jamesovi Bondovi.
Raj milovníkov železníc
Trať Matterhorn Gotthard Bahn kedysi viedla i cez sedlo Furka. Pravdaže nie úplne nahor - vrcholovú časť prekonával tunel vo výške 2 100 metrov. Ten v osemdesiatych rokoch nahradil vyše pätnásťkilometrový „bázový tunel“ ležiaci o sedemsto výškových metrov nižšie. Pôvodná, pre turistov atraktívna scénická trať, našťastie, zostala zachovaná a so starými parnými rušňami ňou dodnes premávajú súpravy Furka Heritage Railway.
Konfrontácia so slovenským vzťahom k železnici vyznieva v náš jasný neprospech. Nemusíme pripomínať, ako dnes vyzerá Korytnická železnica i samotné kedysi slávne kúpele. Príklady sa dajú nájsť i v novšej histórii. Kvôli nemenovanému priemyselnému parku sa stala minulosťou i trať spájajúca Nitru a Zlaté Moravce, vedúca nemenej malebným prostredím.
Barry od svätého Bernarda
Hornatá krajina má vždy množstvo ciest vedúcich cez vysoké priesmyky. A tie sú ako horské počasie: niekedy dokonale krásne, no často zradné. A to neraz vo veľmi krátkom časovom rozpätí. Veľký Svätobernardský priesmyk vysoký 2 473 metrov je nielen jedným z tých, ktoré sa využívali už od doby bronzovej, no dal svetu i jedno z najznámejších psích plemien - svätobernardského psa, častejšie nazývaného jednoducho bernardín.
Jeho pôvod i meno sú odvodené od Hospicu svätého Bernarda, postaveného v najvyššom bode nebezpečnej cesty, ktorý slúžil už od roku 1049 ako útulňa pre pútnikov a zasvätený je svätému Bernardovi z Mentonu. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sedemnásteho storočia tunajší mnísi vyšľachtili nové plemeno, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou vzniklo krížením tých, ktoré im poskytli rodiny z Valais. Bernardín vďaka svojmu vzrastu dokázal prejsť i hlbokými závejmi a jeho skvelý čuch zasa pomáhal pri hľadaní ľudí v horách.
Zrejme najslávnejším bernardínom všetkých čias bol Barry, ktorý v rokoch 1800 až 1814 zachránil dovedna štyri desiatky ľudí. Príbeh chrabrého psieho záchranára, ktorý sa stal námetom príbehov i básní, sa spravidla končí smutným citátom: „... zachránil štyridsať ľudí a stal sa obeťou štyridsiateho prvého.“ Legenda, v ktorej psíka zabil stratený vojak, ktorý si ho zmýlil s vlkom a prebodol ho bajonetom, je síce dojímavá, no našťastie sa nezakladá na pravde. V skutočnosti Barryho po dvanástich rokoch príkladnej služby v priesmyku vzal jeden z mníchov do Bernu na zaslúžený odpočinok. Tu sa Barry dožil v pokoji štrnástich rokov.
Aj vinári majú svoje lanovky
Osemnásťtisícové Martigny v kantóne Valais leží na hornom toku Rhôny a jeho okolie je významným vinárskym regiónom. Svahy vŕškov vo výške okolo päťsto metrov nad morom majú dostatok slnečného svitu, no sú pomerne strmé a vyžadujú si tak terasovitú úpravu. Komplikovaný je i prístup k riadkom viniča, keďže serpentínami prechádza jediná asfaltka.
Miestni poľnohospodári sa vynašli a vo svahu vybudovali väčšie množstvo jednoduchých lanoviek i zubačiek, slúžiacich na prepravu ovocia, ale i osôb. Aj vďaka vinárom z Martigny sa sem určite oplatí vrátiť v čase zberu! A aké odrody sa tu pestujú? Z bielych sú to najmä Chasselas/Fendant, Chardonnay, Pinot Blanc a Pinot Gris, červeným dominujú Pinot Noir, Gamay, Cornalin, Humagne Rouge a Syrah. Ak by sme si nechali poradiť kritikmi a someliérmi, jedným z najlepších vín z Martigny je Syrah od Gerard Besse Les Serpentines.
FOTO V GALÉRII
Trochu iná krajina
Švajčiarsko sme i my roky obchádzali. Lebo vysoké hory sú aj inde, život je pestrejší v temperamentnejších krajoch a... Vždy sa našiel dostatok dôvodov. Obmedzenie cestovania, ktoré zažívame dodnes, mnohým z nás otvára miesta relatívne blízke a napriek tomu zaujímavé. Niekedy stačí pichnúť prstom do mapy a vydať sa za blízkym tajomnom. A napokon možno ani nebudete unavení dokonalosťou, ktorej pozlátku možno veľmi rýchlo prehliadnuť.
