Jana Čavojská

Fotograf Alan Hyža navštívil počas svojho pôsobenia v&nbsp;PLUS 7 DNÍ desiatky krajín. Obvykle cestoval s&nbsp;reportérom Petrom Kubínyim, s&nbsp;ktorým sa v&nbsp;našom týždenníku profesionálne stretol v&nbsp;roku 1997. Vtedy chcel každý vidieť Paríž či Kanárske ostrovy. Alana to ťahalo úplne inde. „Na opačnú stranu, do Ruska, kam sa za socializmu nedalo cestovať,“ spresňuje. „Zrazu to išlo a&nbsp;bez akýchkoľvek povolení sme cestovali na Kamčatku, na Sibír, do Magadanu a&nbsp;niekdajších gulagov, do Strednej Ázie. Keď sa začala prvá vojna v&nbsp;Čečensku, jednoducho sme sadli do lietadla, prileteli na letisko Mineraľnyje vody a&nbsp;odtiaľ sme cestovali do Grozného maršrutkou s&nbsp;miestnymi ľuďmi. Nepotrebovali sme žiadne akreditácie. Ubytovali sme sa v&nbsp;nejakej „gostinici“ v&nbsp;tom rozbombardovanom meste a&nbsp;vyšli medzi ľudí. Život tam bežal ďalej, trh fungoval.“

Nebezpečenstvo situácie vtedy vraj nevedeli celkom odhadnúť a&nbsp;boli natoľko nadšení, že si ho ani nepripúšťali. „Ani Čečenci, ani Rusi sa na nás nepozerali ako na nepriateľov. Čečenci oceňovali, že sme ich prišli podporiť a&nbsp;písať o&nbsp;tom, čo im Rusi robia. Rusi nás zas považovali za bratov, Slovanov, a&nbsp;chceli nám ukázať, ako bojujú proti čečenským moslimom.“

Reportérov sa pokúsili uniesť v&nbsp;Gruzínsku. Cestovali do hôr na starej Lade so šoférom a&nbsp;sprievodcom Aftandilom. Zastavili ich ozbrojení muži na koňoch. Alanovi zobrali tašku s&nbsp;fotoaparátmi. Pýtali peniaze a&nbsp;nakoniec prikázali, že ich má Aftandil autom nasledovať. „Mal gombík na odstavenie štartéra. Tajne ho vypol a&nbsp;tváril sa, že auto nefunguje. Kým sa muži radili, čo teraz, prikázal nám naskočiť, naštartoval a&nbsp;prášili sme odtiaľ. Lenže taška zostala tam.“

Aftandil ich odviezol do usadlosti na samote, aby tam počkali do rána. Domáci sľúbil, že ráno zistí, čo sa dá robiť. „Keď sme ráno vstali, jeho UAZ bol preč a&nbsp;z&nbsp;nášho žiguláka bola vybratá baterka. Už sme úplne hotoví, pomyslel som si. O&nbsp;hodinu sa domáci vrátil. Povedal, že auto mu neštartuje, tak si musel požičať baterku. Podal mi tašku s&nbsp;foťákmi a&nbsp;dodal, že chceli, aby sa nám tí chlapi prišli ospravedlniť, ale tak ich zmlátili, že nemôžu chodiť. Za pomoc nič nechcel. Dal som mu aspoň nový švajčiarsky nožík.“

Po cunami v&nbsp;roku 2004 letel Alan Hyža s&nbsp;Petrom Kubínyim na Srí Lanku. O&nbsp;život vtedy v&nbsp;juhovýchodnej Ázii prišlo takmer štvrť milióna ľudí. „Fyzicky nebola cesta taká náročná. Fungovali hotely, nebol problém s&nbsp;dopravou. Ťažké to bolo skôr psychicky. Pozeráš sa na desiatky mŕtvych. Nie je to nič príjemné. Ale videl som horšiu situáciu počas občianskej vojny vo&nbsp;Rwande. Bol som na misionárskej stanici, kde mačetami, palicami a&nbsp;sekerami vyvraždili päťtisíc ľudí. Ich telá tam ešte ležali.“

Keď sa začal konflikt v&nbsp;Kosove, cestovali tam reportéri služobnou škodovkou. „Prebehla tam už vlna násilia. Etnickí Albánci ušli do Albánska. Tam bol vtedy doslova stredovek. Do tábora pre utečencov sme išli nespevnenou horskou cestou.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/vojnovi-reporteri-niekedy-vam-ozbrojenci-pracu-nestazovali-dnes-vsade-potrebujete-povolenia" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO z našich reportáží v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Informácie sa vtedy zisťovali ťažko, nedali sa vygoogliť ani mobilné telefóny ešte neboli bežne k&nbsp;dispozícii. Toto obdobie však malo aj výhody. „Ozbrojenci nám prácu nesťažovali. V horách nás zastavil jediný albánsky policajt a&nbsp;čudoval sa, čo tam robíme. Všetko sa dalo normálne vybaviť a&nbsp;dohodnúť. Dnes všade potrebuješ povolenia a&nbsp;sú aj rôzne obmedzenia kvôli ochrane osobných údajov.“

Cestovanie za reportážami bolo náročné. Alan hovorí, že na také trápenie by dnes už zrejme nemal energiu. „Rusko bolo vtedy v&nbsp;úplnom rozvrate. Nebol benzín, hotely nefungovali, ľudia nedostávali výplaty. Niekam sme doleteli a&nbsp;netušili sme, či aj odletíme, lebo nikto nevedel, či bude palivo do lietadla. Do gulagov sme cestovali cez tajgu najprv veľkým nákladiakom. Bol schopný brodiť sa cez rieky. Keď už nemohol ísť ďalej, ľudia, ktorí tam chovali soby, nás naložili do kovového veľkokapacitného kontajnera na odpadky. Zapriahli ho za buldozér a&nbsp;ťahali ho po zemi. Neskutočne to rachotilo, olej tiekol na všetky strany, z&nbsp;pásov lietalo blato rovno na nás. Tak sme cestovali asi tri dni. O&nbsp;sprchovaní a&nbsp;umývaní zubov sa nám ani nesnívalo.“

Keď 22.&nbsp;marca 2016 zabili bombové teroristické útoky organizácie Islamský štát na bruselskom letisku a&nbsp;v&nbsp;metre 34 ľudí, reportér Peter Galan s&nbsp;fotografom Martinom Domokom sadli do auta a&nbsp;vybrali sa na 1 200-kilometrovú cestu. „Vtedy som od čitateľov dostal prvý „preplesk“. Vo videopríspevku som povedal, že mesto vyzerá, ako keby sa tam nič nedialo. Ľudia mi vyčítali, že tam určite musí byť hystéria. Ale nebola. My novinári sme sledovali, ako z&nbsp;metra vynášajú mŕtvoly, a&nbsp;ľudia chodili okolo, akoby sa ich to netýkalo.“

Keď potom Peter hovoril s&nbsp;miestnymi, potvrdili mu, že Brusel je naozaj mesto nezáujmu. Keby sa niečo také stalo pred dvadsiatimi rokmi, všade sú demonštrácie a&nbsp;mešitu rozoberú na tehličky. Ale vývoj do mesta postupne priviedol čoraz viac cudzincov. Sú tam arabské, černošské, poľské štvrte a&nbsp;jedna sa nezaujíma o&nbsp;druhú. „V jednej časti mesta sa demonštrovalo, ale za zmierenie. Ľudia vyjadrovali smútok bez zloby, agresivity a&nbsp;chuti po pomste. Hovorili: Nebudeme ako oni.“

Petra prekvapilo, že obyvatelia arabskej štvrte nevedeli po anglicky a&nbsp;takmer ani po francúzsky. Ale bez problémov im ukázali dom, v&nbsp;ktorom žil jeden z&nbsp;aktérov teroristických útokov, Salah Abdeslam. „Všetci o&nbsp;ňom vedeli, ale polícia to nechala tak, lebo v&nbsp;tej štvrti jednoducho nezasahuje. Aj miestni novinári písali, že integrácia zlyhala a politická korektnosť došla do úplne absurdnej roviny. Keď sme sa ľudí pýtali, čo štát zanedbal, povedali nám, že takéto otázky sú politicky nekorektné a&nbsp;hraničia s&nbsp;rasizmom.“

Po smrti kubánskeho prezidenta Fidela Castra v&nbsp;novembri 2016 letel Peter s&nbsp;fotografom Martinom Smrčkom na ostrov, kde obyvatelia smútili za svojím vodcom. „Chceli sme zachytiť atmosféru. V&nbsp;Havane však žiadna nebola. Hlavné mesto - keď opomeniem týždňový zákaz alkoholu a&nbsp;pouličných tancov - žilo vlastným životom. Verím však tomu, že davy ľudí z&nbsp;vidieka, pozdravujúce konvoj s&nbsp;Castrovou rakvou, za ním plakali reálne. Bol pre nich hrdina. Kubánci sú na tom stále zle, no kedysi to bolo ešte oveľa horšie, takže Castrova vláda im priniesla nejaký pokrok.“ V&nbsp;Havane majú ošarpané koloniálne stavby a&nbsp;život medzi ich múrmi svojské čaro. Turistov však každú chvíľu niekto otravuje a&nbsp;snaží sa na nich zarobiť. Reportéri sa dohodli napríklad s&nbsp;bývalým zápasníkom, že ich za finančnú odmenu prevedie menej bezpečnými štvrťami Havany. Dohodnutú sumu mu vyplatili. Ešte dvakrát si vypýtal peniaze a&nbsp;na záver za nimi dobehol, či mu nemôžu dať ďalších desať dolárov. „Žil však naozaj skromne, v&nbsp;jednej miestnosti bol záchod, storočná babička na vozíku aj obývačka s&nbsp;televízorom.“

Petra skasírovali aj za informáciu. Nejaký študent mu ponúkol, že mu ukáže reštauráciu, kde Castro vraj pripravoval revolúciu. Medzitým sa im do cesty priplietol jeho učiteľ, ktorý si musel privyrábať ako taxikár. Odviezol ich na miesto činu, objednali si nápoje, aké tam vraj popíjal aj sám Castro. „A v&nbsp;krajine, kde ľudia mesačne zarobia do desať dolárov, bol účet za tie drinky šesťdesiat,“ krúti hlavou Peter.

Podľa neho je stále dôležité na miesta svetových udalostí cestovať a&nbsp;nepreberať len agentúrne správy. „Môžem tam zachytiť atmosféru. Názory a&nbsp;postoje ľudí. Na chvíľu sa stať súčasťou diania. A&nbsp;čitateľom priniesť emóciu toho miesta.“

Reportérka a&nbsp;fotografka Jana Čavojská patrila päť rokov medzi kmeňových členov redakcie týždenníka PLUS 7 DNÍ a&nbsp;ako freelancerka s&nbsp;ním naďalej pravidelne spolupracuje. Za reportážami precestovala sedemdesiat krajín. Zachytila príbehy so šťastným koncom aj tie smutné a tragické z&nbsp;konfliktných zón, z oblastí sužovaných chudobou či prírodnými katastrofami.

Južný Sudán prvýkrát navštívila len krátko po podpísaní prímeria. „Ten štát ešte nebol na mapách,“ hovorí. „Nebola elektrina. Neexistoval signál na mobilné telefóny ani asfaltové cesty. Tie prašné sa cez obdobie dažďov menili na blato. Konflikty tam s&nbsp;menšími prestávkami trvali takmer päťdesiat rokov. Zrazu sa nebojovalo, muži so zbraňami nevedeli robiť nič iné, tak sedeli pod stromami a&nbsp;čakali na vývoj situácie.“

Jana fotila nemocnice, v&nbsp;ktorých pôsobili aj slovenskí lekári. Operačná sála v&nbsp;mestečku Mapuordit fungovala vďaka generátorom a&nbsp;predstavovala jediné miesto, kde dokázali zachrániť život zraneným a&nbsp;ťažko chorým ľuďom a&nbsp;ženám s&nbsp;komplikáciami pri pôrode. „Nemali však prístroje na celkovú anestéziu. Mohli robiť len operácie pri spinálnom umŕtvení. K&nbsp;dispozícii nebol ani röntgen. Pri podozrení na zlomeninu lekári zisťovali stav kosti hmatom. Raz prišiel muž s&nbsp;problémom s&nbsp;pľúcami. Bez röntgenovej snímky však lekári nevedeli určiť diagnózu. Najbližší röntgen mala vojenská nemocnica, vzdialená od Mapuorditu dvesto kilometrov. Mužovi vypísali lístok a&nbsp;poslali ho tam. Vedel, že musí kráčať cez buš asi dva týždne, kým ju nájde.“

Keď v&nbsp;apríli 2009 zemetrasenie v&nbsp;talianskom regióne Abruzzy zničilo mestá, významné historické pamiatky, zabilo 308 ľudí, zranilo 1 500 a o&nbsp;domov pripravilo ďalších 65-tisíc, odletela Jana do postihnutej oblasti. „Pre následné otrasy sa domov nemohli vrátiť ani tí ľudia, ktorých domy a&nbsp;byty stáli. Prespávali v&nbsp;tej zime v&nbsp;horách v&nbsp;stanoch alebo v&nbsp;autách. Ešte boli v šoku z&nbsp;toho, ako sa ich život v&nbsp;sekunde zmenil. Ale nezapreli v&nbsp;sebe Talianov. Keď v&nbsp;najviac postihnutom meste L’Aquila vedľa stanového tábora začal niekto predávať z&nbsp;prívesu kávu, stále tam bolo plno. Ľudia chceli aspoň na chvíľu na všetko zabudnúť a&nbsp;navodiť pocit normálnosti.“

V&nbsp;roku 2014 vypukla na východe Ukrajiny vojna. Separatisti podporovaní Ruskom vyhlásili dva samostatné štáty, Doneckú a&nbsp;Luhanskú ľudovú republiku. Dodnes ich takmer nikto neuznal. Svojim obyvateľom aj ľuďom na ukrajinskej strane však priniesla ich existencia a&nbsp;vojnový konflikt veľa problémov.

Jana cestovala na frontovú líniu dvakrát, v&nbsp;roku 2015 a&nbsp;2016. „Ukrajinská strana vyžadovala zvláštnu akreditáciu pre novinárov. Dostala som aj telefónne číslo, na ktoré som každý večer musela poslať správu o&nbsp;tom, kde sa budem pohybovať na druhý deň. Prišla mi odpoveď, či je to v&nbsp;poriadku alebo nie. Na cestách boli kontrolné vojenské stanovištia, nazývali ich blokposty. Ak novinára nemali v&nbsp;papieroch, nemuseli ho pustiť ďalej.“

V&nbsp;roku 2015 sa Jane podarilo dostať do Doneckej ľudovej republiky. „Zdieľaným taxíkom, iná doprava tam nefungovala. Miestni za ne platili v&nbsp;prepočte pätnásť eur, pre nich to bola horibilná suma. Keď som sa spolucestujúcej pýtala na situáciu, mávla rukou nad tým, že ich každý deň ostreľujú. Ale veľmi zdraželi paradajky, vzdychla si. Vojna trvala už tak dlho, že ju ľudia z&nbsp;hlavy vyblokovali. Ich život sa stal takým absurdným, že vojna, streľba, ničenie domov a&nbsp;zabíjanie boli prirodzené ako východ a západ slnka.“

Medzi dobrovoľníkmi, ktorí bojovali za Doneck, stretla Jana Nikolaja. „Vyštudoval právo, pracoval v&nbsp;kancelárii. Keď sa začala vojna, cítil, že chce žiť v&nbsp;novej krajine a&nbsp;že chce za ňu bojovať. Obhajoval právo obyvateľov Donecka na samostatnosť, keďže ukrajinská vláda sa k&nbsp;tomuto regiónu správala podľa neho neférovo. Hovorila som aj s&nbsp;dobrovoľníkmi na ukrajinskej strane. Pre nich bolo prirodzené brániť svoju vlasť a&nbsp;svoje rodiny. Pohnútky dobrovoľníkov, bojujúcich na oboch stranách, boli veľmi podobné.“

Keď na jar 2016 zastavila neďaleko gréckeho mestečka Idomeni macedónska hranica dvadsaťtisíc utečencov a&nbsp;migrantov na ich ceste do západnej Európy a&nbsp;im nezostalo nič iné, iba tam táboriť v&nbsp;blate na poli v&nbsp;provizórnych podmienkach, cestovala Jana autom 1&nbsp;200 kilometrov, aby si vypočula príbehy ľudí. „Vždy, keď som si myslela, že som počula ten najsmutnejší, prišiel ešte horší. Napríklad príbeh dvoch Farídov. Otec a&nbsp;syn. Syn, paraplegik, bezmocne ležal na vozíku. Po tom, ako na ich dom v&nbsp;Sýrii spadla bomba a&nbsp;chlapca zranila, ochrnul takmer na celom tele okrem tvárových svalov. Otec dotlačil syna na vozíku zo Sýrie až sem.“

Téma utečencov Jane prirástla k srdcu. Písala o&nbsp;etnických Gruzíncoch, ktorí odišli z&nbsp;Južného Osetska, keď ho obsadili Rusi, a&nbsp;v&nbsp;jednoduchých podmienkach v&nbsp;Gruzínsku si budovali nový život. Fotografovala ľudí, ktorí prišli o&nbsp;domov po zemetrasení na Haiti. V Turecku navštívila jezidské rodiny, ktoré museli ujsť z&nbsp;Iraku pred genocídou zo strany Islamského štátu. V&nbsp;mobiloch mali ešte fotky svojich zavraždených susedov.

S&nbsp;Jezidmi, Kurdmi a&nbsp;Iračanmi hovorila aj v&nbsp;utečeneckých táboroch na území irackého Kurdistanu. Väčšine z&nbsp;nich zavraždili príslušníci Islamského štátu niekoho blízkeho. „Práca reportéra v&nbsp;takých podmienkach je zložitá. Potrebujete aspoň tlmočníka s autom. No ich denné gáže sa pohybujú vo výške niekoľko sto eur. Väčšinou na nich nemám peniaze a&nbsp;musím si poradiť sama,“ hovorí Jana.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/vojnovi-reporteri-niekedy-vam-ozbrojenci-pracu-nestazovali-dnes-vsade-potrebujete-povolenia" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO z našich reportáží v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Rovnako to bolo v utečeneckých táboroch Rohingov. Pre genocídu zo strany mjanmarskej vlády ušiel v roku 2017 milión príslušníkov tohto moslimského etnika do susedného Bangladéša. Jana tam cestovala v januári 2018. „V hlave mi utkvel príbeh dvoch žien, Hasiny a Asmas, ktorým zavraždili manželov a deti, znásilnili ich a chceli ich upáliť v chatrči. Podarilo sa im zvaliť hlinenú stenu a ujsť. Alebo dievčatko menom Nur, ktoré chceli vojaci zabiť údermi pažbou do hlavy. Staral sa oň doktor Aron z Ameriky. Napriek tomu, ako zúfalo tam chýbalo lekárske vybavenie, stratil za štyri mesiace iba jediného detského pacienta. Podľa Arona v pomoci tomu dieťaťu zlyhal celý svet. Úlohu nás novinárov vidím aj v tom, aby sme o tomto všetkom prinášali správy. Možno sa konečne niečo zmení."

Vojnoví reportéri: Niekedy vám ozbrojenci prácu nesťažovali, dnes všade potrebujete povolenia

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Vojnoví reportéri: Niekedy vám ozbrojenci prácu nesťažovali, dnes všade potrebujete povolenia

Jana Čavojská

Súvisiace články

Jeseň na severe: Slovák prešiel pešo naprieč Škandináviou, poriadok a príroda mu vyrazili dych

Krajšia než americká: Slovenská Route 66 prechádza nádhernými oblasťami, je však nebezpečná

FOTO Drámy pod hladinou Dunaja: „Ak prírode niečo chceme prikázať, naspäť dostaneme zaucho"

FOTO Mačky, pouličné maľby, výstrední umelci: 15 záberov, ktoré vám ukážu neznáme čaro Atén!

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás