Zima je na severnom pobreží Francúzska obzvlášť nepríjemná. Hlavne deň ako tento. Lialo a fučalo. Januárové dni sú tu studené a vlhké, aj keď neprší. Keď leje a fúka, nikto nedúfa, že sa dnes vysuší. Všade je blato a aj pri najpedantnejšej snahe sú všetci obyvatelia tábora premočení a zablatení.
Miesto tranzitu
Toto je miesto tranzitu. Jeho obyvatelia tu neplánujú zostať dlhšie. Každý dúfa, že je to len na noc, deň, zopár dní... Kým mu pašerák ľudí nedá znamenie, že večer odchádza čln do Doveru, a to bude znamenať koniec nepríjemného pobytu v zime a blate, medzi odpadkami, ktoré tu obyvatelia prirodzene hromadia, keďže neexistuje miesto, kam ich vyhodiť.
Kvôli nádeji na skorý odchod si tu stavajú stany aj ženy. Aj rodiny s malými deťmi. Presviedčajú samých seba, že tých pár hodín či dní musia vydržať. Nakoniec tu niekedy táboria celé týždne. Počasie je príliš nepriaznivé na plavbu na Britské ostrovy alebo ich polícia zastaví na pláži. Musia sa vrátiť do svojho premočeného stavu a dúfať v čo najskorší nový termín odchodu.
Na francúzskom pobreží existujú len ilegálne utečenecké tábory. Volajú ich džungle. Najznámejšia džungľa fungovala neďaleko mesta Calais. Dávno nepoužívanú vlakovú trať neďaleko mestečka Grande Synthé už roky využívajú ľudia na úteku ako prechodnú stanicu na ceste do Spojeného kráľovstva. Napriek tomu tu nikdy nevzniknú trvácnejšie štruktúry. Stavby, ktoré poznáme z táborov na iných miestach Európy. Napríklad sprchy. Chemické toalety. Bezpečné, čisté a vyhrievané miesto pre matky s deťmi. Výdajňu jedla. Diskrétne miesto pre lekára. Nie. Nikoho tu nič nezaujíma. Raz za čas sem nabehne polícia. Zničí krehké štruktúry prežitia, ktoré si tu ľudia vybudovali - napríklad stany na paletách, aby neležali na skalách a v blate. Vyženie ľudí alebo ich pozatýka a odvezie na policajné stanice a do jednoduchých a hnusných štátnych ubytovní na tridsať dní.
Nikto iný
Pri poslednom takomto zásahu policajti zničili aj provizórne sprchy malej britskej mimovládnej organizácie Roots, pre ktorú pracujem dva týždne ako dobrovoľníčka. Robíme tie najhoršie, a predsa prepotrebné veci, do ktorých sa nikomu nechce. Do tábora vozíme pitnú vodu, od hlučného, výkonného generátora ťaháme káble a rozbaľujeme stoly na nabíjanie smartfónov a power bánk, šírime wifi signál a hrabľami a lopatami zhromažďujeme odpad na kopách, ktoré potom občas zapálime. Jediná možnosť, ako udržať toto miesto... čisté? To určite nie. Ale aspoň zasypané odpadkami len do prijateľnej miery. Prežitie je tu také náročné, že sa nikto nezaoberá otázkou, kam vyhodiť premočené ponožky a svetre, plienky a obaly z jedla. Jedlo rád rozdáva každý. Je to instantná radosť, naplnenie najzákladnejšej ľudskej potreby. Všetci sú šťastní. Jedlo, teplý čaj a káva v zime navyše zahrejú. No rozdávači jedla nezbierajú jednorazové plastové a papierové nádoby späť. Nevozia so sebou vrecia na odpad, v ktorých by obaly potom odviezli. A kam by ich dali? Keď sa však rozhliadnete okolo seba, vidíte absurdnosť toho, že výrobca umiestni tri čajové lyžičky dobrôtky do plastových téglikov, ktoré sa po pár sekundách nasýtenia ich zúfalých adresátov teraz povaľujú všade naokolo... „Toto všetko robím preto, lebo to nerobil nikto iný,“ jednoducho odpovie na otázku Tom, ktorý kedysi prišiel na pár týždňov do tábora, nazývaného Džungľa, v Calais a už neodišiel. Lebo ľudia na úteku potrebujú vodu, elektrinu a internet.
Ľudia z Roots robia všetko za minimum peňazí a doslova na kolene. Vodu v tisíclitrových plastových nádržiach sme spočiatku vozili s Tomom v jeho vlastnej starej dodávke. Keď sa jej nápravy pod hmotnosťou vody ohli až k zemi, organizácia za pár eur kúpila dvadsaťpäťročné auto na prevážanie koní. Indikoval to aj veľký nápis Horses nad kabínou. Auto nebolo schopné dosiahnuť vyššiu rýchlosť ako šesťdesiat kilometrov za hodinu. Napriek tomu ním každé ráno mierime po diaľnici k miestu neďaleko farmy, kde zo zeme trčia hadice. Tam napojíme našu hadicu a naplníme nádrž v aute. V tábore máme na paletách dve také plastové nádrže. Na generátor napojíme čerpadlo a prečerpáme obsah nádoby v aute do tej v tábore. Každý deň sa otočíme minimálne dvakrát.
Croissant aux chocolat
Kým prečerpávame vodu, snažíme sa udržať aspoň okolie našich vodných kohútikov ako-tak čisté. Žiadne ilúzie: ľudia si pitnú vodu naberajú stojac v blate, v blate si umývajú šálky, taniere a hrnce, zuby, tvár, nohy a topánky. Hrabličkujeme z toho blata aspoň najhrubší odpad: handry, zvyšky jedla, ktoré si tu niekto cedil, odhodené obaly z tekutého mydla a zo zubnej pasty, papiere, ktoré sem zafúkal vietor... Nie je to žiadne riešenie. Prakticky len presunieme odpad o pár metrov ďalej, na kopy, ktoré sa vŕšia pozdĺž cesty.
Odpad dokumentuje, ako tu ľudia žijú... teda pretrpia ten nevyhnutý čas. Najviac je plastových nádob z jedla. Jedlo sem prinášajú rôzni dobrovoľníci. Všeobecne sem prúdi veľa vecí. Popoludní príde dodávka alebo dve, zaparkujú na asfaltke v centrálnej časti tábora, vyložia stoly a začnú rozdávať. Čo práve majú. Niekedy sú to croissanty s čajom. Po mrazivej, daždivej noci nepohladí nič dušu lepšie ako croissant aux chocolat a pohár sladkého čaju. Rozdávajú ich usmiati seniori. „Chodíme sem už dvadsaťpäť rokov a teraz nám vy mladí chcete rozprávať, ako to robiť lepšie,“ prehodia občas dobromyseľne. Všetko nakupujú z vlastných peňazí, snažia sa urobiť život ľuďom na úteku aspoň trochu znesiteľnejší.
Iná organizácia rozdáva voňavú ryžu a zeleninu vo forme karí. Ďalší prichádzajú so sendvičmi. Menu je každý deň iné. Nikto tu nedisponuje veľkými peniazmi. Čo sa podarí, to dovezú. Sú dni, keď neprivezie nikto nič. Samozrejme, nie všetci sa spoliehajú na jedlo od dobrovoľníkov. Mnohí si varia sami. Mali by ste vidieť, ako starostlivo umývajú hrnce a taniere pri našich zásobníkoch na vodu a ako zúfalo sa snažia udržať špongie na riad v čistote uprostred všetkého toho blata a odpadkov. A v tomto provizórnom tábore už fungujú aj dve reštaurácie. Hoci reštaurácia je silné slovo; veď ľudia tu prespávajú v malých letných stanoch. Jedna, v úvodzovkách, reštaurácia funguje pod holým nebom. Jej personál varí vo veľkých hrncoch ryžu s niečím na otvorenom ohni prikrmovanom odpadkami. Na provizórnom výdajnom pulte však majú pre zákazníkov pripravenú dezinfekciu na ruky. Protipandemické opatrenia treba dodržiavať. Druhá, v úvodzovkách, reštaurácia disponuje stánkom, uzavretým z troch štvrtín zavesenými plastovými vrecami. V tomto provizórnom prístrešku majú dokonca koženkovú pohovku. Radšej však sedia oproti, okolo otvoreného ohňa uprostred odpadkov.
Kam s odpadkami?
Pach z ohňov sa dostáva do vecí, vlasov, tela a doslova až pod kožu. Federica z Talianska, ktorá prišla pracovať pre Roots na šesť mesiacov, mu hovorí vôňa džungle. „Už mi chýbala,“ konštatuje. Rok žila v Džungli pri Calais s utečencami zo Sýrie a pomáhala tam ako dobrovoľníčka. Keď úrady v roku 2016 tábor zlikvidovali, odišla do Spojeného kráľovstva a vyštudovala humanitárnu pomoc. V Džungli Calais stretla aj Jeffa, Brita s dredmi, ktorý je zhodou okolností dnes v našej džungli. Za svoju obitú dodávku s volantom na pravej strane zapojil prívesný vozík a nakladá odpad. Rovná sa to efektu kvapky v mori. Navyše ešte nevie, kam ho vyvezie...
Čudujú sa mu aj policajti. „Vysvetľujem im, o čo lacnejšie a efektívnejšie by bolo pristaviť kontajnery a vyvážať odpad pravidelne, ako urobiť raz za pár mesiacov evikciu tábora, vyhnať ľudí, zničiť ich chatrné stany, ktoré si vo svojej zúfalej situácii ledva postavili, a vyviezť všetok odpad preč. Koľko stojí taký zásah, ťažké mechanizmy a pracovná sila? Navyše je to strašne neľudské. Ale prečo by to milé úrady nespravili - hoci aj na Vianoce, Nový rok alebo Troch kráľov?“
Krehké štruktúry prežitia tu majú podobu drevených paliet, sudov na oheň, prešívaných prikrývok rozprestretých na stany, aby ľuďom počas mrazivých nocí nebolo tak chladno, a prístreškov z plastových plachiet pred vstupom do stanu. Lokálne autority a francúzska polícia však vyznávajú politiku takzvaného nepretržitého odstraňovania. Raz za čas všetko zničia a ľudí odvezú preč, aby si celý tábor museli budovať nanovo a zháňať potrebné veci od zubných kefiek a hrncov až po stany a spacáky. Má to odradiť utečencov a migrantov. Ukázať im, že ich tu nič dobré nečaká.
Rad na polievku
„Včera prišli dve krásne mladé Francúzky a celý tábor sa okamžite zamiloval,“ usmieva sa Adil. Ako všetky mená ľudí na úteku v tomto článku, aj jeho meno som zmenila. Má dvadsaťpäť rokov a je to Kurd z Iránu. Kurdov z Iránu tu stretávam veľa, rovnako ako Kurdov z Iraku a Afgancov, príslušníkov rôznych etnických skupín. Oveľa menej je utečencov a migrantov zo subsaharskej Afriky. Adil sa snaží usmievať a vždy nám príde pomôcť, keď rozkladáme gazebá i stoly na nabíjanie smartfónov a cez mláky i blato ťaháme káble ku generátoru. „Uplynulá noc bola hrozná. Už som to skoro vzdal,“ hovorí mladý chlapec. S úsmevom, ale nie je mu do smiechu. Na ceste do Londýna je približne rok. Najhoršie bolo preplaviť sa z Turecka do Talianska. Vyšlo to až na tretí pokus. Plávali dlhou trasou okolo Grécka, vyžaduje si to viac ako dva týždne na mori. Počas druhého pokusu ich chytila grécka pobrežná stráž. „Zobrali nám peniaze, mobily aj motor a odtiahli nás na otvorené more. Našťastie jedno dievča zo Sýrie si skrylo mobil do podprsenky a nenašli jej ho. Zavolali sme si ním pomoc. Zachránila nás turecká pobrežná stráž. Keby nebolo toho mobilu, už tu zrejme nie som ani ja.“ Stretnutia s tureckou políciou však vôbec neboli príjemné. Adil si užil veľa strachu a bitky. Do Spojeného kráľovstva chce ísť hlavne preto, lebo hovorí dobre po anglicky, takže si je istý, že si tam nájde prácu. Vyštudoval IT a rád by pracoval v tomto odbore. Ak sa podarí. Ak nie, rád bude robiť čokoľvek. „Išiel som do radu na tú polievku, aj keď nebola veľmi dobrá. Ale chcel som aspoň na pár sekúnd hovoriť s tými dievčatami,“ dodáva mladý chlapec. Aj na mieste, ako je toto, sa ľudia smejú a žartujú.
Edit: O pár dní sa v noci pokúsil preplávať Lamanšský prieliv. Nepodarilo sa a policajti jeho skupinu zadržali na pláži. Edit 2: O pár ďalších dní sa do Doveru dostal.
Umyté vlasy
V sobotu si v tábore rozkladá stoly a gazebá Bruno s rodinou z Belgicka. Prichádzajú raz do mesiaca. Majú kávu, čaj, sladké pečivo, generátor na nabíjanie smartfónov, ale hlavne holiace strojčeky. Muži, ktorých je v týchto drsných podmienkach prirodzene väčšina, sa tu nemajú kde oholiť a ostrihať. Toto je neoceniteľná pomoc. Navzájom si pomáhajú pri úprave účesu a brád. Bruno, povolaním sociálny pracovník v domove pre ľudí s mentálnym postihnutím, má však niečo ešte úžasnejšie: bandasky s teplou vodou, uteráky a kadernícke umývadlo. Umýva mužom z tábora vlasy. Mnohí tu nevideli sprchu celé týždne; hlavne v zime a hlavne odkedy naše provizórne sprchy zničili policajti. Možnosť umyť si vlasy robí z mužov v týchto otrasných podmienkach opäť ľudí. Chvíľu trvá presvedčiť prvého. Bruno mu opatrne smeruje prúd vody na vlasy, jemne ich premasíruje, nanesie voňavý šampón a masíruje aj pokožku hlavy. Muž, zo začiatku nesvoj, sa uvoľní. Napätie v jeho tvári povolí. Uprostred blata, odpadkov a v chladnom vetre si užíva tých pár normálnych minút.
Brunov syn vybalí ďalšiu vychytávku: stolný futbal. Obyvatelia tábora môžu aspoň na chvíľu zabudnúť na drsnú realitu. Nakoniec Karim z Afganistanu zakýva mne. Či si zahráme. Nabil ma 9 : 2. Ukazuje mi fotografie z domu. „Aj tento tábor je lepší ako to, čo sa teraz deje v Afganistane,“ hovorí. „S Talibanom prišiel hladomor. Ľudia mrznú a nemajú čo jesť.“ Prstom prelistuje pár fotografií na monitore smartfónu. „Tento starý muž je dobrodinec. Zaplatil svadbu päťdesiatim párom.“ Nechcem sa pýtať, koľko rokov mali nevesty. Niektoré rodiny v Afganistane sú také zúfalé, že vydávajú svoje dvanásťročné dcéry, aby z rodiny odbudol hladný krk.
Na druhý deň prišli lekári. Karima odviezli do nemocnice. Mal horúčku a silné bolesti v krížoch a bruchu. V noci kráčal z nemocnice naspäť do tábora. Pašeráci ľudí oznámili, že počasie je vhodné na plavbu doDoveru. Lenže nakoniec sa to nepodarilo.
Keď ťa prenasleduje dym
Nechápem, ako mohli ľudia v tom blate zostať takí čistí. Použité oblečenie sa tu, rovnako ako už nepotrebné stany, spacáky a prikrývky, hromadí na každom kroku. No každý si dáva pozor, aby sa čo najmenej zablatil. Hlavne ak idú do obchodu alebo na more. Starostlivo si umývajú topánky. Mnohí aj v mrazoch nosia po tábore šľapky, aby si nezašpinili topánky.
Okoloidúci vždy ďakujú za vodu. Mnohí si pýtajú hrable a pomáhajú nám s odpratávaním odpadu. Raz sme chceli odpratať kopu odpadu od nádrže s vodou na druhú stranu cesty a tam ich spáliť, aby dym nešiel priamo do stanov. Kusy odevu, zablatené a nasiaknuté vodou, sú neskutočne ťažké. „Doma som bol farmár,“ chopil sa Daran z irackého Kurdistanu s úsmevom lopaty. O chvíľu pribehol na pomoc aj jeho synovec Soran. Pracoval ako právnik a polícia ho neochránila pred vyhrážkami mocnej rodiny, proti ktorej stál na súde. Preto sa so strýkom vybrali na riskantnú cestu. Z Iraku leteli do bieloruského Minska, prešli peklom na bielorusko-poľskej hranici a po mesiaci dorazili k francúzskemu pobrežiu.
Keď sme si poradili s obrovskou kopou odpadkov, pozvali nás k svojmu ohňu. Stany mali postavené kúsok od odpadkov rodiny s malými deťmi - ako tam mohli s deťmi vydržať počas chladného daždivého januára? Dym z ohňa, ktorý horel v sude, sa neustále točil na mňa. „Máme príslovie o dyme, ktorý ťa prenasleduje,“ povedala som. „Aj my,“ usmial sa Daran. „Ak na teba ide dym, znamená to, že tvoja svokra ťa má rada.“ Keď som mu povedala, že u nás to znamená svadbu, mimovoľne sa dotkol obrúčky na svojom prste. Potom mi ukázal v smartfóne fotky svojich štyroch detí. Veľmi mu chýbali.
Utopení
Daran a Soran sa nakoniec dostali do Spojeného kráľovstva. „Nebolo to až také zlé, vlny mali len okolo tridsať centimetrov, ale celkovo plavba cez to more nebola žiadna príjemná skúsenosť,“ napísal mi Soran na Messenger. Po štyroch hodinách plavby ich objavila loď britskej pobrežnej stráže. Podľa odhadov takto priplávalo minulý rok do okolia Doveru minimálne 32-tisíc ľudí. Tentoraz ich nezastavili ani zimné mesiace. Štatistiky zo Spojeného kráľovstva hovoria o tom, že dve tretiny tých, ktorí sa na územie krajiny dostanú, spĺňajú podmienky na udelenie azylu. Lenže legálna cesta, pri ktorej nejde o život, neexistuje. Najprv treba trpieť a riskovať.
Najhoršie nešťastie sa tu stalo v novembri 2021. Zomrelo dvadsaťsedem ľudí, medzi nimi tri deti. Zahynula tam aj dvadsaťštyriročná Maryam, Kurdka zo severu Iraku. Do Spojeného kráľovstva sa snažila dostať za snúbencom Mohamedom. Za plavbu cez Lamanšský prieliv zaplatila smugglerom tisíce eur. Počas celej cesty četovali cez WhatsApp. Písala mu, ako čln fučí... Až sa nakoniec prestala ozývať. Z mapy zmizli aj jej GPS koordináty. Stalo sa to štyri hodiny a osemnásť minút po tom, ako nafukovací čln vyplával z piesočnatej pláže na francúzskom pobreží.
FOTO V GALÉRII
Nechcem na to myslieť, keď v môj posledný deň s pomocou ľudí na úteku balíme zablatené káble, nabíjacie stoly a gazebá a všade okolo sa v daždi vznáša pach horiacich odpadkov.
