Usmoklená piatková Prievidza nás víta vrcholiacou dopravnou špičkou. Z ťažkých mračien na kapotu auta mäkko dopadajú dažďové kvapky, ulicami sa posúvame po centimetroch. Našťastie, vodiči sú ohľaduplní, zdanlivo nemožný prejazd naprieč štvorprúdovkou nám umožnia v priebehu pár sekúnd a na zaplnenom parkovisku pri športovej hale, kde si strana z čela aktuálneho preferenčného rebríčka naplánovala svoju veľkú šou, pristávame s dostatočnou časovou rezervou. Napriek nepriazni počasia je tu rušno, zo zájazdových autobusov sa k hlavnému vchodu valia dámy zo širokého okolia. Kameramani ich odchytávajú, aby s nimi urobili krátke vstupy do večerného spravodajstva, zopár zelených mužíčkov prešľapujúcich pri improvizovanom stánku ich láme, aby podpísali petíciu za ich verziu mieru. Niektoré sa zastavia, no väčšina, spolu s nami, mieri k úzkemu koridoru pred hlavným vstupom. Veď bude Fico, generalita Smeru, malý i veľký Kaliňák aj Vondráčková. Treba si chytiť dobré miesta.
Prišli davy
Netrvá dlho a útroby športovej haly sa zaplnia takmer do posledného miesta. Prevažne vyššie ročníky sedia aj na schodoch, tí, čo prišli neskoro, sa tlačia na vyvýšených tribúnach. Podľa miestnych bol doterajší rekord počas medzinárodného zápasu štyritisíc ľudí. Teraz odhadujú, že ich bude celkovo ešte viac. Nakoniec, MDŽ, umne skombinovaný s predvolebnou agitkou v réžii ostrieľaných sociálnych demokratov, tu pre kovid nemali dlhé tri roky. Nie div, že si ženy chcú svoj sviatok zas užiť naplno. Organizátori trochu meškajú, no pár minút po štvrtej sa šou predsa rozbehne a chvíľu sa dokonca zdá, že skutočne bude predovšetkým oslavou našich polovičiek. Ján Berky-Mrenica s kapelou nahodí vysokú latku, po chvíli sa k nim pridá Ján Babjak i Dušan Jarjabek. Je trochu záhadou, prečo si sedemdesiatročný poslanec vybral práve skladbu, ktorou niekedy bavil obecenstvo František Krištof Veselý - Len bez ženy môže byť človek blažený. No nad tým sa zrejme nikto príliš nezamýšľa. Spievanie mu ide a možno chcel byť vtipný.
Nám nebudú vymývať mozgy
Brázdime uličky v hľadisku, oslovujeme ľudí vo vstupnej hale i pred budovou. Reagujú striedavo oblačno. „Len aby ste to potom nezneužili,“ prehodia niektorí. Väčšina je cezpoľných, ktorých sem pozvali miestne organizácie strany. Trojica dôchodkýň z Dohňan prišla podporiť hlavne „svojho“ župana, ktorý vraj pre kraj robí, čo môže. „U nás v dedine sme všetci smeráci,“ netaja sa tým, kto bude vo voľbách ich favoritom. No ich preferencia nie je taká absolútna ako v minulosti. Pripúšťajú, že keby bola lepšia alternatíva, zvažovali by. Ibaže nie je. Zhodnú sa, že rozhodovať by mali predovšetkým mladí a uzavrú slovami: „My to už nejako dožijeme.“
Podobne reagujú ďalší návštevníci a potvrdzujú nám, že to, čo mnohých ženie do smeráckeho košiara, nie je neochvejná viera v ľavicových populistov, ale skôr chaos, infantilizmus a amaterizmus poslednej vládnej garnitúry. Mnohí z nich už nemajú čas na nový „pokus Matovičom“.
„Dokedy máme znášať to, čo sa teraz deje?“ pýta sa dáma zo skupinky Zvolenčaniek. „Áno, aj predtým sa robili chyby, ale nie také ako teraz. Zažila som povojnové obdobie a môžem povedať, že dnes sa máme horšie ako vtedy.“ Neobídu ani tému aktuálneho konfliktu u susedov. „Nám nikto nebude vymývať mozgy a prekrúcať históriu, my sme niečo preskákali,“ komentujú situáciu s tým, že by sme nemali zabúdať, kto nás oslobodil. „Prečo sa na Ukrajine nerokuje o mieri a stále sa hovorí len o dodávkach zbraní? Nie sme americká kolónia. Nepoučili sme sa z minulosti? Zabudli sme, ako nás takíto spojenci zradili?“
Keď v ďalších rozhovoroch poukážeme na dôchodky, ktoré mali mizerné aj za dvanásť rokov vlády Smeru, respondentky sa na chvíľu odmlčia, pripustia, že ani vtedy sa nežilo ľahko, no vzápätí sa vynájdu. „Nebolo toľko peňazí na rozdávanie ani taká inflácia, takže ich nebolo treba výrazne dvíhať.“
Masáž
V malom zariadení nižšej cenovej kategórie, odkiaľ je výhľad priamo na javisko, posedáva pri pive či káve pokročilejšia stredná generácia. Tu je zamračené úplne. Z nikoho nedostaneme ani pár slov. Niektorí slušne odmietnu, iní len odvrátia hlavu a pokračujú vo svojich debatách. A tak spolu s nimi a s trojdecovkou kofoly za deväťdesiat centov v ruke cez priehľadnú stenu s úžasom sledujeme, čo všetko je obecenstvo ochotné stráviť. Chabý pokrik „Nech žije Fico“ sa v úvode politickej masáže príliš neujal, no predseda vie, ako získať sympatie. Pošle „dievčatám“ virtuálne bozky, pochváli Trenčiansky kraj za to, že je baštou Smeru, uistí všetkých, že na suverénnom Slovensku zostane manželstvo jedinečným vzťahom muža a ženy a hlavne, že nám Brusel, Washington či Moskva nebudú určovať, kto bude naším prezidentom a kto bude sedieť vo vláde. To už hala reaguje správne a informáciu o pláne Smeru vyhrať v septembri voľby prijíma s krikom a hlasným aplauzom.
Nasleduje zábavná vložka, počas ktorej Blanár recituje, Blaha rozpráva o živote pod papučou a Fico súka z rukáva jeden tematický žartík za druhým. Keď mladý Kaliňák za mikrofónom vyjadrí prianie, aby pokrok, ktorý sme tu podľa neho za ich vlády mali, zase pokračoval, definitívne sa musíme ísť vyvetrať. Vonku narazíme na záchranárov, ošetrujúcich staršiu ženu na nosidlách. Vo „vydýchanej“ hale jej prišlo zle. Trochu ďalej sa ochrankári dohadujú s mužom, ktorý prišiel na podujatie s plagátom zavraždeného novinára a jeho snúbenice.
Bizarne pôsobí trojica 15-ročných tínedžerov, ktorá sa po politickej vsuvke presunie k zadnému vchodu a snaží sa uloviť autogramy straníckych celebrít. Hovoria, že raz možno budú mať nejakú cenu. Nie, nežartujú.
Politika nebola v programe
Medzičasom sa na pódiu objavia hlavné kultúrne ťaháky podujatia a zároveň sa kompletne vyprázdnia predné rady. VIP hostia totiž uprednostnili raut o poschodie vyššie pred vystúpením Petra Stašáka a Heleny Vondráčkovej. Halou sa nesú známe i menej známe hity a treba povedať, že česká diva vo svetle reflektorov pôsobí, akoby nestarla. Len hlas občas zakolíše, to sa však stáva aj výrazne mladším. Stále dokáže vytvoriť fantastickú atmosféru, ktorú oceňujú i mladšie ročníky. „My si jej piesne spievame v škole,“ hovorí nám trojica dievčat, ktorá do haly dorazila až na záver programu. „Politika nás nezaujíma. Chodíme len tam, kde nás to baví.“
A ako kombináciu predvolebnej kampane so sviatkom žien vníma populárna speváčka? Keď sme ju zastihli v zákulisí, do reči jej príliš nebolo. Program trval dlhšie, než sa plánovalo, a svoju úlohu zrejme zohrala i únava, ktorú sme z nej cítili už na pódiu. Bez slova zamierila do šatne a stručný komentár nám poskytla až o niekoľko dní. „Brala som to ako príležitosť prísť zase do Prievidze. Bola to akcia pri príležitosti MDŽ a rada som na nej vystúpila, to je všetko, čo by som k tomu povedala,“ reagovala na naše otázky. Dodala, že podujatia s politickým pozadím nevyhľadáva a ani v tomto prípade nevedela, že by mala byť v programe stranícka kampaň. „Ja som sa tešila, že vidím môj Bojnický zámok, a brala som to ako normálne vystúpenie pre ľudí, ktorí ma majú radi. Podľa reakcie publika to tak aj bolo.“
FOTO v GALÉRII ►►►
Kde, kedy, za koľko
A čo motivovalo ďalších umelcov, aby sa na oslave Dňa žien pod taktovkou Smeru zúčastnili? „Peniaze. To vám musí stačiť!“ vystrelí po nás hneď na úvod Ján Berky-Mrenica. Po chvíli sa však predsa rozhovorí. „Hudba je moje povolanie. Keď ma niekto pozve, nerozmýšľam, či sa tam bude riešiť politika. Mám svoju gážu, idem a odohrám. Z toho žijem. Keď prídete do divadla či filharmónie, stojí tam niekto, kto sa vás pýta, koho budete voliť? Alebo vás lekár odmietne liečiť, lebo preferujete Smer? Toto predsa bolo MDŽ, nie nejaký stranícky večierok.“
Peter Stašák vníma takéto účinkovanie podobne, no zjavne je viac nad vecou. Ako hovorí, spieval už pre všetky politické strany na Slovensku, vrátane tých, ktoré dávno zanikli. Každému, kto ho dokáže zaplatiť. Niekedy ani nevie, kto podujatie organizuje.
Rovno vybalí príhodu, ako s ním pred rokmi dohadovala asistentka Migašovej Strany demokratickej ľavice vystúpenie v Košiciach. „Už sme sa dohodli, keď zrazu stíšila hlas a tajomne povedala: Viete, pán Stašák, ale my sme SDĽ. A ja som sa jej takisto ticho a tajomne spýtal: A to sú vaše peniaze falošné? Zasmiali sme sa a dohodu spečatili.“
Ako pokračuje, nikdy v žiadnom politickom zoskupení nebol, ani len pionierom sa nestal. „Mám 73 rokov, zažil som toho veľa, okrem Antarktídy som spieval na každom kontinente a tie žabomyšie vojny ma dávno neberú. Nakoniec, ak vylúčim tých pár extrémistických zoskupení, veľký rozdiel medzi politickými stranami nevidím. Zaujíma ma len dohoda – kedy, kde a za koľko.“
Prievidza ho oslovila aj preto, že sa po kovidovej pauze opäť mohol stretnúť s dávnou kamarátkou Helenou Vondráčkovou. „Koncertovali sme spolu už pred štyridsiatimi rokmi v bývalej NDR a odvtedy máme pekný vzťah.“ Ďalším bonusom bola preplnená športová hala: „Koľkokrát máte možnosť vystupovať pred štvortisícovým burácajúcim davom?“ usmeje sa a na záver dodá: „Viete, kto nehrá pre politikov? Ten, koho nikam nevolajú.“
Nič výnimočné
Známeho hudobného dramaturga Juraja Čurného účinkovanie tvárí kultúrneho sveta na politických akciách vôbec nevyrušuje. „Je to jav, ktorý je bežný kdekoľvek vo svete a Slovensko sa v tomto nijako významne nelíši od Európy či Severnej Ameriky, teda nášho kultúrno-politického priestoru,“ vysvetľuje. „V zásade mi je aj jedno, či to robia z čistého presvedčenia alebo iba ako súčasť výkonu svojho povolania. Mňa vždy v prvom rade zaujíma ich tvorba, nie politické preferencie. Pokojne sa nechám očariť dielom umelca, s ktorého názormi zásadne nesúhlasím.“
Odmieta v tomto prípade hovoriť o nejakom zapredávaní. Podľa neho sa umelci kdekoľvek vo svete vyjadrujú aj politicky, či už verbálne, finančne, alebo trebárs účasťou na predvolebných akciách. Spomenie napríklad Micka Hucknalla zo skupiny Simply Red, ktorý bol dlhoročným podporovateľom britskej Labouristickej strany a po nástupe Jeremyho Corbyna do jej čela svoju podporu prehodnotil. V slovenskom priestore zase kapelu Gladiator, ktorá pred voľbami 2002 nahrala volebnú skladbu SDKÚ Modrá je dobrá a k jej podpore sa verejne prihlásila.
Myslí si, že účasť akéhokoľvek interpreta na predvolebných mítingoch nemá na jeho popularitu reálny vplyv. Ak sa to aj stane, obvykle je to len krátkodobé. „Napríklad Paľo Habera hrával na mítingoch HZDS pred voľbami 1998 a aj tak sa v tom istom roku stal zlatým slávikom.“
