Severokórejčan Kang Chun Hyok mal len deväť, či desať rokov, keď sa predieral davom stoviek ľudí, zhromaždených pri fabrike na výrobu tehál v jeho rodnom meste, neďaleko čínskej hranice. Keď sa dostal do predného radu, šokovaný sledoval, ako šesť vojakov namierilo pušky na odsúdenca, ktorý ledva stál na nohách. Zaznelo osemnásť výstrelov. Z každej zbrane tri rany. Muž padol k zemi a bolo po všetkom. Jeho zločin? Krádež medených rúrok zo štátnych vodovodov...

Drastické spomienky

Kangovi sa podarilo utiecť zo Severnej Kórei pred dvoma desaťročiami. Dnes má 33 rokov, ale na ten hrozný príbeh nedokáže zabudnúť. Zďaleka nie je jediný. Podľa správy nazvanej Mapping the Fate of the Dead (mapovanie osudu mŕtvych), ktorú zverejnila juhokórejská mimovládna organizácia Transitional Justice Working Group (TJWG), štyria z piatich utečencov z komunistickej krajiny videli verejnú popravu na vlastné oči. Viac než polovica z nich nedobrovoľne. K účasti na krvavom divadle ich prinútili silové zložky vládnej moci. Niekde stačil len prostý príkaz úradov. V zemi, kde sa plače na povel totiž podobné nariadenia funkcionárov nemožno ignorovať.

Smrť aj za priestupky

Ako píše britský server BBC, výskum organizácie TJWG trval štyri roky a bol založený predovšetkým na výpovediach viac než šesťsto utečencov. Najmladší z nich mal len sedem rokov. Autori v správe tvrdia, že vďaka očitým svedkom, s pomocou satelitných snímok identifikovali 323 miest, kde boli vykonávané verejné popravy. Vojaci odsúdencov väčšinou strieľali, ale aj vešali, za zločiny ako krádež kravy, poškodzovanie verejného majetku, politické prečiny, alebo sledovanie juhokórejskej televízie. Z vyše sedemsto zdokumentovaných prípadov bolo len zhruba sto páchateľov odsúdených na smrť za násilné trestné činy, či vraždy.

Divákmi z donútenia

Tresty sa vykonávali v blízkosti riek, polí, trhov, škôl, či športovísk a museli sa ich povinne zúčastňovať stovky ľudí. Počet divákov neraz presiahol tisícku. Medzi nimi nesmeli chýbať predovšetkým rodinní príslušníci odsúdencov, vrátane detí. Telá popravených končili v masových hroboch, pohodené v horských oblastiach, zahrabané na miestach bez označenia, roklinách. Len výnimočne boli odovzdané najbližším. 

Ako správa uvádza, popravovalo sa aj vo väzniciach, či pracovných táboroch, kde hlavne politickí väzni pracovali v lesoch a baniach. Jeden zo svedkov popisuje, ako dozorcovia zhromaždili na nádvorí "nápravného" zariadenia zhruba osemdesiat ľudí a pred ich očami zastrelili tri ženy. Za to, že sa pokúsili utiecť do Číny. "Toto sa môže stať aj vám," oznámili im potom.

Kultúra strachu

Podľa autorov rozsiahleho dokumentu, zverejneného aj na internete sú popravy v Severnej Kórei základnou metódou, ako odrádzať občanov od aktivít, ktoré režim považuje za nežiaduce.

„Majú národu dôrazne pripomínať politické postoje štátu,“ cituje Reuters riaditeľku výskumu Sarah A. Sonovú. „Hlavným cieľom je však vštepenie kultúry strachu medzi obyčajných ľudí.“

Správa popisuje aj desaťročia staré prípady, pričom posledné sa mali stať v roku 2015. To nutne neznamená, že sa niečo za posledné obdobie zmenilo. Dôvodom informačnej prázdnoty môže byť skôr fakt, že utečencom trvalo niekoľko rokov, než sa dostali do bezpečia a mohli o všetkom slobodne rozprávať. Či "vražedná prax" pokračuje naďalej, aj po kórejsko - amerických summitoch, nie je jasné. "Zdá sa, že trend verejných popráv v Severnej Kórei ustupuje," hovorí jeden z autorov Ethan Shin pre agentúru AFP. "Je ale možné, že Pchjongjang pokračuje s ´exekúciami´ tajne. Aby vytvoril zdanie normálne fungujúceho štátu."

Otázniky zostávajú

Napriek množstvu výpovedí očitých svedkov nemožno prácu TJWG považovať za nespochybniteľnú. Vzhľadom na uzavretý komunistický režim, kde je voľný pohyb domácich obyvateľov obmedzený a cudzincov prakticky vylúčený, a tiež pre neprístupnosť hodnoverných záznamov, či obrazového materiálu je prakticky nemožné tvrdenia prebehlíkov overiť. Navyše, už v minulosti sa ukázalo, že nie všetky správy, ktoré Južná Kórea vypustila do sveta, boli pravdivé. Napríklad v roku 2013 juhokórejské médiá tvrdili, že komunistický režim verejne popravil populárnu speváčku Hyon Song-wol. Dokonca sa to malo stať pred očami jej orchestra. O päť rokov neskôr sa údajne mŕtva žena objavila v severokórejskej delegácii počas návštevy Soulu pred zimnými olympijskými hrami.