Aj na plagáte k filmu sekunduje hlavným ženským postavám slávna ónyxová stena z tohto architektonického skvostu. Do Brna sa dostala kľukatou cestou z marockého pohoria Atlas a keďže medovožlté zafarbenie polodrahokamu sa pri presvetlení zapadajúcim slnkom mení na červené, stena dramaticky čaruje s atmosférou v miestnosti. Vilu sa určite oplatí vidieť na vlastné oči, ale pre enormný nával návštevníkov sa
na jej prehliadku treba objednať pol roka vopred.

„Vrchol snobizmu“

Modernistická vila Tugendhat sa považuje za jedno z kľúčových diel architektúry prvej polovice dvadsiateho storočia, ale - ako to už obyčajne býva - svojho času vyvolala aj vlnu pohoršenia. Toľko peňazí za dom pre jedinú rodinu, toľko zbytočného miesta pre pár ľudí! Ľavicovo zmýšľajúci teoretik umenia Karel Tiege sa dokonca vyjadril, že vila je vrcholom snobizmu a predstavuje slepý prúd architektúry.  Pozemok na stavbu vily dostala Gréta Tugendhatová od svojho otca. Išlo o vrchnú časť záhrady patriacu k domu jej rodičov. Gréta i jej manžel Fritz pochádzali z rodín textilníkov a textilný priemysel vtedy generoval obrovský zisk.

„Vrchná časť záhrady“ je v skutočnosti exkluzívnou parcelou s panoramatickým výhľadom na historické centrum Brna. Lokalita spravila dojem aj na nemeckého architekta Ludwiga Miesa van der Rohe, ktorého manželia Tugendhatovci oslovili s požiadavkou na projekt rodinnej rezidencie. Gréta si Miesa nevybrala náhodou. Poznala jeho berlínske projekty, v podobnom štýle si predstavovala bývanie svojej rodiny. Koľko Tugendhatovci za výstavbu vily zaplatili, nevieme. Známe je len to, že Mies nedostal na realizáciu projektu žiadny finančný limit a v korešpondencii jeho žiaka sa spomína ešte nedokončený dom v Brne, na ktorý len dovtedy padlo viac ako milión mariek.

Krátka radosť

Výstavba vily trvala štrnásť mesiacov, Tugendhatovci v nej bývali už na Vianoce roku 1930. Dlho si vilu neužili, po ôsmich rokoch museli z Československa emigrovať pre židovský pôvod. Odišli do Švajčiarska a odtiaľ do Venezuely. Vilu medzitým skonfiškovalo gestapo, nasťahoval sa do nej obchodný riaditeľ leteckej továrne. Najväčšiu ranu zasadila rezidencii sovietska armáda. Jazdecký oddiel maršala Malinovského využíval vilu Tugendhat ako koniareň. To už bola predzvesť komunistického režimu, ktorý neskôr v Československu zavládol. Bohatým Tugendhatovcom nepriniesli právo vrátiť sa do svojho vlastného domu ani mierové časy.

Vila slúžila ako škola baletu aj ako rehabilitačné centrum detskej nemocnice, v osemdesiatych rokoch ju upravili na ubytovanie pre dôležité návštevy mesta Brno. V roku 1992 Mečiar s Klausom vo vile rokovali o rozdelení Česko-Slovenska. Známe fotografie debatujúcich politikov vznikli v priľahlej záhrade.  Po zmene režimu požiadali dedičia Tugendhatovcov o vrátenie vily v reštitúcii, ale premeškali zákonnú lehotu. Oficiálne mali nárok iba na vrátenie nábytku z vily. Lenže ten bol medzičasom vyhlásený za kultúrnu pamiatku a nesmel opustiť územie Českej republiky. Napokon došlo k dohode a štyri originálne kusy kúpilo mesto Brno za dvestosedemdesiatpäťtisíc eur. Reálne Tugendhatovci získali z vily len sochu od Lehmbrucka. Aj ju však vzápätí predali londýnskej aukčnej sieni Sotheby’s. Za milión libier.

Mečiar s Klausom v záhrade vily: V roku 1992 tam rokovali o rozdelení Česko-Slovenska.
Mečiar s Klausom v záhrade vily: V roku 1992 tam rokovali o rozdelení Česko-Slovenska.
Zdroj: TASR

Bitka o dotyk s vilou

Dnes vila slúži ako múzeum, je zapísaná v Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Nedávno prešla unikátnou rekonštrukciou na takej úrovni, aká sa venuje antickým pamiatkam. Experti zisťovali aj zloženie omietky, röntgenovali pôvodný nábytok, cestovali po celom svete a skúmali iné Miesove diela i dobové fotografie. Na opravy vo vile použili rovnaké materiály, aké si Mies vybral pri jej stavbe, a na celú rekonštrukciu dohliadala medzinárodná skupina zložená zo špecialistov na modernistické umenie zo Švajčiarska, z Talianska, Rakúska, Nemecka, Holandska. Keďže ide o slávny objekt, známy skutočne v celom svete, špičkoví reštaurátori sa predháňali v tom, kto bude na jeho obnove pracovať. Uviesť si v životopise prácu na pamiatke UNESCO sa považuje za prestíž.

Tvrdohlavý architekt

Atmosféra vily Tugendhat by už dnes mala byť rovnaká, ako ju vytvoril Mies a ako si ju užívala jedna z vtedy najbohatších rodín v Česku. Vstupné dvere do vily sa nachádzajú na najvyššom, treťom poschodí, ale to náhodný okoloidúci ani netuší. Z ulice totiž budova pôsobí ako jednopodlažná a v podstate nenápadná stavba, jej veľkoleposť odhalí až pohľad zo záhrady. Skutočný zážitok prichádza po vstupe do interiéru. Vtedy človek pochopí, že zdanlivú strohosť a jednoduchosť, ktorú evokujú fotografie vily, použil Mies ako priamočiaru prezentáciu krásy okázalo použitých materiálov.

Do očí neudrie točité schodisko, ale taliansky travertín s dopukanými žilami surového kameňa, z ktorého je vyrobené, nie oblá priečka oddeľujúca jedálenský kút, ale temný makasarský eben, nie stena lemujúca vchod, ale snové mliečne sklo. Najviac sa Mies pohral s prirodzeným svetlom. Do rezidencie ho necháva vpadať nevtieravo, ale v gigantických objemoch. Pocit prekvapivo vzdušného, otvoreného priestoru dosiahol vďaka netradičným dverám siahajúcim až po strop. Fritz Tugendhat sa zhrozil, keď ich uvidel na prvom návrhu vily. Niekto ho vystríhal, že drevené dvere vysoké tri metre sa budú časom krútiť a pre vysokú hmotnosť bude manipulácia s nimi náročná. Pýtal sa preto Miesa, či by dvere nemohli byť nižšie. Architekt mu odpovedal lakonicky: „Potom nestaviam.“

Vyvádzanie nájomníkov

Kapitolou samou osebe sú obrovské okná vily. Na jedno okno s rozlohou približne pätnásť štvorcových metrov použili vždy jedinú tabuľu skla. Vážila až päťsto kilogramov. Dve z týchto opách bolo možné pomocou elektromotorov zasunúť do podlahy a hlavnú miestnosť dokonale spojiť so záhradou. Dnešné sklá sú už len repliky, pôvodné rozbila tlaková vlna pri bombardovaní Brna. Vydržalo len jedno, v kritickom čase zasunuté do podlahy, takže ho chránili obvodové múry. Žiaľ, neprežilo „estetické cítenie“ ktoréhosi komunistického pohlavára. Pri prvej oprave vily totiž použili na každé okno dve sklené tabule a škáru v strede zatmelili.

Pôvodné okno medzi nimi vraj pôsobilo rušivo. Robotníci dostali pokyn rozbiť ho a zaskliť tak ako ostatné. Našťastie, pri výkopových prácach v roku 2011 sa našiel kúsok pôvodného skla, takže sa dalo zistiť aspoň zloženie originálnych sklenených tabúľ a podľa toho vyrobili v Belgicku nové sklá. Ďalšie necitlivé zásahy dočasných obyvateľov vily, paradoxne, pomohli kadečo zachrániť. Napríklad riaditeľ Messerschmidt dal vzácnu ónyxovú stenu zamurovať, takže sovietski vojaci ju, našťastie, ani len nezazreli, v byte ostala v celej svojej kráse. Alebo gestapáci vybrali ebenové dyhy z polkruhovej zásteny v jedálni a použili ich ako výzdobu svojho riaditeľstva na právnickej fakulte, kde ostali zabudnuté a nepovšimnuté niekoľko desaťročí.

Obrovské okná: Dve z nich bolo možné zasunúť do podlahy.
Obrovské okná: Dve z nich bolo možné zasunúť do podlahy.
Zdroj: Martin Domok

Oceľová kostra

Vila Tugendhat patrila svojho času medzi priekopníkov v technickej oblasti. Jej nosnú konštrukciu tvoria oceľové stĺpy. Tento spôsob použil Mies prvýkrát na svete pri súkromnom dome, dovtedy sa tak stavali hlavne mrakodrapy. Vila bez nosných priečok dokonale napĺňala Miesovu ideu plynúceho priestoru. Hlavná obytná miestnosť má vďaka tomu až dvestoštyridsaťjeden štvorcových metrov, podľa potreby ju delili na menšie časti závesmi z luxusných látok. Meditatívny pokoj a čistotu priestoru nenechal Mies narušiť ani len výhrevnými telesami. Dom je vybavený systémom vzduchotechniky, ktorú si nevšimnete.

Výduchy a nasávacie otvory sú umiestnené v stenách nenápadne. Ani chrómované výhrevné rúry pri oknách, ktoré zabraňujú zahmlievaniu, nepôsobia rušivo.  Súčasťou vily sú miestnosti na úpravu vzduchu. Dnu sa vzduch vháňal pomocou ventilátora, nasával a prechádzal procesom zvlhčovania na jeho schladenie či, naopak, zohrievania a takisto čistenia. Klimatizácia fungovala jednoduchým spôsobom. Vzduch sa zbavoval prachu v olejovom filtri, ktorý tvoril oceľový plát namáčaný do oleja. Aby vyčistený vzduch nezapáchal od oleja, prešiel ešte cez „skriňu“ drevených hoblín. V technických priestoroch sa stena aerodynamicky vlní, aby vzduch mohol ľahko prúdiť a nevytváral vzdušné víry.

Ikony dizajnu

Vo vile z tridsiatych rokov minulého storočia prekvapia aj elektrické zásuvky skryté v podlahe. Otvor v stene na premietačku prezrádza, že Tugendhatovci so svojimi deťmi si užívali čosi ako domáce kino. Z ich spomienok na život vo vile sa dozvedáme, že ochranu vily zabezpečovali fotobunky. Vďaka nim mohli v noci pokojne spávať aj s poroztváranými dvermi na terasu. K celkovému komfortu prispievala garáž pre dve autá, byt pre šoféra a ďalší personál, miestnosť na záhradný nábytok, práčovňa, žehliareň, kuchyňa, výťah na jedlo a výťah na popol, tmavá komora na výrobu fotografií, protimoľová miestnosť na kožuchy a zimná záhrada.

Tá pri vstupe do spoločenskej sály pôsobí ako fascinujúci veľkorozmerný obraz. Pri rozprávaní o vile Tugendhat nesmieme zabudnúť ani na nábytok špeciálne navrhnutý práve na bývanie v nej. Ten je tiež Miesovým dielom. Niektoré kúsky sa stali dizajnovými ikonami. Originály sa dnes predávajú za astronomické sumy. Repliky Miesovych stoličiek a kresiel vyrobených z ohýbanej ocele a kože „účinkovali“ vo filme Pretty Women, v bondovke Casino Royale, v seriáloch Doktor House, Colombo a, pravdaže, aj v spomínanom novom filme Sklenená izba.