Vraj tu stál najstarší kostol v Rakúsku. Ľudia tu dokázateľne žili už pred tridsaťtisíc rokmi - taká stará je venuša z Galgenbergu, približne sedemcentimetrová soška ženy v tanečnej pozícii, ktorú objavili neďaleko mesta Stratzing pri Kremse. Rieka Dunaj a kopce, ktoré sa nad ňou dvíhajú, vytvárajú v údolí Wachau špecifickú mikroklímu. Podnebie bolo mierne, darilo sa tu poľnohospodárskym plodinám. Tam, kde dnes stojí dedinka Mautern, vybudovali Rimania takmer pred dvetisíc rokmi pevnosť Favianis. Bola súčasťou takzvaného limesu, obrannej línie na hraniciach Rímskej ríše, ktorú tu tvoril práve Dunaj. V roku 470 tu Severín, neskôr vyhlásený katolíckou cirkvou za svätého, založil kláštor. Christine Saahsová je presvedčená, že základy kostolíka, ktorý má jej rodina dnes vo dvore, vybudovali ešte vtedy. A že predtým tu bolo posvätné keltské miesto. „Doslova cítim dobrú energiu, ktorá tu prúdi zo zeme.“

Ako v porceláne

Je jednoduché uveriť, že tu pôsobia nejaké zvláštne pozitívne energie. Štíhla energická sedemdesiatnička s úsmevom na tvári totiž vyzerá oveľa mladšia. Jej kuchárske knihy patria k najpredávanejším na svete. Napriek tomu hovorí, že ona sama jedáva iba raz denne. Väčšinou vegetariánsku stravu. Mäso si dá len výnimočne. A ak, tak musí mať overený pôvod - musí byť z farmy, kde sa o zvieratá dobre starajú, majú prirodzenú pašu a voľný výbeh. Aj sladkosti a koláče si dopraje iba občas. „Keď cestujem, je to iné. To ochutnávam lokálnu kuchyňu. Nedávno som bola v Taliansku a jedla som všetky tie dobré cestoviny a ďalšie jedlá. V noci som potom mala veľmi zlé sny. Snívalo sa mi, že som ochorela na covid a nakazila som svojich blízkych. Trápili ma neskutočné výčitky svedomia, až kým som sa nezobudila a neuvedomila si, že to nie je naozaj. Vtedy som si skutočne vydýchla. Napchávať sa ťažkými jedlami nestojí za to,“ smeje sa šarmantná hostinská.

V kláštore, ktorý stál viac ako tisíc rokov na mieste dnešného Nikolaihofu, sa podľa Christine písala rakúska história. Podliehal biskupovi v Passau a práve tu sa rozhodlo o postavení Stephansdomu vo Viedni aj Göttweiského opátstva. Obrovský benediktínsky kláštor na kopci nad Dunajom je dnes neprehliadnuteľnou dominantou, kým Mautern, učupený pri rieke, má ledva štyritisíc obyvateľov. Kedysi to bolo presne naopak. Cez Mautern viedla obchodná cesta, vyberali tu clo - po nemecky Maut - a dedina podľa toho získala svoje meno. To už všade v okolí pestovali hrozno a dorábali víno. Piť v stredoveku vodu bolo riziko, ľahko sa kontaminovala a spôsobovala choroby. Ľudia dávali prednosť pivu a vínu. „Víno sa pre mníchov nehodí, ale nie je úplne na škodu,“ povedal vraj svätý Benedikt. Už za jeho čias si uvedomovali, že nie je dobré to s týmto opojným mokom preháňať.

Dunaj bol v tých dobách nevyspytateľný. Keď voda stúpla, rozlieval sa po okolí. Zaplavoval polia, vinice, domy aj pivnice. Ešte aj teraz sa to občas stane. „V našej pivnici sme však vodu nemali nikdy,“ tvrdí Christine, stojac pri obrovských sudoch s menami svojich detí. „Kedysi ju postavili tak, že steny vymietli hlinou. Po špeciálnom procese tuhnutia stvrdla na hmotu podobnú porcelánu. Sme teda akoby obalení v porceláne a voda k nám nikdy neprenikla.“ Pivnica je čistučká a drevené sudy, každý s unikátnym ručne vyrytým motívom, sa lesknú čistotou. „Čistíme ich raz do týždňa. Každú sobotu ich drhneme vodou a kefou. Plesne sa tu tvoria veľmi rýchlo. Ako by sme mohli robiť kvalitné víno v pivnici plnej plesní? Veď tie látky sa cez drevo sudov dostanú až do vína.“ Pedantná Christine vzápätí kontroluje, či sú sudy s menami jej detí skutočne vydrhnuté do najmenšieho detailu.

V pivnici zrejú biovína rodinného vinárstva Nikolaihof, ktoré po otcovi prebral jeden zo synov, Nikolaus. „Len jedno z detí môže pokračovať vo vinárskej tradícii. Ináč to nerobí dobrotu. Kto by chcel mať za šéfa staršieho brata?“ argumentuje Christine. Dcéry si vybrali iné profesionálne dráhy. Mladší syn Martin pokukoval po hrozne. Dlho žil a pracoval v zahraničí a nakoniec sa vrátil domov aj s nápadom na biokozmetiku z hrozna. Majú tu aj ďalšiu raritu: najväčší lis na hrozno na svete. Jeho mohutná drevená konštrukcia má dĺžku dvanásť metrov a je starý tristopäťdesiat rokov. Stále ho každú jeseň používajú na šetrné lisovanie hroznovej šťavy.

Bojovníci proti priehrade

Kým krajinu vo Wachau spravovali kláštory, ľuďom sa tu vraj dobre darilo. Po striktnej sekularizácii v roku 1805 prišiel údajne úpadok a zabudnutie. Prejsť údolím nebolo úplne jednoduché, na ľavej strane sa od vody dvíhali kopce, na pravej sa zas Dunaj rozlieval do lužných lesov. Doprava prirodzene prebiehala po rieke. Vyžadovalo si to skúsenosti. Prúd bol silný. Drevené lode ovládali lodníci cestou nadol pomocou dlhých pádiel z mostíka a kto neudržal rovnováhu a skončil v Dunaji, mal malú šancu, že sa dostane na breh. Proti prúdu však bola plavba ešte náročnejšia. Lodiam museli pomáhať kone. V niektorých úsekoch bolo treba zapriahnuť až šesťdesiat koní, aby to proti silnému prúdu utiahli. Bola to náročná práca pre zvieratá aj pre ľudí. Až železničná trať z Viedne začiatkom 20. storočia pritiahla do Wachau turistov. Tí znovu objavovali nádherné údolie, v ktorom ľudské ruky stáročia budovali na kopcoch kamenné terasy na pestovanie viniča. Práve terasy na úpätiach kopcov a Dunaj, pokojne tečúci pod nimi, vytvárajú spolu so stredovekými mestečkami a kláštormi charakter Wachau dodnes.

Už to tak vôbec nemuselo byť. Začiatkom 70. rokov plánovali úrady postaviť aj na tomto úseku Dunaja priehradu. Mala vyrábať elektrickú energiu a uľahčiť lodiam plavbu. Na rakúskom úseku Dunaja stojí desať priehrad. Iba v dvoch regiónoch rieku nespútali: pod Viedňou, kde je dnes národný park Donau Auen, a vo Wachau. V oboch prípadoch zachránili podobu svojej krajiny jej aktívni obyvatelia. Protestovali, zbierali podpisy pod petície, argumentovali v debatách s politikmi. Vo Wachau mala byť priehrada priamo pod Dürnsteinom. Obyvatelia údolia založili Pracovnú skupinu na ochranu Wachau. Volali ich aj Bojovníci za Wachau. Argumentovali, že údolie si zaslúži záchranu pre jeho jedinečný charakter kultúrnej krajiny s vinohradmi a voľne tečúcou riekou. Pre symbiózu prírody, histórie a práce ľudských rúk. Zorganizovali veľa akcií na podporu svojej myšlienky. Najznámejší bol lodný protest v roku 1973. Predseda Pracovnej skupiny na ochranu Wachau, vinohradník Franz Hirtzberger, ktorý bol aj starostom mestečka Spitz, zorganizoval dobrovoľných hasičov a tí pozdĺž rieky umiestnili dosky, aby naznačili, pokiaľ stúpne voda a ako vysoko bude siahať priehradný múr. Potom pozval dôležitých ľudí na plavbu loďou. Jedným z nich bol aj slávny rakúsky biológ Konrad Lorenz. Zhodou okolností to bolo len dva dni po tom, ako sa stal laureátom Nobelovej ceny. Aj vďaka tomu sa podarilo pritiahnuť pozornosť verejnosti.

V roku 1983, po viac ako desaťročnom boji za Wachau, úrady plány na vybudovanie priehrady definitívne zrušili. A teraz zrejme Rakúsko ďakuje prozreteľnosti či svätým, ku ktorým sa v početných wachauských kláštoroch modlia. Údolie je jednou z najtrendovejších turistických destinácií krajiny. Poznajú ho na celom svete. Plavbu cez Wachau pravidelne zaraďujú medzi najkrajšie scénické plavby a cyklocestu zas označujú za jednu z najzaujímavejších v Európe. Od roku 2000 je kultúrna krajina údolia Wachau zapísaná na zoznam UNESCO.

So Sovietmi v pivnici

Vo vinohradoch a vínnych pivniciach sa história písala aj iným spôsobom. Rakúsky minister zahraničných vecí Leopold Figl, ktorého fašisti cez druhú svetovú vojnu väznili v koncentračných táboroch Dachau a Mauthausen a odsúdili na trest smrti, ktorý však nestihli vykonať, mal kamaráta, majiteľa vínnych pivníc v Dürnsteine. Práve do nich pozval Figl Sovietov, aby s nimi v roku 1955 prerokoval odsun sovietskych vojsk z Rakúska. Vraj prišla reč aj na alkohol. Sovieti velebili svoju vodku a trochu sa posmievali kultúre pitia vína. Zrejme už zabudli, ako ich vojaci počas oslobodzovania rakúskeho ľudu na sklonku druhej svetovej vojny s pôžitkom vypili archívne vína wachauských pivníc... Figl svojich sovietskych partnerov počas rokovaní vraj hostil vínom svojho priateľa tak dobre, že nakoniec sa na stiahnutí vojsk dohodli. V pivnici Domäne Wachau, kooperatívy združujúcej dvestopäťdesiat vinárskych a vinohradníckych rodín z regiónu, majú dodnes Figlovu bustu.

V mestečku Joching rovno na brehu Dunaja zadefinoval Joseph Jamek v päťdesiatych rokoch úplne nanovo štýl vín z Wachau. Dovtedy sa tu sústredili viac na sladšie chute. Suché vína popíjali vinohradníci a vinári skôr sami doma. Jamek začal vysádzať jednodruhové vinohrady a produkovať odrodové suché vína. Takéto vinohrady tu označujú slovom Ried. U nás by to boli zrejme hony. Vo svete sa používa výraz cru.

Rodinný podnik dnes vedie Josephov vnuk Herwig Jamek. Pre tradíciu vína a vinohradníctva sa vzdal dvoch dôležitých vecí: priezviska, lebo jeho mama, Josefova dcéra, si zobrala manželovo priezvisko a rodina sa volala Altmann, a kariéry lekára. „Bolo treba, aby niekto prevzal rodinný vinohrad, tak som to urobil,“ hovorí jednoducho. „V oboch týchto povolaniach sa cítim dobre.“ Rozvážnosť lekára si však zachoval, s pokojným svedomím by som sa mu zverila aj na tú najnáročnejšiu operáciu. Keď do Rakúska v roku 2015 prišli tisícky utečencov, poskytol domov jednej sýrskej rodine.

Herwig má štyri dcéry a je mu jasné, že jedna z nich rodinný podnik raz prevezme. Hoci je to vo Wachau rarita. Tento biz­nis je takmer výhradne doménou mužov. „Ale v našom vinárstve to neplatí,“ rezolútne konštatuje Herwig. Za pravdu mu dáva aj Veronika Kovalská. Dvadsať­dvaročná Češka, ktorá študuje vinohradnícku školu v Kremse, je u Jamekovcov na praxi. Pôvodne plánovala Kaliforniu. No plány jej prekazila pandémia. Uvedomila si, ako veľmi ju oslovuje Wachau svojím pôvabom a špecifickou vinárskou tradíciou, a poslala životopisy niekoľkým vinárom. Prvý sa ozval Herwig. Ukazuje jej každý aspekt tohto povolania, od fyzicky náročnej práce vo vinohrade až po vedenie vínnych ochutnávok.

Kto má vystrčené?

Ešte v 18. storočí dostali vinárske rodiny od cisára Jozefa II. právo ponúkať na jeseň mladé vína vlastnej produkcie s niečím jednoduchým na zahryznutie. V každom poriadnom vinárskom dome bola pivnička alebo väčšia miestnosť, do ktorej pri tej príležitosti priniesli stoly. Pre takéto „ad hoc“ lokály sa vžilo pomenovanie „heuriger“, v preklade tohtoročné. Pretože vína museli byť mladé, vyrobené v príslušnom roku. Vinári, ktorí mali práve otvorené a pozývali ostatných na svoje vínka, to dávali na známosť žrďou s vetvičkami, so stužkami a svetielkami. Takú žrď vytrčili nad dvere. Preto sa v súvislosti s týmito príjemnými jesennými posedeniami v heuriger začalo hovoriť aj „ausg’steckt“, vytrčené. Ak máte chuť na víno, stačí vo vinárskych mestečkách sledovať, ktoré dvere či brána sú takto označené. Prípadne nájsť oznam o tom, kto má práve dnes „vytrčené“. Obvykle je na tabuli v centre, pri kostole a obecnom úrade.

Heuriger teda nie je ani bar, ani krčma, ani reštaurácia. Je to miesto, ktoré prevádzkujú vinohradnícke rodiny, keď práve nemajú toľko roboty s vinohradom. Pravidlá platia dodnes: nepodáva sa žiadne teplé jedlo, ale studené pochúťky, spravidla z lokálnych surovín. A víno sa leje na „achterl“ a „vierterl“, osminky a štvrtky, žiadne deci. Mimochodom, v Rakúsku je povolené piť víno od šestnástich.

Údolie Wachau, to je tridsaťšesť rozprávkových kilometrov medzi Melkom a Kremsom. Ale ani vinári, ktorí sú trochu bokom, sa nechcú nechať zahanbiť. Vyvinula sa prirodzená súťaživosť medzi regiónmi. Vinohradníci a vinári regiónu Kamptal tvrdia, že tí wachauskí na nich pozerajú trochu zvrchu - a neprávom. A chvália sa svojou produkciou. Langenlois je najväčšie rakúske vinohradnícke mesto. Tiahne sa okolo neho 3 582 hektárov vinohradov. Podnebie je tu stále ovplyvnené Dunajom. „Naša rodina robí víno už od roku 1656,“ hovorí jej najmladší člen Christian Nas­tl v historickej pivnici. Je ich tu plná ulička: malé domčeky vsadené do mäkkého podložia označujú vchody do rozsiahlych podzemných priestorov.

Ruky cudzincov

V okolitých kopcoch sú vinohrady a značené turistické chodníčky s vyhliadkovými bodmi a vežičkami. Dá sa tu donekonečna prechádzať alebo bicyklovať. Vo vinohradoch sa práve oberá hrozno. „Iba s lokálnou pracovnou silou by sme to nezvládli. V Rakúsku jednoducho nenájdeme dostatok ľudí na prácu vo vinici. Zamestnávame cudzincov. Sezónne aj celoročne,“ vysvetľuje mi Andreas Wicklhoff z vinárstva Bründl­mayer. Sú zo Srbska, z Kosova, Moldavska, Rumunska... „Ľudia z tých vidieckych oblastí vedia veľmi dobre jazdiť traktormi.“ Na prvý pohľad možno prekvapivá kvalifikácia. No v uzučkých vinohradoch je to neoceniteľná schopnosť. Navyše sú ochotní rýchlo sa naučiť po nemecky. „Po utečeneckej vlne v roku 2015 sme dali prácu aj ľuďom zo Sýrie. Ale nefungovalo to. Nie preto, že by nepracovali dobre. Ale komunikačná bariéra bola priveľká. Nehovorili naším jazykom, a to je pre spoluprácu kľúčové.“

GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>

Okrem zamestnancov prichádzajú do Langenlois mladí ľudia z celého sveta na vinársku prax. „Je to obohacujúce. Práca je ťažká, ale po večeroch je čas na vzájomné diskusie,“ pokračuje Andreas. Nevadí mu rozdávať svoje vedomosti a know-how. Takto sa buduje komunita. Rovnaký názor má aj Michael Moosbrugger. Vo vinárskom svete uznávaná kapacita. Vedie vinárstvo Schloss Gobelsburg, najstaršie miesto v Kamptale, kde pre potreby cisterciánskych mníchov robili víno už v 12. storočí. Michaelov otec bol známy someliér, ktorý presadil novú rakúsku klasifikáciu vín. „Apelačný systém, aký máme teraz, je najdemokratickejší. Šancu v ňom má každý malý región, mestečko, dedinka, rodina,“ vysvetľuje Michael. „V dedinke všetci pracujú na lokálnej značke a každý zároveň profituje z toho, čo urobili všetci ostatní. Podstatou je takýto kolektívny systém. Žiadny egotrip. Nie je to o mne ako o jednotlivcovi. Ale o komunite.“