Keď sa vo februári 2022 začala vojna na Ukrajine, vracal som sa práve zo severu Ruska, kde som s kočovnými pastiermi sobov, Nencami, strávil v tundre už tretiu zimu. Plánoval som sa vrátiť v auguste. Ruská agresia zmarila moje plány na leto aj ďalší zimný pobyt. Ukrajina ma lákala - aj ako fotografa, aj ako človeka. Vedel som však, že moje pôsobenie na Ukrajine by automaticky znamenalo stopku pre ďalšie aktivity v Rusku. Nakoniec som s kamarátom Garikom rozhodol - ide sa na Ukrajinu.
FOTO v GALÉRII>>
Odesa
Cestou do nášho hlavného cieľa - Chersonu sme sa zastavili v Odese. Čiernomorský prístav pôsobí uvoľnene. Nebyť kontrol na prístupových cestách a bariér z vriec naplnených pieskom, človek by aj zabudol, že je v krajine zmietanej vojnou. Ulice plné usmievavých ľudí. A vlajok. Modro-žltá ukrajinská zástava je hádam na každom dome.
Sme po celodennej ceste unavení a hladní, objednávame si pizzu so sebou z malej reštaurácie. Zrazu sa ozvú sirény. My sa strhávame, domáci sa tvária akoby nič. „Nemusíme sa schovať do krytov?“ pýta sa Garik. Iryna, miestna dobrovoľníčka, ktorá nám pomáha s odovzdávaním humanitárnej pomoci, vyťahuje mobil a kontroluje situáciu. „To sú Šahedy z Krasnodaru. Letia naším smerom, budú tu o 25 minút,“ oznamuje, ako keby sme sa bavili o príchode vlaku so starou mamou. Usádzame sa v bare divadla, kde budeme nocovať.
Kŕmime sa pizzou, bavíme sa o programe na zajtra. Prichádzajú ďalší kamaráti fotografi. Zabúdame kontrolovať čas. Zrazu sa ozve výbuch. Zarinčia sklá. Strhávame sa, domáci jedia pizzu. Ďalší výbuch. Bližšie. „To je o. k., dali ich dole,“ upokojuje nás Sergej s plnými ústami. „Keby leteli priamo na nás, znelo by to ako moped. Takto,“ upresňuje Iryna a púšťa nám zvuk z mobilu. Má aplikáciu, v ktorej sú opísané jednotlivé ruské rakety a drony. Výška, v akej letia, stopy, aké zanechávajú, a nahraný ich zvuk. Ak vidí útočiaci objekt, zaklikne ho a mobil natočí smerom, ktorým letí. Ukrajinská protivzdušná obrana takto z dát dobrovoľníkov upresňuje trajektórie získané z radarov. „A nepriletia ďalšie?“ pýtam sa. „Už asi nie. A keby aj prileteli, azda si kvôli Rusom nenecháme vychladnúť pizzu. A sedíme v divadle. A Rusi na civilné ciele neútočia. To vie predsa každý,“ ukončuje debatu o dnešnom nálete jeden z našich kamarátov.
Cherson
Pred vojnou žilo v Chersone viac ako 300-tisíc ľudí - regionálne centrum s bohatou históriou, námornými a riečnymi prístavmi. Po obsadení Rusmi ho väčšina obyvateľov opustila a dnes je to mesto duchov. Ostalo v ňom menej ako tridsaťtisíc. Tridsaťtisíc ľudí, ktorí buď nemali kam odísť, alebo si jednoducho zvykli na život pod paľbou. V Chersone už ani neznejú sirény varujúce obyvateľov pred útokom. Museli by hučať 24 hodín denne, 7 dní v týždni.
Po Chersone nás sprevádza Ivan. Napriek pomerne mladému veku má hodnosť podplukovníka. Pre jeho jednotku je určená časť našej zásielky. Prekladáme do Ivanovho auta veci pre jeho spolubojovníkov a naším vyrážame do mesta. Pripadám si opäť ako v postapokalyptickom filme. Prechádzame prázdnymi bulvármi. Mnohé budovy nesú stopy po bojoch. Ivan nás zoznamuje s topológiou mesta. Sem ešte môžeme, za túto križovatku už nie, tento park nie, od tejto ulice k rieke nie. Prečo? Sú to červené zóny. Zóny v dostrele ručných zbraní protivníka. Hlavne ostreľovačov. To je pádny argument. Ukladám si do pamäti orientačné body.
Ivan ma naviguje medzi obytné domy. „Tu zastav,“ vraví zrazu. Napravo od nás je medzi dvoma päťpodlažnými bytovkami obrovský kráter. „Rusko je 150-miliónová krajina, kde štvrtina obyvateľov nemá záchod v byte alebo dome, kde každá tretia domácnosť nemá teplú vodu. A táto krajina vystrelí raketu za 6,5 milióna dolárov, aby svojmu susedovi vymlátila okná na jednej bytovke,“ komentuje scénu náš sprievodca.
Pár kilometrov ďalej je ďalší „zjavne vojenský“ objekt, ktorý Rusi po ústupe zbombardovali - nákupné centrum Fabryka. Pýtam sa Váňu, čo bolo motívom na zničenie obchodného domu. „Podľa Rusov to bol sklad rakiet HIMARS, tak ho ‚preventívne‘ vybombardovali,“ odpovedá Ivan.
Halyna Ivanovna
Halyna Ivanovna má 70 rokov. Zoznámil ma s ňou Ivan. V roku 2014 hneď po anexii Krymu sa pridala k dobrovoľníkom pomáhajúcim ukrajinskej armáde - hlavne pohraničníkom. Po obsadení Chersonu sa stala členkou odboja.
Dvakrát ju rašisti zajali a mučili. Pýtam sa, kto sú to rašisti. „Skratka od ‚rasijskije fašisty‘,“ odpovedá. „Tak voláme okupantov tu na Ukrajine. Označenie Rusi nie je korektné. Lebo nie všetci Rusi sú okupanti. Veď aj u nás v Chersone žilo a žije veľa Rusov. Niektorí sa pridali na stranu Putina. To sú rašisti. Ale väčšina z nich sa pridala na stranu Ukrajiny. Lebo to je ich domovina. To sú Rusi žijúci na Ukrajine. Normálni ľudia. Veď aj tuto Váňuška je polovičný Rus - po mame,“ s úsmevom sa obracia na môjho sprievodcu. Po oslobodení Chersonu udelili Halyne Rad kňažnej Oľgy a stala sa čestnou občiankou mesta. Ako čestná občianka má nárok na dvojnásobný dôchodok. Väčšinu z neho však minie na nákup potrieb pre pohraničníkov. Dnes pracuje ako koordinátorka dobrovoľníkov. Jej skupina má 70 ľudí.
„Dobrovoľníci dodávajú armáde zhruba 50 percent výstroja. Oblečenie, potraviny, lieky, drony. Nebyť ich, už sme dávno porazení. Bojujeme na dvoch frontoch. My tam vpredu a dobrovoľníci tu v zázemí,“ vysvetľuje Váňa. Prichádzame k Halyninmu domu. Odomyká bránu a vedie nás do dvora. Dom nesie známky po ostreľovaní. „Dostal dva zásahy. Bývať sa v ňom už nedá. Tak žijem u kamarátky v paneláku. V dome mám len sklad,“ vysvetľuje. Vchádzame do domu. V dvoch nepoškodených izbách je provizórny sklad. Halyna balí do veľkej škatule veci pre Ivana - obväzy, proteínové tyčinky, chemické ohrievače do topánok a rukavíc.
Spoločne s Ivanom vynášam plnú škatuľu na ulicu. Keď ju prekladáme do Váňovho auta, plného vecí od nás, spýtavo sa na neho pozrie. „To je od nich. Od Slovákov a Čechov. Tiež pomáhajú, ako vedia,“ odpovedá Váňa na nevyslovenú otázku. Halyna sa otočí na mňa. Objíme ma a vlepí mi na čelo obrovskú materinskú pusu. „Boh sa vám za to odplatí!“ vraví so slzami v očiach.
Vyrážame spolu do mesta. Ukazuje mi budovu, kde ju väznili. Rozpráva mi, ako ju mučili elektrinou. Ukazuje mi spáleniny na predlaktiach. „To bol len začiatok. Potom mi tie elektródy dávali na jazyk. A na iné miesta, ale tie ti ukazovať nebudem,“ hlas sa jej zachveje. Mám v hrdle hrču. Mlčím, snažím sa zakryť slzy tlačiace sa mi do očí. „To nič, chlapče. Aj ja som plakala,“ pohladí ma po líci. „Veľa som plakala, ale nič som nepovedala,“ pokračuje.
Novohryhorivka
Novohryhorivka sa nachádza západne od jedného zo zavlažovacích kanálov, ktoré zastavili postup Rusov. Navyše sa rozkladá na miernej vyvýšenine. Nie veľkej, ale aj rozdiel pár metrov dáva v rovinatom teréne taktickú výhodu. O priebehu bojov pri obci mi rozpráva Igor. Miestni ho volajú „Kamikadze Igor“. Ostal v dedine ako posledný obyvateľ.
„Kúsok od nás, hentam na východ, je most cez kanál. Ten naši pri ústupe vyhodili do vzduchu. Keď Rusi dorazili ku kanálom, zistili, že s tankmi nemajú ako prejsť. Začali budovať pontón. V noci. Lenže hneď, ako to naši zistili, dali tam pár rán z mínometu. A rýchlo sa premiestnili. Pretože miesto, odkiaľ vypálili, zasypali Rusi paľbou z raketometov Grad. Bola to taká hra na mačku a myš. Samovražedná hra. Naši vedeli, že keď sa bleskovo po paľbe nepremiestnia, schytajú to,“ opisuje krutú realitu bojov. „A mnohí to aj schytali,“ dodáva so smútkom v hlase. „No a odniesli to aj naše domy. Ten môj dostal priamy zásah z Gradu. Aha, tu je tá, čo mi zvalila dom,“ ukazuje mi torzo rakety. „Rusi začali používať prieskumné drony,“ pokračuje. „Už nečakali na paľbu našich, ale vyhľadávali naše postavenia. Útočili Gradmi, kazetovými bombami, fosforom. Tuto kúsok ďalej je pivnica, kam hodili fosforovú. Bolo tam päť našich. Ostali z nich len ohorené kostry.“
Vyrážame do poľa za domom. „Pozri, tu je pluh. Z riadneho železa. A tu vedľa neho dopadla kazeta. Železné guľôčky, čo z nej vyleteli, urobili z radlice cedník,“ ukazuje mi Igor zvyšky radlice z pluhu. Naozaj vyzerá ako bizarné sitko. „Tie guľôčky neletia hore, ale do strán. Aby zasiahli čo najväčší priestor. Ak stojíš, schytáš to do nôh, do kolien. Ak ležíš alebo si v kryte a vytŕča ti len hlava...“ odmlčí sa. „No a takýchto kaziet je v jednej strele zo dvadsať. Vysoko nad zemou sa oddelia od tela strely a dole padajú samostatne. Jedna strela kompletne ‚vyčistí‘ priestor ako futbalové ihrisko. Sused Míša má pár tých kontajnerov na dvore, potom ti ukáže.“
Presúvame sa cez pole k ďalšej línii domov. Aj tie sú poničené. V jednom z nich dvaja zamračení chlapi vynášajú trosky pred dom. „Ahoj, sused. Ukáž tuto žurnalistovi tvoju zbierku,“ vraví Igor namiesto pozdravu. Chlap s cigaretou v ústach ma vedie na dvor medzi dvoma stavbami. Medzi troskami z budov leží niekoľko zvláštne vyzerajúcich rakiet. „To sú kontajnery z kazetovej,“ vysvetľuje Michal. „Svine, zasypali nimi celú dedinu. Kazety, fosfor, Grady, stopäťdesiatpäťky. Všetko nám sem popadalo. Poď sem za maštaľ. Sem padla práve stopäťdesiatpäťka. Spravili mi základ na novú pivnicu,“ ukazuje kráter široký viac ako dva a hlboký tiež vyše dvoch metrov.
Voda sa nedá piť
Oleg a Natália mali šťastie. Ich dom nedostal priamy zásah. Rakety z Gradu padli na dvor a maštaľ. Tlaková vlna strhla strechu, povybíjala okná, ale dom ostal stáť. Prvú vlnu raketových útokov prežili schovaní v pivnici. Ich zvieratá také šťastie nemali.
„Mali sme štyri kravy, ovce, kozy,“ hovorí Oleg. „Nič nám neostalo. Putin z nás za jednu noc spravil bezdomovcov,“ ukazuje nám zvyšky hospodárstva. „Tu bola maštaľ. Tá dostala priamy. Zo zvierat neostalo nič. Vôbec nič. Na kusy ich rozmetalo,“ hovorí so slzami v očiach. „A tu sme boli schovaní,“ ukazuje nám schody do pivnice. „Tu sme prečkali prvé nálety. Potom nás evakuovali. Mali sme šťastie. Keby trafili priamo pivnicu, bolo by po nás. Ako hentam u suseda. Žena aj s troma deťmi tam ostali. My sme mali šťastie, žijeme,“ opakuje. „Ale keby nebolo dobrovoľníkov, čo nám pomáhajú opraviť dom, skončili by sme asi niekde pod mostom,“ dodáva. Zbombardované dediny sú bez elektriny, vody. Strhané elektrické vedenie sa dá nahradiť generátormi. Horšie je to s vodou. Potrubia sú poškodené. Keď sa pokúšali obnoviť dodávku, začali všetko zatápať. „Ťaháme vodu zo studní ako kedysi,“ hovorí Oleg. „Ale nie je dobrá. Nevieme prečo. Piť sa nedá. Pre zvieratá áno, pre ľudí nie. Už sme odvykli.“
Volodymyr a Briti
Rusko počas vojny na Ukrajine deportovalo z Ukrajiny skoro 20-tisíc detí. Mnohé pod zámienkou „ozdravných pobytov“ na okupovanom Kryme. Najľahšími obeťami boli a sú deti z detských domovov. Podľa doterajších štatistík okupanti odtiaľ uniesli skoro štyri a pol tisíca.
Volodymyr pracoval ako riaditeľ jedného z detských domovov v Chersonskej oblasti. Hneď ako sa začali deportácie detí, uvedomil si, že sa musí svojich zverencov „zbaviť“. Začal preto organizovať medzi zamestnancami a priateľmi „náhradné rodiny“, do ktorých detí umiestňoval. Okrem výroby falošných dokladov musel vymýšľať krycie príbehy. Tie sa museli naučiť „pestúni“ aj deti. Lebo ťažko by sa vysvetľovalo napríklad, že 26-ročná žena má sedem detí. Ale keď sú tri jej a po dve patria sestrám, čo žijú v zahraničí, je to už uveriteľnejšie.
S Volodymyrom sa stretávame v opustenej budove jednej zo škôl v Chersonskej oblasti. Budova momentálne slúži ako centrum pre zber humanitárneho materiálu. Zvážajú ho sem dobrovoľníci z celej Ukrajiny a Európy. Pred školou nás vítajú dvaja policajti - muž a žena. Usmievavá Julia nás bude dnes sprevádzať. O chvíľu prichádzajú ďalší do partie - dodávka s volantom na opačnej strane, britské tabuľky. Z miesta vodiča vystupuje asi tridsaťročný chlap a zdraví nás spevavou angličtinou. Nasleduje ho vysoká blondína. Na stehne má pripnutú osobnú lekárničku.
Pri pohľade na naše fotoaparáty nás dôrazne žiadajú - žiadne fotky ich auta, žiadne mená. Nepotrebujú publicitu. Kvôli bezpečnosti. Volajme ich teda Adam a Eva. Pýtam sa, ako dlho už pôsobia na Ukrajine. „Od začiatku vojny,“ odpovedá Eva. „Hneď ako to vypuklo, naložili sme plné auto humanitárnej pomoci a vyrazili sme pomáhať. Prvé mesiace sme vozili hlavne utečencov z Chersonu,“ vysvetľuje. „Potom, keď Rusi ustúpili, začali sme rozvážať humanitárnu pomoc.“
Zrazu sa neďaleko od nás ozve silná rana. A hneď ďalšia. „To sú naši,“ upokojuje nás Volodymyr. „Ale aj tak by sme mali rýchlo vypadnúť. O chvíľu môže prísť ruská odpoveď,“ dodáva Eva. Už má zjavne svoje skúsenosti. Naskakujeme do áut a vyrážame smer Schidne.
Detský domov dôchodcov
Cesta k dedine je poničená. Adam svoju dodávku nešetrí. Má vyššiu svetlú výšku a môže si dovoliť viac. Opatrne kľučkujem medzi krátermi. Po čase nám dodávka zmizne v diaľke, sledujeme len stopu zvíreného prachu. Keď prichádzame do dediny, dodávka je už obkolesená domácimi. Je to veľmi zvláštna zostava. Babičky a deti. Pár žien vo veku zodpovedajúcemu veku matiek detí. Len pár. A chlapi? Takmer žiadni. Teda, zopár v dôchodkovom veku.
„V dedine sú väčšinou deti s mamami a babičkami. Otcovia sú na fronte. A je tu aj veľa detí len so starými rodičmi. Opustených alebo sirôt. Ich rodičia zahynuli alebo sú nezvestní. Je tu aj zopár mojich chovancov, ktorým som našiel náhradné rodiny, aby som ich uchránil pred násilnou deportáciou Rusmi,“ vysvetľuje Volodymyr. Pred otvorenými dverami dodávky sa vytvára ľudský strapec. Volodymyrova asistentka kontroluje mená, či sú v zozname adresátov pomoci.
Otváram kufor nášho auta. Máme tam lopty, fixky, farbičky a zošity, ktorými nás vybavili naše kamarátky na Slovensku. Syn Marcel mi dal aj malú pumpu na lopty. Vyberám prvú loptu a nafukujem ju. Dávam ju chlapčekovi, čo stojí opodiaľ. Nechápavo na mňa vyvaľuje očiská. „To je pre teba. Darček od priateľov zo Slovenska.“ Berie si loptu. Opatrne. „A môžem si ju zobrať aj domov, keď sa pohráme?“ pýta sa chlapča. „Môžeš. Jasne, že môžeš. A zavolaj kamarátov,“ odpovedám.
Zoria
Dedinu Zoria Rusi ostreľovali osem mesiacov. Je z veľkej časti zničená. Ako-tak zachovaná ostala asi štvrtina domov. Na niektorých sú natiahnuté modré igelity. Je to dočasná náhrada za zničené strechy. Parkujeme pri zvyškoch toho, čo bolo kedysi námestím a miestnym obchodom. V dedine je ticho. Niektoré domy sú obohnané páskami a označené červenými výstrahami so zlovestne vyzerajúcou lebkou. Pozor, míny!
Po ulici si blíži starší chlap. Na ramene má pripnutú ukrajinskú vlajku. Pýtam sa ho na meno. „Načo moje meno? Meno obete nie je dôležité. Dôležité je pomenovať vinníka. Rašisti. Tí sú zodpovední,“ odpovedá. Vedie ma do zničeného domu. Groteskne trčiaci komín pôsobí v zrúcanine tragikomicky a zvláštne - ako filmová kulisa. Pýtam sa ho, čo sa tu stalo „No čo ti mám povedať? Veď to sám vidíš. Všetko nám rozbili. Nič nám neostalo. Už ani slzy nemáme, aby sme plakali...“
Pred ďalším domom sa malé žieňa naťahuje pri odstraňovaní trosiek. Volá sa Ľuba. Má dvoch dospelých synov a niekoľko vnukov. Keď sa začal ruský útok, všetci ušli na západ. Teraz sú v Poľsku. Ľuba sa vrátila do dediny. Domy jej synov neexistujú. Ten jej stojí. Ale od obývateľného obydlia má ďaleko. Z trosiek sa snaží vyhrabať použiteľné veci. „Keď sme utekali, nestihli sme si zobrať ani doklady,“ vraví. „Niečo som našla, niečo zhorelo.“
Pýtam sa, či majú deti s vnukmi v pláne vrátiť sa. „Zatiaľ určite nie. Čo by tu robili?“ bezradne rozhodí rukami.
„Musia chodiť do školy. Už majú traumu z úteku z domova. A nie je to tu bezpečné. Veď si videl, koľko domov je ešte nevyčistených od mín. A koľko je nevybuchnutej munície. Choď sa pozrieť na susedný dom.“ Idem teda k susednému domu. Tesne pri zemi zo steny domu trčí zadok rakety. Nevybuchnutej. Nevybuchnutá hlavica s náplňou 19 kilogramov trhaviny. Toto naozaj zatiaľ nie je vhodné miesto na návrat detí...
FOTO v GALÉRII>>
Autor: Marcel Rebro
